61. - 66. deň - Austrália

Podľa jednej teórie, ak som na Štedrý večer pod vianočným stromčekom nenašiel žiaden darček, tak som celý rok veľmi neposlúchal. Ja som však musel byť dobrý ako anjelik, lebo som svoje tri darčeky našiel o tri dni na letisku. Boli však špeciálne, lebo sa nejednalo o žiadne hračky a vlastne žiadnu vec. A predsa to bolo niečo, čo sa peniazmi nedá vyvážiť. Tri postavy s láskyplnými srdcami sa na mňa usmiali a ja som nemohol uveriť, že po skoro roku a pol som so svojou rodinou.

Po presunutí sa na hotel a vybalení nasledoval len krátky oddych, lebo plán bol nabitý. Metrom sa vyrazilo do mesta, kde sa vystúpilo na Milson Point station. Prehliadka mesta bola odštartovaná vo veľkom štýle cez Harbour Bridge. Pre mňa stará známa cesta, ktorou som chodieval dennodenne do školy, pripadala už všedne. No pre austrálskych nováčikov bol masívny most veľkolepý.

Cestou po moste, desiatky metrov nad vodou, sa nám odkrývali nádherne výhľady. Tesne pred koncom sme vyšli na vrch pylónu, z ktorého sme mali centrum Sydney a jeho okolie ako na dlani. V pylóne sa pozrel krátky dokument, zobrazujúci stavbu Harbour Bridge. To bolo však pre cestovateľov krajne rizikové, lebo z dôvodu nedostatka spánku tu skoro zaspali. Dokument bol ale krátky, a tak sme po pár minútach už šlapali do prístavu a gigantycký most nechávali za sebou.

Ďalším cieľom bola asi najznámejšia dominanta v Austrálii a to Sydney Opera House. Prejdením prístavu Circular Quay sa zamierilo po promenáde k vysnenému cieľu. Cestou v pozadí stále upútaval našu pozornosť Harbour Bridge. Pri Opere sme sa však dlho nezdržiavali, lebo hlad nás hnal ďalej.

Tak sa ďalšou zastávkou stal Fish Market. Misa s morskými darmi najviac potešila mužskú časť rodiny, ale všetci sa s hladom pustili do dobrôt. Po prejedení sa sme chvíľku len tak sedeli a vychutnávali si krásne počasie. Keď však okolité vtáctvo, na čele s čajkami, začalo byť príliš dotieravé, pobrali sme sa ďalej. Na Pyrmont Bridge sa spravila malá zastávka na kávu a čokoládu. Každý dostal parádne vyzerajúci pohár, teda až na oca, ktorý vyfasoval starý pohár na vodu (myslím, že pri tom zatúžil po mojej čokoláde, ba dokonca aj okuliaroch).

Pri prechádzaní mestom bola zvolená ďalšia zastávka, a to Sydney Tower. Pred vyvezením sa do najvyššieho poschodia sa navštívilo 4D kino. Samozrejme sa týkalo Sydney a okolitej krajiny. K doteraz poznanému 3D kinu bol pridaný ďalší prvok, teda niekoľko prvkov. Trasúca sa podlaha, ventilátory pripomínajúce vietor, spŕšky vody a ďalšie efekty diváka doslovne dostali na palubu plachetnice, dalo mu pocit, že naozaj letí mestom a prenieslo ho tak do úplne novej dimenzie precíteniu filmu.

Keď sme sa výťahom dostali na vrchol, najvyššej budovy v Sydney, ukázal sa nám neskutočný výhľad. Dalo sa len ťažko uveriť, že aj keď sme videli desiatky kilometrov ďaleko, stále sme nevideli celé mesto.

Viac som už cestovateľov netrápil prehliadkou mesta a zamierili sme na hotel. Tam som im umožnil si oddýchnuť a sám sa pobral k Robinovi, kde bolo moje dočasné bývanie.

Druhý deň priniesol so sebou závoj tajomnstva. Ráno som vyzdvihol rodinku a spolu sme sa vybrali do mesta, pričom nikto z nich netušil, čo ich čaká. Jedinými inštrukciami bolo vziať si plávky, osušku a opaľovací krém. V prístave Circular Quay sa k nám pripojili Miro s Milanom, ktorí boli zaviazaní mlčanlivosťou o našich plánoch. Sestrička sa len s nedôverou pozerala na ferry, ktorá nás mala odviezť do neznáma.

Cesta bola pokojná (až na „pár“ vlniek) a skupina sa vylodila na Manly. Preplnenými ulicami sme sa dostali na pláž. Slniečko príjemne hrialo, avšak nadšencom nebolo umožnené si ľahnúť do piesku a vyhrievať sa.

Chvíľku sme sa prechádzali popri pláži, až bol dosiahnutý cieľ. Až keď som sa začal rozprávať s chlapíkom v neopréne, okolo ktorého boli samé surfy, rodinka pochopila, čo ich čaká. Po krátkych formalitách bol každému pridelený neoprén a surf. Najprv nám inštruktor podal základné informácie ohľadne surfovania (kedy a kam sa môže ísť, ako chytiť vlnu, ako sa postaviť na surf a čo robiť, keď bude zle) a potom sme sa vrhli do mora. Všetci rýchlo pochopili, že ak si to chce človek vychutnať, musí si najprv poriadne zamakať, lebo nás vlny zhadzovali so surfov a tlačili k brehu. Napokon sme sa cez ne dostali a vyskúšali si padanie do vody. Opakovanie však robí majstrov a ku koncu z nás boli majstri v padaní do vody. Niektorým sa ale podarilo chytiť vlnu a užiť si tu neskutočnú jazdu.

Po dvojhodinovej zábave, každý z nás bol poriadne vyčerpaný a boľavé svaly predpovedali peknú svalovicu. A tak po odovzdaní vecí sme si našli miesto na pláži a ležiačky sa aktívne venovali chytaniu slnečných lúčov. Tí najaktívnejší prestali, až keď ich pokožka nabrala krásnu červenú farbu.

Aktívne doobedie a poobedie nás unavilo a hlavne nám vyhladlo. Preto sme išli hľadať dáku reštauráciu. Nanešťastie podobný nápad dostala asi polovica pláže, takže všetky stravovacie zariadenia boli preplnené. Neostalo nám nič iné, len sa hladní pobrať do centra a tam skúsiť šťastie. Sestričku opätovná plavba na ferry nepotešila, ale ako bojovníčka ju zvládla. V centre sme zamierili do mojej obľúbenej kórejskej reštaurácie, kde sa naše bruška dosýtosti naplnili. (možno až preplnili). Po jedle sme sa rozlúčili s Mircom a Miloušom a zamierili na hotel.

Deň s prekvapeniami však ešte neskončil, takže na hoteli som rodinke dal necelé dve hodinky na oddych pred ďalšou aktivitou. Ženská časť rodiny so seba spravila ešte väčšie fešandy než obvykle a mužská časť zdôraznila svoj elegantný vzhľad.

Pešo cez mesto sme znova sa znova pobrali na Circular Quay. Tento krát sme sa tu stretli s Robinom, Marcelom a Máriom a k sestričkynej radosti, sa znova nenastúpilo na ferry.

Nič netušiaca rodinka a všetko vediaci zvyšok sa pobrali po nábreží na konci ktorého sa majestátne týčila Sydney Opera House. Až pred operou som im potvrdil ich dúfanie, že dnešný deň zakončime predsilvestrovským predstavením Australskej filharmónie a pozvaných spevákov. Predvedená bola show, ktorá brala dych aj menej vášnivým poslucháčom vážnej hudby. Spojenie hudby a spevu, moderného a dávneho, mladého a vyzrelého bolo ohromujúce.

Zatiaľ čo rodičov už čakal kľudný večer, sestra a ja sme boli zlákaní nočným životom. Takže v zostave sestrička, Kika, Mirec, Robino, Milouš a ja sme zamierili do ázijského baru Shark, kde sme priniesli tanečnú revolúciu. Predvedené boli najrôznejšie tanečné (i netanečné) štýly, ale najväčší úspech zožal sestrin tanec „noha“ (za pár mesiacov z toho bude v ázii určite hitovka).

Ráno som dovolil rodinke si trošku dlhšie pospať, čo všetci (vrátane mňa) radi uvítali. Aký by to bol výlet do Austrálie, keby ste nestretli aspoň jedno tunajších jedinečných zvierat? Preto sme spolu zamierili na Central Station, kde sme sa opätovne stretli s Marcelom, Máriom a Miloušou a nasadli na vlak do Morisset. Po skoro dvoch hodinách cestovania, obdivovania okolitej prírody a zabávania sa, bol dosiahnutý cieľ.

Po rýchlom občerstvení sa pešo vyrazilo k ďalšiemu cieľu, a to psychiatrickej liečebne pri Morisset. Priznám sa, že padli aj návrhy, že pre niektorých členov to bude len jednosmerný výlet.

Po viac ako hodine sme uvideli zariadenia, ale čo bolo dôležitejšie, spozorovali sme prvého klokana. Môžme sa len domnievať, prečo sú okolo tohto zariadenia klokany v obrovskom počte. Za krátko sa pred nami objavilo doslova stádo klokanov všetkých veľkostí. Roztomilí malí, veľkí vzbudzujúci rešpekt a dokonca aj mláďatká ukryté v brušných vakoch. Najprv plaché tvory sa, hneď ako uvideli chlieb v našich rukách, sa stali odvážnejšie a niektorí až drzí. Keď bolo všetko pečivo zjedené, pobrali sme sa naspäť (všetci).

Cesta naspäť ubehla rýchlo, možno pre to, že sa prespala. Na izbe som rodinke opätovne doprial len krátky oddych a už sa išlo naspäť do centra. Cestou sa ma vypytovali na cieľ našej večernej cesty, ale ja som svoje tajomstvo neprezradil. Keď sme dorazili do Darling Harbour, tak už bol skoro skoro celý plný ľudí. Našli sme si pekné miesto na sedenie a čakali, a čakali a čakali. Napätie okolia sa stávalo hmatateľné. Keď zrazu, približne pol hodine čakania to začalo. Pestrofarebný kvet svetielok sa rozletel po oblohe a po ňom ďalší a ďalší. Pravidelný sobotňajší ohňostroj uchvátil divákov. Najviac asi moju mamu, pre ktorú to bolo úžasné antré k silvestrovskému ohňostroju.

Na konci každý úprimne zatlieskal nádhernému predstaveniu a pobral sa svojou cestou. Rodičia si dali romantickú prechádzku mestom a ja so sestričkou sme zamierili do bottleshopu na six pack gingerbeer. Cestou sme sa stretli s Maťom a spolu vyrazili na tajné miesto, koniec dreveného móla z kadiaľ je krásny výhľad na vysvietené mesto.

Neskôr sa k nám pripojili ďalší členovia až mala parta osem členov. Kecali sme a zábava sa slušne rozbiehala, hlavne vďaka Andrejovým historkám a hláškam. Zabávali sme sa až tak, že sme zabudli ísť do dákeho baru. Keď postupne ľudia odchádzali a ostala nás len hŕstka, bola spoločnosť rozpustená.

Nedeľňajšie ráno sa vyrazilo na nákupy a zháňanie suvenírov. Obehli sme kus mesta, než sa opätovne dorazilo na hotelovú izbu. Každý sa tu prichystal na prechádzku po plážiach. Bolo sa treba pripraviť, že kovářovskí jedlíci budú mať hlad, tak sa zašlo do Coles (supermarket) a kúpili sa suroviny na grilovačku. Následne sme sa autobusom odviezli na Bondi Beach, asi najznámejšiu pláž v Sydney, ktorá bola klasicky preplnená.

Vyrazilo sa teda na cost walk, počas ktorého sme mohli obdivovať krásu okolitej prírody a vychutnávať si pohľady na nekonečný oceán. Pri prechádzaní Tamarama Beach jedlíci začínali byť hladní, takže sme pridali do kroku.

Prejdením Bonde Beach a Clovely Beach sa náš trip nachýlil ku koncu a za chvíľku sme spozorovali náš cieľ, Coogee Beach. Nestihli sme si ani poriadne sadnúť a už sa zapaloval gril, vyberalo sa mäso a čistila zelenina. Tí čo odmietali vyskúšať lahodne mäsko z klokana si dopriali kuracie špízy a ešte stále vychladené pifko.

Keď sa pridali majstri jedlíci (Milan a Mirec), tak nám bol dokonca gril malý. Naše žalúdky však neboli úplne uspokojené, lebo sa všetky grily o ôsmej hodine automaticky vypli. Dokonca nám nebolo dopriate ani vysedávanie na pláži, lebo morský vetrík priniesol slušnú kosu. A tak po náročnom dni, všetci radi zamierili do svojich postielok.

Silvestrovský deň bol odštartovaný v športovom štýle. Sestrička si išla zabehať po obchodoch a ja som vzal rodičov zabehať do Centenial Parku, kde som sám chodieval niekoľko mesiacov behávať. Po príjemnom behu prekrásnou prírodou, bol každý nabudený pozitívnou energiou. Cestou sme sa zastavili v sushi bare a nakúpili rôznorodé druhy jedla na náš japonský obed.

Po krátkych vybavovačkách som sa so všetkými stretol na izbe, kde sme si spoločne vychutnali obed a začali sa pripravovať na večerný ohňostroj. Približne 10 hodín pred polnocou sa vyrazilo za chalanmi, ktorí už našli super miesto na pozorovanie ohňostroja. Sestrička nebola zrovna dva krát nadšená, že musí nastúpiť na ferry, ale aj tento krát cestu statočne zvládla (i keď spomínala, že za tento nápad bude niekto pykať). Ale žiadnemu z chalanov, ktorý nás čakali, sa nič nestalo. Miesto bolo naozaj pekné, ale okolité masy ľudí boli neskutočné.

Do polnoci ostávalo dobrých 8 hodín, tak sme sa pustili do opaľovania. Veľkou zábavou bolo pozorovať, ako sa partia australčanov snaží zapáliť praobyčajný gril. Po približne dvoch hodinách sme sa rozhodovali, že im to pôjdeme ukázať, avšak tým by sme prišli o program. Partia aussiekov po niekoľkých hodinách márneho snaženia uhasila hlad v neďalekom stánku s hamburgermi.

Medzičasom som so sestrou a Tomášom našiel ešte lepší flek, takže sa celá skupina začala presúvať. Deky sa rozložili, statívy s foťákmi nachystali, žalúdky zasýtili, takže sme boli pripravení na veľkú show. Posledné hodiny sme sa spoločne zabávali (klasicky hlavne vďaka Andrejovi).

O deviatej večer oblohu osvetlili obrovské farebné kvety, po ktorých nasledovalo neopísateľne predstavenie. I keď sa jednalo len o detský ohňostroj, každý výskal od radosti a okolím sa nieslo obdivné waaaaaau.

Do polnoci zábava gradovala a niektorým sa z toho až plietol jazyk. Netrpezlivo sme sa každú chvíľu pozerali na hodinky a v duchu rátali minúty. Tesne pred polnocou sa napätie dalo krájať. Obrovské zástupy ľudí si na poslednú chvíľu hľadali, čo najlepšie miesto, lebo čoskoro sa to malo začať.

Minútu pred polnocou sa hromadne začalo odpočítavať, až kým sme sa konečne dostali na 3... 2... 1... Ten, kto očakával jeden veľkolepý ohňostroj, sa nedočkal. Mali sme možnosť pozorovať hneď 4 obrovské ohňostroje, ktoré z ničoho nič prestali a všetky oči sa upreli na Harbour Bridge. Salva výbuchov nasledovaná žiarivými svetlami a obrazcami na oblohe posúvala sánku dole. Show na moste z ničoho nič prestala a znova sa objavili štyri ohňostroje. Tieto výmeny trvali cez 20 minút, na konci ktorých sa spustila doslova delostreľba kvetov. Po nej nastalo ticho a tma. Keď som sa pozeral do tejto tmy, stále sa mi pred očami objovavali neskutočné svetelné efekty. To dlhé čakanie sa vyplatilo, a tak sme sa spokojne pobrali naspäť do mesta.

Dá sa očakávať, že keď sa na ohňostroj prídu pozrieť milióny ľudí, tak nebude ľahké sa dostať na metro či autobus. Preto sme sa rozhodli pre využitie najistejšie dopravného prostriedku... Nohy.

V meste sa rodičia pobrali na hotel a ja so sestrou sme zamierili k Robinovi, kde pokračovala after party. Ja ako pravý párty lev som asi po hodine zaspal na gauči, ale ostatok ťahal až do rána.

Pre mňa to bola posledná párty a posledný večer v Sydney a celej Austrálii. Prišiel čas balenia a lúčenia. Najťažšie sa mi lúčilo s Robinom a Andrejom, lebo mi veľmi prirástli k srdcu a takýto kamaráti sa ťažko hľadajú. Ale nepochybne sa čoskoro stretneme, avšak tento krát už na Slovensku. Na druhú stranu sa mi najľahšie lúčilo s Milanom, lebo za týždeň sa naše cesty znova pretnú.

Po poslednom zakývaní sa rodina Kovářovcov opäť ocitla na letisku v Sydney, z kadiaľ pomocou leteckého približovadla zamierila do Christchurch, kde započne ďalšia časť nášho spoločného dobrodružstva. A pre mňa sa splní veľký životný sen s názvom Nový Zéland.

52. - 60. deň - Austrália

V Perthe sme sa ubytovali v Kingsway tourist park, kde sa odštartovalo jedno z najrušnejších období. Na jednej strane sme boli radi, že sa nám podarilo šťastlivo a bezpečne ukončiť našu cestu. Avšak tieto pocity sme si nemohli vychutnávať, lebo celý náš svet sa začal točiť okolo predaja nášho auta. Roman aktualizoval inzeráty na webových stránkach, kde bola naša krávka ponúkaná a spoločne sme sa pustili do pulírovania krávky. Najprv museli byť všetka batožina chirurgicky odstránené (niektorá doslovne). Z úžasom sme sledovali, ako zadná náprava stúpa vyššie a vyššie. Po tom, čo boli všetky naše veci vonku z auta a my sme vyzerali ako nomádsky kmeň, pustilo sa do interierového upratovania. Vyberanie každej smietky rukami sa ukázalo nedostatočné. Po ukončení popoluškovskej práce, sa vyrazilo nájsť umyvárku, kde by nám krávku vyluxovali a vyumývali.

Jedno sa Australčanom uznať musí. O svoje autá sa starajú (teda aspoň to tak vyzeralo), lebo všetky umyvárky boli na najbližšie dni busy. A tak sa celá naša kompania presunula k samoobslužnej umyvárke. Ak si niekto z Vás predstavuje, že to vyzeralo ako v amerických filmoch, tak sa mýlite. Žiadne blonďaté, podvyživené a plastikami poznamenané krásavice v bikynách nám auto nemyli (teda Milouš spomínal, že mu dáko zosvetleli vlasy, zhodil už niekoľko kíl, o plastike síce nič neviem, fešák vraj je, ale bikyny si nenahodil).

Najprv naše ťažko zarobené korunky oživili vysávač. To, čo naše popolušovsko-olšové ruky (v prípade nejasnosti pojmov sa prosím obráťte na google.cz) nedokázali, vysávač zvládol bravúrne. Po vysávaní prišlo na radu umývanie. Špina, ktorá nebola odstránená vodnou tryskou, bola zničená kefami a handrami (teda mojimi roztrhanými tričkami).

Po skončení nevyhlásenej súťaži Mr mokré tričko a nohavice, tedy kým sme boli statočne mokrí, krávka sa blýskala viac ako podlaha od Mr Propera. To nám však nestačilo, a tak motivovaní reklamou na Calgon sme sa rozhodli, že naše okná sa musia žiariť na kilometre.

Po celodennej drine bol dosiahnutý neuveriteľný úspech. Hneď nám mobily vyzváňali a záujemcovia sa len hrnuli. Samozrejme veľa z nich chcelo auto vymeniť za ďalšie, alebo ponúkali neuveriteľne nízke čiastky. Napokon sa však našiel aj reálny záujemca. Solídne vyzerajúci iránsky pán si ďalší večer prišiel omrknúť a vyskúšať auto. S krávkou bol veľmi spokojný, a tak sme si podali ruky a nasledujúci deň mal byť obchod uzavretý. Radosť, ktorá nás naplnila sa nedá ani opísať. Ráno sme sa odsťahovali so vzdialeného kempu do backpacker ubytovne blízko centra. Za 2 dni sa nám podarilo predať auto. A viete čo? Vlastne nepodarilo! Keď sme sa stretli, chlapík si začal znova obzerať auto. Po chvíľke prišla jeho žena a z ničoho nič si spomenuli, že ona má vodičák len na automatickú prevodovku. Nechápavo sme na nich pozerali, ale pikantne slová si nechali pre seba.

Tak sa znova spustil kolotoč volania, vypisovania a stretávania sa s potencionálnymi záujemcami. Na konci dňa som bol úplne KO. Napokon jediný s kým sme mali ďalší deň stretnutie, bol Mark, náš úplne prvý záujemca. Ráno sa ukázal so svojou manželkou a auto si dôkladne prezreli. Keďže bola spokojnosť na oboch stranách, netrvalo dlho a išli sme do banky, kde bol obchod uzavretý. Nemohli sme uveriť, že za 3 dni sa nám naozaj podarilo predať auto a peniaze sme mali v rukách.

Keď z našich ramien spadli starosti s predajom auta, mohli sme si konečne začať užívať. Slnko bolo horúcejšie, tráva zelenejšia, more modrejšie a čajky bielejšie. Konečne sa našiel čas spoznávať najväčšiu metropolu na západnom pobreží. Po obrazení obchodov so suvenírmi a slávnostným obedom,  sme započali obhliadku mesta. Vysoké budovy boli naozaj nádherné, ale ostrieľaným cestovateľom, pri pohľade na budovy s desiatkami podlaží, už sánky nepadali.

V meste sme sa vydali k obchodnému centru, kde sme chceli utratiť časť práve získaných peňazí. Naivne sme dúfali, že si niečo pekné kúpime, avšak austrálska móda je jednoducho príšerná a dúfame, že tento kontinent neopustí.

Náladu, poklesku z neúspešného nakupovanie, sme si zlepšili v bottleshope, kde sa to jednoducho nedalo pokaziť ani v Austrálii. Keď bola munícia na večernú oslavu predanej krávky nakúpená, vyrazili sme k nášmu ubytovaniu. Pri prechádzaní, popri jednom malom námestíčku nás zaujali davy ľudí a melodická hudba. Dozvedeli sme sa, že žiaci miestnej strednej školy, pripravili muzikál opisujúci narodenie Ježiška. A tak sme si našli miesto a dali sa do pozorovania. Tanečné a hlavne spevácke výkony boli neskutočne. Jediné čo nás mrzelo, bolo že sme nestihli celé predstavenie. To sa ale našťastie malo opakovať aj ďalší deň.

Keď sme dorazili na izbu, tak náš nočný výjazd do mesta vôbec nevyzeral ružovo. Celodenné behanie po mesta, nás solídne unavilo. Z únavou sa zvádzal krutý zápas pomocou nakúpenej munície, ale keď sa do boja pripojila lenivosť, museli sme kapitulovať.

Ďalší deň bol strávený v pohodovom štýle. Mesto sa nám značne pozdávalo, a tak sme vyrazili na jeho ďalšie spoznávanie. Vybavení foťákmi a dobrou náladou sme vyrazili do ulíc.

Po dorazeni do prístavu, nás uchvátil pohľad na The Bell Tower, ktorá mala tvar obrovského zvonu. Bola postavená k oslave milénia a zvuk zvonov ukrytých v jej vnútri, spôsobovali zimomriavky. Rozhodol som sa, že sa musím pozrieť do vnútra tejto krásky, ako aj si obzrieť výhľad z jej najvyššieho poschodia. Cesta na vrchol bola ozdobená informáciami o histórii veže, ale taktiež celkovou históriou zvonov. Na vrchu ma čakal nádherný výhľad na Perth. Okrem toho, som tam stretol strážcu, ktorý ma okamžite začal zahŕňať informáciami a odporúčaniami, kam by som sa ešte mal v tomto meste pozrieť.

Vydali sme sa teda pozdĺž zálivu smerom k Kings Park. Cesta bola lemovaná malými parčíkmi, v ktorých nás najviac upútali stroje na cvičenie. Po krátkom cvičení a nasmiati sa, sme opätovne vyrazili na cestu.

Park dostál svojho mena a bol naozaj kráľovsky. Krásne zelené lúky, neskutočne výhľady na mesto, botanická časť s prekrásnymi stromami a rastlinami, nádherne fontány a nad týmto všetkým sa vznášala pokojná a majestátna atmosféra.

Z parku sa zamierilo na opakovanie vianočného vystúpenia. Aj keď sme značnú časť vystúpenia videli predchádzajúci deň, s nie menším úžasom sme ho pozorovali. Zimomriavky nám behali po tele a dokonca sa nás zmocňovala aj vianočná nálada. Milouš si dokonca cestou na izbu pospevoval vianočné pesničky (nedostatok talentu vynahradzoval entuziazmom a vytrvalosťou).

Po výdatnom spánku, som bol ráno plný energie. Keďže ostatní ešte spali, využil som to a išiel si zabehať. Zamieril som k parčíkom s posilňovacími strojmi. Po hodinke cvičenia slnko nabralo na sile a prinútilo ma k návratu. Tam už všetci boli hore a tak sme sa pustili do raňajok. Každý z nás si v noci krásne oddýchol, a tak sme deň strávili v aktívnom štýle, čiže sme ležali v posteliach a čučali do notebookov.

Aby deň nebol úplne premárnený, vyrazilo sa znova do Kings Park. Slniečko hrialo, a tak sme sa veľakrát zastavili a pri vyhrievaní sa vychutnávali okolitú krásu.

Posledný deň v Perthe bol venovaný baleniu veci a opätovným oddychovaním. Keď sa všetky tieto činnosti úspešne zvládli nastala ťažká chvíľa. O deviatej večer sme sa všetci presunuli na ulicu, kde čakal autobus z letiska. Konečne prišiel moment, ktorému sa nedalo vyhnúť. Naša spoločnosť prsteňa (či už tento názov bol niekde použitý?) sa definitívne rozdelila. Posledná fotka, posledné objatie a posledné zakývanie. S Milanom som nastúpil do autobusu, pričom som stále neveril, že je koniec.

Ale kde niečo končí, niečo iné začína. Roman s Pavlínou za pár dni odlietali na Nový Zéland a ja s Miloušom sme mierili do Melbourne. Na letisku všetko prebehlo v pohodičke a po malom čakaní sme už sedeli v lietadle. Bolo 23.12. 23:50 keď sa lietadlo pohlo. Prílet do Melbourne bol o 6:15, čo síce vyzerá, že na spánok bolo dosť času. Keď však k tomu započítame troj hodinový časový posun, ostanú nám len tri hodiny.

Na letisku sme si odložili batožinu a vyrazili na obhliadku mesta. Najprv sa vyrazilo do centra, kde sa zozbierali informácie, čo sa tu oplatí vidieť. Zo všetkých veľkých miest v Austrálii na mňa toto mesto pôsobilo najchladnejšie. Dá sa v ňom nájsť veľa krásy, ale musí sa hľadať. Mesto je tvorené hlavne budovami a nákupnými strediskami. Avšak my sme v hľadaní veľmi dobrí. Navštívený bol aj krásny kostol. Ale keď v ňom Milouš pri meditácii začal skoro chrápať, pobrali sme sa ďalej.

Najväčším zážitkom bolo vyvezenie sa do 88. Poschodia Eureka building (jednej z najvyšších budov na svete). Keď sme sa spýtali, či môžme vyjsť po schodoch, nevedno prečo, pozerali na nás ako na blbých. Z tejto vtáčej perspektívy sme mali celé mesto ako na dlani. Vzrušujúci Štedrý deň bol zakončený prevezením sa starým vláčikom okolo mesta.

Po dorazení na letisko, sme si vyzdvihli batožinu a pobrali sa na check in. Najprv sme mali trosku obavy, či bude veľký problém, že naše batožiny mali 20 kg a povolených sme mali len 15 kg. Problém to nebol, bola to hotová nočná mora. Ale napokon po vyhadzaní pár vecí a zatajení jednej príručnej batožiny, sme sa úspešne dostali do lietadla a zamierili späť do Sydney.

Pri pristávaní došlo k dramatickej situácii, keď posádka kriesila pani, ktorá sedela priamo pred nami. Všetko ale dobre dopadlo a pani sme neskôr stretli vysmiatu pred letiskom.

V Sydney sme našli útočisko u Robina, ktorý nás spolu s jeho spolubývajúcich prijali medzi seba. Stretli sme sa tam so starými ale aj novými tvárami. Keď Robino prišiel z práce, začalo sa s prípravami na Štedrú večeru. Šalátik bol už nachystaný, vianočné pečivo bolo už na stole, kapustnica sa dovárala, takže šikovný kuchár Robino vypražil rybky a išlo sa na to.

Neveril som, že v Austrálii budem mať naozaj vianočnú náladu. Avšak na Štedrý deň je všetko možné. Výborne jedlo, spievanie vianočných pesničiek (možno falošne, ale s láskou), ligotajúci sa stromček a super spoločnosť vytvorili naozaj vianočnú idylku. Rozprávali a zabávali sme sa dlho do noci a potom ešte dlho do rána.

Nasledujúce dva dni, boli prežité v absolútnej pohode. Sedelo sa pred telkou, pozerali sa klasické vianočne rozprávky, blblo sa v bazéne a išlo sa na obed do kórejskej reštiky. Škaredé počasie nám nedovolilo vydať sa na pláž, takže pieskuliak nebol postavený, ale aj tak sme mali Šťastné a Veselé.