Okolo Sveta za pár dni - 46. - 52. deň - Barma

Po pristáti v Mandalay všetko prebehlo hladko. Keď som si vyzdvihol batožinu zamieril som hľadať, ako sa dostanem do mesta. Skúseným okom cestovateľa som objavil minivan za 3000 kytas (1300 kytas = 1 euro). Keďže sme boli asi 25 kilometrov od centra, predpokladal som, že do hoďky sme tam. Omyl. Po 4 hodinách ma vysadili pred AD1 Hotelom. Pri pobyte v budhistickom kláštore som natrafil na bedekri o Barme, tak som si vo voľnom čase pozeral, ktoré miesta by som chcel navštíviť, čo v nich vidieť a kde sa ubytovať.

Pri zapisovaní sa v hoteli som dostal domáci džús, čo mi hneď zlepšilo nálada a zväčšilo úsmev. Izba bola jednoduchá, ale mala vlastnú kúpelku, čo mi bohate stačilo ku šťastiu. Dokonca bola taká luxusná, že človek sa mohol sprchovať počas sedenia na záchode a potom stačil jeden slušný skok, aby sa dostal do postele.

Na letisku som si zamenil dáke peniaze, tak sa po malom oddychu vyrazilo na potulky mestom s cieľom nájsť miestne vývarovne. Po motaní sa tmavými uličkami som sa napokon dostal na nočný market, kde som našiel to pravé pre mňa. Usadil som sa na plastovej stoličke, kým tesne za mojím chrbtom prúdili davy ľudí a skútre a občas som schytal nejaký ten šťuchanec. U tety som si objednal kuracie kary a čakal, čo to bude. Najprv predo mňa dali tanier s ryžou a potom nosili misku za miskou s ďalšími fajnotami. Keď už sa tam skoro žiadna ďalšia miska nezmestila, pustil som sa do jedla. Veľmi som si pochutil a skoro sa objedol. Za takúto hostinu som očakával vysokú cenu, no teta si vypýtala 1500 kytas, čiže niečo okolo eura. Hneď mi bolo jasné, že v tejto krajine sa mi bude veľmi páčiť.

Večer sa mi nedalo tak ľahko zaspať, lebo som býval vedľa chrámu, kde sa konali večerné spevavé modlitby, ktoré skončili až po jedenástej. Tento mini koncert potom odštartovali ráno o 4:45 a trval ďalšiu polhodinu. Potom som už len driemal a o siedmej to vzdal. Cítil som, že treba vykonať dáku aktivitu, tak som sa obliekol a išiel si zabehať. Zamieril som do centra, kde som si obehol kráľovský palác a po 16 kilometroch sa znovu ocitol na hoteli. Otočil som sprchu a následne zamieril na strešné poschodie, kde sa konali raňajky (konečne v cene ubytka). Bola to zase malá hostina, po ktorej som plný energie vyrazil von.

Najprv som zamieril k promenáde pri rieke, kde bolo cieľom zistiť informácie o lodi, ktorou som sa chcel presunúť ďalej. Zakotvených to bolo veľa lodí, no ani jedna nebola tá moja. Najviac ma tu upútal luxusný plávajúci hotel, ktorý bol naozaj majestátny.

Domáci ma lámanou angličtinou a rukami nohami posielali stále ďalej. Keď už som sa prechádzal pomedzi chatrče, kde žili a vedľa nich sa kopili hory odpadkov, kde sa hrali deti, až mi stislo srdce. Tu som napokon objavil mostík o pevnosti umierajúceho drozda, po ktorom som sa so slušnou dávkou odvahy dostal na loď. Tu mi chlapíci naznačili, že mám pokračovať ďalej po pripojených lodiach. Tak som sa cez spájajúce dosky, zábradlia a pneumatiky dostal cez 3 ďalšie lode na tú pravú. Tu mi potvrdili, že loď vypláva v nedeľu ráno a aj cena sedela.

Cestou naspäť som musel takisto neustále odmietať ponuky na odvoz od miestnych skútrových taxikárov. Keď som sa blížil k hotelu, dostal som sa do uličky, ktorá bola úplne upchaná autami, tuktukmi, skútrami, ba ani ľudia sa poriadne nemohli pohnúť. Horko ťažko som sa premotal a pretlačil cez tento chaos. Môj obdiv získali chlapíci na skútroch, ktorým sa to tiež ako tak darilo.

Po sprche som znovu zamieril von. Bolo hnusne teplo, ale v porovnaní z Thajskom to bola pohoda. Síce teplota prekračovala 40 stupňov no od rieky vanul príjemný vetrík, takže človek nebol v sekunde hneď spotený. Pri ďalšej obhliadke mesta som objavil kostolík, ktorý som tu naozaj nečakal.

Potom som zamieril do kráľovského palácu. Slnko pieklo a predstave, ako to je ďaleko mi ťažkli nohy. Tak som sa nechal ukecať skutrovým taxikárom a zviezol som sa. Od vstupnej brány viedla nekonečná cesta až k palácu. Samotný palác bol veľmi pekný a vystihovalo ho, že jednoduchosti je krása.

Z palácu som sa nechal zaviezť na hotel, lebo som mal v pláne ísť pozorovať západ slnka, no čas bol už pokročilí. Na hoteli som zjednal požičanie skútru a po sprche vyrazil. Tentokrát sa jednalo o poloautomatický skúter, takže pri preraďovaní v miestnej premávke som nadobúdal pocit pretekára. Trošku som poblúdil, no napokon dorazil k 10 kilometrov vzdialenému drevenému mostu, ktorý má byť najdlhší na svete.

Konečne som tu zohnal nanuk a tak maximálne spokojný sa vydal po mostíku. Napokon z toho bola len pekná prechádzka, lebo nízke oblaky skryli slnko. Avšak odhodlanie ľudí, ktorí boli na jazere v loďkách a stále dúfali, že niečo uvidia, bolo obdivuhodné.

Cestu naspäť som úplne nedomyslel. Keďže sa zotmelo, slnečné okuliare sa použiť nedali. K tomu na mojom skútri nefungovali ukazovatele rýchlosti, stav paliva no hlavne ani svetlá. Tak som sa vydal na spiatočnú cestu a aj keď som mal prižmúrené oči, ako sa len dalo, v jednom kuse som schytal dáku mušku do oka. Keď to spojím s neosvetlenými cestami a v protismere objavujúcimi sa neosvetlenými skútrami, tak to bola tá pravá adrenalínová jazda.

Ani neviem ako, ale bezpečne so sa dostal naspäť do centra, kde som zamieril na ďalšiu luxusnú večeru.

Raňajší budíček bol zbytočný, lebo spev z chrámu ma z predstihom zobudil. Za tmy sa znovu vyrazilo na divokú jazdu k mostu z predošlého dňa. Tentokrát som mal ale viac šťastia a predo mnou sa odohral prekrásny východ slnka. Najprv obloha nabrala sýto červené a oranžové farby a napokon sa pomaličky majestátne vynoril ten ohnivý kruh. Pri odchádzaní som pozoroval, ako predo mnou kráča domáca rodinka. Bratia sa tak krásne držali, že to rozohrialo nehou moje srdce, až som mohol konkurovať slnku na oblohe.

Po návrate na hotel som otočil raňajky a vyrazil do mesta. Zamieril som k nejakej pagode, o ktorej mi predošlí deň hovoril taxikár. Vedel som kde mám odbočiť na jednej križovatke, ale tu sa všetky moje informácie končili. Keďže jazda bola zábavná, tak som ti povedal, že dám tomu dáku polhoďku a ak nič neobjavým, tak to otočím naspäť. Prechádzal som ryžovými  poľami a po prejdení dlhočiznej cesty som objavil na kopci obrovskú pagodu.

Odparkoval som mašinu, nahodil batoh a vyrazil po schodoch. A že ich teda bolo. Vyjdením na kopec sa mi odhalil úžasný výhľad na blízke i široké okolie. Tu som zistil, že ani zďaleka nie som na vrchole. Slnko pridávalo na intenzite, ale to mi nevadilo, lebo tu bol vybudovaný systém prístreškov po celom kopci.

Takto som prechádzal od chrámu k chrámu a od výhľadu k výhľadu. Celý kopec bol posiaty krásnymi sochami a pagodami a stále bolo čo obdivovať. Cestou som stretával veľa mníchov, mníšiek, ale aj obyčajných ľudí. Všetci sa na mňa dobrosrdečne usmievali, čo zavŕšila skupinka školákov, ktorí sa mi so smiechom zdravili a podávali ruky.

Po zídení k motorke som ešte skočil do blízkej vývarovni na obed. Turistov tu veľa nemajú, lebo všetci sa na mňa len usmievali a keď som ukazoval na jedlo, tak mi len naznačovali nech počkám. Asi po 10 minútach dobehol chlapík, ktorý bol celý mokrý, takže ho očividne vyrušili pri sprchovaní sa. Tomu som povedal, že chcem niečo na jedlo, čo posunul ďalej a odišiel dokončiť sprchu. Bolo zaujímavé, že pri platení už problém nebol a teta mi jasne povedala sumu.

Ďalšou zastávkou sa stal chrám na kopci v tesnej blízkosti mesta. Keď som tu uvidel, koľko ma zase čaká schodov, tak ma zalial pot. Schod za schodík som sa dopracoval až na vrch, kde sa mi odhalil ďalší nádherný výhľad na okolie. Cestou dole som počítal schody a napočítal som ich 775. Ak som sa o tie dva pomýlil, tak mi to bolo jedno, lebo druhýkrát som to neplánoval prejsť.

Mesto som mal celkom obehnuté a v tomto teple sa mi už viac ani nežiadalo. Čo sa mi ale žiadalo, tak to bol dáky kultúrny zážitok. Pri prechádzaní mestom som si všimol kino, tak som sa znovu pustil do jeho hľadaní. Úspešne som ho našiel a aj si kúpil lístok na večerné premietanie.

Na hoteli som si potom doprial oddych, pustil sa do šitia a dopisovania blogu. Večer som zistil, že sa mi pomaličky míňajú zásoby čistého oblečenia, takže môj večerný outfit bol naozaj pôsobivý. V kine som si kúpil zásobu pukancov a koly a vyrazil do sály. Tá vyzeral ako s pred 50tich rokov. Sedelo sa na drevených sedačkách s poťahom. Pri predstave, že tu idem pozerať film v 3D, som sa musel smiať. Prekvapivo to bolo ale fajn a jediným problémom boli všadeprítomné komáre.

Po kine som už zaľahol, lebo ráno som vstával o štvrtej, aby som stihol loď. Známy zvuk ma zobudil, no nebol to môj budík, ale spev z blízkeho chrámu. To znamenalo, že som zaspal a bolo už 4:45. Rýchlosťou blesku som si dobalil veci a zišiel na recepciu. Keďže objednaný taxík som prepásol, musel som čakať na ďalší. Minúty ubiehali, no prekvapivo som nebol v strese. Veď svet sa nezrúti, ak to nestihnem.

Asi 20 minút pred odchodom lode taxík konečne dorazil. Presnejšie skúter taxík. Naskočil som naň s mojim dvadsať kilovým batohom a vyrazilo sa po rozbitých cestách. Jazdy na skútroch v Ázii majú asi otestovať, kde sa moje hranice odvahy, teda presnejšie strachu. Ako skúter naskakoval po „ceste“, pričom som sa samozrejme nemal čoho držať (takže som zvažoval, či nechytiť taxikára okolo pasu), môj batoh ma ťahal dozadu a na mieste som sa udržal už asi len silou vôle. Do prístavu sme dorazili včas, lebo taxikár pochopil naliehavosť a so svojím strojom takmer letel, ako sme sa hnali tmavými ulicami (avšak nie prázdnymi).

Kúpil som si lístok a radostne sa usadil na plastovej stoličke vedľa partičky z Nového Zélandu. Chvíľu na to sa za začínajúceho úsvitu pohla loď v pred. Úmyselne som sa rozhodol pre pomalšiu a lacnejšiu loď, aby som si viac vychutnal plavbu po rieke. A že išla naozaj pomaly.

Obe paluby boli plné, avšak ľudia tu boli v pohode a každý si vytvoril svoje vlastné pohodlie. O luxusnej toalete nemôže byť reč, kabínky so špinavými dierami, ktoré ústili do rieky, ale lepšie ako nič.

Prechádzali sme krásnym prírodnými scenériami od pláži až po palmové lesy. Okolo rieky boli množstvo mestečiek a osád, no všetky z nich mali postavené pagody, či chrámy.

Loď taktiež neustále niekde zastala, aby ľudia nastúpili a vystúpili. Pri týchto príležitostiach sa nalodili ženy, ktoré ponúkali jedlo. Jednému lákavo vyzerajúcemu stehnu som napokon neodolal. Fascinujúce bolo pozorovať ako skupinka mužov zniesla strmým piesčitým zrázom k rieke skútre a potom ich nakladali na loď. Skúter vytlačil jeden muž po tenučkej doske na palubu, pričom on sám išiel po tenkej doske a ako zázrakom ani jeden neskončili vo vode.

Po 16tich hodinách plavby sme sa napokon dostali do Nyaung U. Hotel som mal nájdený, tak sa tam už len dáko dostať. Po vylodení som zjednal taxík, ale pri nastupovaní za mnou prišiel muž, či sa nechcem odviezť na skútri. Samozrejme som súhlasil. Pripevnil sa môj batoh, ja som sa kráľovsky usadil a išlo sa. Ubytovanie bolo lepšie než som čakal, tak som sa po vysnívanej sprche pobral spať do mojej klimatizovanej izby.

Ráno som si dal sýte raňajky, popasoval sa z črevnými problémami, požičal si elektro skúter a vyrazil som spoznávať Bagan. V Bagane sa nachádza cez 2000 pagod, pričom niektoré sú naozaj obrovské. Trošku som bol sklamaný z toho ako bolo všade veľa turistov a miestni ma doslova prenasledovali, aby som si niečo kúpil. Avšak to mám za to, že som začal s tými najväčšími a najznámejšími pagodami. Takto som si aspoň párkrát vypočul a pozrel, ako sa ručne vyrábajú obrazy z kameňov, piesku a kryštálov.

Po obede som neodolal a dal si pohár mlieka, ktoré bolo poctivo uskladnené v hrnci na slnku. Miestni si na ňom pochutnávali, tak prečo nie aj ja? Problémy s trávením sa mi od rána neozvali, tak som si to snáď mohol dovoliť.

Potom som sa už len motal  piesčitou krajinou z palmami a pagodami a vychutnával si túto magickú krajinu. Napokon som sa išiel schladiť na moju izbu, ale len na chvíľu, lebo sa blížil západ slnka. Pre toto divadlo som si už vytipoval jednu pagodu. Trochu ma prekvapilo to množstvo ľudí, čo tu už čakali, ale to sa dalo čakať. Našťastie som si našiel dobré miesto na pozorovanie, z kadiaľ bol nádherný výhľad na široké okolie. Slnko sa najprv skrývalo za mrakmi, no tesne predtým, ako kleslo za kopce sa ukázalo a bolo počuť, ako ľudia naokolo zatajili dych pri tejto kráse.

Spánok nebol až taký dlhý, lebo som sa vybral na rovnaké miesto pozorovať i východ slnka. Bolo tu podstatne menej ľudí než večer. Slnko pri vychádzaní síce bolo znovu skryté za mrakmi, no ta najkrajšia show sa odohrala ešte pred východom. Na oblohe svietil mesiac, okolie bolo ponorené do tmy a z roviny vyčnievali len prastaré pagody. Do tohto sa následne vliala krv, ako sa mraky sfarbili do červena, pri ohlasovaní východu slnka. Keď pribudlo slnko, pagody v diaľke boli ponorené do tajomnej hmly, ktorá dodala scenérii úchvatnejší nádych.

Tento deň som si vychutnával a motal sa po ľudoprázdnych pagodách a preháňal sa po okolí na skútri. Keď som sa dostal do mestečka New Bagan, prešiel som okolo starého pána na bicykli, ktorý predával zmrzlinu. Hneď som sa otočil, zastavil ho a jednu si vypýtal. Pán mi s úsmevom vyhovel, sfúkol piesok z téglika od jogurtu a nabral mi doň domácu kokosovú zmrzlinu. Bola naozaj výborná a v tomto pekelne horúcom dni dobre padla.

Čím som sa dostával k opustenejším pagodám, tým aj cesty boli opustenejšie. Neskôr sa premenili na kamenisté a napokon na piesočné. A práve na tých piesočných to bolo najveselšie, lebo kolesá na skútri lietali kam sa im za chcelo a mal som čo robiť, aby som neskončil na zemi.

Ku koncu dňa som sa ani neviem ako, dostal k jednej pagode, kde na streche už bolo pár ľudí, tak som sa k ním pridal a vychutnal si ďalší západ slnka. Odohralo sa znovu veľkolepé divadlo. Po zídení úzkymi schodmi som sa dostal naspäť k skútru a zamieril na ubytko.

To, že tu požičiavali len elektrické skútre mi skomplikovalo plány. Posledný deň som chcel ísť na výlet k Mt. Popa, avšak táto hora je vzdialená 55km a elektrický skúter ma dojazd len 45km. To ma neodradilo a požičal som si bicykel. Deň pred tým som si zarezervoval horský bicykel, na ktorom by som to snáď mohol dať.

Cestou k požičovni som stretol zástup ľudí, ktorí mali nejakú náboženskú oslavu, no nezistil som akú.

V požičovni ma čakal šok, lebo všetky (oba) horské bicykle, čo majú, požičali. Neostávalo mi nič iné, len si požičať lacnejší bicykel, na akých sa preháňajú staré babičky na dedinách. Vyrazil som teda a cesta celkom ubiehala. Ale keď som si pozrel v mape, ako pomaly, tak som pridal do pedálov.

Vonku pieklo a tak som sa  po dákych 25km rozhodol pre prestávku. Rukami som naznačil čo si prosím a tak som sa na chvíľu usadil v chládku so studeným nápojom v ruke. Po tejto polke cesty som opustil hlavnú cestu a vydal sa pomedzi malé osady, kde ma domáci vítali so širokými úsmevmi a povzbudivo mi tlieskali. Po asi štyroch hodinách od štartu som sa totálne vyčerpaný dostal do polky mory Mt. Popa. Tu mi už došla voda a aj skončila cesta. To ma ale neodradilo a tlačil som bicykel hore strmou kamenistou lesnou cestou. Po asi kilometri mi to nedalo a konečne som pozrel poriadne do mapy. Mojím cieľom mal byť chrám na kopci, no až teraz som si všimol, že sa nenachádza na Mt. Popa, ale vedľa. Dokonca sa nachádza na ceste, kde som raz odbočil, no otočil sa naspäť v presvedčení, že idem zle.

Keď som sa napokon dostal pod chrám, vypil som naraz 1,5 litra vody, zjedol jednu kokosovú zmrzlinu a vyrazil hore 777 schodmi na vrchol chrámu. Cestou boli opice, ktoré sa tu usídlili a s vycerenými zubmi vítali návštevníkov. Vyjsť na vrhol sa oplatilo, lebo sa mi naskytol úžasný výhľad na okolie a na Mt. Popa.

Po kráľovskom obede som sa vydal na spiatočnú cestu. Dlhú predlhú cestu. Musel som už robiť i zastávky (väčšinou v bambusových prístreškoch), lebo vyčerpanie bolo značné. No po viac ako 120 kilometroch som znovu dorazil do požičovne a mal som naozaj dosť. Po odovzdaní pekelného stroja som sa ešte vydal na 2 km cestu k hotelu. Musel som vyzerať naozaj vyčerpane, lebo tesne pred hotelom mi zastavil jeden turista, či ma môže zviesť. Bol som už skoro tam, tak som mu poďakoval a šlapal ďalej. Tu som si doprial regeneračnú sprchu a potom čakal na autobus. O šiestej ma mali vyzdvihnúť na hoteli a o siedmej mal zo stanice odchádzať autobus. Avšak tu si z času veľkú hlavu nerobili. Keď už bolo sedem a ja som stále sedel na hoteli, recepčný ma uisťoval, že to je v pohode. A naozaj i bolo. Okolo pol ôsmej ma dopravili na autobusku, kde som sa usadil, nahodil slúchadka, aby prehlučili miestnu hudbu a zaspal som.