Okolo Sveta za pár dni - 12. - 28. deň - Thajsko

Ráno nás budík zobudil o pol šiestej,  lebo sme túžili stihnúť let. Dali sme sa do kopy a na recepcii nám zavolali taxík. Všetko išlo ako po masle a o pol siedmej sme už boli na letisku. Všetky kontroly prebehli v pohode, teda až na zabavený nožík, ktorý som zabudol v príručnej batožine. Potom sme už len čakali a čakali, až sme sa dočkali a nastúpili do lietadla. Let bol príjemný a prekvapivo som z neho prespal len 2/3. Keďže sme si priplatili aj batožinu mali sme k tomu jedlo zadarmo. Keď ale prišla letuška, len nás oslovila menom a podala nám sendvič a zvláštne zabalenú vodu, cítili sme sa ako najväčšie celebrity na palube.

Po dvoj hodinovom lete sme sa ocitli 1300 km severnejšie od Krabi. Chiang Mai nás privítal chladnejším podnebím (teda aspoň nám 31 stupňová teplota tak pripadala). Zjednali sme si taxíka a nechali sa zaviesť do oblasti mesta, kde bolo veľa hostelov. Všetky boli ale drahé, tak sme sa z batohmi na chrbte vydali hľadať niečo pre nás. Netrvalo dlho a našli sme si veľmi slušné ubytko, kde na izbe bolo prijemne až chladno.

Celý deň sme prakticky nič poriadne nejedli, tak sme vyrazili hľadať dáku miestnu vývarovňu. Avšak pár metrov od nášho hostelu sa nachádzal krásny chrámový komplex, tak sme neodolali a išli si ho obzrieť. Keď sme to tu dostatočne vyobdivovali, už sme viac nedokázali bojovať s hladom a pokračovali v hľadaní. Čoskoro sme našli zašitú malú reštauráciu s veľmi príjemnými cenami. Za necelé 3 eurá sme si obaja dali dve jedlá aj s nápojom, no hlavne všetko to bolo veľmi chutné a cítili sme sa blažene.

Nasledujúce dva dni sme sa motali po meste a hlavne obdivovali miestne chrámy, odľahlé uličky a samozrejme si vychutnávali výborné miestne jedlo.

Druhý deň bol veľmi ťažký, lebo som sa večer opil z miestnej tequili, čo by nebolo také zlé, keby sme nemali v pláne vydať sa do kláštora na kopci nad mestom. Chlapík, ktorý nás tam viezol, bol asi v minulosti závodný pretekár (alebo aspoň ním chcel byť). Cesta hore bola samá serpentína a náš šofér rezal zákruty ako vo filme Tokio Drift. Avšak dopravením sa hore, moje utrpenie neskončilo, lebo predo mnou sa ukázala cesta k chrámu po nekonečných schodoch. Ťažko mi opísať tento náročný výstup, no zvládol som to. Hore ma potom čakal nádherný výhľad a prekrásny kláštor, čo ma nabilo energiou. Plánovali sme v tomto kláštore nejaký čas žiť, ale nemali na najbližšiu dobu voľné miesto. Cesta dole už bola menej náročná a odmenou mi bola výborná zmrzlina.

Keďže sme pri vstupe dostali mesačné víza a nám sa tu chcelo ostať dlhšie, vybrali sme sa na imigračný úrad, aby sme si ich predĺžili. Prekvapivo to išlo celkom hladko a rýchlo, i keď byrokracii sa ani tu neušlo. Napokon sme ale obdŕžali mesačné predĺženie víz a tak mali pred sebou ešte more času. Oslávili sme to v japonskej reštike tradičným jedlom Ramen. Obaja sme ho poznali len z komiksu, tak sme ho museli vyskúšať a že chutilo výborne.

Predposledný deň sme objavili zašitú kaviarničku, ktorá bola jednoducho prenádherná. Usadili sme sa v záhrade plnej sôch a stromov. Boli sme v centre mesta, no okolie navodzovalo atmosféru akoby sme sa nachádzali v tropickej džungli. Keď sa tu už viac oddychovať nedalo, lebo sa začal objavovať hryzúci hmyz, vyrazilo sa naspäť na ubytko.

Večer sme sa vybrali preskúmať nočný market, kde sme si plánovali zohnať biele oblečenie do kláštora. Bolo to naozaj rušné miesto doslova preplnené obchodmi s najrôznejším tovarom. Po úspešne splnenej misii sme našli naozaj lahodnú večeru v podobe grilovaného kalamára.

Ďalší deň sa zamierilo na autobusovú stanicu z kadiaľ sme sa minibusom presunuli na sever do mestečka Pai.

Rýchlo sme sa ubytovali a našli miestnu vývarovňu, kde jedlá stáli 30-50 bátov, čiže sa jednalo o náš druhý domov v tomto mieste. Nastolili sme tvrdý režim, ktorý spočíval v ležaní v posteli a jedení.

Druhý deň sme ho trošku upravili a išli sa prejsť. Krásna príroda nás myšlienkami ťahala preč od uvedomovaní si toho pekelného inferna, ktoré bolo okolo nás.

Po asi hodinke sme sa dostali k miestnemu kláštoru. Keďže tu bol krásny výhľad na okolie a lavičky, tak sme nahodili pohodový režim a chvíľku si tu pohodovo oddychovali. Napokon sme sa vybrali po ďalších schodoch, až sme sa dostali k soche obrovského Budhu. Za ním sme našli tieň a zase dlhšiu chvíľu oddychovali.

Potom sme zišli znova ku kláštoru a samozrejme znova oddychovali. Napokon sme sa pobrali naspäť na ubytko, no neodpustili sme si oddych v malebnej kaviarničke.

Ďalší deň sme sa zase venovali už len jedlu, ležaniu a jedlu. Aj keď to možno niektorý nechápu, my sme si to užívali. Pre niekoho môže byť nepochopiteľné, ako sme mohli len takto vylihovať a nebehať po okolitých chrámoch, pamiatkach a atrakciách. No to bola pointa nášho cestovania. Spomaliť, užívať si život, oddychovať. Úspešne sme sa vyhýbali akémukoľvek stresu a všade zavládol mier.

Ďalší deň sa opätovne vyrazilo na cestu. Po hodinovom čakaní sme sa dostali do lokálneho autobusu a po ďalších 3 hodinách vystúpili na hlavnej ceste. Spolu s ďalšími 4mi cestovateľmi sme sa vydali na pochod malebným údolím.

Napokon sa dorazilo do cieľa Wat Tam Wua Forest Monastery. V tomto lesnom budhistickom kláštore sme plánovali ostať desať dní a priučiť sa meditácii. Hneď po príchode sme sa zapísali a vysvetlili nám ako tu funguje život a pravidlá, ktoré treba dodržiavať. 

Ubytovaní sme boli v luxusných izbách a na spanie nám boli poskytnuté niekoľko milimetrov hrubé matrace. Keďže sme mali wc a sprchy na izbe, hneď som sa išiel osprchovať. Pri tom som si pokecal s miestnymi mravcami, pavúkmi, švábmi a jaštericami.

Keďže naše zapojenie začínalo večernou meditáciou, vybrali sme sa ešte na poslednú večeru. Instantná polievka s keksami zahnala hlad. Chvíľku sme si tu ešte posedeli a uvažovali, čo nás asi čaká. Na stene sme si všimli nápis, že konzumácia alkoholu sa trestá uväznením na 6 mesiacov, alebo pokutom 10 000 bathov, alebo obojim. 

Pred šiestou sme už boli oblečení v bielom a pri odbíjanie zvona, ktorý všetkých zvolával, sme už sedeli v miestnosti na večernú meditáciu. Najprv sa začalo s chantovaním, teda predspevovaním textov a to v starobylom jazyku pai (ktorým sa hovorilo ešte za čias Budhu), thajsky a anglicky.

Po viac ako polhodine tohto obradu sme začali s meditáciou. Keďže som poriadne netušil, čo mám vlastne robiť, veľmi mi to nešlo a keďže bola okolo mňa tma neraz som skoro zaspal.

Noc prebehla pokojne, teda až na psychadelický spev cikád a chrápanie spolubývajúcich.

Ráno som prekvapivo bez budíka vstal už pred piatou a vyrazil pomôcť chystať raňajky. Toto sa stala moja rutinná práca počas celého pobytu. Poutierali sa stoly, pozametala podlaha, doplnila sa voda a doniesli čisté poháre a napokon sa z kuchyne donieslo aj jedlo.

O pol siedmej sa znovu rozozvonil zvon. Keďže bol vzdialený len necelých 20 metrov, jeho ozvena mi ostávala v hlave aj po jeho utíšení. Všetci sme si posadali do tvaru U a pred nami sme mali misku s ryžou. Následne prišli mnísi a prebiehal obrad ponúkania jedla. Samozrejme nám nikto predtým nepovedal, ako to bude prebiehať, takže som si myslel, že čo mi v miske ostane to budem mať na raňajky. Preto mi ostala polovice z ryže a všetci okolo mňa mali prázdne misky.

Keď nám mnísi zapriali dobrú chuť vybrali sme sa do jedálne, kde si každý mohol dosýta nabrať jedlo. Strava tu bola výlučne veganská, takže mäso najbližšiu dobu neuvidím. Avšak jedlo bolo naozaj veľmi chutné a poriadne sa najesť nebol žiaden problém.

Po raňajkách sme mali do ôsmej voľno, čo stačilo na hygienu a menší oddych. Keď sa znovu ozval zvon pobrali sme sa do ďalšej meditačnej miestnosti. Tu nám mních rozprával ako meditovať a ako sa zachovať pri rôznych situáciách  počas meditácii.

Ráno sa teda najprv začínalo s chodiacou meditáciou. Kedy sme v zástupe prešli okolo areálu s jazierkom. Na čele išli mnísi, za nimi muži a na koniec ženy. Počas každej chodiacej meditácii nás sprevádzal náš veganský pes.

Keď sme sa znovu vrátili do meditačnej miestnosti, tak sme sa usadili a pokračovali sediacou meditáciou. Vydržať približne 50 minút v tejto meditácii bolo naozaj náročné.

Mal by som Vám priblížiť,  v čom spočíva vipassana meditácia. Zjednodušene sa jedná o to, že máte myslieť na nič. Po zavretí očí si máte vyčistiť myseľ. Ak náhodou prídu nejaké myšlienky, tak ich máte len pozorovať, nevstupovať do nich a nechať ich ísť ďalej. Teória znela aj mne dobre, no prax už bola o niečom inom.

Po rannej meditácii sme zväčša mali pol hoďku voľna a potom sme sa stretávali v hlavnej hale. Tu prebiehalo ponúkanie jedla mníchom. Ženy ponúkali mníchom jedlo a muži ho potom odnášali. Po tomto obrade sme mali krátku niekoľko minútovú meditáciu a následne dostali požehnanie od mníchov.

Po obede bol voľný program, no dalo sa zapojiť do kŕmenia rýb. Čiže sa najprv pokrájali zvyšky z obedu na malé kúsky a potom sa išlo k jazierkam nakŕmiť ryby. A teda že im vždy chutilo.

O jednej sme sa stretávali na poobednú meditáciu. Tú sme začali chodiacou meditáciou, no tentokrát sme sa prechádzali okolitou džungľou. Aj keď sa chodilo džungľou, tak bývalo nesmierne teplo a človek sa zapotil už pri prvých krokoch.

Po chodení, sme sa znovu venovali sediacej meditácie a keď nás nebývalo veľa, tak sa praktizovala aj ležiaca meditácia. Pri ležaní bolo najťažšie sa sústrediť, lebo človek skoro zaspával. No keď sa podarilo toto prekonať, tak bolo náročné sa sústrediť, lebo sa častokrát ozývalo chrápanie.

Po tejto meditácii bol priestor pre rozhovory s mníchmi, kedy sme rozoberali situácie pri meditácii a taktiež nám dávali rady, ako lepšie zvládať meditácie.

Následne sme mali chvíľu voľna a o štvrtej sa začínala hodinka zametacej meditácie. V areáli bolo veľa stromov a tie mali veľa listov. Takže sme si vzali metly a pozametali sme kúsok priestoru. Kým Vás nehrýzli veľké mravce a komáre, tak sa dalo celkom zameditovať.

Okolo šiestej sa znovu rozozvučal zvon a my sme sa stretávali na večerné chantenie a následne sediacu meditáciu.

Keďže meditácia viac nešla než išla, po večernej meditácii, som sa ešte prechádzal areálom a snažil sa ukľudniť myšlienky.

Takto prebiehal každý deň. Najprv som sa obával hladu, keďže 4 hodiny po raňajkách bol obed a potom 20 hodín nič, no prekvapivo sa to dalo hladko zvládnuť. Jedla bolo vždy dosť, tak sa aj stalo, že som sa prejedol a ani na raňajkách som nebol hladný.

Avšak meditácie išli veľmi ťažko a horko ťažko som sa dokázal sústrediť len prvých pár minút. Bolo mi poradené, že ak začnem držať mlčanie, tak sa meditácie zintenzívnia. Preto som si tretí deň pripol štítok s nápisom „SILENT AND HAPPY“ a pustil sa do mlčania. Ďalší deň sa pridal aj Erik a tak sme spolu zintenzívnili naše meditácie. Malo to len jeden háčik. Keďže mi to nešlo ani pred tým, tak počas mlčania mi to ešte intenzívnejšie viac nešlo. Teda hneď prvá ranná meditácia počas mlčania bola super, ale potom to už išlo dole vodou.

Erik mal počas nášho mlčania narodeniny, tak som musel vymyslieť, ako mu zablahoželať, bez prehovorenia. Trochu som si polámal hlavu a napokon na to prišiel.

Po piatich dňoch, presne 131 hodinách, som sa rozhodol ukončiť mlčanie, lebo žiaden prínos z neho nebol. Ukončil som ho spolu s Erikom pri raňajkách slovami „Dobrú chuť“

Jedno poobedie sme sa boli spolu so Slovenkou Gabikou prejsť do blízkej dediny. Pekná kopcovitá príroda bola nádherná a dedinka s pár domami naozaj malebná. Boli sme prekvapený, že skoro štvrtina domov boli obchody s potravinami.

Počas voľného času som si občas zacvičil, no hlavne si čítal knihy o meditácii a budhizme. Taktiež som si znovu prečítal Alchymistu a znova som v tej knihe objavil niečo nové. Keď som odchádzal do Austrálii, tak som bol ako chlapec, ktorý stál na brehu španielska a pozeral sa na vzdialenú Afriku. No pred touto cestou som už bol skôr chlapec stojací v oáze a uvažujúci, čo ďalej. No znamenia prehovorili a tak som znovu na cestách.

Napokon prišiel čas odchodu. Zakončili sme to posedením v bufete, kde sa k nám pridal aj veganský pes. V bufete sa dalo kúpiť naozaj čokoľvek, dokonca aj kameň za viac ako 1500 euro.

Pobyt v tomto kláštore bola naozaj zaujímavá skúsenosť. Okolitá džungľa a hory boli úchvatné. Neraz som sa zastavil zadíval sa a tešil sa rozmanitej krásy tohto sveta. Meditácia mi otvorila nové dvere do sebapoznania, hľadania kľudu a objektívnejšieho pohľadu na svet. Plánujem sa jej naďalej venovať nech rozviniem vlastné šťastie, ktoré potom budem môcť šíriť ďalej.