25. - 31. deň - Austrália

Po opustení Alice Springs bola naša najbližšia zastávka Devils Marbles. Jedná sa o obrovské, väčšinou okrúhle, kamene rozhadzane po pustine. Hneď sme sa snažili vyliezť čo najvyššie, aby sme čo najlepšie videli okolitú krajinu. Dokonca sa pri nás objavil aj mimozemšťan, ktorý mi pripadal veľmi povedomo.

Po obzretí si daľšieho majstrovkého diela prírody, krávka so svojou posádkou pokračovala v ceste. Prekonaných bolo viac než 700 km, na konci ktorých bol každý z nás vyčerpaný. Stupňujúce sa teploty, ktoré prekračovali 43 stupňov, nám dávali poriadne zabrať.

Podvečer, po nekonečnom saunovaní sa v aute, sme dorazili do kempu v Mataranka. Pred postavením stanov sa celá partia vybrala omrknúť termálny prameň s bazénom. Krajina, ktorá nás celý deň obklopovala, sa dá opísať, ako vyprahla. Cestička z kempu k termálnemu prameňu predstavovala presný protiklad. Temná džungľa plná rozličných zvukov. Zvuky sme pripisovali vtákom, no keď sme sa pozreli nad hlavy, boli sme vyvedení z omylu. Nebo bolo zahalené oblakom. No oblakom, ktorý bol tvorený tisícami netopierov, konkrétne Little Red Flying Fox. Zastavili sme sa a pozorovali, ako dravce vyrážajú na nočný lov. Loviť však nešli všetci. Okolité palmy boli doslova posiate spiacimi netopiermi, ktorý už očividne boli najedení a tak pripomínali exotické ovocie.

Keďže sme boli rozhorúčení po celom dni v aute, do bazénu s teplotou 34 stupňov sa nám najprv nechcelo. Avšak naše tela už nutne potrebovali ovlaženie, tak sme tam rad radom naskákali. Najprv teplá voda sa postupom času stala príjemná. A to dokonca až tak, že poslední z nás opúšťali bazén pred polnocou.

Pri stavaní stanov, nás pozorovali čierne, ostro sledujúce a nepochybne hladné oči. Boli všade okolo nás, niektoré skryté v kríkoch, iné len malý kúsok od nás. Malí, roztomilí klokaníkovia boli všade. Keď uvideli kúsok chleba v našich rukách, tak ich plachosť rýchlo opustila. Dvaja z nich sa dokonca rozhodli, že nás budú strážiť. Ľahli si len pár centimetrov od stanov, a starali sa o to, aby nás nič nerušilo.

Po prebudení bol znova navštívený termálny bazénik a keď sa pri ňom stretla celá partia, tak, sme sa vybrali na malý výlet po okolitom Elsey National Park. Príroda, mala rovnaký charakter, ako cestička z predchádzajúceho večera.

Po naložení všetkých vecí do auta, sme zamierili k Roper River, kde sa partia znova rozdelila. Roman s Pavlínou sa rozhodli pre rybárčenie, Milan a ja sme sa rozhodli navštíviť Mataranka Falls. Všetci sme boli v časovej tiesni, lebo za 1,5 hodiny bolo kŕmenie baramund, na ktoré sme sa veľmi tešili.

To znamenalo, že prekonať 8,5 km za približne hodinu, sa dalo len behom. Za normálnych okolností by to nebol problém. Ale teplota už dosahovala 40 stupňov a stále stúpala. Terén bol tvorený sypkým pieskom, štrkom a hlinou, miestami takmer nepriechodné palmové lesy a riečky. Natreli sme sa znova opaľovacím krémom, doplnili zásoby vody a nachystali foťáky. Vyrazili sme s úsmevom na tvári. Že z nás slnko vysáva energiu, sme si uvedomili v polke cesty. Teda aspoň podľa nás to bola viac ako polka cesty z 4,2 km tracku. Avšak pred nami sa objavila tabuľka, ktorá označovala 3 km do konca. Milan sa rozhodol pre zmenu stratégie behu. Kombinoval beh s rýchlou chôdzou. Mne osobne tento štýl veľmi nesedel a obával som sa, či týmto spôsobom stihneme doraziť do cieľa v čas. Tak som pokračoval v behu. Po dorazení do cieľa, mi koža rozpálená zo slnka a behu doslova horela. Očakávaný úžas nad prenádherným vodopádom sa nekonal. Jediné, čo bolo nájdené sa dá horkoťažko označiť za perej (po vrátení, sme zistili, že vodopád bol ešte ďalej). No neustále som stretával, vtáky, jašterice a zlatým klincom bolo, keď som nechtiac vyplašil spiace netopiere, ktoré začali okolo mňa lietať. Tesne po vyrazení na spiatočnú cestu som stretol Milouša. Spoločne sme sa vydali k autu, avšak po chvíle sa každý z nás vrátil k pôvodnému štýlu behu.

Do tohto dňa som považoval za svoj najväčší bežecký výkon zvládnutie maratónu. Nikdy pred tým som si nemyslel, že mi 8,5 km beh mi môže dať, tak zabrať. Aj keď sme s Milanom nenašli vodopád, tento beh mal pre nás veľký význam. Konečne sme pochopili o čom je outback a začali pociťovať voči nemu rešpekt. Keď sme pred tým počuli, že v outbacku človek neprejde ani 50 km, tak sa tomu ťažko verilo. Po prejdení 8,5 km sme pochopili, že 50 km v týchto podmienkach je takmer nadľudský výkon. Pocity, ktoré sme mali sú ťažko opísateľné. A myslím si, že kým človek nepocíti na vlastnej koži smrtonosnú silu austrálskej prírody, nemôže si ani predstaviť, aké je ťažké tu žiť. Aspoň ja som si nevedel.

Keď sme sa opätovne stretli pri krávke, vyrazilo sa na kŕmenie baramund. Predpoklad bol, že dáky pán bude stáť vo vede medzi 1 – 1,5 metra dlhými rybami a bude ich kŕmiť. Po príchode na miesto, sme zistili, že budeme jediní diváci. Paní, ktorá ich kŕmila sa nás hneď spýtala, či si to nechceme aj my vyskúšať. Hneď som využil príležitosť a skočil medzi dravé ryby. Rýchlosť, s ktorou mi brali malé rybky z rúk, bola nepostrehnuteľná voľným okom. Po tom, čo si väčšina z nás vyskúšala kŕmenie, vyrazili sme na ďalšiu cestu.

Cestou bol nájdený ďalší termálny prameň. Bez váhania sme sa tam vybrali. Príjemne studená voda o teplote 27 stupňov, nás schladila.

Ďalšou zastávkou našej cesty bola Cutta Cutta Cave. Jednalo sa o pomerne mladú jaskyňku, ktorá mala cca 300 miliónov rokov. Príjemný aboriginsky sprievodca Andy, nás ňou previedol a zasypával nás obrovským množstvom informácií. Pre aborigincov sú jaskyne posvätné miesta, ktoré sú väčšinou spájané s podsvetím a teda majú pre nich veľký duchovný význam. V Cutta Cutta Cave sa nachádza množstvo hmyzu, plazov, obojživelníkov a hlavne netopierov (nachádza sa tu 5 druhov netopierov, z ktorých 2 druhy sú nebezpečné aj pre človeka).

Z jaskyne sme zamierili do Kethrine. V meste boli doplnené potrebné zásoby a krávka sa presunula do Nitmilook National Park. Na oblohe sa objavovali veľké čierne mraky a v diaľave sa dal občas vidieť aj blesk. Teplo bolo aj napriek mrakom neznesiteľné. V kempe sme takmer rovno z auta skočili do bazénu a chladili sa. Pri varení večere sa začali objavovať prvé dažďové kvapky a blížiace sa blesky s hromami predpovedali slušnú búrku.

Po tom, čo som sa najedol, som sa pobral spať. Silný vietor, ohlušujúce hromy a oslepujúce blesky naznačovali, že sa čo chvíľa spustí peklo. Je zaujímavé, že som si predstavoval Austráliu ako suchú a vyprahlú krajinu. No záplavy, ktoré sú tu každý rok dosahujú gigantických rozmerov. Blesky, na ktoré som sa doma rád pozerával, tu naozaj ohrozujú život. Tak som rýchlo vliezol do stanu a pokúsil sa zaspať. Najprv to vôbec nebolo ľahké. Vietor sa hral so stanom ako s igelitovým vreckom a keby nebol prikolíkovaný, tak aj so mnou odletí. Prvýkrát ma zo sna prebudil hrom, ktorý akoby rozorval oblohu kúsok odo mňa. Druhýkrát ma prebudil Roman, ktorý na mňa neveriacky pozeral a pýtal sa ma, či som v poriadku. Netušil som o čo mu ide do momentu, kým som vyšiel zo stanu. Pár centimetrov od strany stanu, kde som spal, ležal na zemi niekoľko metrov dlhý strom (teda „konárik“ o hrúbke stromu). Dozvedel som sa, že kým som spal, búrka stihla zničiť tyčku na Romanovom a Pavlíninom stane, a tak boli obaja zahnaní do auta. Milan sa chystal ísť do stanu, no začínajúca búrka ho uväznila v kuchynke. Neveriacky sa pozeral, ako okolo neho poletuje zmes konárov, lístia a vody, sprevádzaná zvukovými a svetelnými efektmi.

Po búrke býva sviežejší vzduch a teplota väčšinou klesne. Samozrejme v Austrálii to neplatí. Ráno sme boli s prvými slnečnými lúčmi vyhnaní zo stanov. Teplo bolo tak neznesiteľné, že sme do 4tej hodiny po obede len posedávali v tieni pod strechami, alebo leňošili v bazéne.  Aby sme nepremárnili celý deň, Roman s Pavlínou sa išli prejsť po okolí a obzrieť sa po dakom dobrom mieste na rybačku a Milan a ja sme sa vydali na niekoľko hodinový track.

Pri kempe nás sprevádzali klokaníkovia, ale neskôr ich nahradili dotieravé muchy. Po preležanom dni sme boli plní energie, takže cestá pomerne rýchlo ubiehala. Krajinu tvorili skalnaté kopčeky obkolesené palmami a ďalšou, rôznorodou zelenou.

V polovici tracku cesta skončili a mi sme stáli na asi 100 metrovom skalnom zráze. Krásna rieka pod nami sa skrývala medzi kamenisté masívy. Hodnú chvíľu sme sedeli na kraji zrázu, chrbátmi nasávali slnečnú energiu a očami nasávali krásu prírody vôkol.

Slnko bolo ešte vysoko a tak bolo rozhodnuté, že sa podnikne mala zachádzka ku Rockhole Walk. Chodník viedol po okraji zrázu a miestami sa v skale objavovali desiatky metrov hlboké diery. Napokon sme strmo zamierili až na samotné dno rokliny, kde sa nachádzalo malé jazierko, v ktorom bolo nespočetne veľa malých žabiek. Cesta do kempu ubehla rýchlo asi pre to, lebo sme boli hypnotyzovaní krásnym západom slnka.

Ďalší deň sa vybrala na dlhý track celá parta. Teplo bolo tak veľké, že skoro ani muchy nepoletovali. Cesta bola náročná a terén cesty sa veľakrát menil. V polke tracku sme opäť prišli k riečke z predošlého dňa, no tentokrát sme boli priamo u nej. Pani na informáciách, nám pred tým odporučili okúpanie sa v nej. V rýchlosti som si obliekol plavky, vyliezol na konár a už som do nej letel. Po chvíľke sa pridala aj Pavlína, ostatní sa chladili na suchu v tieni stromov a pozorovali ryby. S Pavlínou sme sa rozhodli preplávať na druhý breh. Keby to nebola oblasť, kde sa vyskytujú krokodíly, tak by sme tam aj doplávali. No asi v polovici rieky, nám vtipy o krokodíloch nepripadali tak vtipné a otočili sme to naspäť. Druhá polovica tracku bola náročnejšia, čo spôsobila opäť zvyšujúca sa teplota.

Kemp bol opustený hneď po tom, čo sme sa dosýtosti vychladili v bazéne a v tieni kuchynky sme nabrali odvahu na nastúpenie do rozpáleného auta. Poslednou zastávka v oblasti Kethrine bol Edit Falls. Asi to vyzerá, že sa presúvame od vody k vode, ale na našu obhajobu ju máme naozaj radi a naše telá ju tu naozaj veľmi potrebujú.

Potešujúco sme si prečítali, že vo vode sa môžu vyskytovať veľké ryby, vodné hady a len malý druh krokodílov. Vo vode bolo pár ľudí, tak sa vyrazilo cez jazierko v vodopádu. Milan ma stále upozorňoval, že sme znova v oblasti, kde sa vyskytujú lietajúce slony (ďalší jeho výmysel) a tak sme hľadali ich hniezda. Po priplávaní k brehu si celá partia ľahla do vody a pozorovala      ako okolo nás plávajú malé rybky. Rybkám sa najviac páčili Pavlína, lebo ju po chvíľke začali ohrýzať. Každý z nás predviedol hádzanie žabiek (Milanovi to išlo najlepšie ;) )

A pred nami bol Kakadu National Park. Do ďalšieho kempu, Gagudja Lodge Cooinda, sme dorazili po zotmení. Len tak tak nás ubytovali. Horúčava nám znova nedopriala sa sladko vyspať.

Ďalší deň sme sa vybrali na plavbu po South Alligator River, konkrétne po Yellow Water Billabong, z kadial sa nám ukázal úplne iný pohľad na Kakadu. Flóru tvorili stromy mangrovníkov a búvolia tráva. Z fauny boli najimpozantnejšie krokodíly, ktoré nás strážili na každom kroku. Fascinujúce bolo pozorovať Jezus Bird (jedná sa o vtáčika, ktorý doslova chodí po vode).

Po plavbe sme zamierili do Warradjan Aboriginal Cultural Centre. Výstava bola plná obrázkov,predmetov, opisov a príbehov, ktoré v spojení s aboriginskou hudbou prenášali v priestore i čase. Každý nás sa znova a znova začítaval do príbehov, ktoré opisovali dávnu i súčasnú históriu aborigincov. Informácie sa do nás doslova nalievali. Pred opustením výstavy ma upútala myšlienka, ktorá je nadčasová a platí nie len pre obyvateľov Austrálie.

„The most important thing in the

Aboriginal way of life is culture.

When I look at a lot of other Aboriginal

people who don’t have culture,

I feel sad for them because

without culture you don’t really feel

that you have a place of belonging.

We have our culture.

Our land is our life.“

                                                Mandy Muir

Z aboriginskeho centra krávka zamierila do kempu v Malabanjbanjdju (schválne to skúste vysloviť). Po dlhej dobe to bol kemp vo voľnej prírode, bez akýchkoľvek výdobytkom civilizácie. Aj keď posádka prišla do kempu pár hodín pred zotmením, dlho sa nenudila a vyrazila na krátky walk. Upozornenie na krokodíly v nás už nevyvolávalo žiadne emócie. Prechádzka bola príjemná, dokonca sme stretli na lúke malú korytnačku, ktorá prekvapivo vedela piť z fľaše.

Večer sa niesol v znamení pohodovej romantiky. Pod Miloušovou iniciatívou sa založil oheň, okolo ktorého sme si následne posadali. Keď som zacítil tu krásnu vôňu táboráka, hneď som si zaspomínal na nespočetne veľa večerov strávených na skautských táboroch a výletoch. Tma prilákala rôzne tvory. V listoch poskakovali žaby a klokany, trávou sa plazili hady, pavúky začali vychádzať zo svojích skrýš a z okolia sa k nám nieslo vitie divokých dingov. Pri každom zašustení sme sa otáčali, či sa k nám neplazí krokodíl. Neustále sme cítili na na našich chrbtoch pozorujúce oči, no aj tak sme si vychutnávali tu krásu. Milanovimi slovami: „Sen dobrodruha.“

Ráno som sa dozvedel, že Milana tak nadchla atmosféra večera a ohňa, že pri ňom vydržal sedieť do 5 hodiny rannej. Ráno sme okolo 8mej opustili kemp a vydali sa ku galérii v Nourlangie. Očakávaná bola budova s obrazmi či sochami. Ako veľa našich predchádzajúcich predpokladov ani tento sa nesplnil. Galéria v Nurlangie predstavuje maľby na skalách po okolitých walkoch. Roman s Pavlínou sa rozhodli pre pár kilometrové tracky a Milan a ja sme sa cítili pri sile a tak bol vybraný 12 km track. Asi by som mal spomenúť, že v Kakadu je veľké množstvo krásnych trackov. Ale kvôli teplote, ktorá sa pohybovala na úrovni 50 stupňov, bola väčšina z nich zatvorená.

Naša trasa mala najprv viesť 6 km na vyhliadku a potom popri skalách s maľbami naspäť. S elánom sme vyrazili. Cesta sa väčšinou stáčala popod stromy, takže sme boli schovaní v príjemnom tieni. Po pár kilometrov začala byť strmšia a strmšia až sme zrazu liezli po skalách. Hneď sme pochopili, prečo je odhadovaná dĺžka tracku stanovená na 6-8 hodín (my sme si samozrejme povedali, že to dáme za 4). Prekvapilo nás výborné značenie, šípky udávajúce smer boli skoro každých pár metrov. Ako terén kozy sme vyhopsali až na vrchol pohoria. Pohľad na Kakadu bol neskutočný. Skaly, ktoré boli vôkol nás sa strácali v zelenom mori stromov, ktorý sa rozpínal do nekonečna.

Nasledujúca cesta sa začala uberať trochu zvláštnym smerom, ale značenie cesty hovorilo jednoznačne, tak sme ho s dôverou nasledovali. Z ničoho nič, bol v strede náhornej planiny objavený fúrik, tak sme si trochu zamakali.

 

Príroda vôkol bola jednoducho nádherná. Kombinácia jednoduchej krásy a komplikovanej prepracovanosti musela každého priviesť k úžasu. Keď sa cesta začala zvažovať dole s nevôľou sme opúšťali nádherné výhľady. Netrvalo dlho a dostali sme sa na odpočívadlo s kadiaľ začínali prvé nástenné maľby. Len ťažko uveriť, že niektoré z nich mali okolo 50 000 rokov (podľa nás to boli fake-y). Origináli či nie, stále boli krásne a príbehy, ktoré boli pri nich, boli veľmi pútavé.

Od malieb mala cesta viesť 6 km k nášmu parkovisku. Išli sme červenou, prašnou cestou, ktorá sa začínala strácať v tom zelenom mori, ktoré sme videli z vrchu. To nám prišlo trochu zvláštne, lebo track mal pokračovať popri skalách. Z nášho zamyslenia nás vytrhol otravný štípajúci hmyz, teda hlavne Milana, ktorý inkasoval cca 200 štípancov do nôh (ja len jeden nad zadok). Keď sme dorazili na spomínané parkovisko nastal šok. Uvedomili sme si, že cesta po ktorej ideme, nie je tá naša, že značenie cesty nás poslalo úplne na zlý smer, že naše parkovisko je teoreticky vzdialené ďalších 6 km a že už skoro vôbec nemáme vodu. Cesta po asfaltke nám dávala viac zabrať, než výšlap po strmých skalách. To, ako s každým hltom sa naše zásoby vody zmenšujú, sme si nevšímali len my, ale aj havrany, ktoré nám krúžili nad hlavami. Slnko stále pieklo a mal som pocit, že opaľovací krém, ktorým som sa natrel ma opustil s mojím potom už pred niekoľkými kilometrami.

Ťažko sa opisuje radosť, ktorú sme mali, keď sme uvideli našu krávku odparkovanú v tieni. Pripili sme si s poslednými kvapkami vody, ktoré nám ostali a vyrazili v ústrety našej krávke. Po menšom skúmaní, bolo zistené, že náš track mal namiesto 12 km cez 20 km, ale aj tak sme ho dali za necelých 5 hodín.

Keď sme si konečne pozreli ostatné nástenné maľby, tak sme  vyrazili do Jabiru, najväčšieho a vlastne jediného mesta v Kakadu. V supermarkete si každý nakúpil melón a ďalšie šťavnaté lahôdky, aby sme zahnali smäd. Po malom občerstvení sa zamierilo do Ubirr, čo predstavuje hranicu s Arnhemland (územie, kam môžu ísť len aboriginci).

Tu nás čakal ďalší track, ale pre zmenu len niečo okolo 2 km. Bol to síce jeden z najkratších trackov, ktoré sme absolvovali, ale patrí jednoznačne medzi najkrajšie. Tu mi už ani slová nedovoľujú plnohodnotne opísať tú krásu, ktorú sme videli, preto nechám znova rozprávať fotografie.

Avšak ani tento track nedokázal uhasiť našu túžbu po spoznávani krajiny, a tak sme sa vybrali na ďalší. Bardedjilidji sandstone walk mal len 2,5 km, takže sme ho hravo zmákli približne za pol hodinu.

Po walku si parta spoločne sadla k East Alligator River a pozerala, či neuvidíme dákeho krokodíla. Už sme to chceli vzdať, keď prišiel na aute chlapík s motorovým člnom. Sledovali sme, ako so synom púšťa loďku do vody. Pri odchádzaní sa nás pýtal, či sme videli krokodíla. Keď naša odpoveď bola „nie“, spýtal sa: „A chceli by ste?“ Šokovaní jeho štedrosťou, sme súhlasili a nastúpili na loďku. Chlapík bol doktor z mestečka Jabiru a zobral svojho syna na rybačku. Najprv sa nám žiaden krokodíl neukázal. Už sme sa skoro vracali, keď sa v diaľke niečo veľké pohlo. Obrovský predátor mal dosť vyhrievania sa na slnku a ležérnym tempom sa pobral zaplávať si. Zabijak nestihol zmiznúť pod hladinou a my sme uvideli ďalšieho a ďalšieho a ďalšieho... Ju úplne iný pocit, keď stretávame krokodílov počas presne naplánovaných jazdách po riekach či parkoch. Ale keď ho stretneme v úplne voľnej prírode, človek si uvedomí že týto niekoľko 100 kilový mazlíčkovia môžu byť hocikde.

Po rozlúčení sa s pánom doktorom a jeho synom, posádka zamierila do Aurora Kakadu rezort, nášho posledného kempu a poslednej zastávky v Kakadu National Park. Po ubytovaní som s Romanom neodolal a vychutnali sme si jedno pifko. Následne celá partia naskákala do vírivky, kde sme kecali dlho do noci.

Ďalší deň sa nabral smer do Darwinu, čo predstavoval najsevernejší bod našej cesty po Austrálii. Za nami už bolo 10 000 km plných dobrodružstiev a pred nami ďalších 5 000 km a prísľub, že ešte len spoznáme, čo dokáže Austrália.