1. - 4. deň - Austrália

V dobrej nálade sme naložili všetky veci a vyrazili smer sever. Výprava mala dobrú náladu a pozostávala z: Martin, Roman, Pavlína, Milan, moja maličkosť a naša Krava. Vzrušenie cesty narastalo tým viac, čím viac ubúdalo budov. Keď nás obkolesovali už len stromy, jazerá a more začali sme sa cítiť, ako praví cestovatelia. A keď sme prvýkrát uvideli značku, ktorá upozorňovala na možnosť výskytu koal na cestách, tak sme sa začali cítiť ako cestovatelia v Austrálii. S krátkou prestávkou na občerstvenie a natankovanie sme sa dostali do malebného kempu v Myallakes. Z jednej strany bolo jazero na brehu ktorého rástli tropické palmy a z druhej strany nekonečný oceán s prekrásnymi plážami. Po príchode sme mali asi hodinku do západu slnka, tak sme sa rýchlo pustili do stavania stanov a nafukovania matracov. Večerné menu pozostávalo z lahodných fazuliek z konzervy a ešte ako tak vychladeného zázvorového pifka. Následne sme si sadli k jazierku a pustili sa do neúspešného rybolovu, a vychutnávali si nádhernú atmosféru. Pred spaním nemohla chýbať romantická prechádzka po pláži osvetlenou magickým mesačným svitom. Nahromadená únava posledných týždňov spôsobila, že moje telo chcelo prepnúť do režimu spánku, avšak vzrušenie z cestovania mu to neumožňovalo. Tak som sa rozhodol pustiť s Milanom do napínavej partie šachov... Po 10 minútach Milan povedal: „Šach mat“ a mne neostávalo nič iné než ísť spať.

Ráno neubralo kúzlu okolia, ba naopak. Martin nás informoval, že sme večer mali návštevu, podľa stôp to bol pravdepodobne dingo. Do raňajok sme sa pustili v pätici, ale behom pár sekúnd nás obkolesil zástup divokých kačíc. 

Chvíľku po opustení táboriska cestu preťala rieka. To bolo prijaté s radosťou. Najviac sa tešila naša Krava, lebo prechod bol zabezpečený prostredníctvom ferryny. Možno sa jej to však nepáčilo, pretože po pár kilometrov začal z prednej časti vychádzať ťažko identifikovateľný drhnúci zvuk. Tento zvuk sme počuli už prvý deň, keď bola prvá palivová nádrž prázdna a zapínali sme prvú. Opakovanie tohto zvuku nás mierne vystrašilo. Zvuk sa z neznámych dôvodov znenazdania objavoval a mizol. Po tom, čo nám v niekoľkých servisoch povedali, že na nás nemajú žiaden čas, tak sme pokračovali v cestovaní a dúfali, že „krava nezdochne“.

Milan, ktorý vlastní turistického sprievodca po Austrálii, našiel vrelo doporučovanú zachádzku k malebnému mostíku pod ktorým tečie priezračná modro zelená voda v ktorej sa dajú pozorovať prekrásne ryby. Nadšene sme sa tam vybrali. Sprievodca však zabudol opomenúť, že danou krásou sa kochať len v období dažďov. Mostík bol krásny, ale pod ním takmer vyschnutá riečka žltooranžovej farby (od piesku). 

Sklamanie trvalo dovtedy, kým sa pri ceste objavil prvý klokan. Po ňom ďalší a ďalší. Po diskusii padlo rozhodnutie, prejsť viac ako 500 km. Zdalo sa nemožné prekonať predošlí kemp, ale dokázali sme to. Privítal nás (už nie prekvapujúco) statne veľký klokan. V Illaroo camp sa rozprávkovou alejou prechádzalo na jednu z najkrajších pláží, aké som kedy videl. 

Tretí deň na cestách sa nám zacnelo no absolútne samozrejmej veci v bežnom živote... sprche. Dezodoranty pomaličky prestávali účinkovať a okienka sme sťahovali nie len kvôli teplu. 

Našou spásou sa stal Byron Bay. Slovo „raj“ plne vystihuje to, čo sme videli. Nie nadarmo sa volá raj surferov. Stany boli postavené v kempe, ktorý toho mal viac než sme potrebovali (sprcha, kuchynka, jazierka, tenisový kurt, bazén...). Privítal nás zástup vtáctva a plazov. Dlho sme sa nezdržovali a vyrazili si omrknúť mesto a maják, ktorý bol jeho najväčšou dominantou. 

Po návrate prišlo konečne na radu vychutnávanie horúcej sprchy, to predchádzalo len krátke plávanie v povedzme arkticky osviežujúcom bazénom. Čistým a voňavým nám už nebola hanba vyraziť omrknúť nočný život. Prekvapením bolo, že žiaden nebol nájdený. Teda skoro, útočiskom sa nám stal bar so živou hudbu a odmenou 3 vychladené pifká. 

Ráno Pavlínka pripravila výborné lievance a tak sme sa naraňajkovali ako šťastná rodina. Netrvalo dlho a celá parta sedela v krave a hnala smerom ku Gold Coastu. Predpoveď počasia udávala zimu a dážť. Takže keď nás Gold Coast uvítal jasnou oblohou s pár oblakmi a tepotou cez 34 stupňov, začali sme sa obávať nasledujúcich dní, ktoré maju byť teplé a slnečné. Myslím, že Vás, čitateľov už musí unavovať, že skoro každé miesto, ktoré navštívime, opisujem ako raj. Preto tento krát nechám hovoriť fotky za mňa.

Príprava

Cestovanie ma vždy nesmierne lákalo. Patril som však k „pohodlným“ cestovateľom, ktorí sa vo všeobecnosti nemusia o nič starať. Krásne dovolenky s rodičmi, ktoré boli do bodky naplánované a zabezpečené cestovnými agentúrami. Chaty, túry, tábory a výlety, ktoré boli na území Nášho štátu, kde priznajme si, stále to bolo na „skok“ od domu. Vždy to boli len pár dňové až týždňové výlety, na ktoré som sa pripravoval a balil maximálne deň vopred. Veď vybavenie celej Austrálie som s pomocou agentúry a rodiny zvládol za 10 dní. 

No pri plánovaní môjho životného výletu (toto slovo je obsahovo nedostačujúce, tak budem používať dobrodružstvo) som mal možnosť vyskúšať si to, čomu sa hovorí „začať od nuly“. Dĺžku cestovania určil kompromis. Na jednej strane bola moja hlava, ktorá ma ťahá prakticky do celého sveta. Spoznávať nové krajiny a kultúry, zažiť neskutočné veci a jednoducho vidieť kus sveta. Na druhej strane bolo srdce, ktoré síce túži po dobrodružstve, ale ešte viac ma ťahá domov. Domov chce ísť z tých najrôznejších dôvodov, a pritom by všetky vystihlo jedno slovo... Láska.

Ako tomu stále býva, prvá bola myšlienka. Tá sa zrodila v Milanovej a mojej hlave, teda padla na veľmi úrodnú pôdu. Dlhé mesiace sme sa v ťažkých chvíľach povzbudzovali predstavami, aké to asi bude. Všetko to však boli len sny a túžby. Zdalo sa to byť, tak ďaleko, že sme sa neobťažovali s plánovaním a vybavovaním. Stretnutie s Romanom a Pavlínou, ktorí zdieľali naše cestovateľské sny, spôsobilo vytrhnutie nášho dobrodružstva s nedosiahnuteľnej ríše snov a začali sme ho pretvárať na realitu. 

Ako prvé sme potrebovali auto. Teda poriadne auto, veľké a odolné auto. Muselo predsa zvládnuť prejsť viac ako 12 000 km a k tomu tisíce kilometrov austrálskej púšte. Do hľadania auta sa s najväčším zápalom pustil Roman. Každý deň som si od neho nachádzal nové a nové odkazy na stále lepšie a lepšie autá. To hneď rozptýlilo naše prvotné obavy, či zoženieme vyhovujúce auto. Pri zohľadnení našich potrieb a finančných zdrojov sme sa rozhodli pre Toyotu Landcruiser.

Romanovi musím zdať hold, lebo napokon našiel skutočného víťaza. Auto v super stave (boli nutné len drobné opravy) a za prijateľnú cenu. Takže po skontrolovaní auta mechanikom sme sa stali hrdými majiteľmi auta (v mojom prípade prvého auta). 

Pred tým som mal párkrát možnosť vyskúšať si šoférovanie u protinožcov (na opačnej strane cesty než u nás). No ukázalo sa, že ani ostaným členom to nerobí problém. Plní nadšenia sme vzali našu „kravu“ (je veľké ako krava a žere ako krava). Našu „kravku“ sme si otestovali jednodňovým výletom do Royal Nation Park, kde sme si vychutnali krásny deň Cost Walkom. Autíčko aj vodiči cestu krásne zvládli. 

Po tom, čo sme si odškrtli auto zo zoznamu, sme sa pustili do plánovania cesty. Naším pôvodným plánom bolo vydať sa na juh smerom Canberra, Melbourne, Adelaid, Arlie Springs, Darwin, Cairns, Brisbain, Sydney. Po skúmaní našej trasy sa po niekoľkých diskusiách rozhodlo, že trasa sa upraví. Toto rozhodnutie upokojilo najviac našich rodičov, lebo sme vynechali 3000 km úsek púšťou. Samozrejme nie preto, že by sme sa báli. Dôvodom bolo naše časové obmedzenie a hlavne by sme sa nepozreli na západ, kde je podľa aussiekov tá pravá a najkrajšia Austrália. A tak naša nová cesta sa zmenila na: Brisbain, Bowen, Cairns, Alice Springs, Darwin, Broome, Perth. 

Jednou z posledných radostných časti ohľadne príprav na naše dobrodružstvo, bolo nakupovanie  Obchody pre outdoorove potreby sa stali naším druhým domovom. Po kúpení novej elektroniky sme sa museli pozrieť do kalendáru, či naozaj nie je 24tého decembra.

 Pár týždňov pred odchodom sme sa všetci naplno ponorili do zariaďovania všetkého možného. V spojení s prácou a školou to znamenalo minimum spánku a neustále pociťovanie tiesnivého pocitu (aspoň v mojom prípade). Pocit umocnilo hľadanie ubytovania pre mojich rodičov a sestričku, s ktorými sa mám cez Vianoce stretnúť v Sydney. Napokon sa všetko podarilo úspešne naplánovať a zabezpečiť.

Posledný týždeň bol pre mňa obzvlášť ťažký, ale hlavne emocionálne. Prišiel čas rozlúčenia sa so školou a s kolegami z prácach, s ktorými som strávil viac ako polroka. Ani ja som sa nevyhol rekapituláciou. Spomenul som si na veselé príhody ale aj ťažké časy. Pri poslednom posedení na pifku mi bolo neskutočne ľúto, že týchto skvelých ľudí, možno už neuvidím. 

Najstresujúcejším zážitkom bolo, keď som 2 dni pred odchodom išiel žiadať o turistické víza (bez nich by som nemohol cestovať). Pred samotným príchodom na imigračné oddelenie, som si musel vybaviť nespočetne veľa potvrdení a dokladov. Úradníkovi však netrvalo ani minútu, aby mi oznámil, že víza mi nemôže dať. V očiach som mal absolútne zdesenie. Vysvetlil mi, že najprv musím doniesť potvrdenie o ukončení školy. V škole mi ale pred tým niekoľko krát povedali, že to nie je potrebné, ba dokonca možné Následné vybavovanie zahrnulo najazdenie viac ako 60 km na bicykli, argumentovanie a presvedčovanie nekompromisných úradníkov a kvôli stresu skrátenie života o pár rokov. Škola mi napokon potvrdenie vydala a zo mňa sa stal šťastný držiteľ turistických víz.

Posledný víkend ma čakala IELTS skúška, úmorné balenie a upratovanie bytu. Skúšku som úspešne zložil a prekvapivo som si ju aj celkom užil. To sa však o balení a upratovaní povedať nedá. Môj odhadovaný čas balenia (1-2 hod) sa niekoľko znásobil. Dopriali sme si len prestávku na večeru, pozrieť si ohňostroj a 1-2 hod spánok. Bola to úmorná práca, ktorá skončila prakticky v minúte odchodu.

28/10/12 sme po viac ako mesiaci príprav boli pripravení vyraziť na naše životné dobrodružstvo.

P.S. vzhľadom k tomu, že sa mi nevedno ako, z disku vymazali fotky, bude tento príspevok takmer bez obrázkov. Ďakujem za porozumenie.