Počas cesty z Queenstown
k jazeru Wanaka sa krajina, ako to už je zvykom, neustále menila. Jazerné
plochy, v ktorých sa slnečné lúče odrážali tisícami iskričiek, sa rázom
menili na strmé kopce. Kopce tak strmé, že chudinka Daisy sa musela poriadne
namáhať, aby ich vybehla. Námahu sme jej ale uľahčili niekoľkými zastávkami na
vyhliadkach, kde nikto neodolal zastať a nech sa ako kolvek ponáhľal, tak
si na chvíľku sadol a všetkými zmyslami nasával atmosféru.
Nepoviem Vám presne, aká bola vonku
teplota, ale keď sme dorazili k Lake Wanaka, osobne by som typol okolo 30
stupňov. Pred tým, ako sa vyrazilo na track, jednohlasne sme sa rozhodli pre
kúpanie sa v jazere. Pre niekoho bola voda príjemná, pre niekoho studená.
Zatiaľ čo som zvolil pomalé vchádzanie do vody, Milouš sa rozhodol pre
torpédový štýl, ktorý ste mohli často krát vidieť v seriály Baywatch.
Po príjemnom ochladení a následnom
zahriatí sa na slniečku, nastúpila posádka do Daisy a vyrazilo sa za
mestečko, kde začínal Roys PeakTrack. Cesta vyzerá upravená a vonku bolo
teplo, preto sme sa rozhodli pre sandálovú obuv (tým aj započala naša éra sandalkových
trackov). Od samého začiatku sa začalo stúpať do kopca. Cestovatelia boli
zaskočení dupaním, ktoré sa ozývalo z celého okolia, no jeho zdroj nebolo
vidieť. Až po pozornom sledovaní, si všimli, že okolité lúky sú doslova posiate
zajacmi.
Čím bližšie sme boli k vrcholu, tým
bol terén strmší a kamenistejší. Po dosiahnutí 1578 metrového vrcholu, sa
opäť naskytol neskutočný pohľad na okolitú prírodu. Hneď sa spravila „fotka pre
Kačenku“ a potom sme si sadli na okraj hory a dali si menšiu
svačinku. Počkali sme si, až sa slnko skloní za hory a pozorovali, ako sa
údolia ponárajú do tmy.
Pri spiatočnej ceste sa viditeľnosť stále
znižovala, až sme boli prinútení použiť čelovky. Nad obzorom sa objavil mesiac
a dodal tak scenérii magickú atmosféru.
Ráno nám sme počas cesty k západnému
pobrežiu mohli stále pozorovať mesiac, ktorý sa strácal nad horami. Netrvalo
dlho a pred nami sa v plnej kráse odhalilo Tasmanovo more. Krajina
lemovaná hustými lesmi nás zaviedla až k vytúženému Fox Glacier.
Vyrazilo sa na krátkym trackom cez
údolie, kde sa dala pozorovať drtivá sila ľadovca. Mohutné hory nás obklopovali
z každej strany. Celé údolie bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami úplne
pochované pod ľadovcom, ale ten sa čoraz rýchlejšie strácal.
Napokon sme uvideli ten bielo-modrý jazyk,
ktorý na nás hory vyplazovali. Jeho rozmery boli ohromujúce a krása brala
dych. Z bezpečnostných dôvod sme ho mohli obdivovať len z diaľky, čo
sme len s nevôľou prijali.
Keďže naše ľadovcové chúťky neboli úplne
uspokojené, tak sme sa vybrali k Franz Jozef Glacier. Cesta k tomuto
ľadovcu bolo omnoho krajšia a zaujímavejšia.
Avšak samotný ľadovec sa možno môže pýšiť
väčšou krásou než Fox Glacier, ale kvôli bezpečnostným dôvodom sme ho
skoro ani nevideli.
Po vyobdivovaní tejto chladivej krásy sa
vyrazilo popri pobreží na sever. Podľa nášho bedekra sa cestou mala nachádzať
Buffalo Restaurant, kde pripravujú lahodné jedlá z bizónov. Slinky sa nám
celou cestou zbiehali a pri priblížení sa k stanovenému miestu,
srdcia rozbúchali. Žiadnu reštauráciu sme nevedeli nájsť, tak sme sa išli
spýtať do motelu, kde sa nachádza. Tam nám oznámili, že majú pre nás jednu
dobrú a jednu zlú správu. Ta dobrá bola, že reštaurácia je len kúsok od
miesta, kde sa nachádzame. Ta zlá bola, že reštaurácia je už 4 roky zavretá. Naše
žalúdky sa rozplakali a začali tušiť, že i dnes budú na večeru
fazule.
Nakoniec sa dorazilo do Punakaiki
v Paparoa National Park. Keďže bolo stále ešte svetlo, vyrazilo sa na
krátky walk k Pancake Rocks. Možno to bolo spôsobené hladom, možno
fazuľovou diétkou, ale naozaj mi skaly pripomínali veľký tanier
s lievancami.
Ráno sa hneď vyrazilo na ďalší veľký
track a to Inland Pack Track. Naše prvé blúdenie začalo pri hľadaní
parkoviska, ktoré sa malo nachádzať 15 km nad Punakaiki. To, že parkovisko bolo
označené malou cedulkou, strategicky umiestnenou za veľký strom, malo byť
varovanie o tom, že cesta bude asi veľmi dobre značená.
Zlé značenie malo však svoje výhody.
Track bol takmer ľudoprázdny a miestami sa doslova išlo panenskou
prírodou. Avšak naša fyzička dostala zabrať. Hneď na začiatku sme sa museli
vyštverať 3 metrovým, kolmým zrázom, aby sme zistili, že „cesta“ viedla o kúsok
vyššie.
Prvou zastávkou boli Fox River Caves.
Jedná sa o 3 rozľahlé jaskyne, ktoré sú verejnosti prístupné v ich neupravenej
podobe.
Takže, sme sa vyzbrojili čelovkami a ponorili
sa do čierno čiernej tmy. Išlo sa stále hlbšie a hlbšie a niekoľko krát
sa zdalo, že už je koniec, ale tam sa vždy našla malá škára, ktorou sme sa
pretiahli a pokračovali ďalej. Keď sa ale dorazilo do miesta, kde bola
cesta pod vodou, rozhodli sme sa k spiatočnej ceste.
Krásna príroda tohto tracku bolo v porovnaní
z inými naozaj divokejšia. Po dorazení do Dilemma Creek Gorge prišla
dilema. Cesta vyústila do koryta rieky, no poslabšie značenie tu úplne zmizlo.
Intuitívne sme sa vybrali doľava a tým odštartovali niekoľko kilometrový
úsek tracku, počas ktorého sme sa neustále brodili riekou. Miestami plytká,
miestami hlboká, miestami studená, miestami príjemná voda nás neustále
obkolesovala.
Napokon sme sa dostali do miest, kde sa
museli náročne prekonávať obrovské spadnuté stromy a jediné stopy po
živých tvoroch zanechávali obyvatelia lesa. Bola to najkrajšia časť tracku, ale
stále zhoršujúca sa priechodnosť naznačovala, že asi nejdeme zrovna správnym
smerom. Príroda však bola natoľko okúzlujúca, že sme ešte chvíľku išli po tejto
„skratke“.
Keď sa už takmer nedalo pokračovať,
vybrali sme sa naspäť. Asi po ¾ hodine bola objavená malá šípka, ukrytá tak,
aby ju ani ten najpozornejší cestovateľ nenašiel. Tým sme opustilo koryto rieky
a znova sa začali túlať lesom.
Po prekonaní približne 30tich kilometrov,
sme sa znova ocitli v Punakaiki. Avšak naše autíčko sa nachádzalo 15 km na
sever. Dopriali sme si teda rýchlu konzervovú večeru a vyrazili po
asfaltke k Daisy. Prešlo sa asi 5 km, keď sa na nás usmialo šťastie. Signál,
vysielaný našimi zdvihnutými palcami, našiel kladnú odozvu. Milý pán nás vzal
na korbu svojho auta, tak sme sa pohodlne viezli až na parkovisko, i keď cesta
cez serpentíny pumpovala adrenalín do žíl.
Daisy na nás netrpezlivo čakala a my
sme boli radi, že sme všetci spolu. Milouš, ale zistil, že mu chýba foťák. Vyrazilo
sa teda naspäť do Punakaiki a cestou sme zviezli dvoch cestovateľov, ktorí
si idú užívať neuveriteľných 9 mesiacov cestovania po Zélande. Foťák sa
šťastlivo našiel a tak sa mohlo vyraziť na dlhú nočnú cestu do Karamea.
Nové ráno prinieslo opäť krásny deň, tak
sa nadšene mohlo vyraziť na ďalší track. Najprv sa dlhou štrkovou cestou
dorazilo do Oparara Basin, kde bola Daisy zaparkovaná do príjemného tieňa.
Posádka následne vyrazila k Moria Gate
Arch. Cesta hlbokým lesom, bola opätovne úchvatná a oči bleskovo
prechádzali z jedného miesta na iné. Po pol hodinke kráčania sa dorazilo k temnej
diere v skale. Prejdením dierou sme sa ocitli v rozľahlej jaskyni a taktiež
v úplne inom svete. Jaskyňou ústil potôčik a pri jeho vstupe a výstupe
jaskynný strop nadobúdal kostolnú klenbu. V jaskynke sme kráčali po
jemnučkom piesku a krása okolia v nás neraz vyvolala pocit, že tu už
chceme ostať navždy.
Po obhliadke krásnej Moria Gate Arch,
naše turistické chúťky začali narastať, takže sa vyrazilo k Oparara Arch.
Aj keď príroda bola podobná, ako pred pár kilometrami, stále sme v nemom úžase
otáčali hlavy a žhavili foťáky.
Keď sa dorazilo do cieľa, mali sme čo
robiť, aby sme si hlavy nevykrútili. Prvá jaskynka, mala veľkosť rozľahlého
bytu, avšak Oparara Arch mala veľkosť obrovského zámku. Strop, ktorý bol
desiatky metrov nad našimi hlavami prepúšťal svetlo cez obrovské strešné okno.
Prudkým výstupom sme sa dostali do polovičnej výšky a mohli sa kochať
mohutnosťou a velkoleposťou jaskyne.
Ako poslednou zastávkou v Karamea,
bol Big Rimu Tree. Jedná sa o veľký strom, ale vážne veľmi veľký strom, teda
fakt obrovský strom. Po tom, čo ho Milouš dostatočne vyobjímal, vyrazilo sa na
ďalšiu dlhú cestu.
Večer sa zakotvilo v mestečku Motueka.
Ráno sa potom vyrazilo do mestečka Marahau, čo predstavovalo pre našu Daisy najsevernejší
bod južného ostrova. Rozhodli sme sa tu podniknúť celý Abel Tasman Coast Track.
Čiže sa vyrazilo z Marahau na viac ako 40 km dlhý track.
Tu však došlo k výraznej zmene. Po
chodením po nekonečných smaragdových horách sa vyrazilo na track po
čarokrásnych plážiach. Zálivy, lagúny, rieky, vodopády, ostrovy, pláže, more a veľa
ďalšieho bolo predzvesťou, že si to náramne užijeme.
Aj keď sa vyrazilo s plnou polnou,
nahodili sa makáčske tempo, takže sme ostatných turistov predbiehali takmer v pokluse.
Krásne zátoky nás nie len obkolesovali, ale ako morské panny námorníkov, tak aj
ony nás lákali a volali.
Prvé podľahnutie nastalo u Cleopatras
Pool, nečakane vnútrozemnom jazierku pod vodopádmi. Keďže bola jasná obloha, slniečko
silno pražilo, a tak cestovatelia veľmi radi uvítali chladnú vodičku.
Okrem osvieženia sa, sa trošku vyblblo v prírodnej šmýkačke a doprial sa
klasický konzervový obedík.
Cesta ubiehala stále príjemne no teplota
neustále gradovala. Tento track je zaujímavý tým, že určité jeho časti sa dajú
prejsť len počas odlivu. Prvou touto časťou bol prechod od Anchorage Hut do
Torrent Bay Village. Toľké šťastie, aby sme mali odliv, sme nemali, takže sa
muselo ísť dlhšou okľukou.
Keď nás cesta opätovne zaviedla na pláž,
tak sme to už nedokázali odolať a vorvaňovým štýlom sa hodili do vody.
Takto sme sa v Bark Bay príjemne osviežili, no cesta bola ešte ďaleká a slnko
začalo nebezpečne klesať.
Bolo už mierne šero, keď sa dorazilo do
Awaroa Intel. To, že príliv skončil už pred dvoma hodinami nebolo vôbec poznať.
Piesčitý záliv bol doslova pokrytý mušličkami, ale nie tisícami, či miliónmi.
Ich počet sa dal odhadovať na miliardy a nepochybne i viac.
Po prejdení zálivu nás privítal
neidentifikovatelný tvor na nočnom love. Keďže noc padala rýchlo museli sme sa
poobzrieť po dákom lahodnom mieste na spanie. Po dlhom hľadaní, sme našli asi
dva metre vysoký zráz. Bol síce „trochu“ naklonený, ale po odstránení najväčších
konárov, sme mohli uľahnúť na mäkučké lístie a ešte mäkšie kamene.
Samozrejme až po tom, čo sme sa naobliekali a maximálne sa zabezpečili
proti dotieravým komárom a iným potvorám. Takže sa nahodili mikiny,
rukavice, čiapky, sieťky proti komárom, rôzne druhy repelentov a boli sme
na ne pripravení (neúspešne).
Spánok nám rušili lesné tvory, ktoré nás
neustále obchádzali a taktiež fakt, že sme sa skoro strepali do mora, nám
k vyspatiu nepomohlo. Ráno sme vstávali s prvými slnečnými lúčmi a vybrali
sa na ďalšiu cestu. Keď sme pozorovali všetky tie prekrásne pláže, kde by sme
spali ako bábätká, tak nám skoro tiekli slzy.
Pred obedom sa dosiahol Totaranui, kde
náš track končil. Znova sme 3-5 dňový track zmákli za dva dni. Keďže v noci
sa spánku veľa času nevenovalo, tak sme sa to rozhodli vynahradiť na krásne
slnkom vyhriatej pláži.
Možnosti, ako sa dostať k slečne Daisy
bolo mnoho, ale ako veľkí dobrodruhovia, sme sa rozhodli pre tu netradičnejšiu,
a teda si vziať vodný taxík. Nalodili sme sa na malú loďku, ktorá letela
po mori ako šíp. Mohli sme tak pozorovať z mora celý track, ktorý sme
zvládli.
Dokonca bolo pre nás prichystané
prekvapenie. Loďka zastala v blízkosti jedného z neďalekých ostrovov,
kde sa nachádzali Seal Lions. Dospelý samci, mamičky s maličkými a vlastne
všetky vekové kategórie sa slnili, alebo šantili vo vode.
Napokon sme sa vylodili v Marahau a šťastlivo
sa zvítali s našou Daisy. Našim ďalším cieľom sa stalo mestečko Nelson,
ale o tom až neskôr.
