5. - 10. deň - Austrália

Ďalšie ráno priviedlo opäť krásny deň. Znova som sa doružova vyspal. Po viac ako roku spávania v priemere 4 – 6 hod denne som sa mohol konečne do sýtosti vyspať. Večer mi oceán šepká uspávanky v podobe vlnobitia, ktoré pôsobia neskutočne relaxačne. Ráno namiesto budíka sa nad našimi stanmi zhromažďovalo najrôznejšie vtáctvo a rozprávali si príhody, ktoré zažili. 

Popri balení stanov si niektorí z nás dopriali rannú sprchu, hlavne preto, lebo nasledujúce dni žiadna nebude. Pred opustením Gold Coastu sme sa zastavali pri slávnej Surfers Paradise. Nasledujúca zastávka Inskip Point na Rainbow beach, ktorý bol oddelený len malým kúskom mora od Fraser Islandu.  Zelenú trávičku, na ktorej sme doteraz mali postavené stany nahradil jemný piesok. Jemný piesok po ktorom sme chodili, spali a ktorý sme po treťom dni už aj jedli. Po dlhej ceste pod rozpáleným slnkom bol našim jediným snom okúpanie sa v mori. Ten však zanikol s prvým pohľadom na tabuľu, ktorá upozorňovala na možný výskyt morských krokodílov. 

A tak neosprchovaní a neumytí sme sa vybrali okuknúť prístav, z kadiaľ nás mal ďalší deň vziať trajekt na Fraser Island. Rozhodli sme sa tam prejsť po pláži. Toto rozhodnutie sa stalo skoro osudné pre našu krávku. Už po pár metroch každý z nás videl, že po pláži to nepôjde a tak sme boli nútení zabočiť naspäť do kempu a prejsť na cestu. Od kempu nás delila cca 30 metrov dlhá piesočná cestička. Krávka sa mocne rozbehla a doslova trhala piesok zo zeme, avšak plne naložený kufor, päť osôb v aute a plne nafúknuté kolesá spôsobili, že zastala. Či sme ju tlačili dopredu, či dozadu, krávka išla len dole.

Pri našej snahe by nám stačilo pár minút a bolo by jednoduchšie ju zahrabať než odhrabať. Keď okolo nás prechádzal ruský vodič, hneď sa ochotne ponúkol, že nás vytiahne. Aj napriek tomu, že jeho auto bolo silné, krávka sa ani nepohla. Behom pár minút už okolo nás stálo niekoľko rybárov a výletníkov. Všetci začali radiť a pomáhať. 

Po tom čo sme znížili tlak v kolesách na tretinu a vytvorili vláčik z aut, krávka sa konečne dostala na pevnú pôdu. Priznám sa, že som miestami mal strach, či sa z toho dostaneme. Ale ľudská dobrota a pomoc blížnemu ma ohromila, až priam dojala.

Pre naše autíčko týmto ťažké časy nekončili, ale začali. Prístav, ktorý sme si idylicky predstavovali, bol len cíp pláže, bez jedinej budovy či betónovej cesty. Viedla k nemu podobná cesta z akej sme sa pred malou chvíľou s námahou dostali. Volantu sa chopil Milouš, ktorý tvrdil, že vie ako na to... a vedel. Dostal sa do „prístavu“, kde sme si zistili od kapitána trajektu informácie, ktoré sme potrebovali. 

Za šera sme sa dostali naspäť do kempu. Po dlhom a náročnom dni všetkým vyhladlo. Úlohy šéfkuchára sa okamžite chopil Milouš. Netrvalo dlho a medzi našimi stanmi vyrástla kuchyňa, ktorú by nám mohol závidieť nejeden profesionálny kuchár. Po tom, čo sa všetci najedli sme boli súci isť rovno do postele, lebo zajtra nás čaká ťažký deň. Zajtra nás čaká Fraser Island.

Väčšina z nás vstala skôr než bol plán. Milouš a ja sme sa rozhodli využiť tento čas ranným behom po pláži. Ťažko opísať, čo mi viac vyrážalo dych... slnko odrážajúce sa od hladiny vody, nekonečné pláže ohraničené oceánom a palmovými lesmi, biely piesok jemný ako múka, Miloušov vytrvalý beh... tvrdil, že dlho nebehal, ale aj tak sme zvládli odhadom 15 km. 

V kempe sme rýchlo a šikovne presunuli takmer všetky veci z kufra do stanov a vyložili všetky veci so strechy, aby auto bolo čo najľahšie. Po vykonaní všetkých úprav sa krávka presunula do „prístavu“, kde sa nalodila na trajekt. 

Prvá vec, ktorá nás na Fraser Islande prekvapila, bola veľkosť. Z pobrežia nášho kempu sa to zdal byť niekoľko kilometrový ostrovček. Avšak tento ostrovček má na dĺžku dobrých 200 km. Ako náhle sa krávka vylodila, vydali sme sa po pobreží na sever. V dôsledku prílivu, sa naša trasa rýchlo musela zmeniť a zahli sme do vnútrozemia. 

Ďalším prekvapením boli cesty. Rýchlo sme pochopili, prečo na ostrov môžu vstúpiť len štvorkolky. Podklad ciest bol dvojaký, buď to kompletne rozbité poľné cesty, alebo piesčité cesty, v ktorých nie je problém zapadnúť. Flora okolo cesty sa postupne menila z krátkej trávy s palmami až na hustý dažďový prales. Pri prvej zastávke pri Lake Boomanjin nás privítal solídne veľký zástupca druhu plazov. Dlho sme sa nezdržovali a rovno zamierili k Lake Birrabeen. Tu prišiel čas na oddych a schladenie sa v prekrásnom jazierku, kde nám Milouš predviedol niekoľko zástupcov živočíšnej ríše. Najväčší úspech zožala morská korytnačka a predvádzanie ako kladie vajíčka. Následne som s ním ukázal ako sa krotia krokodíly.

Cesty bolo prekvapivo prázdne. Sami sme leteli divokými pralesmi. Prvýkrát sme sa stretli s ďalšími výletníkmi až v polke cesty. Cesty vo vnútrozemí boli robené len pre jedno auto. Ak by sa stretli dve oproti idúce, tak šoféri museli uplatňovať svoje cúvacie zručnosti. Aby sme to nemali také ľahké a jednoduché, tak sme samozrejme cestou strmím kopcom stretli auto idúce oproti nám. Horko ťažko sme sa začali drať na okraj cesty. Oproti nám bol ale očividne nedočkavec. Vyštartoval skôr ako sme stihli uvoľniť cestu. Možno si myslel, že sa nám vyhne, ale na piesčitom podklade to bol vopred prehraný boj. Kolesá prešmykovali a auto to bokom napálilo do našej krávky. Krávka vyšla z pár jazvami v podobe škrabancov. Vzali sme to z nadhľadom. Ale keď sme neskôr videli, že oproti idúce auto malo za sebou hotové parkovisko, kam mohlo zacúvať, neodpustili sme si pár slov na adresu jeho posádky.

Z pralesového vnútrozemia cesta pokračovala na pláž (teda až po malom blúdení), kde sme popri mori zamierili k vraku stroskotanej lode rýchlosťou cez 80 km/h. Masív už bol značnou časťou pod pieskom, ale aj napriek tomu vzbudzoval tichý rešpekt. Ešte väčší rešpekt vzbudzovalo more, ktoré na ňom predviedlo svoju ničivú silu. 

Cestou k prístavisku nás čakalo už len približne 75 km jazdy po pláži. Ktorú sme si naplno vychutnávali, i keď niekedy tŕpli, keď krávka preletela riečkami a celá sa vykúpala.

Fraser Island je jediným miestom v Austrálií, kde sa vyskytuje čistokrvný dingo. Celou cestou sme vykukovali z okien a hľadali ho za stromami či kríkmi. Napokon sa nám ukázal na pláži. Najprv pri jednom kempe v podobe malého vychudnutého šteniatka a neskôr dospelý samec na love. Pozorovať ako sa na ľudoprázdnej pláži, takmer pri vode, ležérnym krokom nesie najmocnejší predátor na ostrove bolo úchvatné. Ako náhle nás uvidel, pribehol k nám a začal krúžiť okolo auta. Môžem sa len domýšľať, či pri zvýšenom turistickom ruchu čakal, že mu niečo hodíme, alebo v ňom stále prúdila divoká krv lovca a videl možnú korisť.

Opätovne sme sa vrátili do nášho kempu, kde sa niektorí z partie začali venovať spánku a regenerácií, iný rybárčeniu či čítaniu kníh. Večer sme strávili rozprávaním sa pod hviezdami dlho do noci.

Ďalšie ráno som si išiel znova zabehať. Keď som prišiel na pláž neveril som vlastným očiam. Celá pláž bola posiata diamantmi, ktoré sa trblietali ako hviezdy na nebi. Tento prekrásny obraz mi doslova bral dych. Hneď som to išiel bližšie preskúmať. Ako to v prírode často býva, to čo ľudskému oku pripadá prekrásne je v prírode výsledok ničivej skazy. To, čo som považoval za diamanty bolo nespočetne veľa malinkých medúz, ktoré príliv vyplavil na pláž a tak ich odsúdil k záhube.

Našu tradičnú činnosť, balenie táboriska, sme už vykonávali rýchlo a zručne. Vyrazili sme skoro, lebo nás čakala dlhá cesta. Prakticky sme strávili celý deň v aute, ale bolo zdolaných uctihodných 800 km. Okolitú krajinu tvorili hlavne ranče na ktorých sa pásli kravy a kone. 

Tesne pred cieľom, osadenstvo auta rozhodlo, že si vezmeme prestávku na pretiahnutie si tiel. Tesne pred nasadnutím do auta a opätovným vyrazením na cestu si Marťo všimol niečo v korune stromu. Neverili sme vlastným očiam. Konečne sme videli voľne žijúcu koalu a  to nie hocijakú. Koala mala na chrbte malú koalku, ktorá sa jej držala ako kliešť. Mamička sa v obave o svoje mláďa začala štverať vyššie a vyššie. Viac sme ich nevyrušovali a vydali sa na cestu.

Náš ďalší kemp sa nachádzal na Carmila Beach. Opätovné spanie na piesku sme s nevôľou prijali a pustili sa do stavania. Milouš išiel omrknúť more, ale za malý okamžik sa behom vracal a kričal na nás: „Apokalypsa, zmizlo moře! Stavějte máry, kopejte hroby! “ Najprv sme si mysleli, že to je ďalšia jeho srandička (o ktoré pri ňom núdze nebolo). Ale pri pozornejšom zaposlúchaní sa naozaj neboli počuť vlny. Vybehol som na pláž a naozaj more bolo preč. Ukradli ho! 

V noci bolo veľmi zvláštne prechádzať sa popri mori bez mora. Ako náhradou nám bola nádherná obloha so žiarivými hviezdami. Sadli sme si na kus vyplaveného dreva a v nemom úžase sme sa kochali tou krásou. 

Bola to prvá noc, kedy našimi uspávankami nebolo vlnobitie. Aby nám to nebolo až tak ľúto, spustila sa poriadna búrka a rytmické bubnovanie kvapiek o stany nás sladko uspalo.

Ráno som sa vybral vyšetriť záhadu ukradnutého mora. Po príchode na pláž som v diaľave uvidel hranicu mora. More ukradol odliv. Neskutočne veľký odliv. Trvalo mi hodnú chvíľu kým som znova dosiahol hranicu mora. Kráčal som pomaly a obozretne. Nočné žartíky, že tu žijú krokodíly, mi ráno až tak vtipné neprišli. Našťastie som žiadneho nestretol a po asi 500 metrov chôdze som vstúpil do mora. Príroda ma čím ďalej, tým viac fascinuje.

Balenie stanov v piesku po daždi nebolo práve príjemné. No predstava teplej sprchy a krásnej lagúny nám dodala energie a tak sme vyrazili smer Airlie Beach.

Pri príchode sa mi vybavilo veľa spomienok. Predsa neubehlo ani 8 mesiacov, čo som tu s Milanom naposledy bol. Prežili sme tu neskutočnú dovolenku na lodi, počas ktorej sme navštívili Whitsundays Islands a svetový unikát Great Barrier Reef.

V Airlie Beach vládne neustále dovolenková atmosféra. Krásne upravené pláže, ulice tvorené barmi, reštauráciami a obchodmi so suvenírmi, kopec mladých cestovateľov a obrovské teplo. Internetová predpoveď počasia nám hlásila 31 stupňov, ale mali sme pocit, ako by bolo minimálne 55. 

Po dlhšom hľadaní bol opätovne nájdený úchvatný kemp. Po niekoľkých dňoch si každý doprial osviežujúcu sprchu, po ktorej sme mali čo robiť, aby sme sa spoznali. Vynovení sme išli obzrieť cestovky aby sme si vybrali nové dobrodružstvo. Zvolená bola naozaj divočina, ale o tom až neskôr.

Poobedie sme strávili chladením sa v krásnej lagúne, kde sme trošku popracovali na chytaní bronzu. Neskôr večer, po výdatnom jedle, sme sa venovali rozprávaniu, pifku, vodnej fajke a obrážaním barov.

Po zobudení sme zamierili do cestovky vyplatiť náš trip, ktorý pozostával z kajakovania na mori, šnorchlovanie v koralových útesoch a prespanie v divočine na ostrove. Mali sme sa loďou presunúť na Hook Island, ale vďaka zmätkom a zlej komunikácii sme napokon išli na Whitsundays Island. V kancelárii nám oznámili, že naša loď odchádza za hodinu z prístavu, ktorý bol vzdialený 10 km. Na balenie skoro nebol čas. V aute sa narýchlo nahádzali najpotrebnejšie veci do batohov a tašiek (samozrejme sme veľa potrebných vecí zabudli pribaliť). Do prístavu sme ale dorazili v čas a nadšene sa nalodili. Plavba dala zabrať hlavne naším žalúdkom. Pri tom, ako loď skákala po vlnách (my sme v nej doslova lietali), bolo veľmi náročné udržať raňajky v sebe. Pristátie na pláži bolo privítané z nesmiernym nadšením. Po vylodení našej batožiny a kajakov, sme pozerali, ako loďka mizne v diaľave.

Náš kemp, ktorý vyzeral ako tábor z Jurského Parku, bol asi meter od pláže. Hneď nás privítali jašteričky, mravce, pavúky a vtáctvo. Netrvalo dlho a všetci okrem mňa zbadali prvého varana, ktorý mal viac ako pol metra. Kým som sa dostal na dané miesto, jašter bol preč. Smutný som zamieril k pláži, ale skoro som padal na zadok. Pred vstupom do nášho táboriska prechádzal viac ako meter dlhý varan. Po pár minútach sme videli aj prvého hada (aj keď malého). Najnadšenejší z toho bol Marťo a hneď vyhlásil: „ Je to jasné, dnes spím vonku.“ 

Dlho sme sa nezdržovali, postavili stany a vyrazili na šíre more. Vyrazili sme na more, ako skúsení námorníci. Rýchlo som sa snažil pospomínať si na lekcie, ktoré som dostal od vodných skautov. Plavili sme sa svižným tempom a kochali sa scenériou vôkol nás. Našou cieľovou stanicou bola najsevernejšia časť Whitehaven Beach. Približne v polke cesty sme mali nečakanú návštevu. Len pár metrov od nás plávala so vztýčenou hlavou obrovská (priam gigantická) Kareta Obrovská (morská korytnačka). Po tom čo sa potopila, naše nadšenie nestihlo opadnúť a z ničoho nič sa objavila ďalšia. 

Ako sme sa blížili k zátoke na severnej strane pláže, začali sa pod našimi kajakmi objavovať raje rôznych veľkostí. Po dosiahnutí cieľa sme boli trochu sklamaní, lebo bol príliv. To spôsobilo, že väčšina zálivu bola pod vodou a nám bol odopretý ten gýčovo prekrásny pohľad na ktorý sme sa tešili. 

Našou plavbou stretnutia s morskými živočíchmi neskončili. V zálive sme popri prechádzkach stále stretávali raje a k najväčšou zábavou bolo naháňanie malých žralokov (nechytili sme ich :( ).

Rozhodli sme sa pre malý track na vyhliadku, z ktorej bol krásne vidno celý záliv. Keď sa slnko začalo skláňať, neostávalo nám nič iné, než chopiť sa pádiel a vyraziť na more. K nášmu prekvapeniu sa spustil silný vietor a zodvihli sa statočne veľké vlny. Dlho sme odolávali tejto morskej sile, ale napokon sme boli pokorení (okrem Marťa, ktorý vzdoroval a na pevninu vkročil až pri kempe). Ťahali sme kajaky v plytkej vode tesne vedľa brehu. Milouš cestou našiel celý kokosový orech a už sa mu zbiehali slinky, ako si ho vychutná (napoviem Vám, že bol zhnitý).

Do tábora sme sa dostali tesne pred zotmením. Vyčerpaní a hladní sme sa pustili do konzervovej večere, nasledovanej sprchou z kanistra. Večer nás navštívili staré dobré komáre. Naším natrením sa repelentom sa vysmiali a pustili sa do nás ešte s väčšou chuťou. Dali sme sa na ústup. Niektorí zaliezli do stanov a ostaní išli na pláž. 

Keď som dorazil na pláž, Milan už ležal na piesku a pozoroval hviezdy. Hodil som vedľa neho záchrannú vestu, na ktorú som si ľahol, a začal som aj ja obdivovať tu krásu. Únava z celého dňa sa prejavila. Zavrel som oči a započúval sa do šumu mora. Keď som sa prebudil, bola už pokročilejšia noc. Na pláži som bol sám a z lesa za mojím chrbtom sa ozývali zvuky ako z divokej džungle. Aj keď som sa túžil stretnúť z ďalším zaujímavým živočíchom, únava ma viedla rovno do stanu.

Ďalšie ráno na ďalšom kúzelnom mieste. Plán na ráno bolo šnorchlovanie v koralovom zálive blízko kempu. Vďaka tomu, že mi v noci sfúkla nafukovačka, som celú noc  poriadne nemohol spať. Ráno som to so spánkom vzdal ešte kým ostatní sladko spali. Rozhodol som sa pre tradičný beh po pláži. Čo Vám budem hovoriť. Blankytne modré nebo, tyrkysové more, sýtozelený les a piesok biely a jemný ako práškový cukor. Chcel som dať len krátky beh, ale okolitá krajina ma dostala do tranzu. Uchvátený som bežal ďalej a ďalej až som dobehol do severného zálivu, kde sme boli predchádzajúci deň. Ten úchvatný pohľad, ktorý nám bol odopretý, som si mohol vychutnať v celej jeho kráse. Pri spiatočnej ceste som sa musel brániť útokom čajky, ktorá si myslela, že moje vlasy budú jej raňajky.

V kempe som našiel len jeden kajak. Rozhliadol som sa po okolí a v diaľke som v mori uvidel kývajúce ruky. Neváhal som a nahodil som oblek (v tomto prípade ochranný oblek proti medúzam). Keď som sa pripojil k nadšeným potápačom, informovali ma o čo som prišiel. Chalani našli na dne mora spať obrovskú korytnačku. Po tom čo sa prebudila, sa Marťo na nej chvíľku viezol a potom zmizla na šírom mori. Že som prišiel o tento zážitok, mi bolo ľúto do momentu, keď som sa prvý krát ponoril. Pestrofarebný podmorský svet ma nikdy neprestane fascinovať. Koraly, sasanky, riasy a rybičky všetkých tvarov a farieb v tom večne tichom svete predsa dokážu prehovoriť. Prehovárajú svojou krásou a majestátnosťou rovno do duše.

Po šnorchlovaní sme zložili stany a zbalili veci. Čakanie na loď, ktorá nás odvezie späť, sme si skrátili prechádzaním po pláži a opaľovaním sa. Naše telá hrialo slnko, naše srdce hriali nové, úžasné zážitky, naše duše hrial pokoj, ktorý vládol vôkol a v našich hlavách zahorela túžba po ďalšom dobrodružstve.