150. - 158. deň - Vietnam

Let do Vietnamu bol pokojný a o 8:30 večer sme pristáli na letisku v Hanoii. Úradnici na letisku mali zrazu kamenné tváre, žiaden úsmev nám už nenapovedal, že sa nachádzame v Ázii. Jediné, čo nám poskytli, boli rýchle a stručné pokyny (teda skôr povely). Preto prechod do komunistickej krajiny, sme si mohli precítiť od prvých momentov.

Cestou z letiska do centra sme sa presunuli po dialnici. Teda oficialne to mala byť dialnica, ale nejedna z naších poľných ciest, by jej mohla konkurovať. Po slušnom vyhopsaní, sa dorazilo do centra Hanoia. V bedekri bolo najdené ubytovanie, avšak to bolo plné. Hľadanie nového ubytovania netrvalo dlho, lebo sa na ulici spustil o nás doslova boj.

Pred ubytovaním sa, sa zastavilo na ulici a dobehol sa mierny deficit s jedlom. Pohľad na ulice bol neskutočný. Ľudia neboli zalezení v baroch a reštauráciach, ale posadávali na chodníkoch na deckých záhradných stoličkách. Toto bolo miesto, kde to žilo. Debatovalo sa tu, popíjalo, jedlo a zabávalo.

Po ubytovaní a vytúženom osprchovaní, sa vyrazilo do ulíc (stále sme mali hlad). Bolo síce po polnoci, ale to snáď vo veľkomeste ako je Hanoi, nemôže byť problém. Chyba, problém to bol. Miesto na jedlo sa našlo, ale tie nekonečné zástupy ľudí, ktorí tu všade posedávli jednoduchlo zmizli. Dozvedeli sme sa, že tu musia byť bary a podobné podniky po polnoci zavreté a ako sme videli, nikto sa to nepokúsil porušiť.

Preto po jedle, sme sa posadili pred jeden zatvárajúci obchod, objednali si čaj (nebola to zrovna šťastná voľba) a kochali sa pohľadom. Zabudol som spomenúť, že pre moje obrovské potešenie, sme opustili krajiny s teplotami, ktoré prekračovali 35 stupňov. V Hanoii bol príjemný jarný večer a okolitá príroda nás nepresunula len do iného ročného obdobia, ale i v čase. Pred nami sa rozprestierali ľudoprázdne ulice, ktorými sem tam prešiel skúter a okolité stromy si asi mysleli, že je jeseň, lebo zakrývali dažďom listov okolitú krajinu. Mali sme pocit, že sa pozeráme na dáky film s pred niekoľkých desiatkov rokov. Pred nami sa týčila obrovská katedrála, obvešaná červenými vlajkami a my sme sa na ňu dívali cez padajúcie lístie z pod pohasínajúcich svetiel pouličného osvetlenia.

Ráno sa musel vykonať presun do ďalšieho hotela a vyrazilo sa na obhliadku mesta. Za prvu zastávku sa zvolil chrám Ngoc Son Temple, ktorý sa nachádza v jazere Hoan Kiem. Podľa starej legendy cisár Le Thai To získal darom z nebies meč, pomocou ktorého vyhnal číňanov z krajiny. Po tejto vojne vzal meč a odovzdal ho obrovskej korytnačke, ktorá ho vzala a ponorila sa do hlbin tohto jazera. Nakoľko je legenda pravdivá neviem povedať, ale gigantická 200 kilová korytnačka v tomto jazere prebýva dodnes (ale meč sme hľadať nešli).

Po tomto chráme sme sa vydali obzrieť trošku komunistickej histórie a to rovno k najvzácnejšej stavbe v celom Vietname, Ho Chi Minh Mausoleum. Podľa tradície Lenina, Stalina a Maoa, Ho Chi Minh je vo vnútri uložený v sklenenom sarkofágu. Keďže cesta k nemu viedla cez celé mesto, naskytla sa nám príležitosť bližšie nahliadnuť do každodenného života miestneho obyvateľstva. Pozornosť asi každého cestovateľa musí upútať systém elektrického vedenia.

Pred dorazením k mausoleu sa zastavilo pri soche súdruha Lenina. Pred mausoleom sa ľudia nadšene fotili a obdivovali majestátnosť stavby. Česná stráž pozorne strážila a keď som prekročil žltú čiaru, aby som si sadol na obrubník, hneď ma so samopalom v ruke posielali naspäť.

Napokon sa vyrazilo k poslednej historickej budove (teda celému komplexu budov) a to Temple of Literature. V roku 1070 bol venovaný Konfúciovi a neskôr sa stal univerzitou pre výučbu mandarínštiny. Chrám bol naozaj prekrásny. Dychberúca architektúra, neuveriteľné živé kríky a posvätnosť chrámov rozhodli, že toto je jeden z najkrajších chrámov, aké sme kedy videli.

 

Po dlhom chodení nám slušne vyhládlo, tak sme sa pobzreli po dákom chutnom jedle. Pokračujúc v našej tradícii pouličného stravovania sa, sme sa zastavili pri príjemnej tete. Keďže jej znalosť angličtini bola rovnaká, ako naša znalosť vietnamštini, len sme jej prstami ukázali číslo dva a čakali čo dostaneme. Zaujato sme pozorovali, ako pripravuje voňavú polievku z rýžových rezancov. Pred jej dokončením do nej hodla za hrsť dákych čierno-šedých guličiek. Až pri jedle sme identifikovali, že tieto guličky budú asi slimáky, alebo niečo podobné. Polievočka nám chutila a nabila nás novou energiou, tak sme sa vydali na blúdivú cestu do poslednej zastávky, Leninovho parku.

Po dlhom, dlhom, dlhom hľadaní a blúdení sa nám pošťastilo nájsť vytúžený park. V tomto parku sa nám opätovne neveriacky otvorili oči. Mysleli sme si, že nás v Ázii už len tak niečo neprekvapí a znova sme sa mýlili. V celom parku to vyzeralo ako keby tam bol dáky festival. Bol doslova preplnený, ale v dobrom slova zmysle. Skupiny ľudí tu hrali futbal, bedminton, tancovali spoločenské tance, cvičili zumbu a taj-či alebo ten tak posilňovali, rybárčili, hrali spoločenské hry, behali, prechádzali sa a mnoho ďalšieho. Pravda, že podobné veci môžme vidieť aj u nás, ale nie v takomto merítku. Naše parky sú cez týždeň podvečer takmer ľudoprázdne, ale tu to praskalo v švíkoch.

Nechápavo sme pozerali, ako sa ľudia dokážu spoločne zabávať pri zdravom pohybe. Sami seba sme sa pýtali, prečo to tak nie je aj u nás? Prečo aj u nás nie su hlavné miesta stretávania sa parky, ale bary a krčmy? Pri pozorovaní, ako okolo nás behali skupinky dôchodcov a ľudia sa tak uvolnene zabávali, že u nás by si človek povedal: „Tým ale šibe“, sme týmto ľuďom závideli.

Večer po oddýchnutí si na izbe, sa rozhodlo, že si zaslúžime trošku relaxu a tak sa vyrazilo na masáž. Masáž bola naozaj príjemná, ale izba, ktorej steny začínali chytať plieseň nezanechali najlepší dojem. Miloušovi sa veľmi ani nepozdávalo, že jeho masérka stále kýchala, ale nemôže byť všetko dokonalé, že?

Ráno sa vyrazilo na dlhú cestu, s plnou polnou, na vzdialenú autobusovú stanicu. Keď sme tu prvému človekovi povedali, kam chceme ísť, tak sme boli doslova násilne vtiahnutí do minibusu a vyrazili na cestu. Komfortnosť našeho cestovana, by dokázali plnohodnotne oceniť, len sardinky z konzervy. Tu sme sa spoznali s kanaďanom Scottom, s ktorým sme si vymieňali naše zážitky a skúsenosti z cestovania. Dostali sme od neho niekoľko dobrých tipov kam sa pozrieť v Kambodži a Bangkoku. Dokonca nám povedal, že v Kambodži sa dá za 400 dolárov strielať z bazuky na živé krávky.

Keďže Scottoví spolucestovatelia mali prísť až ďalší deň, vzali sme ho do našej party. Po dorazení do Halong Bay (prezývaný záliv tisícok ostrovov) vyrazilo sa do prístavu na dáky výlet loďou. Ponúkané možnosti, boli ale príliš drahé, tak sme sa rozhodli, že tu jednu noc prespíme a na výlet vyrazíme ďalší deň. Po zregenerovaní z cesty sa vyrazilo omrknúť night market a pokúsilo sa nájsť dáku zábavu. Vrchol zábavy spočinal v odohraní pár partičiek biliardu a pobraním sa na izbu.

Keďže večer sa nám podarilo zajednať si dvojdňový výlet na lodi, ráno sme sa mohli do sýtosti vyspať. V prístave sme sa dozvedeli radostnú správu, že Scott so svojimi kanadskými kamarátkami pôjdu s nami.

Naša nadšená nálada mierne poklesla z dôvodu organizačných schopností miestnych ľudí. Cez hodinu sme museli čakať v prístave a odpoveď na každú otázku „Kedy už vyplávame?“ bola „ Za jednu až dve minútky.“. Napokon sa neskutočné stalo zázrakom a my sme naozaj vyplávali.

Hmla stále zakrývala záliv, ale predsa niektoré ostrovy sa cez ňu predrali, aby sa nám ukázali. Pôžitok z toho, kde sme sa nachádzali, sa nedal plnohodnotne vychutnať, lebo sa jednalo o neskutočnú masovku. Po dorazení k jednúmu z ostrovov, kde sa nachádzala obrovská jaskyňa, sme neveriacky pozerali na desiatky zaparkovaných lodí. Ťažko sa vychutnáva krása prírody, keď človek musí byť neustále obozretný, aby niekomu nevliezol do záberu, neustále ho niekto prosí, čí môže niekoho vyfotiť, alebo či sa môže niekto vyfotiť s ním. Zastať na jednom mieste bolo takmer nemožné, lebo obrovská masa ľudí, bola neustále v pohybe a tak nás tlačila stále do predu.

Samotná jaskyňa by bola veľmi pekná, keby z nej nespravili gyčovú atrakciu pre turistou. Vysvietená bola všemožnými farebnými svetlami, čo skôr pripomínalo svetielká na vianočnom stromčeku.

Nemohli sme sa dočkať, kedy znova nastúpime na loď a vyrazíme ďalej. Ďalšou atrakciou bolo kajakovanie sa medzi ostrovmi. S Miloušom sme sa tohto potešenia už vopred vzdali, aby sme ušetrili dáku tu korunku, čo nám neskôr ostatní závideli. Vonku bolo celkom chladno a na kajakovanie bolo vyhradených dákych 40 minút, takže sa to ani nedalo poriadne vychutnať. Teda s Miloušom sme si to vychutnali. Posadili sme sa na najvrchnejšiu palubu ľudoprázdnej lode, otvorili rýžové vínko a užívali si okolitú scenériu.

Nakoniec sa zakotvilo medzi ďalšími ostrovmi a nasledoval voľný program. Pred večerou sme mali možnosť vyskúšať si prípravu jarných roliek, keďže sa jednalo o jedlo, tak nám to išlo od ruky.

Na lodi sa zhromaždila partička mladých ľudí z celého sveta, takže bolo o zábavu postarané. Rozprávali sme sa a zabávali až do rána, keď sa všetci postupne vytratili do svojich izieb.

Ráno pretrvávala hmla, no bola o niečo iná a dodala okoliu magický až záhadný nádych. Cestou do prístavu, sme obdivovali okolité ostrovy, no dážď nás napokon zahnal do vnútra, tak sme ešte naberali sily na ďalšiu cestu.

Aby sa naša mienka o organizačnej neschopnosti domácich nezmenila, tak sme zase hodnú chvíľu čakali, kým po nás prišiel odvoz.  Cesta do Hanoia prebehla vcelku rýchlo a dokonca sme sa zastavili v miestnej  výrobne vyšívaných obrazov.

V Hanoi sa podnikla púť na vlakovú stanicu, s kadiaľ nám išiel nočný vlak do mestečka Lao Cai, na samotnom severe Vietnamu. Cesta trvala slabých 9,5 hodín, počas ktorých sa dokonca aj oko prižmúrilo. Hneď po vysadnutí sa znova nasadlo do minibusu a zamierilo sa do konečného cieľa, Sapa.

Cesta viedla najprv údolim, ale za malú chvíľu sa začala serpentinami štverať vyššie a vyššie do strmích kopcov. Ako vysoko sa nedá odhadnúť, lebo od určitej výšky sme sa ponorili do hustých oblakov. Tu som obdivoval vodičské zručnosti miestnych obyvateľov. Sotva bolo vidieť na meter pred seba, avšak ani to nebolo pre nich dôvodom, aby zapli svetlá. Skútre sa z ničoho nič objavovali prakticky vedľa auta a hneď nato sa znova strácali v oblakoch. Aby cesta bola ešte zaujímavejšia, tak žalúdky približne polovine posádky vypovedali službu a začal sa zvracajúci koncert.

Mestečko Sapa vyzeralo ako zo starých filmov. Viditeľnosť sa vôbec nezlepšila, skôr naopak, takže postavy sa vynárali od nikiaľ, aby následne znova zmizli. V hoteli sme dostali izbu s krásnym výhhľadom na okolie. Síce sme videli len mliečnu bielotu, ale mohli sme nechať pracovať naše fantázie, akoby to asi mohlo vyzerať.

Po obede sa vyrazilo na obhliadku mesta. Privítali nás miestny obyvatelia v tradičnom oblečení, ktorí boli naozaj neodbytní predajcovia. Keďže bola Veľkonočná Nedeľa, rozhodli sme sa navštíviť kostol. Trvalo nám asi hodinu, kým sme ho objavili (kvôli oblakov, sme si nevšimli, že chodíme len pár metrov okolo neho) a zistili, že svätá omša nie je. Pred kostolom sme objavili partiu mladých dievčat, ktoré sa hrali „gumu“. Hneď sa spustili rozhovory o tom, ako ju kto hrával za mlada. Tým skončilo naše túlanie sa po meste a išlo sa oddychovať na hotel. Cestou sme sa samozrejme zastavili u miestnej tety a dali si výbornú polievočku a opekané rezance.

Na hotelíku sme si chceli len na chvíľku oddýchnuť, ale mäkučké postieľky a hrubé perinky nás tak zahriali, že sme z nich vyliezli až ráno.

Deň nás privítal krásnym počasím. No jasné, to sme si len želali. Nepreniknuteľná hmla bola neustále vôkol nás. Krásne výhľady boli pred nami uväznené, tak sa musel vymyslieť náhradný plán. Po skúmaní bedekra a rozprávaní sa s miestnymi, sme sa rozhodli navštíviť miestne záhrady, ktoré sú vraj veľmi pekné. Tajomná scenéria okolia bola úžasná. Najprv som bol z hmly sklamaný, ale keď sme sa prechádzali uličkami, v ktorých sa domy z ničoho nič objavovali a zase mizli, vzrušenie z neznámeho vo mne stále viac a viac narastalo.

Tento pocit bol len umocnený, keď sa opustili ulice a vošlo sa do záhrad. Všetko zrazu bolo tak, ako to malo byť. Presne takto som si predstavoval prostredie vo Vietname, umocnené rúškom tajomná spôsobené kung-fu filmamy, ktoré som pozeral od mlada.

Tieto naše pocity dostali však čoskoro facku od západnej civilizácie. Prechádzaním sa krásnymi tradičnými záhradami sme sa z ničoho nič ocitli v disneylande. Veľké sochy kreslených postavičiek sa objavovali na každom kroku. Vtipné sošky priam ničili celú okolitú atmosféru.

Našťastie sa nachádzali len v jednej časti a my sme sa čoskoro objavili v kvetinových záhradách, ktoré zase príjemne ulahodili naším očiam.

Záhradami viedlo veľa cestičiek a tak sme sa začali premotávať aj do vzdialenejších kútov. Zrazu sa naše kroky uberali pomedzi skalné bralá. Krajina sa celá zmenila a nám pripadalo, že sa nachádzame hlboko v horách.

Pri našom putovaní nás upútala obrovská voliéra uprostred ktorej bola veľká skala. Márne sme sa pozerali po vtáčikoch, no nič tam nebolo. Teda skoro, lebo po chvíľke pozorovania sa časť skaly pohla a aj ďalšia a ďalšia. Nesmelí obyvatelia v skale nabrali odvahu a prišli sa s nami zoznámiť. Boli to dikobrazi. Naozaj prekrásne stvorenia s fascinujúcimi ostňami. Ostražito sme dávali pozor, či ich tradične nevzpriamia a dáke po nás nehodia. Avšak boli veľmi priateľskí a radi sa nechali nakŕmiť okolitou trávou. Keď sa ich mlstné jazýčky a ostré zúbky pokúsili odhryznúť aj z našich prstov, prestali sme s kŕmením, z obdivom ich pozorovali a napokon sa pobrali ďalej.

Poprchanie začalo naberať na sile a za krátko sa spustil silný leják. Našťastie sme našli skrýšu pod skalným previsom, kde boli dokonca aj stoličky na sedenie. Neprešla ani pol hodina a bolo po daždi a my sme mohli pokračovať ďalej.  Dážď so sebou odniesol a značnú časť hmly, tak sme videli o pár metrov ďalej. A z ničoho nič sa oblaky rozstúpili  a ukázali nám kúsky modrej oblohy a protiľahlých kopcov. Navnadení novou energiou sme pridali do kroku a vychutnávali si nové pohľady.

Oblaky boli stále vyššie a vyššie a nám sa odhalilo už skoro celé údolie. Pod kopcom, kde sme stáli nás upútala mladá slečna, ktorá tiež využila zlepšenie počasia a vybrala sa na pole. S košíkom  a motykou na chrbte sa rezkým krokom uberala hore kopcom a vychutnávala si pri tom čerstvý bambus.

Záhrady sa nám zrazu ukázali v novom svetle a dokonca sme uvideli z výšky aj samotné mesto Sapa. Po rozlúčení s ďalšou kreslenou postavičkou, sme opustili záhrady. Zlepšené počasie sme chceli využiť a tak začali hľadať cestu dole do údolia.

Trafili sme sa na prvýkrát a tak pekne klesali stále nižšie a nižšie. Zmena prostredia nás znova ohúrila a lákala nás stále ďalej a ďalej.

Keď sa dorazilo skoro úplne dole, tak nám bolo oznámené, že sa musíme vrátiť úplne na začiatok a kúpiť si lístok. Neveriacky sme sa tak pozreli na chlapíka pri vstupnej bráne, na kopec za nami a po trehltnutí pár slov vyrazili naspäť. Milouš prebral iniciatívu a začal hľadať skratky, kde to len išlo, takže cesta hore trvala len chvíľu.

 Po ústešnom vstúpení do Cat Cat village sme sa dozvedeli, že ak si pohneme, tak stihneme predvádzanie tradičných tancov. Cestou k predstaveniu sa nám odhalil celý pôvab vietnamskej dedinky. Zvieratá sa prechádzali kade sa im zachcelo, deti štebotavo pobehovali po okolí a dospelí ich pozorovali pri hraní hier. Najviac nás však upútalo, keď sme objavili domček a 80% z jeho rozlohy tvorila zakrytá terasa. No a na tejto terase ležal ako dáky psík veľký vodný byvol, pričom zaberal prakticky celú terasu.

Úspešne sa zbehlo ku krásnym vodopádom, ktoré sa nachádzali vedľa miesta predstavenia. Milouš si tu hneď adoptoval šteniatko a spoločne sme sa pobrali na predstavenie.

Slečny predvádzali tradičné tance s dáždnikmi, palicami a zvoncami a mládenec, miestami až akrobatický, tance s píšťalami. Predstavenie bolo naozaj veľmi pôsobivé a zanechalo v nás hlboký dojem.

Milouš sa musel potom rozlúčiť so svojím novým štvornohým kamarátom a pokračovalo sa ďalej. Ďalšou zastávkou mal byť krásny vodopád z jazierkom, ktorý sa podľa našej mapky nachádzal 0,5 km za dedinkou. Trek bol krásny a tak sa nám išlo jedna radosť. Tu sme sa trochu zamotali, no napokon našli tu správnu cestu.

Keď sme sa objavili znova pred budovou, kde sa odohralo tanečné predstavenie, rozhodli sme sa, že každý obehne dedinku opačnou cestou. Pri stúpaní do schodov sme stretli jednu starenku, ako sa vláčila s obrovskými vrecami. Keďže slušnosť u nás nie je zabudnutá, posunkami rukou sme jej ponúkli pomoc, ktorú rada prijala. Musím povedať, že obdivujem tú, ženu, lebo vrecia neboli najľahšie.

Slnko sa pomaličko skláňalo za kopce a spolu z objavujúcou sa hmlou, miesto dostávalo tajomný nádych. V tejto tajomnej atmosféro som sa znova stretol s Miloušom a spoločne (po menšom blúdení) dorazili na hotel. Po večeri na ulici a zistení si informácii o presune na ďalší deň, sme sa unavení pobrali spať.

Ráno nastala naša cestovateľská klasika. Zbaliť veci, najesť sa, umyť zuby a ísť hľadať miesto z kadiaľ nám pôjde autobus. Na autobuske nám ponúkali neskutočne predražené lístky a tak podľa rád z bedekra sme hľadali lacnejšiu prepravu. Napokon nám miestny chlapík ukázal roh ulice (kde nebola žiadna značka), že z tadiaľ pôjde autobus. Čakali sme, čakali sme a čakali sme, až sme sa dočkali. Autobus naozaj prišiel a tak započala naša 12 hodinová cesta do Dien Bien Phu pri Laoských hraniciach.

Cesta prebehla naozaj pokojne. Strmé serpentíny, neupravené cesty, zvracajúci spolucestovatelia, namačkané priestory, no jednoducho nič výnimočné :) Podvečer sa nám napokon šťastlivo podarilo doraziť do stanoveného mestečka. Hneď sme si kúpili lístky na ďalší deň a našli si hotelík oproti stanici.

Stále bolo ešte svetlo, tak po osviežení v sprche sme si ho išli obzrieť a doplniť zásoby jedla, deodorantu a sprcháču. Najväčším broblémom sa ukázalo byť zameniť si peniaze. Miloušovi sa to napokon podarilo v jednom zlatníctve a ja som sa rozhodol počkať do Laosu.

Toto mesto má veľký význam v histórii Vietnamu, lebo sa tu v roku 1954 odobraha bitka medzi francúzskymi kolonialnymi vojaskami a vietnamskymi partizánmi. Vietnamske sily tu zvíťazili a dali tak významný signál pre podrobené národy v procese dekolonizácie. Ako maják u mora sa nad mestom týčil obrovský monument, ktorý toto veľké víťaztvo zachycoval. Schodov bolo veľa, ale dostali sme sa na vrchol. Chvíľku som sa rozhliadal, kde sa mi Milouš stratil, no potom som si všimol, že sedí kúsok odo mňa a hrá sa na jednú sochu :) Dostalo ma, keď za mnou prišla miestna mamička s malým chlapcom a poprosila ma, či si ich môžem vyfotiť. Keď som im vyhovel, poďakovali a odišli.

Večer sa blížil a nám sa ukázal prekrásny západ slnka, ktorý bol jeden z najkrajších, aké som v Ázii videl. Pobrali sme sa teda spať, lebo ráno o 5 sme vstávali a čakali nás desiatky hodín cestovania do ďalšej ázijskej krajine, Laosu.