183. - 187. deň - Nepál

29/04/2013

Nastúpením na let AR 402 som so Samom odštartoval nové dobrodružstvo. Lietadlo bolo naplnené len z jednej štvrtiny, takže sme si mohli sadnúť kam sme len chceli. Čiže každý hneď obsadil vlastnú trojku a doprial si maximálne pohodlie.

Približne po hodine letu prišla dlho očakávaná chvíľa. Letušky začali chodiť s vozíkom. Neopísateľne nás potešilo, že okrem nápojov sa začalo servírovať jedlo. Jedlo bolo výborné a dokonca sme sa z neho aj prejedli (áno, aj to je možné). Po takto výbornom jedle sme sa napojili na naše prehrávače hudby a ponorili sa do spánku.

Z ničoho nič Samo so mnou zatriasol. V očiach som mu videl úžas aj strach. Nechápavo som sa pozrel po lietadle, ale všetko sa zdalo byť v poriadku. Vtedy mi sám ukázal nech sa pozriem z okna. Keby som nesedel, tak padnem na zadok. Leteli sme blízko neskutočnej búrky. Blesky šľahali až k nám. Svetelné záblesky sa neukazovali každú chvíľu, ale niekoľkokrát za sekundu. Bola to neuveriteľná show, po ktorej sme sa znova venovali spánku.

Po prílete nás uvítalo príjemné ovzdušie. Formality na letisku sa vybavili rýchlo a bez problémov, takže sme sa s ďalšou nálepkou v pase a batohmi vybrali hľadať odvoz do centra. Tu sa čas zastavil a rýchlo sa rozbehol naspäť. „Autá“, ktorými sme sa mali presunúť, istotne dávno prekročili Kristove roky. Vybrali sme sa k autu, ktoré vyzeralo ako predchodca Lady a pustili sa na cestu. Pásy sú pre sušinky, preto tam žiadne ani neboli a rýchlosť šofér odhadoval podľa vejúceho vzduchu, lebo auto nemalo ani jeden budík.

Napokon sme sa ocitli v Alobar1000. Tu nám však oznámili, že nemajú žiadnu voľnú posteľ, ale že ak chceme, tak nám môžu dať matračky na zem a na nich môžeme spať. Oči nám zažiarili a hneď sme im povedali, že viac ku šťastiu nepotrebujeme. 

30/04/2013

Ráno začalo v akčnom štýle. Program na deň bol viac ako nabitý, tak sme nestrácali čas. Veľkou pomocou nám bol Texasan James, ktorý tu žil viac, ako 15 mesiacov. Keď sme sa ho spýtali, kde je najbližšia práčovňa, tak sa hneď obul a vyrazil s nami do mesta. Celé nám ho ukázal, povedal nám, kde sú najlepšie a najlacnejšie obchody, najlahodnejšie reštaurácie a samozrejme aj práčovňa.

Po odovzdaní prádla sa vyrazilo hľadať obchod s trekovými topánkami. Na základe jamesovej rady sme navštívili malý zašitý obchodík. Keď sa predavač dozvedel, že sme Jamesovi kamaráti, poradil nám vzdialenú a ešte viac zašitú ulicu, kde zoženieme najlacnejšie topánky a tak sa aj stalo. Po chvíli hľadania sme našli tie pravé pre nás.

Využili sme ďalšiu radu nášho nového kamaráta a dopriali si naozaj lahodné raňajky. Nabití energiou sme pokračovali v nákupoch. Samo dostal doslova priam geniálny nápad: „Čo takto si kúpiť varič a plynové bomby?!“ Geniálne to bolo hlavne pre to, že jedlo vo vysoko položených miestach je neskutočne predražené. A geniálne to bolo aj preto, že predstava ako sedíme pred chatkou v nadmorskej výške 4000 m.n.m. obklopení obrovskými horami a varíme si vlastný čaj... Treba k tomu viac slov? Nadšene sme obehli obchody a našli nám najviac vyhovujúci varič a pribrali sme k nemu 4 bomby.

Napokon sa vyrazilo na nákup najdôležitejších vecí. Áno, jedla. Keď sme objavili sušienky za 10-15 rupií (1 euro = 110 rupií) skoro sme začali zhŕňať veci z regálov do košíkov. Ďalej sme sa vyzbrojili energetickými tyčinkami, orieškami, hrozienkami a ďalšími pochutinami. Keď som sa rozhodol pre kuracie konzervy, Samovi napadla ďalšia super idea. Čo takto si kúpiť aj ryžu a máme s kuracím mäsom super obedík. Po tomto nákupe sme sa vyzbrojili tabletkami na čistenie vody, ktoré sú v Himalájach neodmysliteľnou súčasťou výbavy turistu.

Pri ceste na backpacker sme boli trošku sklamaní, lebo sme nekúpili žiadne vifonky (zdali sa nám hodne drahé). Avšak v poslednom obchode pred našou ubytovňou sa na nás usmialo šťastie. Našli sme vifonky za ¼ ceny než predtým, tak sme ich nabrali 50. Pohľad predavačky, keď sme pred ňu položili preplnený košík, bol na nezaplatenie.

Po odložení našich nákupov sme sa dlho nezdržovali, lebo náš plán bol stále nabitý. Najprv sme si chceli kúpiť povolenia pre vstup do národných parkov v Nepále, ale na informáciach sme boli uistení, že si ich môžeme kúpiť aj lacnejšie pred vstupom do parku. Tým bolo o starosť menej, tak sa vyrazilo jesť. Využili sme ďalšiu jamesovu radu a zašli sme do čínskej reštiky. Jedlo bolo úžasné a miestami bralo dych (hlavne pri pikantnej polievke).

Keď už sa začalo zmrákať zašli sme si kúpiť ďalšie 2 plynové bomby (just in case) a keďže nákupná horúčka ešte nevyhasla, obohatili sme sa termoprádlom a ja aj nepremokavými nohavicami (za tu hriešne nízku cenu som nedokázal povedať nie). Večer po celodennom behaní sme si vyzdvihli oprané, vyžehlené a navoňané oblečenie a zamierili na izbu.

Počas dňa sme si stihli zakúpiť autobusové lístky do Bhulbhule, z kadiaľ mal začať náš trek. Preto sme sa pustili do opätovného prebalovania. Za krátku chvíľu sa naše relatívne ľahké batohy stali ťažkými bremenami (ohadovaná váha s naplnenými 2 litrovými camelbagmi bola 24-25 kg). Tu som si spomenul na Miloušove slova, ktoré som počúval od Zélandu dennodenne: „No tak si hoď na hrb to sví břemeno težký, vždyť ty víš, že to nebude lehký.“ Keď balenie skončilo, pobrali sme sa spať, lebo ráno sa skoro vstávalo. Niečo po polnoci som sa zobudil a zistil, že môj comp je stále zapnutý. Radostne som si prečítal správu od Milouša, že šťastne docestoval domov a dopriava si vysnívané domáce buchty. Ako som odkladal comp, z ničoho nič sa zobudil Samo a spýtal sa na čas. Pohotovo som mu oznámil, že je ráno a o 5 min vstávame. Išiel som si umyť zuby a prekvapivo Samo bol na nohách a obliekal si tričko. Ťažko popísať jeho neveriacky pohľad, keď ma videl, ako si lahýnam a zakrývam sa perinou. Keď mi následne opísal, jeho neuveriteľný a náročný proces prebúdzania sa, až mi ho bolo ľúto.

01/05/2013

Úvodom tohto dňa by som chcel odkryť závoj tajomna ohľadne nášho treku. Keďže posledný trek sme dávali pred 2 mesiacmi, museli sme zohľadniť našu slabšiu trekovú fyzičku. Taktiež sa muselo zohľadniť, že sa celý čas bude cestovať s 24-25 kg batohmi. Aby som viac nenapínal, vybrali sme si Annapurna Curcuit Trek. Jedná sa približne o 20 dňový trek (ak nepočítam zachádzku k Tilicho lake, ktorú sme samozrejme mali v pláne) a jeho najvyšší bod sa nachádza vo výške 5416 m.n.m., viac už nejdem prezrádzať, aby som neznižoval napätie.

Po prebudení sa sme si nahodili na chrbáty naše bremená a vyrazili s miestnym chlapíkom, krorý robí v backpackeri, na autobusovú stanicu. Chlapík bol naozaj veľmi milý a na stanici nám pomohol premeniť naše „autobusové lístky“ za autobusové lístky. V autobuse nám klasicky vyhodili batohy na strechu a po zaplatení extra poplatku za „zabezpečenie bezpečia batožiny“ sme sa usadili a vyrazili na cestu.

Cesta bola naozaj zdĺhavá a trvala cca 10 hod., ale pre skúsených cestovateľov, ako sme my, to bola pohodička. Každý mal svoje sedadlo, nikto sa na mňa netlačil, usmievali sa na nás krásne miestne dievčiny a robili sme časté zastávky. Okolo obeda sme zastali v jednej reštike a dopriali si lahodný, i keď pikantný, indický obed.

Keď sme dorazili do Besishahar (tu sa muselo neplánovane vystúpiť, aby sme získali jedno povolenie), stalo sa niečo zvláštne. Pekná usmievavá dievčina, ktorá sedela za mnou, mi pri odchádzaní bez slova vyšklbla niekoľko mojich vlasov. Samo si robil srandu, že ich potrebovala pre vú-dú a tak budem najbližšie dni žiť v strachu, čo sa so mnou stane.

V tomto meste s nami vystúpili aj dve dievčiny z Izraela, tak sme sa spoločne vydali hľadať kanceláriu s povoleniami. Cestou sme neustále opakovali pozdrav namaste (dobrý deň, ahoj). Ľudia tu boli veľmi usmievaví a dievčatá mali šibalské pohľady. Po dorazení do kancelárii sme sa konečne dozvedeli o aký poplatok sa to tu jedná.. Takže preto, že sme sa rozhodli vyraziť na trek bez sprievodcu, sme museli každý zaplatiť 1800 rupií. Keďže sme na podobné poplatky boli pripravení, bez protestov sme ich uhradili.

Po vybavení miestneho „taxíku“ sa spoločne s izraelskými holkami vyrazilo na cestu do Bhulbhule. So Samom sme veľmi nedôverovali tomu, že naše batohy len tak pohodené na korbe džípu (hlavne preto, že Samovi ukradli počas cesty autobusom z batoha fľašu), tak sme sa rozhodli sadnúť k batohom. Rýchlo sme pochopili, prečo sú taxíky terenné vozidlá. Poľné cesty plné dier a kameňov pripomínali skôr tankodrom. Na korbe sa nám sedelo pohodlne, až na to, že pri vletení do každej jamy som si silno udrel hlavu do kovovej konštrukcie stropu.

Keď sa dorazilo do cieľa, hneď sme sa pustili do vybavovania povolenia pre vstup na Annapurna trek. Tu nás veľmi nerozveselilo, že na mieste musíme platiť dvakrát viac, než by sme platili v Kathmandu (teda 4000 na miesto 2000 rupií). Ceny však boli fixné, takže naše pokusy o ich zníženie boli márne.

Prekvapivo lacné ubytko nám však navrátilo dobrú náladu. Izba bola útulná a musím priznať, že posteľ s matracom, bol pre mňa nečakaný luxus. Po večeri som sa mal v pláne ísť osprchovať, ale sprcha bola stále obsadená, tak som zaspal zabalený v uteráku. Za dáku hodinku som vymenil uterák za spacák a pokračoval v spánku.

V presne neurčenú nočnú hodinu som sa zobudil na šuchot a sledoval, ako Samo balí svoj batoh. Vtedy sa pustil do vysvetľovania. Pekne si ľahol spať, no z ničoho nič sa zobudil s desivým pocitom, že má málo jedla. Tak vybehol von a našiel otvorený obchod, kde predávajú lacné sušienky. Oči mu zažiarili a bral ich jednu za druhou. Po tejto historke sme sa znovu nechali uspať bubnujúcim dažďom.

02/05/2013

Ráno sa ukázala krásna obloha, čo sľubovalo pekný deň. Po príjemnej rozcvičke a sviežej sprche sme po prvýkrát naštartovali náš varič a spravili si čaj. Popri jeho popíjaní a jedení sušienok, sme nechali pracovať fantáziu a uvažovali, čo nás asi čaká.

Po zbalení si vecí sa vyrazilo na Annapurna Curcuit Trek. Ešte v dedine sme museli prekročiť lanový most ponad rieku (to sme nevedeli, že ich bude nespočetne veľa) a následne opustili mestečko.

Keď sme prechádzali pomedzi polia a kochali sa krásou okolitej prírody, tak sa to stalo. Zostali sme stáť ako obarení. Okolo nás sa týčili obrovité hory za ktorými sa týčili do výšky ešte väčší giganti a za nimi sme po prvýkrát videli biele masívy, ktoré sa strácali v oblakoch.

Tempo bolo reské a príroda vôkol nás bola neskutočná. V jednom kuse padali otázky: „Uvedomuješ si, kde sme?“. A aj keď sme si odpovedali“ „V Nepále“, „V Himalájach“, „Na Annapurna treku“, stále k nám tie slová prichádzali ako vo sne. Trvalo nám veľmi dlhú chvíľu, kým sme túto záhadu rozlúštili. Naše lietadlo pri lete do Nepálu havarovalo a my sme sa ocitli v nebi (teda aspoň podľa nás takto vyzerá nebo).

Časom sa však batohy stávali ťažšie a ťažšie, avšak oči nás stále ťahali ďalej. No keď sa pred nami objavili strmé nekonečné schody, zhlboka sme si povzdychli, ospravedlnili sa naším nohám a ramenám a statočne vykročili.

Keď sa nachýlil čas obedu, vyhľadali sme si obrovskú skalu, ktorá sa nachádzala na strmom útese. Zložili si veci, vytiahli varič, bombu, čerstvý cesnak a vifonky a pustili sa do varenia. Kým sme čakali na vodu, zapálil som vônnu tyčinku a na slniečku sa rozplývali nad výhľadom. Chcel by som použiť výstižnejšie opisy okolia, ale ako slovami opísať niečo, čo mi vháňalo slzy do očí, takmer roztrhlo srdce od šťastia a myseľ dostalo takmer do stavu šialenstva?

Osobne som nikdy nepreferoval vifonky, ale ta, ktorú som si ten deň dal, tak to bola šupa vifonka. Na skale by sme zotrvali ešte hodnú chvíľu, ale ťažké mraky a začínajúci dážď nás prinútil pokračovať v ceste.

Úprimne povedané, osobne sme sa považovali viac za šialencov, než za borcov, že sme sa vydali na tento trek. Ale keď sme cestou stretli domácich ľudí (dospelých, deti starcov, no jednoducho všetky vekové kategórie), ako si šlapú v žabkách, alebo na boso, na chrbte majú obrovský kôš (ktorý musel byť mnohokrát ťažší, než naše krosny) a jediné pútko, ktorým ho držali, bolo pritlačené k ich čelu. Oproti týmto ľuďom sme boli naozaj len sušinky a patrí im môj veľký obdiv a rešpekt.

Počas ďalšieho pokračovania nás opäť dostihol dážď. Našťastie sme sa nachádzali v blízkosti dnešného cieľového bodu, tak sa našlo ubytovanie. Tu by som mal povedať pár slov k ubytovaniu v Himalájach. Ceny ubytka sú pomerne nízke, ale tým sa zaviažete, že si v danom mieste dáte večeru poprípadne aj raňajky. Hneď v prvom ubytku sme si vyjednali cenu 200 rupií za izbu, čo bola viac ako super cena. Avšak nebolo to také jednoduché, lebo za dve hoďky sa nás už pýtali, čo si dáme na večeru. Keď sme odpovedali, že nič a ani neplánujeme jesť, tak sa cena za izbu zdvihla na 1000 rupií. Nasledovalo dlhé dohadovanie, ktoré nám len pokazilo dobrú náladu a napokon sme zjednali cenu 500 rupií.

Na večeru sa znova uvarila polievočka, ale Samovi sa to stále zdalo málo, tak od domácich za lacno vybavil misku ryže a čerstvú mladú cibuľku. Znova sa teda pustilo do varenia a za krátku chvíľu izbou voňalo lahodné rizotko.

Bolo asi šesť hodín, keď sme si spokojne polehávali a pri vôni vônnych tyčiniek aj sladko zaspali.

03/05/2013

Ráno som vstal okolo šiestej a videl, že Samo je už prekvapivo hore a venuje sa rozcvičke. Dlho som neváhal a pridal sa. Keď skončili s cvičením, čaj už bol uvarený, a tak sme sa pustili do raňajok (pár kúskov sušienok). Nabití energiou následne vyrazili do nového dňa.

Až neskôr sme si uvedomili, že sme polku dňa šlapali cestou pre autá a nie po turistickom treku. Ale takto sa nám naskytli neopísateľné výhľady, pri ktorých bolo veľmi namáhavé udržať slzy.

Tempo sme mali doslova smrteľné, ale keď sme videli na protiľahlom svahu, že cesta ide niekoľko sto metrov vyššie od našej polohy, sánky nám padli dole. Pritiahli sme krosny a istým krokom vyrazili do strmého kopca. Po náročnom výšlape sme si dopriali zaslúžený oddych a trošku sa povyhrievali na slniečku.

Nasledovalo ďalšie šlapanie a z ničoho nič sa pred nami rozprestrelo mestečko Tal. Svižne sme k nemu zbehli, lebo tu nás očakával obed. V jednej ubytovni sa naše zásoby rozšírili o cibuľu, mladú cibuľku a soľ. Po dlhom hľadaní vodného zdroja sa zakotvilo pri malebnom potôčiku v blízkosti vodopádu. Tu sa nie len doplnili zásoby vody, ale aj osviežili rozpálené telá.

 

Slnko však naberalo na sile, tak sa vyrazilo hľadať kúsoček tieňa. Ten bol objavený až pri mestskej bráne, pod ktorou sme sa zložili a pustili sa do kuchárčenia. Túto činnosť sme vykonávali s veľkou radosťou, lebo dnešný deň bolo na obed kuracie mäsko s konzervy a rizoto. Trvalo pol hodinu, kým bola mňamka hotová, no výsledok nás milo prekvapil.

Keďže čas bol pokročilí, vyrazilo sa po skalnom zráze nad riekou. Cestou sme stretli policajnú hliadku. Keď sme jedného policajta poprosili, aby nás vyfotil, tak sa doslova premenil na profesionálneho fotografa a asi 5 minút vravel, že ešte spraví jednu fotku. Keď boli spravené fotky z každého možného uhla, vyrazilo sa po schodoch, ktoré končili v nedohľadne. 

Kráčanie po skalnom zráze bolo nádherné, no po chvíle nám ho ukončil most na druhú stranu rieky. Tu nás predbehla skupinka domácich a jeden mladík mal dosť odvahy, aby sa odfotil so zarasteným europanom.

Ani sme sa nenazdali a pred nami sa objavil ďalší ost, ktorý nás zaviedol do dedinky Karte, kde sa strávila ďalšia noc. Po predchádzajúcej skúsenosti, sme mali už prepracované scenáre, ako budeme zjednávať cenu. Samo pristúpil k trom ženám, ktoré hrali dáku domácu hru, skúmavým okom pomaly prešiel po prázdnom hotely a spustil. „Máte tu prázdno, že? Koľko stojí jedna izba za noc?“ Jedna teta zahlásila, že 100 rupií. „A ak nebudeme nič jesť? Ani večeru, ani raňajky.“ Čakali sme ďalšiu nehoráznu sumu, ale teta zahlásila, že 200 rupií. „Za oboch?“ Keď teta potvrdila, radostne sme súhlasili a ubytovali sa.

Nasledovalo opätovné preťahovanie sa, počas ktorého niektoré svaly dávali najavo, že sú si vedomé zdolaného výkonu. Večer sa od tety získali za lacný peniaz dve hlavičky cesnaku, tak sme sa pustili do varenia polievočky.

Pre mňa to bol magický moment. Sedel som sa balkóne, písal blog, unášal sa výhľadom na nekonečné hory (za ktorými sa hrdo pýšili ešte väčšie), vedľa mňa na variči voňala výborná polievočka (od Sama iná ani byť nemohla) a na vôkol sa rozliehalo upokojujúce ticho, ktoré vzdialene narúšal šum horského potoka.

Hory sa časom začali skrývať za čierne oblaky, čo sme pokojne sledovali z bezpečia pod strechou. V Himalájach je to každodenná rutina. Vsávať treba skoro ráno (okolo 5tej), kedy na oblohe nenajdete ani mráčik, na obeda sa začínajú okolo kopcov zhlukovať oblaky, takže okolo druhej až tretej je dobré mať ubytko.