Okolo Sveta za pár dni - 69. - 77. deň - Nepál

Do Kathmandu sa prilietalo okolo deviatej večer. Pozrel som sa vonku z okna, no všade bola tma. Keď tu zrazu rana. Bol to dotyk lietadla so zemou. Vybavovačky na letisku trvali cez hodinu no napokon som odchádzal s mojím batohom na chrbte a trojmesačnými vízami v pase. Pred letiskom som si odchytil austrálsky párik a spoločne sme sa zložili na taxík.

Prechádzaním nočným mestom som hľadal pozostatky po zemetrasení, no nič som nenašiel. Možno preto, že bola tma, možno preto, že tu aj pred tým bolo veľa rozbúraných budov. Taxík ma vysadil pri hlavnej ceste, tak som musel ísť k Alobaru1000 pešo. Bol to neopísateľný pocit, keď som išiel polo osvetlenou uličkou na inom kontinente a predsa mi to tu bolo známe a presne som vedel, kam mám ísť.

Na recepcii som našiel chlapíka, ktorý tu bol aj pred troma rokmi. Trošku sme si zaspomínali a vďaka tomu mi našiel aj posledné miesto v najlacnejšej izbe. Odkedy som vyrazil na cesty, tak som po prvý raz mal ďalších 11 spolubývajúcich a môj pocit cestovateľa silnel každou sekundou. Stráviť deň na letisku bolo vyčerpávajúce a tak som sa po sprche pobral spať do postele.

Ráno som vstal vyspatý a s úsmevom na perách. Aby aj nie, keď som bol v Nepále, čo je moja srdcová záležitosť. Na strešnej terase hostelu som si dal raňajky a následne vyrazil do mesta.

Všetko mi bolo tak krásne verne známe. Na križovatke som si všimol úplne zrúcanú budovu (teda už robili nové základy) a vtedy som si uvedomil, že tam bývala práčovňa, kde som si dával prať veci. Motal som sa uličkami, rozprával sa s miestnymi a mnohým vysvetľoval, že trekujem sám a žiadneho sprievodcu a šerpu nepotrebujem.

Keď som sa takto raz zakecal s miestnym chalanom, prechádzali sme spolu mestom a rozprávali si životné príbehy. Opisoval mi, ako to vyzeralo počas zemetrasenia a rozpovedal nejeden príbeh, čo sa vtedy udial a mne pri tom behali zimomriavky po chrbte. Zhodli sme sa, že to bolo strašné, no bola to sila prírody a s tým nič nespravíme. Tak to tu cítia asi všetci, lebo okolo mňa boli stále len usmievaví ľudia.

Chalan ma zobral do umeleckej školy, kam chodí vo voľnom čase a mohol som si pozrieť krásne diela. Potom sme zašli do úplne zašitých uličiek a tam vyšli na jednú strešnú terasu. Tu sme oprášili prach zo stoličiek, pozerali sa na okolie a rozprávali sa. Potom zašiel za domácim a ten sa o chvíľu vrátil s miestnou špecialitou Momo. Dobre som si pochutil a po obede sme sa už rozlúčili a každý vyrazil svojou cestou.

Keďže som chcel koncom mája bežať maratón, vyrazil som hľadať kanceláriu, aby som sa zapísal. Prešiel som nejednu miestnu štvrť no márne. Aspoň sa mi naskytol nový pohľad na Kathmandu. Napokon som si vzal taxíka, no ani on to nevedel nájsť. Ale keď použil žolíka a zavolal kamarátovi na telefóne, úspešne sme to našli. Tu nikto nehovoril po anglicky, tak mi naznačili, aby som prišiel za hodinu. Usadil som sa teda v neďalekej kaviarni a naplno započal moju sacharidovú diétu (v mojom poňatí to znamená prijímať toľko sladkého, koľko sa len dá a ešte viac). Napokon mi v office povedali, že musím ísť do druhej kancelárie v centre (malý kúsok od môjho hostelu). Tak som sa zase premotal naspäť a napokon aj všetko úspešne vybavil.

Trošku som bol sklamaný, že ceny vecí a jedla boli dvojnásobné od kedy som tu bol naposledy. Nachodil som sa dnes až až, tak som si dal na ulici bagetu a pobral sa na hostel. Aj keď ma bralo do spánku, vydržal som byť hore do jednej, lebo som cez net dočítal moje obľúbené anime (Naruto). Každý ma v sebe predsa to dieťa J

Ráno som už mal dobité baterky a vyrazil si vybaviť povolenia na trek, na ktorý som išiel ďalší deň a ešte stále som netušil aký to bude. Keďže som bol sám a nechcelo sa mi platiť sprievodcu, moje možnosti sa značne zúžili. Na úrade boli milí ľudia, no poradiť mi veľmi nevedeli. Tak som si na mape pozrel 7 dňový trek, ktorý som pred tým zvažoval a rozšíril ho na celkom veľký okruh. Chlapík na úrade mi povedal, že ak pôjdem rýchlo, tak to za 17 dní môžem dať. S úsmevom na tvári som o polhodinu na to odchádzal s povoleniami k treku.

V mobile som mal prichystaný zoznam, čo budem ešte potrebovať a že nebol krátky. Ďalších pár hodín som chodil od jedného trekového obchodu k ďalšiemu a postupne odškrtával veci zo zoznamu. Keď som sa dostal do obchodu  potravinami, tak pohľad chlapíka, ktorý uvidel môj košík s 30 balíkmi sušienok, 16 proteínových tyčiniek, 20 sezamových tyčiniek, balíček čaju, dva sáčky cukru, 5 konzerv s rybičkami a 30 vifoniek, bol na nezaplatenie.

Keď som už druhýkrát zaniesol nákup na ubytko, zase som vyrazil do mesta. Zabudol som kúpiť detský púder pre moje nohy a bez neho sa to nedá. Jedinú vec, ktorú som neodškrtol zo zoznamu (vajíčko na lúhovanie čaju) som náhodou našiel v jednom obchode, tak som bol úplne pripravený.

Keď som si zbalil veci na trek a dal bokom nepotrebné veci, vyrazil som sa najesť na strechu. Chcel som písať blog, ale prisadol som si k stolu, kde už sedeli Alex z Francúzska a Katarína z Čile, tak som sa s nimi samozrejme zakecal. Príjemne sme sa porozprávali a dobre sa zabavili, ale keď pokročil čas, tak sme sa pobrali na izby. Pred spaním som si nechal uschovať veci, čo nebudem potrebovať a zistil som, že pri odchádzaní z Nepálu budem potrebovať asi ďalší batoh. Mňa by vážne nemali púšťať do trekových obchodoch.

Ráno všetko prebehlo v klídku, chvíľu som zjednával taxikára a potom sa úspešne vylodil na autobuske, kde som sa nalodil do autobusu. Nechápavo som vyvaľoval oči, na nápis, že autobuse je wifi. Tá tam skutočne bola, ale slabá a fungovala, keď sa jej zachcelo. Ale darovanému koňovi na zuby nehľaď že? Po hodne sme boli niekde v horách a dostali sa do nekonečnej zápchy. Takže nekonečno trvá asi dve hodiny.

V buse bola telka, čo bola negatívna skutočnosť. Najprv púšťali videoklipy domácich umelcov. Keď nepálsky raper pri spievaní tancoval indické tance, tak som to bral s humorom, ale po pár hodinách som toho mal plné zuby (a štuple do uši boli v kufri). Avšak prišla zmena. Americký film s nepálskym dabingom. To dokonca prekonalo tie pesničky a začal som byť na pokraji zúfalstva. Všetko to bolo samozrejme vypečené na maximálnu hlasitosť (asi aby si to mohli užiť i v autách o desiatky metrov za nami). Po filme prišli pesničky a potom dáka pani z konca busu posunula USB, takže sme preli na nepálske filmy. Nebudem rozpisovať moje utrpenie, ale ani štuple do uší (ktoré som medzičasom získal) nepomohli. K tomu neustále trúbenie šoférov a asi mali namontované lodné klaksóny. Takže po viac ako 8 hodinách som bol neskutočne rád, že sme dorazili do Shyaphru Besi.

Keď som si zložil veci, vyrazil som sa prejsť po okolí, aby som si prevetral hlavu. Dokonca som uzavrel môj potravinový zoznam, keď som od miestnej tety kúpil cesnak a cibuľu. Po návrate som si išiel ľahnúť na izbu, lebo ma stále bolela hlava. Čomu ani sprcha nepomohla, tak som napokon pri čítaní knihy zaspal.

Ráno som sa motal, lebo som musel prebaliť batoh a na Langtang trek som sa vydal až o 7:15. Prešiel som dedinou, prekročil lanový most a vyrazil do kopcov. Už hneď z rána som okolo seba mohol pozorovať obrovské hory, ktoré mi za pár dní prídu ako trpaslíci, no teraz to boli giganti.

Celý deň som mohol pozorovať následky zemetrasenia. Celé svahy boli zosunuté, stromy vyvrátené, dokonca malé domčeky vymazané zo sveta a len trosky napovedali, že tu kedysi stáli. Išlo sa stále do kopca, teda sem tam som zbehol dole, aby som mohol znovu šlapať hore. Vyrážal som z bodu 1460 m.n.m. a konečným bodom sa mi stal Riverside Lodge (2769 m.n.m.). Bol som skutočne zničený. Sprcha nebola a do potoku sa mi zrovna ísť nechcelo, tak som použil vlhčené vreckovky a následne mohol vyhlásiť, že som čistý.

Nič sa mi už nechcelo, tak som si ľahol v jedálni na lavicu a čítal knihu. Piecka príjemne hriala. Keď som začal zaspávať, tak som kukol z okna a skoro padol z lavice. Mraky v diaľke sa rozostúpili a ja som uvidel Langtang Lirung, najvyššiu horu, ktorú na tomto treku môžem vidieť. So svojími 7227 m.n.m. sa majestátne týčila nad okolitými horami a snehová a ľadovcová prikrývka ho ešte viac odlišovala od ostatných gigantov.

Toto ma nabilo energiou a vydržal som si ešte polhodinku čítať, no potom som sa už rezignovane pobral na izbu a poddal sa spánku. Veď už bolo sedem hodín večer, teda čas ísť spať. V izbe bola kosa, tak som si nechal i vestu a zakryl sa domácim paplónom. Neskôr bolo ale riadne teplo a tak som zhadzoval vrstvy a sladko spal až do rána.

Ráno som sa v šere izby pobalil a najedol. Znovu bolo okolo siedmej, keď som vyrážal. Asi budem musieť skrátiť ranné rozcvičky.

Cesta najprv išla do kopca, ale keď som preťal hranicu 3100 m, tak sa už začali vyskytovať aj rovnejšie úseky. Plánoval som skončiť v najväčšom mestečku treku Langtang. Ale pri jednej prestávke som sa dozvedel, že toto mestečko viac nie je. Zemetrasenie ho celé vymazalo a to tu bolo cez 40 budov.

Prechádzaním uzemím, kde mesto bolo iba podtrhávalo tu hrôzu, čo zemetrasenie prinieslo. Avšak nebolo tu mŕtvo, ba naopak. Ľudia bývali v stanoch a vo veľkom ruchu sa púšťali do znovuvybudovania tohto mesta. Dokonca jeden relatívne znovuotvorený guest house tu už stál.

Pokračoval som ďalej a o necelú hodinku dorazil do dedinky Mundu (3440 m). Celú dedinku tvorii dva hosteli, no i tu sa vo veľkom budovalo. Zamieril som k druhému, no majiteľ prvého ma cestou ukecal nech idem k nemu. Útulná izbička s výhľadom na okolie a vietor prefukujúci cez diery v stene a dverách. No jednoducho idylka. Dokonca mi bola sľúbená sprcha, tak som bol zvedavý, lebo som ju nikde nenašiel, len WC. Ako som predpokladal, tak mi majiteľ za chvíľu doniesol kýbeľ s vodou. Voda bola teplá, tak som dlho neotáľal, hodil sa to trenslov a pri sviežom vetríku si začal zmývať hlavu. Keď ma začalo klepať, tak mi bolo povedané, nech sa idem „sprchovať“ no WC, že tam nie je taká zima. Omyl. Ľadová podlaha bola šok a a vetrík si ku mne vždy našiel cestu. Ale aspoň som sa mohol celý umyť.

Počas dňa som bol trochu sklamaný, keď som uvidel dva kopce, ktoré som chcel neskôr zdolať, no oba boli značne pokryté snehom a ľadom, na čo som nemal zrovna tú najlepšiu výbavu. Ale tak uvidíme časom, ako sa to vyvinie.

Už som bol v príprave večernej polievky, keď tu niečo vo mne prehovorilo, aby som nebol taká lemra. Takže som si zacvičil a vybral sa zabehať si. Zabehol som len do Langtangu a späť, no moje telo mi dalo jasne najavo, že na túto nadmorskú výšku ešte nie som aklimatizovaný. Vlastne som dosť zvedavý, ako sa večer vyspím. Aby som to objasnil, tak keď sa dostanete cez hranicu 2500 m.n.m., nemali by ste za deň spraviť viac ako 500 výškových metrov. Inak Vám hrozí výšková choroba. Keď som tu bol pred troma rokmi, tak sa mi to prihodilo. Spravil som vtedy menej výškových metrov ako dnes (670m) a vôbec som sa nevyspal.

Po dobehaní som sa ešte prešiel a potom si dal chutnú polievku na izbe. Spať sa mi ešte nechcelo a mal som pocit, že dáke to jedlo by som zvládol. Vybral som sa teda do jedálne, kde už horela piecka a objednal si klasicky Momo.

Tu som si pokecal s nemeckým turistom a jeho sprievodcom, no po večeri som sa pobral spať.

Prekvapivo som sa dobre vyspal a od samej radosti si dal ráno poriadnu omeletu. Pred odchádzaním som sa ešte vyfotil s domácim oslíkom, ktorý si pekne zapózoval. Cesta pekne ubiehala a o tri hoďky som dorazil do Kyanjin Gumba (3870m), poslednej dedinky Langtang treku. Ubytko si ma hneď našlo, tak som pred desiatou mohol vyraziť na prieskum okolia.

Posledné dni som stále kukal do mapy a dáko sa mi nechcelo ukončiť trek tu a vydať sa naspäť. Moje možnosti boli však biedne. Buď som mohol prekročiť uzavretý horský priechod, ktorý bol neďaleko a následne celý deň šlapať k dákej dedinke (ktorá nemusí existovať), alebo ísť ďalej dolinou, dúfať, že na konci budú bývať domáci a nechajú ma tam prespať, potom prekročiť horský priechod a prejsť hrebeňom v nadmorskej výške cez  5800 m a následne doraziť k dákemu chrámu, tam sa pokúsiť prespať a na konci ďalšieho dňa snáď doraziť do dediny. Možnosti to boli viac než extrémne a ak by sa o tom dozvedela rodina, tak je vopred po mne. Neďaleko blízkeho priechodu je kopec vo výške 5857 m.n.m., preto som zvažoval túto možnosť.

Najprv som sa teda vydal preskúmať cestu k priechodu. Prekročil som mostík a tu sa mi stratila cesta. Tušil som približne kam sa mám dostať, tak som sa vydal do kopcov. Keď som sa predieral malým lesíkom, začal som tušiť, že asi nebudem správne. Zrazu na mňa niekto zavolal. Prišiel som k miestnej tete, ktorá tu zbierala drevo. Snažila sa mi predať dáke korienky, no odolal som. Ponúkol som ju čajom a ona mi potom povedala, že som na zlom kopci, že musím ísť na vedľajší. Tak dáko som to tušil, tak som pokračoval v predieraní sa. O dáku hoďku som konečne narazil na cestičku, tak konečne sa začal posúvať vyššie. Dorazil som do „dedinky“ Nyengang Kharka, ktorá bola tvorená len zrúcanými kamennými základmi. Trochu som si tu oddýchol a potom začal postupovať vyššie. Samozrejme zase bez cesty, ale tu už boli len kamene, vysokohorská tráva a malé kríky. Obišiel som dáky kopec a pozeral sa na strmé hory predo mnou a typoval, kam asi mám ísť.

Nad kopcami sa objavili ťažké mraky, no ja som aj tak stále pokračoval. Jedna vločka, druhá, tretia a snehová búrka bola na svete. Sneh ma začal bičovať a hory sa začali strácať v oblakoch. Bol som vo výške okolo 4400 m, tak som sa na chvíľu skryl za veľký kameň a zvažoval svoje možnosti. Cestu k priechodu som nenašiel a vracať sa s neúspechom sa mi tiež nechcelo. Nahodil som teda bundu a vydal sa strmo do jedného kopca. Počasie sa ale nezlepšilo a pridal sa k tomu vietor, tak som sa rozhodol, že tú cestu nájdem zajtra zo vtáčej perspektívy.

Od rána som prekonal viac ako 1000 výškových metrov, čo sa aj prejavilo. Začala ma bolieť hlava a objavovala sa únava. Vidina postele bolo jediné, čo ma trápilo, tak som ako kamzík zhopsal dole. Na izbe bola bolesť už slušne intenzívna, tak som sa najedol a rovno si ľahol.

Okolo siedmej večer som sa vytrepal s postele. Bolesť trochu poľavila, tak som sa išiel najesť. Teta mi spravila pizzu, ktorá v rámci možností bola veľmi dobrá (ale doma by som si kapustu na pizzu asi nedal). Hlava stále bolela, tak som sa zmohol len na čítanie. Večer som doplnil zásoby vody na ďalší deň a znovu zaľahol.

Ráno som sa zobudil po piatej a prekvapivo o šiestej už šlapal a usmieval sa na hory. Zasnežené masívy boli na každej strane, tak bola radosť napredovať. Po prekročení rieky, som stúpal strmo do kopca. Za hodinku som dorazil na vrch a z tadiaľ za ďalšiu hodinku na ďalší vrchol.

To už bolo tesne pod konečným vrcholom. Vybral som si zaujímavejšiu cestu a teda išiel cez kamene všetkých rozmerov a jediným ukazovateľom mi boli kamenné pagodky na väčších skalách. Takto som sa dostal na hrebeň, ktorý už strmo stúpal k vrcholu a zase tu bola cesta, ktorá sa strácala v snehu. Predbehol som partiu kórejských turistov a išiel si po vrchol. Cestou som občas cítil hlavu, no keď som zastal a predýchal sa, tak sa to zlepšilo.

Hore som nebol prvý. Už tu bol známy nemecký turista so svojím sprievodcom. Tu mi doslova spadla sánka. Nielen, že som konečne zdolal svoj prvý Himalájsky vrchol (Tserko Ri 4984 m.n.m.), ale okolo mňa bol úchvatný panoramatický výhľad na 5,6 a 7 tisícovky. Tento výhľad vážne konkuroval pohľadu na Annapurny, čo som mal pred troma rokmi. Pofotil som si tu nádheru, sprievodca kórejskej skupiny sa ponúkol, že ma vyfotí, no keď začal, tak sa nedal zastaviť.

Potom som sa usadil na skale a obdivne prechádzal pohľadom po horách. Ak by som už počas môjho trekovania nič viac nevidel, bol by som aj tak spokojný. Podarilo sa mi nájsť horský priechod a aj cestu k nemu a chápal som, prečo je zavretý. Strmé svahy boli pokryté snehom a vôbec to nebola cesta pre pusinky. Postupne sa všetci vydali na spiatočnú cestu, ale iným smerom, tak som sa ich tiež rozhodol nasledovať.

A zase to bolo tu. Bolesť hlavy udierala každým krokom viac a viac. Radostné schádzanie sa zmenilo na utrpenie. Aby som sa vyhol tiahlym prechádzaním nekonečnými serpentínami, sekol som to kolmo dole a bol veľmi rád, že mám svoje paličky. Bolo niečo pred obedom, keď sa na kopcoch oproti (kde bol priechod), rozpútalo biele peklo. Mraky zahalili vrcholy a snehové búrky končili až o 1500 metrov nižšie v doline. Na moju stranu sa z toho dostal len vietor, ktorý začal duť ako o život. Naobliekal som si všetko, čo som mal a pomaly postupoval dole. Na hranici 4500m som stretol kórejskú partiu, ktorá ma zavolala, nech im pomôžem s jedlom. Varené vajíčko, tibetský chlieb s lekvárom a varený zemiak, no hotová hostina. Pokecal som si s ich sprievodcom o lození po horách a potom aj s ostatnými o cestovaní. Z bezpečnostných dôvodoch som sa k ním pridal a zišli sme spolu až dole.

Hlavu mi išlo roztrhnúť a objavili sa aj príznaky chrípky, tak som znovu zamieril do postele. V dedine som narazil na veľkú skupinu ľudí, ktorí si kontrolovali stany a ostatok výstroje, takže asi pôjdu zdolať dáky z okolitých kopčekov. Nevyzvedal som sa viac, lebo posteľ bola už len pár metrov odo mňa.

O tretej som zaľahol a vstal o siedmej s tým, že mi bolo už o poznanie lepšie. Zašiel som si k tete na večeru a bola naozaj skvelá. Vyspatý som začal prehodnocovať svoje plány. Prechod vzdialenejším priechodom som vylúčil, lebo to by bola samovražda. S tým ťažkým batohom sa vyškriabať do 5800 a snehom ísť celý deň neoznačenými cestami po ľudoprázdnych kopcoch a potom možno spať vonku v 4000m je asi trošku príliš veľké sústo. Zajtra si dám teda oddych a ešte zvážim, či skúsim ten horský priechod, alebo sa presuniem v kľude na dáky trek, kde nepôjde o život.

Ráno sa svetlo ku mne ťažko dostávalo. Čiapku som mal stiahnutú až cez oči a zabalený som bol do dvoch perín. Vstávať sa mi veľmi nechcelo, ale o siedmej som sa už vykuklil. V izbe bolo teplučko a hodinky mi ukazovali 6,3 stupňov. Trošku som sa rozcvičil a hneď bolo príjemnejšie. Po raňajkách som sa pustil do oberania. Celé tričko bolo posiate perím z novej bundy. Usadil som sa na terase, kde na mňa svietilo slnko a z dvoru sa ozýval plač malého chlapčeka, ktorý nebol nadšený z raňajšieho kúpania sa.

Keď som bol hotový, tak som sa poobliekal, rozcvičil a vyrazil. Čas maratónu sa blížil, tak som musel trochu potrénovať. Dal som si približne 24 kilometrový beh za dáke 3 hoďky, v nadmorskej výške 4000 m. Samozrejme terén nebol rovný a stále sa behalo hore dole, takže som musel kombinovať beh aj s rýchlou chôdzou. Studený vietor na pohode nepridal, skôr ma poriadne štval. Mal som dosť a netuším, ako chcem prežiť maratón, ale do vtedy ešte dáky ten čas je.

Hory boli zase v oblakoch a na vrchu musel byť ešte hustejší vietor, čo ma presvedčilo, že nebudem pokúšať šťastie a poberiem sa zajtra ďalej. Na mape som našiel ďalšie treky (Goisekunde trek a Hambal trek), ktorými sa dostanem len pár kilometrov od Kathmandu a napojujú sa rovno na môj aktuálny, taže nebolo nad čím uvažovať.

Po dobehaní som si spravil poriadnu zeleninovú polievku. Keď som ju zhltol, ľahol som si do postele a čítal si. O hodinu neskôr som sa zobudil. V tejto dedine sa má nachádzať najvyššie položená výrobňa syrov na svete, tak som ju išiel obzrieť. Nanešťastie bola zničená počas zemetrasenia, tak som sa vydal motať po okolí. Oblaky skrývali obrovské masívy a ten dotieravý vietor ma všade prenasledoval.

Neďaleko ubytka sa páslo stádo jakov a dva biele koníky, tak som ich hodnp chíľu obdivne pozoroval. Dnes som mal na nich šťastie, lebo už počas behu som stretol nespočetné stádo jakov. Niektorí predo mnou utekali, pred niektorými som zase utekal ja. Taktiež som sa rozplýval, keď som stretával divo žijúce kone a hlavne malé žriebätká, ako šantili okolo dospelých.

Keď sa potom zotmelo a na izbe sa už nedalo čítať, presunul som sa do jedálne, kde hlasno debatovali domáci. Kým však prišla večera, bol som tu sám a v kľude si ju vychutnal. Neskôr som zaliezol do môjho bunkru z perín a sladko zaspal.