V Aierlie Beach bolo užasne a posledný deň dokonca samotné mesto (alebo samotná krávka) nechcelo aby sme odišli. Po tom, čo boli všetky veci zbalené a naložené sa ozval záhadný syčiaci zvuk. Hľadanie hada sa ukázalo zbytočné. Pôvodcom tohto zvuku bolo pravé predné koleso na našej krávke. Na ostrom slnku (ktoré bude ešte omnoho horúcejšie) praskol ventilok, čo vyvolalo v našich kruhoch mierny šok. Z neho sme sa skoro dostali a snažili sa dať dole rezervu, ktorá je umiestnená za zadnou nápravou. Tu prišiel ďalší šok... Nešlo to. Po pol hodinovom snažení sme to vzdali a použili druhú rezervu umiestnenú na streche.
Keď kravička mala novú topánočku, vyrazili sme do Bowenu. Cestou sme navštívili Dingo Beach a blízku vyhliadku. Človek by povedal, že po takej dlhej dobe strávenej v Austrálii, nám rozprávkovo krásne pláže, budú pripadať všedné. Nuž v našom prípade to neplatilo a stále pri postavení sa pred túto nádheru sa naše srdcia naplnili bázňou.
Zvyšok cesty do Bowenu mohol byť zaujímavý, ale neskutočné teplo spôsobilo, že som zaspal ako bábätko. Po prebudení som sa pozeral na 6 metrov veľké mango, vedľa ktorého nás čakal pán Ludek (Romanov známy). Od prvého momentu, ako sme sa stretli nás začal zahŕňať doslova horou informácií. Napínavo sme počúvali, keď nám hovoril o histórii mesta a ukazoval nám zaujímavosti, ktoré by sme sami určite prehliadli.
Po zbežnej prehliadke sme zamierili k nemu domov, kde nás prívetivo uvítala pani Jarmila a ponúkla nám studené nápoje. Následne nám začali plánovať bohatý program a dávali rady a odporúčania na našu ďalšiu cestu. Na základe ich odporúčania sme sa ubytovali v kempe, ktorý prekonal všetky predchádzajúce.
Podvečer prišli za nami a vyrazili sme na rybolov. Ukázali nám skalu, ktorá počas horúcich dní nasala teplo a po zotmení, ešte do ranných hodín, to teplo vyžarovala. Nahodili sme udice, popíjali vínko alebo pifko, rozprávali sa a pozorovali nádherný západ slnka.
Konečne sme zažili úspešnú rybačku. Dokonca aj mne sa podarilo uloviť prvú rybu v živote a po nej aj druhú. Okrem rýb sa Pavlíne skoro podarilo chytiť veľkého kraba. Po tom čo prišiel odliv, ryby zmizli, a tak niektorí išli spať a iní len tak ležali na horúcej skale, držali udice a pozorovali hviezdami posiatu oblohu. Okolo polnoci som zobudil Milana, že je čas ísť spať do stanu. Ten začal rozospato navíjať háčik. Išlo mu to ťažko (podľa neho sa mu zasekol o skalu), preto bol neskutočne prekvapený, keď na mieste kde mal byť háčik s návnadou bol žralok. Žralok bol však malý, tak sme ho pustili naspäť na slobodu. Po našom odchode ostal na skale už len najvášnivejší rybár Marťo, čo sa mu oplatilo. Ulovil chobotničku a slušne veľkú maskáčovo zafarbenú rybu.
Raňajší budíček o pol šiestej nám neumožnil sa sladko vyspať. Nikomu to ale nevadilo, lebo pani Jarmila nás vzala na neďalekú vyhliadku, kde nám príroda opäť vyrazila dych. Sediac na skale, z ktorej sme mali 360 stupňový rozhľad po okolí, sme počúvali jej príhody. Stačilo privrieť oči a ocitli sme sa v dažďových pralesoch, či vyprahnutých austrálskych púští.
Po návrate sme sa v kempe dlho nezdržali a vyrazili za pánom Luďkom, ktorý nás vzal na tajné miesto, kde sme zbierali a ochutnávali čerstvé ustrice. Chuť to bola zaujímavá, ale čerstvých sme zjedli len pár. Ostatné sa dávali do nádobiek s morskou vodou a neskôr boli odovzdané pani Jarmile, ktorá nám ich potom ugrilovala.
Hlad nás zastihol v supermárkete, takže sme nakúpili neúrekom jedla na grilovačku. Po nákupe bol vyhľadaný servis, v ktorom nám opravili koleso. Pri ceste do kempu bol nájdený gril na opustenej pláži. Okrem menšieho zápasu s čajkami o jedlo, sme lenivo sedeli v tieni a vychutnávali si plody nášho kulinárskeho umenia. Neskôr sa k nám pripojil pán Ludek s pani Jarmilou, ktorá doniesla spomínané grilované ustrice. Boli tak lahodné, že za malí okamžik po nich ostala, len prázdna tácka.
Večernou zábavkou bola opäť rybačka na vyhriatej skale. Úspechy z predchádzajúcej noci sa však neopakovali. Po slabom spánku stačilo privrieť na chvíľku oči a rozohriata skala so šumom mora sa postarali o ponorenie do spánku. Po pár hodinách som sa prebral, aby som znova nahodil udicu a znova zaspal. Bola už hlboká noc, keď sa aj poslední z nás pobrali spať do stanov.
Po výdatnom spánku som sa zobudil skôr než ostatní a išiel si zabehať a zacvičiť na pláž. Predchádzajúce varovanie pani Jarmili na útočiacich vtákov, ktorý môžu zobákom rozbiť hlavu, som bral skôr žartovne. Teda do doby kým mi prvý z nich nepreletel len niekoľko centimetrov od hlavy. Neustále sondujúc som sa pobral kempu. Tam som sa dozvedel, že som nebol sám, kto mal ráno príhodu s útočiacimi zvieratami. Pred Milana, ktorý sa tiež rozhodol pre ranný beh, sa na mostíku v lese postavil had. Doslova sa postavil do metrovej výšky. Milan poslúchol jeho varovanie, zastal a s rozbušeným srdcom pozoroval, ako sa predátor plazí preč.
Posledný deň v Bowene sme strávili relaxačne. S Marťom som sa rozhodol pre prechádzku po skalách na pláži. Trošku sme dúfali, že aj nám sa ukáže dáky had, ale nestalo sa tak. Skackajúc z jednej skaly na druhú ako kamzici, sme prešli hodný kus cesty. Slnko však pieklo stále silnejšie a silnejšie a tak naše kroky zamierili späť do kempu.
Teplota stále narastala a aj sedenie v tieni nám robilo problém. Po dlhých úvahách sme sa rozhodli pre bazén, čo sa ukázala byť znamenitá voľba. Po chvíľke blbnutia, sme sa chladili na plytčine a sťažovali sa na „škaredý, upršaný deň“.
Podvečer sme zamierili k pánovi Luďkovi a pani Jarmile, kde sa ugrilovali nachytané ryby a ďalšie druhy mäsa. Ukázali nám mapy Austrálie a ešte raz odporučili miesta, ktoré nemôžeme minúť. Pán Ludek bol naozaj veselá kopa. Nebál sa ísť do oblasti plnej krokodílov, lebo vedel ako na nich (videl Krokodíla Dundeeho). Celý večer bola dobra zábava a len s nevôľou sme sa rozlúčili.
Pán Luďek ako bývali majster sveta vo spieraní a pani Jarmila ako bývala horolezkyňa stále udržovali aktívny životný štýl. Bol som ohromený s akým elánom žijú svoje životy. Životná energia, ktorú okolo seba rozdávali, bola takmer hmatateľná.
Ráno, štrnásteho dňa našej cesty, sme vyrazili smer Cairns. Zatiahnutá obloha nás potešila, no radosť netrvala dlho. To, že nepražilo slnko, nevylučovalo stupňujúce sa dusno. Cestou sme sa rozhodli pre zastávku u Wallaman Falls, najdlhšieho vodopádu v Austrálii. Cesta bola dlhá a ku koncu aj náročná. Kravky postávajúce na ceste, nechceli uhnúť a tak sme ich museli obchádzať.
Napokon sme dosiahli ciel. Vodopád, ktorý meral 286 metrov, sa zdal byť nekonečný. Rozhodnutím, vydať sa na 2 km prechádzku k jazierku pod vodopádom, partia začala zostup dažďovým pralesom. Bola to náročná cesta (hlavne v žabkách), ale stála za to. Pohľad na obrovský vodopád z dohla bol nemenej úchvatný, než z hora.
Trojica odvážlivcov Marťo, Milan a Ja sa rozhodla pre osvieženie v jazierku. Odvážili sme sa tam ísť hlavne pre to, lebo sme z vrchu videli ľudí, ktorí sa tam kúpali. Hlavou mi hneď prebleskla myšlienka. Po tom, čo sme prišli do oblasti, kde sa už vyskytujú krokodíly, prvá vec čo spravíme, je skočenie do jazierka. Žiaden krokodíl, tam však nebol a vychutnali sme si neopísateľnú plavbu pod vodopádom.
Pri výstupe k autu sa na našich hlavách objavili kvapôčky potu. Všetci to s úsmevom zvládli a ku koncu si niektorí aj poskočili. Cestou od vodopádu už bola tma. Roman opatrne šoféroval a bezpečne nás previedol cez strmé serpentíny. Po prekonaní strmého úseku na nás čakalo prekvapenie v podobe veľkého škrtiča, ktorý sa vyhrieval na ešte teplej ceste. Neodolali sme túžbe si ho vyfotiť, avšak hanblivý hadík sa rýchlo pobral do trávy.
O 10tej večer sme konečne dorazili do kempu v Paronella Park, kde sa nachádza jeden z mála zámkov, ktoré sú v Austrálii.
Ďalší deň sme včasne vyrazili na prehliadku zámku a okolitých záhrad. Zámok staval od roku 1913 španielsky podnikateľ 11 rokov. Staval ho, ako dar pre svoju lásku, ktorá naňho nepočkala a vzala si iného. Nuž tak mu neostalo nič iné, než si vziať jej mladšiu sestru.
Aj keď zámok bol postupom času niekoľko krát zničený (požiarom, cyklónom a podobne), stále z neho vyžarovala majestátnosť. Rôznorodosť flóry ho doslova preniesla do tropického pralesa. Vodopády, jazierka, mostíky, lesné cestičky, aleje a ďalšie prírodné, či ľudské výtvory vo vzájomnej harmónii vytvárali čarovnú, rozprávkovú krajinu.
Po zámku sme rýchlo prešli cez Cairns a zastavili v Hurtley´s crocodile wildlife. Najprv bola navštívená zaujímavá show s plazmi a potom sme sa vybrali na plavbu loďou po rieke.
Rieka nebola plná krokodílov, ona nimi bola preplnená. Boli všade, ležali na súši, plávali vo vode, boli skrytý pod hladinou. Len čo nás spozorovali, prišli bližšie k nám, až nás obkolesili a lačne pozorovali.
Boli hrozivo krásni. Doteraz som považoval žraloka, za dokonalého predátora, ale po stretnutí s krokodílmi som na pochybách. Krokodíl je schopný pri chytaní potravy vyskočiť slušné dva metre nad hladinu. Pozorovať, ako ich kŕmili, bol niečo neskutočné a už sa teším, až ich uvidím vo voľnej prírode (ale nie veľmi z blízka).
Keď sa loďka vrátila do prístavu, tak sme si išli pozrieť ďalšie zvieratká. Voľne žijúce kengury najviac upútali Milana, ktorý sa spolu s nimi nakŕmil a aj zaskákal. Zvierat bolo neúrekom, no najviac nás stále upútavali krokodíly.
Z wildlife sme vyrazili na sever do Daintree National Park, kde sa nachádzal ďalší kemp. V ňom mal človek pocit, že žije naozaj v divočine, dažďový prales všade na vôkol, všetky budovy boli z dreva, výbeh s klokanmi a dokonca na miesto strážneho psa sme mali krokodíla.
V noci som pochopil, čo znamená dažďový prales. Zaspával som pri zvuku lesa, ktorý bol tvoreným spevom a krikom všemožných zvierat a zo spánku ma prebúdzali masívne návaly dažďa.
Ráno, po nakŕmení krokodíla, sme vyrazili na obhliadku Daintree. Najprv bolo absolvovaných pár trackov prenadmerným pralesom. Pralesom, bohatým na flóru v ktorej sa dali nájsť všetky odtiene zelenej. Párkrát sme z pomedzi hustých stromov vyšli rovno na pláž.
Ako sa hovorí, to najlepšie na koniec. V našom prípade to bolo Discovery center. Tu sa chodníky odlepili od zeme a stúpali do korún stromov. Miestami až do výšky 23 metrov. Za pomoci elektronického sprievodcu sa naše hlavy napĺňali informáciami. Dozvedeli sme sa, že Daintree je najstarší dažďový prales na svete, ktorý má okolo 150 miliónov rokov (pre porovnanie Amazonský dažďový prales má 7 miliónov rokov).
Po cestovaní a nasávaní krásy na každého padla solídna únava, takže sme zamierili do Cairnsu. Roman s Pavlínou sa ubytovali v backpackeri a zvyšok partie sa rozhodol pre spanie v aute. V aute sa ale dlho nespalo, lebo večer sa skúmal a vychutnával nočný život v Cairns, ktorý teda stojí za to.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára