192. - 196. deň - Nepál

08/05/2013

Presne, ako sa predpokladalo, v noci sa ani oka nezažmúrilo. Bolo to však o to horšie, že rýchli prechod do vyššej polohy nepriniesol len nespavosť, ale aj silnú bolesť hlavy. Keď zazvonil budík o 4tej ráno, od únavy a bolesti sme ostali ešte pol hodinu ležať.

Rozcvička nestála za mnoho, ale čajík pomohol k lepšej nálade. Keď sme vyrazili do strmého kopca bolo už 6 hodín. Následne prišla ďalšia prekážka. Akoby nám únava a bolesť hlavy nestačili, prišli aj výrazné problémy s dýchaním. Prešmi sme sotva 5é metrov a museli sme zastať, lebo sme boli zadýchaný ako po maratóne.

Takto to pokračovalo hodnú chvíľu. Čo nám znova dávalo sily, bola okolitá príroda. Viac ako 6000 metrové hory nás doslova ťahali vyššie a vyššie, kamzíky a jakovia nás pozorovali a vychutnávali si pritom raňajky.

Po dvoch hodinách šlapania sa neskutočne strmá cesta stala ešte strmšou. Prestávky na predýchavanie sa robili každých 10-20 metrov a niekedy i častejšie. Aby sa nám nešlo tak ľahko, začal fúkať studený severák a pražiť ostré slnko. No my sme so zaťatými zubami pokračovali ďalej.

Keď príroda pochopila, že nás nič z tohto nezastaví použila novú zbraň. Štrkovitý terén sa vystriedal za snehové pláne bez konca. Po vyjdení na zasnežený kopec sme s povzdychom pozorovali, že musíme vyjsť na ďalší a ďalší a ďalší.

Po tom, čo som 12tý krát umrel a 7mi krát porodil, som na ďalšom kopci uvidel Sama, ako na mňa kýva a kričí „You can do it!“ S vypätím posledných síl som zahrabal v snehu ako teréne auto a krok za krokom sa blížil k cieľu.

A napokon, po niekoľkých hodinách šlapania sa dosiahol cieľ. Stál som pri Tilicho lake, najvyššom položenom jazere na svete. Až teraz sme konečne prekonali výškovú hranicu 5000 m.n.m. a úprimne, nebola to žiadna sranda.

Na vrchu však ako zázrakom opadla únava, teda ju asi prebilo šťastie. Započúval som sa, ako starší ruský pán hral na gitare a vychutnal si toto jedinečné prestavenie. Keď som dorazil k Samovi padol som na kolená a od únavy mi nemohli tiecť ani slzy šťastia.

Tu sme si pokecali s írskym párom Antonom a Marie, ktorí nás potom ochotne vyfotili. To nám ale nestačilo a sami sme si dali niekoľko sérii fotenia. Tu sa potvrdilo, že sme blázni. Keď som si prezliekal spotené oblečenie, neodolal som a odignoroval som okolitú zimu a polonahý skočil do snehu a začal robiť anjelikov.

Keď sme sa do sýtosti povytešovali z toho kde sa nachádzame a čo vidíme, a keď studený vietor začal ceriť zuby, tak sme sa pobrali na spiatočnú cestu. Keďže sa už lepšie dýchalo, mohlo sa nerušene pozorovať, vychutnávať a prežívať to, čo nás obklopovalo.

Cesta ubehla podstatne rýchlejšie, avšak posledný úsek cesty na mňa doľahla únava a každý krok som mal čo robiť, aby som sa nezrútil z cesty dole strmím svahom.

Napokon som ale úspešne a bezpečne dorazil do Tilicho Base Camp, kde na mňa čakal Samo. Spoločne sme sa zhodli, že dnešný deň si zaslúžime niečo extra, tak sme si na hoteli dopriali zeleninové pizze. Boli naozaj výborné, ale po ich zjedení sme začali upadať do spánku. Takže sme sa s majiteľom dohodli, že tu ešte jednu noc ostaneme a niečo po druhej poobede sa pobrali spať.

Keď sme sa znovu prebudili, cítili sme sa o poznanie lepšie. Typovali sa, že sme spali tak hoďku, no hodinky nám prezradili, že je pol siedmej. Keďže slnko sa už skrylo za hory, tak sme sa najedli a slastne znova zaľahli spať.

09/05/2013

Vybúvaní ako šípkové princezné sme podstúpili rannú rutinu a i keď sa vyrazilo až o 8mej, nahodilo sa doslova pretekárske tempo. Pred odchodom sa ešte zaplatil účet a prekvapením bolo, že sme obe noci platili len 200 rupií za izbu.

Cestou do kopca, z kopca, či po rovine sme naozaj doslova leteli. Výdatný spánok nás napumpoval energiou. Stretávali sme veľa turistov, ktorí išli opačným smerom, takže sme im predávali informácie o tom, čo ich čaká. Cesta do base campu nám trvala 6,5 hodiny, no naspäť sme to zmákli za 4 hodiny.

V Manangu sa ubytovalo nie len v rovnakom hoteli, ale aj v rovnakej izbe. Vyzdvihlo sa vrece s našimi vecami a pustili sa do varenia. Dokonca sme si z reštiky dopriali aj zeleninové kari.

Po obede sme si dopriali prechádzku po dedine a keď sme niektorou ulicou prechádzali asi už po piaty raz, domáci na nás nechápavo pozerali. Naše odklonenie od stravovacieho plánu pokračovalo aj večer. Naše chuťové poháriky rýchlo navykli zmene stravy, takže sme si znova dopriali pizzu.

Pri večernom posedení na izbe sa už zvaril len čaj a venovali sme sa oddychu. Samo sa pustil do písania listu a ja som sa venoval archivovaniu našich zážitkov. Ako mizlo slnko za horami, tak mizli aj naše hlavy pod prikrývkami. V noci nás opätovne navštívil Jerry, ale znova neúspešne.

10/05/2013

Raňajšia tradícia bola splnená a o 7mej sme už mali Manang za sebou. Naše drtivé tempo sa už zapíše do tradície. Príroda nás ťahala ďalej, dedinky sa míňali a z turistami a domácimi sa prehadzovali pozdravy, alebo viedli konverzácie.

Rýchle tempo sme udržali celý deň, a tak sa o pol jednej objavili v Ledhar, ktorý so svojími 4250 m.n.m. predstavoval dnešný cieľ. Samo znova predviedol svoje vyjednávacie schopnosti, takže sme sa rýchlo ubytovali. Vážne, ak budete chcieť cestovať po Himalájach, vezmite Sama so sebou, ušetrí Vám to veľa peňazí.

Po poriadnej porcii vifonky sme sa uložili na streche hotela, vyhrievali sa a komunikovali s ostatnými turistami. Hlad nás neskôr opäť zahnal na izbu, kde padala jedna vifonka za druhou.

Keď sme boli obaja nasýtení, ťažko sme zvažovali, čo budeme robiť. Všetky témy, čo nás napadli, boli už niekoľkokrát prebrané, jedlo bolo zjedené (i keď by sme zvládli viac), cvičenie bolo vykonané, takže sme sa pustili do hraní kariet.

Avšak všetky známe hry nás začali časom nudiť, lebo boli ohrané. Vtedy sme na to prišli. Musíme si vymyslieť vlastnú hru. Nápady sa hrnuli samé od seba, preto za netrvalo dlho a už sme len dolaďovali našu úžasnú hru „Yeti“. Ľudia táto hra je jednoducho super a určite mi pripomeňte, aby som Vás ju naučil!

Ako malé deti, sme nevedeli prestať, takže sme dlho ponocovali. Ale, keďže sme čiastočne uvedomelí cestovatelia, o 8mej večer sme si povedali, že už je najvyšší čas ísť spať.

11/05/2015

Nie je nám to ku cti, ale vstávali sme až o pol siedmej. Bolo už 8 hodín, krávky podojené, kone napojené a jaky učesané, keď sme sa vydali na cestu. K prvej chate to malo byť 2,5 hodiny, ale poznáte nás, za 1,5 hodiny sme už sedeli v dedine na lavičke a pripravovali sa vyraziť ďalej.

Z base campu do Hight Campu to už také ľahké nebolo, takže nohy dostali zabrať a naše telá získali ešte príťažlivejšiu mužskú vôňu. Napokon hranica 4850 m..n.m. bola zdolaná a boli sme ubytovaní v „trošku“ chladnejšej svetličke.

Keď hlad dosiahol akurátnu mieru, vybrali sme sa niečo zhltnúť do reštiky (bola to podmienka nášho ubytovania). Najviac sa nám pozdávalo jedlo Dal Bhat. Jednalo sa síce o najdrahšie jedlo (3 eurá), avšak mohli sme jesť koľko sme len chceli a vždy nám všetko doplnili. Keď nám jedlo priniesli, uvedomili sme si, že sme ho už hedli. Bolo to pri ceste do Besishahar. Po tom, čo sme to 3krát otočili, ľudia okolo nás nechápali, kam to tlačíme.

Keďže jedáleň bola najteplejšou izbou široko ďaleko, ostali sme tu hrať karty a rozprávať sa s ostatnými cestovateľmi. Práve sa viedla konverzácia s francúzskym chlapíkom a kanadským párom, keď sa vonku ešte viac zatiahlo a spustil sa poriadny vietor. Za krátko na to sa začalo niečo, čo som so Samom nevidel viac, ako 2 roky. Poriadna snehová chumelenica.

Na izbe sa zvaril čajík na rozohriatie, ale dlho sme sa v izbe nezdržovali, lebo tu bola naozaj kosa. Keď boli veci na ráno nachystané, vyrazilo sa znova do jedálne. Snehová búrka naberala na sile a magicky pokrývala okolie bielo perinou.

V jedálni sa naša predošlá skupina rozrástla o australčana a spoločne sme sa dobre zabávali. Na veľké odporúčanie francúzskeho chlapíka som si so Samom objednal cesnačku v tibetskom chlebe a musím uznať, že bola šupová.

Ráno sa skoro vstávalo, takže o štvrtej po obede sme sa pobrali spať. Opíšem z čoho pozostávala Samova spacia výbava: trenky, dvoje nohavice, dvoje páry ponožiek, terno tričko, 2 tričká, 2 mikiny, rukavice, dve čiapky, šatka, spacká a dve perina. Keďže ja nie com taká sušinky, mal som o jeden pár ponožiek a čiapku menej. I cez tieto opatrenia trvalo hodnú chvíľu než sme pocítili niečo ako teplo. Časom sa naše spacie bunkre naozaj pekne rozohriali (Samo dokonca zhodil ponožky). 

Ako sa dá predpokladať, tak o štvrtej poobede sa veľmi zaspať nedá. Takže sa viac menej len podriemavalo. O ôsmej večer nás predošlý čaj a polievka prinútili opustiť spacie bunkre a vyraziť von. Zistili sme, že je už po búrke, no to, čo sa pred nami nachádzalo, bralo dych. Celá okolitá krajina bola pod snehovou prikrývkou, osvetľovali ju žiarivé hviezdy, ktorými bola posiata celá obloha a za masívnymi horami ešte výstražne rozsvecovali blesky horizont.

12/05/2013

Ešte nieee... To boli naše prvé myšlienky, keď o 3:30 zazvonil budík. Všade vládla nepreniknuteľná tma. Po objavení čeloviek sa zviedol ťažký boj so zimou pri opúšťaní pelechov. I keď sme sa hneď naobliekali a rozcvičili, stále sme sa klepali ako vianočné kapre. Horúci čajík nás trochu rozohrial, čo sa využilo a s čelovkami na hlavách sa vyrazilo do tmy.

Sneh nám rozprávkovo vŕzgal pod nohami. Jedinými orientačnými značkami boli čerstvé stopy, ktoré vyšlapala skupina pred nami (snáď mali rovnaký smer). Keď sme vysmedli a pokúsili sa napiť, zistilo sa, že všetka voda je zamrznutá. Naprázdno sme prehltli sliny a krok za krokom stúpali zamrznutou krajinou do strmých kopcov. Človek si musel dávať veľký pozor, aby sa nešmykol a neskĺzol sa po zľadovatených svahoch do tmy.

Pohybovaním sa v nadmorskej výške nad 5000 m.n.m. sa už výrazne prejavovali dýchacie problémy. Keďže som mal cez tvár šatku, aby som sa chránil pred mrazom, dych mi doslova nestačil. Neustále som musel stáť a dostať dáky ten kyslík do pľúc. Napokon som šatku stiahol a tak o niečo ľahšie kráčal vyššie a vyššie.

Približne po hodine šlapania sa pred nami objavila malá chatka, v ktorej sme sa zohriali čajíkom. Dlho sme sa tu ale nezdržovali, lebo sa za nami začali objavovať veľké mračná. Sprievodca jednej skupiny nám povedal, že sa blíži veľká búrka. So strachom v očiach sa zrýchlil krok, avšak mračná sa stále blížili a naberali na veľkosti.

Ako zázrakom, ale z ničoho nič začali miznúť a zanechali za sebou len krásne modrú oblohu. Nabilo nás to energiou a ani dýchacie problémy a únava sa nezdali byť také zlé.

Po viac ako 3 hodinách šlapania, kedy sme si siahli na dno, sme uvideli známu čiernu tabuľu. WE DID IT. Úspešne sme dosiahli Thorong-la Pass, ktorý je navyššie položený horský priechod na svete. Zdolali sme hranicu 5416 m.n.m., čomu sme sami nemohli uveriť. Dva týždne späť sme ležali v Bangkoku a teraz stojíme na samotnej streche sveta.

Bol to neskutočný pocit. Po uznanlivom podaní rúk a objatí sa objednal čaj a v tichosti sme si vychutnávali náš úspech a úchvatný výhľad. Po spravení fotky pre Kačenku sme sa všetci traja vyfotili (Samo, Milouš a ja). I keď som fyzicky na vrch kopca vyšiel len so Samom, Milouša sme si so sebou vyniesli v našich srdciach.

Ako správni vlastenci sme si dali fotku s našou vlajkou. Okolití rusi sa usmievali, keď sme si dávali vrcholovku v podobe pravej slovenskej borovičky. Spravilo sa ešte niekoľko fotiek a potom nastal čas zostupu.

Najväčšia výzva tohto treku bola zdolaná, čo nás napĺňalo radosťou. Naozaj sme to dokázali. Teraz sme sa šmýkali po zasnežených kopcoch a vyzerali, či neuvidíme Jetiho. Neuvideli. Po chvíle sme sa ponorili do oblakov, a tak trochu spomalili náš zostup.

Keď sme znova vybehli z oblakov, pod nami sa rozprestierala krásna dolina, tesne pred nami končila hranica snehu a nad nami boli stále zasnežený giganti. Nával emócií tentoraz dopadol najviac na Sama, ktorý kráčal dole svahom so slzami v očiach a na líci.

Cesta nebola o nič menej namáhavá, než cesta hore. Keď sme konečne opustili zasneženú zem, rozhodlo sa, že sa spraví obed. Zložili sme sa pri veľkej skale od ktorej bolo vidno dolinu pod nami, zasnežené svahy nad nami a horské hradby v diaľave. Dnešné menu bolo opekané rezance so zeleninou a kuracím mäsom.

Po namáhavej ceste dole sme konečne dorazili do Muktinath. Mestečko bolo naozaj rozľahlé a vyzeralo modernejšie, než samotné Kathmandu. Pred vstupom do mesta sa prešlo okolo miestneho budhistického kláštora, pri ktorom bol svah doslova posiaty vlajkami.

V meste sme zakotvili v hoteli „Bob Marley“, kde sa začalo ťažké zjednávanie ceny. Napokon sme dospeli ku kompromisu, že ak si dáme jačí steak, tak izba bude za 200 rupií.

Po troške oddychu sa vyrazilo na prehliadku mesta. Potom sme sa usadili na strešnej reštike a po ťažkej drine si dopriali pohárik niečoho ostrejšieho.

Keďže bolo veterno, presunuli sme sa do vnútra. Tu nás pozval k stolu rus Míša, ktorý nám začal vysvetľovať rôzne životné teórie. Keďže tu sede od rána a mal v sebe „pár“ piviek po chvíle sme sa radšej presunuli ďalej.

Objednali sa Yak steaky. Otočili sme pár partičiek Yetiho a potom prišli naše vysnívané porcie jedla, ktoré nám spôsobili nebíčko v ústach. Neviem, k čomu by som prirovnal chuť (divina, hovädzie, jahňacina), ale bola to rozhodne lahôdka.

Príjemne potešení týmto jedlom, sme sa rozhodli pre ďalšie, pizzu. Nasledovalo ďalších pár partičiek Yetiho a pizze boli na stole. Snáď to ani nie je možné, ale i pizze boli nepopísatelne skvelé.

Do tretice všetko dobré, takže sa rozhodlo pre Yak Sizzler. Jedná sa o zmesku zeleniny, jačieho mäsa a hranoliek, podávaných na rozpálenom kameni. Áno, i tento krát sa jednalo o gurmánsky skvost.

Po troch výborných jedlách nám viac nebolo treba a pobrali sme sa na izbu. Tu sme sa dlho rozprávali o tom, aký sme mali krásny deň a smiali sa nad naším vyjednávaním pri príchode do hotela, keď sme im vyjedli, čo sa len dalo.

188. - 191. deň - Nepál

04/05/2013

Ráno sme naozaj niečo po piatej vstali (a to bez budíka). Na druhú stranu to nie je tak ťažké, keď človek ide spať pred ôsmou. Nasledovala klasická rozcvička a čajíkovo sušienkové raňajky na balkóne. Kvôli mrakom sme predchádzajúci deň nevideli obrovitú, zasneženú horu, pri ktorej ostatné vyzerali ako trpaslíci. To nás nabilo ešte viac energiou a okolo šiestej sme už šlapali.

Cesta ubiehala rýchlo, hlavne preto, že sme zase nahodili zabijácke tempo a do ďalšej dediny sme prišli o 20 minút skôr, než bol predpokladaný čas. Tu nám znova skontrolovali naše povolenia a razilo sa ďalej.

Pri opúšťaní dediny sa k nám pripojil ďalší turista, ktorému vyhovovalo naše makáčske tempo. Keďže sme spolu dáku tu chvíľu cestovali, tak sme si porozprávali naše príbehy. Chriss z Londýna bol na cestách 6 mesiacov a ako mnoho párov, aj on sa počas cesty rozišiel so svojou frajerkou. Mal naozaj dôkladne pobehanú celú juhovýchodnú Áziu. Najviac ma z jeho rozprávania upútalo, že približne v polke Annapurna treku ide na 10 dňovú zachádzku do kráľovstva Mustang. Ide o kráľovstvo, ktoré je súčasťou Nepálu, ale až do nedávna bolo absolútne neprístupné turistom.

Počas rozprávania nám cesta ubiehala tak rýchlo, že ďalšími dvoma dedinami sme takmer preleteli. Ale nič netrvá večne. Za ďalšou dedinou cesta vystrelila strmo nahor. Serpentínovitá cesta, teda schody by bolo asi presnejšie, sa zdala byť skoro kolmá. So Samom nám muselo asi vážne preskočiť, lebo sme sa ocitli na čele asi 10 člennej skupiny. Sám Chriss, ktorý robil vysokohorského sprievodcu v Amerike uznanlivo kýval hlavou. A ľudia za nami dokonca aj šerpovia nechápavo kývali hlavami, keď sa dozvedeli, že naše batohy vážia 24-25 kilo.

Na kopci sme pustili celú skupinu pred seba, lebo sme sa pustili do fotenia. Po krátkej prestávke (ku ktorej sme sa museli skoro nútiť), sa znova pokračovalo v putovaní. Opisy krásnych výhľadov, vratkých mostov a rozprávkových dediniek spravím tentokrát prostredníctvom fotiek, lebo slová sú nedostačujúce.

Tesne pred stanoveným cieľom sme podstúpili ďalšiu kontrolu dokladov. V dedinke Chame sa hneď zjednalo ubytko za krásnych 300 rupií. Keď sme sa nedkôr dozvedeli, že na izbe máme aj pojazdnú zástrčku, hrubú a teplú duchnu a vonka dokonca tečie vlažná sprcha, považovali sme tento deň za nadmieru úspešný. K tomu prispelo aj to, že s našimi bremenami sme zdolali 18 km horským terénom (pred pol druhou) a ocitli sa tak v nadmorskej výške 2710 m.n.m.

Samo sa hneď po sprche pustil do varenia polievočky. A ľudia, tá teda bola. Skoro som zabudol spomenúť, že cestou sme zohnali ďalšie 4 hlávky cesnaku a 2 cibule, takže choroba u nás nemá šancu. Taktiež sa zohnali ďalšie tabletky na čistenie vody, čím sme sa dostali do úplne bezstarostného stavu.

Po veľkej námahe však jedna polievka nestačila. Išiel som teda za pani domácou s tým, že od nej kúpim polku ešusu uvarenej ryže. Tá radostne súhlasila a naplnila mi ho celý. Tak sa znova naštartoval varič a spravilo sa ale že znamenité rizoto.

Keďže odbilo asi tretiu hodinu, do večera bolo stále veľ času. Rozhodli sme sa ho vyplniť hraním kariet. Bola to zábava, ale taktiež veľmi náročné. Po sýtom obede boli naše brušká plné a vonku sa rozpútala silná búrka, takže bubnujúci dážď nás nekompromisne uspával.

Sama to napokon zmohlo, zaliezol pod hrejúcu duchnu a doprial si poobedný šlofík. Ja som skúšal písať blog, ale únava ma pripravila o všetky tvorivé nápady. Siahol som teda po knihe. Keď ma aj to začalo uspávať, radostne som zistil, že je 5 hodín a teda stanovený čas pre večernú polievočku.

Samo sa s úsmevom prebudil na bubnovanie krájanej zeleniny o ešus. Doprial som nám viac zeleniny než zvyčajne, čo sa odrazilo od chuti a izbou sa nieslo slastné hmkanie. Pekne najedení sme si umyli zúbky a za silnejúcej búrky s úsmevom na tvári zaspali.

05/05/2013

Štvrtý deň sme si pekne prispali a vstávali o trištvrte na šesť. Prebehla ranná rutina a vyrazilo sa. Nechce sa mi veriť, žeby sme tak rýchlo naberali kondičku, ale naozaj naše raňajšie tempá boli čím ďalej svižnejšie, rýchlejšie a radostnejšie. Pri opúšťaní Chame sme znova stretli Chrissa, ktorý nám dal super tip, ale o tom až neskôr.

Gigantickosť, masívnosť, nebotyčnosť a už neviem, čo všetko okolitých hôr sa naozaj slovami opísať nedá. Konečne nás začali obkolesovať 5000ky a ich zasnežené vrchy naozaj prehovárali do duše.

Po chvíle šlapania Samo stále zrýchľoval a zrýchľoval, až sa mi stratil z dohľadu. Tu však nastal problém, keď som sa dostal na rázcestník.  Vybral som sa teda po trekovej ceste. Tá sa ponorila do lesa a za malú chvíľu vyústila k rieke. Tu som prekročiť po nie zrovna bezpečne vyzerajúcom moste. Ale keď ním prešla veľká skupina oslíkov aj ja som naň vykročil istou nohou.

Cestou som sa obzeral po Samovi, no nebolo po ňom ani stopy. Vzrastal vo mne silný pocit, že sa vydal druhou cestou. Keď som po chvíľke uvidel aj druhú cestu, pár minút som ho vyzeral ale márne. Rozhodol som sa ísť do najbližšej dediny a tam ho snáď nájsť.

Cestou som prekračoval ešte zaujímavejšie vyzerajúci most, no opäť prechádzajúci oslík mi dodal istotu, že to podo mnou nespadne.

Keď som sa znova napojil na druhú cestu objavil som poskakujúceho Sama. Ten vzniesol podozrenie, že v sušienkach, ktoré jeme sú dáke podporné látky, lebo je až neuveriteľné, že máme toľko energie. Samo cestou predbehol 5 skupiniek turistov a keď niekoľkým šerpom oznámil váhu krosny, tak sa ho spýtali, kde robí vysokohorského nosiča.

Cesta nám znova rýchlo ubiehala a pred nami sa ukázala gigantická hora, ktorá bola hladká ako zo skla. Naozaj nie som schopný opisov a zase nechám prehovoriť fotky.

Po vyškriabaní sa ďalšími strmím kopcom nás privítali strýkovia, ktorí mali stánky s náramkami. Ani jeden z nás neodolal a rozšíril si svoju zbierku o náramok z himalájskych hôr z viac ako 3000 metrovej výšky.

Bolo pol druhej, keď sa konečne dorazilo do Lower Pinang z kadiaľ sa vyrazilo hore strmím kopcom do Upper Pinang, 3310 m.n.m. položenej dedinky.

Pred jej vstupnou bránou sme sa začali fotiť s masívnou zasneženou horou, ktorá snáď prebodávala samo nebo. Pustili sme sa do dohadovania, koľko asi tá hora má metrov (typovali sme tak 5000-6000). Keď išli okolo nás domáce ženy, súhlasne prikyvovali, že to je nádherné. Ale potom povedali niečo, z čoho sme sa skoro zrútili na zem. „Veď to je Annapurna II.“

Nemohli sme uveriť vlastným ušiam a očiam. Už štvrtý deň nášho putovania sme stanuli na úpätí takmer 8000 metrovej hory. Pozreli sme na seba, na horu, na seba a stále naše hlavy neboli schopné spracovať tento fakt. Slovo Annapurna sa pre nás stále spájalo s napínavými horolezeckými filmami, alebo filmom Ako vytrhnúť veľrybe stoličku. A teraz, dvaja slovenskí chalani, ktorí chceli vidieť kúsok sveta, bez akéhokoľvek tréningu, vyšlapali do nadmorskej výšky 3310 metrov, aby sa postavili zoči voči Annapurne II (7937 m.n.m.). Moja hlava túto skutočnosť stále nie je schopná spracovať, a to za pár dní uvidím samotnú Annapurnu I a pár dní na to prekonám výškovú hranicu 5000 m.n.m. Nie, toto naozaj nemôžem zažívať, toto sa mu musí snívať.

Keď opadol počiatočný šok a spravilo sa nespočetne fotiek, vyrazilo sa hľadať ubytko. Prvý pokus skončil neúspechom, ale po druhom pokuse, sme už skončili v útulnej izbe a vybaľovali si potrebné veci.

Na vrchu dedinky sa nachádzala modlitebňa, tak sa hneď vyrazilo k nej. Tu sme si sadli na lavičku, pozerali sa na zasneženú krásku a v tichosti poslúchali jej šepot. Potom nás znova strhla vlna fotenia a točenia videí.

Po dorazení na izbu sa podstúpila osviežujúca sprcha a pustilo sa do varenia. Môžeme mať toľko šťastia? V jeden deň vidieť nádherné hory, samotnú Annapurnu II a mať aj na obed kuraciu konzervu a rizoto? K veľkému šťastiu sa rozdala aj extra porcia cesnaku a v spojení s kráľovským obedom sa v nás rozhostila absolútna spokojnosť. Keď sa zmiernil dopad všetkých emócií, uvedomil som si, že aj keď sedím na posteli, stále som zadýchaný a musím robiť hlbšie nádychy. Samo mi potvrdil, že aj on je na tom rovnako. A to sme len v 3310 metrovej výške. Ako chceme vôbec s našimi nákladmi prejdeme miesta, ktoré sú o viac ako 2000 metrov vyššie položené? Nuž bude to zaujímavé.

Podvečer sme sa pustili do ošetrovania. Zodrané miesta sa natreli hojivými masťami, boľavé miesta sa rozmasírovali a natreli hrejivými olejmi. Napokon sa uvarila veľká porcia čaju, po ktorej sa išlo už len spať, lebo ďalší deň nás čaká takmer 20 km.

06/05/2013

Nie som si istý, či to bolo spôsobené nadmorskou výškou, alebo eufóriou z blízkosti Annapurny II, ale vôbec sa mi nedalo zaspať. Samo mal rovnaký problém a neskôr sme stretli chalanov, ktorí tu prežili to isté. Počas noci som si prešiel celé moje cestovanie, rozpamätal sa až na tie najmenšie príhody a fantazíroval o tom, aké to bude, keď prídem domov.

Ráno ma Samo budil, že pred ôsmimi minútami zvonil budík. Neuveriteľné bolo to, že som si 100% istý, že som nespal. Ako to je možné? Keď som konečne na pár minút zaspal, sníval sa mi sen, ako nemôžem zaspať. Po rozcvičke a raňajkách som naposledy pohladkal miestneho puňťa, ktorý tu s nami býval a vyrazilo sa na cestu.

Prvých pár kilákov bolo asi najpomalších, čo sme tu. Nie kvôli terénu, ten bol rovnaký, ale nemohli sme odtrhnúť oči od hôr za našimi chrbtami. Nie len, že sme videli Annapurnu 2, ale aj Annapurnu III a Annapurnu IV. Neraz sme sa zastavili, sadli si na kameň, mach, alebo zem a v tichosti sa kochali. Keď som zavrel oči, počul som štebotanie vtáčikov, šum potoka a šepot vetra. Hory k nám neustále prehovárali a my sme im s radosťou načúvali.

Keď sme znova nahodili makáčske tempo, cesta sa stočila do strmého kopca. Dalo nám poriadne zabrať, kým sme sa tam dostali, no z výšky 3710 m.n.m. sa nám odhalil ešte krajšie výhľady.

Keďže slniečko začalo páliť a nemal som natretú tvár, pozeral som sa v poslednom úseku cesty do zeme a šlapal a šlapal. Približne v polke dediny ma Samo dobehol, že ma čaká na začiatku a máme už objednané čaje. Vyrazili sme teda naspäť a miesto, kde sme zastali bolo jednoducho dokonalé.

Čajíky nám chutili a aby sme mali pamiatku na tento moment, kúpili sme od tety kovové hrnčeky. Potom sme sa pustili do fotenia, čomu miestny so záujmom prizerali.

Nasledujúca časť treku, by sa dala nazvať nebo. Chcel by som Vám vysvetliť prečo tomu bolo tak, ale nedá sa. Snáď Vám tieto videá aspoň trochu priblížia, čo sme na tomto mieste prežívali.

Aby došlo ku kompenzácii, tak po nekonečnom stúpaní a klesaní sme dorazili do ďalšej dedinky. Z tadiaľto mala cesta viesť dole a za dákych 45 min sme mali doraziť do dedinky Hume. Správne, Nestalo sa tak! Nasledovali sme trekovú značku, no tá nás viedla stále ďalej a ďalej do hôr, až sme sa prechádzali po náhorných plání (kde inak fúkal solídne studený vietor).

Onedlho na to sme sa ocitli v lese, ktorým išla strmo dole malá cestička. Tesne pred dorazením do neznámej dedinky, sme stretli ďalších turistov, ktorí nám vysvetlili našu situáciu. Išli sme po novej vetve treku. Našťastie sme už nemuseli ísť do Hume, lebo táto cesta ho obchádza. Avšak ako veľmi, to nikto netušil.

Vybrali sme sa po určenej ceste a keďže sa nachýlil čas obeda, hľadali dáke bezveterné miesto. Márne! Neostalo nám nič iné, len zahnať hlad sušienkami, chvíľu si oddýchnuť a pokračovať v dlhočiznej ceste.

Himaláje svojou masívnosťou a krásou boli všade na vôkol a i cez pokročilú únavu sme si nachádzali čas, aby sme ich obdivovali. Za naše vytrvalé kráčanie sme dostali odmenu, v podobe neznámej dedinky. Z ničoho nič sme do nej vošli z lesa a mohli obdivovať nepálsku architektúru.

Čo bolo ale ešte dôležitejšie, miestny pán nám oznámil, že to je len 20 min do jednej dediny a z tadiaľ sme za 30 min v našom cieli. Brali sme tie slová s rezervou, lebo sme boli zvyknutí, keď nám raz povedali, že budeme dakde za 40 min a iní za 4 hod.

Avšak pán mal pravdu a za 20 min sme dosiahli dedinku Bhraga. Tou sme doslova preleteli, ale aj tak som nemohol odtrhnúť oči od krásneho kláštora na skale a malebnej krajine pod ním.

Presne podľa predpovede sa za ďalších 30 min dosiahol vytúžený cieľ Manang. Vďaka môjmu pomalšiemu kroku a robeniu fotiek som sem dorazil pár minút po Samovi. Ten už zatiaľ stihol vybaviť ubytko, tak sme sa hneď zložili.

Bol to vyčerpávajúci deň a pri tradičnom podaní rúk sme si mohli navzájom čítať v očiach uznanie. Naša dnešná neplánovaná okľuka zvýšila výkon z 19 na 25 km. Čo v spojení s najťažším terénom, akým sme kedy išli a nadmorskou výškou bol heroický výkon.

Takýto výkon musí byť aj odmenený. Pri neskoršom prechádzaní sa mestom sme si dopriali jablkový a čokoládový závin, ktoré nám neskutočne ulahodili. Keďže sa výrazne zmenšovali zásoby našich hrejivých olejov, ktoré až zázračne regenerovali naše svastvo, kúpili sme si tigriu masť a na izbe ju hneď aj vyskúšali.

Večer prišla druhá odmena v podobe vlastnej celej vifonky. Takto spokojne osprchovaní (v ľadovej sprche), napapaní a vymasírovaní sme sa pobrali spať. Spokojne som už zaspával, keď tu zrazu počujem šuchot. Avšak Samo na otázku, či zase je, záporne odpovedal. Zvuk sa opakoval a nebolo pochýb, čo sa deje. Myš, alebo potkan zaútočil na Samovu zásobu sušienok. Hneď letela sandála daným smerom. Páchateľ však stihol utiecť a my sme sa mohli nerušene venovať spánku.

07/05/2013

Toto ráno sme si extra prispali (veď sme si to zaslúžili) a vstávalo sa až o 6:30. Rozcvička, balenie, raňajky, zuby a bolo pripravené vyraziť. Keďže našim plánom bolo spraviť trojdennú zachádzku, po ktorej sa znovu vrátime do Manangu, rozhodlo sa, že si tu časť našich vecí necháme. Potom, čo každý z nás odložil cca 8 kg záťaže (čo dokopy naplnilo veľké vrece), sa veci uschovali a vyrazilo sa na cestu.

Keďže sa trošku blúdilo, tak odbilo 9tu hodinu, kým sme vykračovali po správnej ceste z Manangu. Cesta sa zakrátko stočila po lanovom moste (už ani nespočítam, koľkými sme prešli) a začala sa zvažovať k nebotyčným horám.

Cestou sme stretli veľa miestnych, turistov, dediniek, zvieratok no jediná vec, ktorá sa nemenila, bola stúpajúca cesta. Batohy sme síce mali o poznanie ľahšie, ale prehupnutím sa do nadmorskej výšky cez 4000 metrov bol každý krok namáhavejší.

Bolo až neskutočné, že cesta môže ísť stále vyššie a vyššie. Pravidelné prestávky nám šetrili sily, ale pečúce slnko a horšie dýchanie nám ich rýchlo odoberali.

Keď sme sa okolo obeda začali pýtať, ako ďaleko to je do cieľa, každý odpovedal 3 hodiny (a to aj o niekoľko hodín po tom). Terén sa stával čoraz viac náročnejší, až sme sa dostali do kopcov, ktorých povrch tvoril sypký štrk a kamene. Ako bonus k tomu, vietor dvíhal obrovské oblaky prachu, takže sme si museli kompletne zakrývať tvár.

Bolo to naozaj náročné, ale napokon okolo pol štvrtej sme dorazili do Tilicho base camp. Cestou sme sa rozprávali, že takéto niečo asi veľa Slovákov nevidelo. No pri prichádzaní do campu sme hneď stretli skupinku asi 10tich Slovákov. Toto bol dokonca môj druhý moment za posledných 7 mesiacov, čo som dákych stretol. Nuž ako sme tu spoločne s úsmevom zhodnotili, vieme si vybrať krásne miesta.

Keďže sme sa nachádzali v tak veľkej výške, obávali sme sa, ako to bude s ubytovaním. Boli tu len 3 hotely, čo výrazne znižovalo naše vyjednávacie možnosti. Keď sme zistili, že prvý je úplne plný, naše obavy sa ešte viac prehĺbili. Tu však pri nás stálo šťastie. Samo cestou stretol skupinu turistov a jeden sprievodca mu dal vizitku jedného hotelu. Povedal mu, nech povie, že ju má od neho.

Zašli sme teda do toho hotelu a spýtali sa na cenu. Po jej oznámení sme posunuli vizitku a znovu sa spýtali na cenu, ak nebudeme nič jesť. Nasledovala chvíľa napätia a potom chlapík zopakoval tú istú cenu. Nemohli sme uveriť, že sme tu zohnali ubytko za neuveriteľných 200 rupí za osobu (počítali sme s 5krát vyššou cenou).

Hneď sme sa teda pustili do varenia. Znova sme mali kuraciu konzervu a rizotko. Zatiaľ, čo jeden varil, druhý použil samoschnúci sprchový gél a vykonal „sprchu“. Obedík bol opätovne výborný a po ňom sme sa zamotali do prikrývok a oddychovali.

A vtedy sa to stalo. Ako som spokojne najedený ležal, pozeral sa z okna na dáku zasneženú 6tisícku, pohmkával si pesničku „Toulavej“, v mojej hlave a srdci sa rozostrel taký pokoj, aký som ešte nezažil a vyhŕkli mi slzy. Asi som cíťa a bola to len otázka času, kedy sa to stane. Nech som myšlienkami zaletel hocikam za posledné mesiace, alebo do blízkej budúcnosti, necítil som nič iné než šťastie a pokoj (a slzy na líci). Každému prajem zažiť takýto pocit.

O niečo neskôr sa Samo pustil do varenia a čuduj sa svetu nezjedol celú vifonku, takže som mu musel pomôcť. Ja som následne zvaril čaj, znovu sa zamotal do prikrývky a pustil sa do písania. Takže teraz môžem skončiť a pustiť sa do spánku (i keď po prekonaní 1000 výškových metrov to asi nepôjde), lebo ráno nás čaká niečo neskutočné. Zajtra uvidíme Tilicho Lake.