V Darwine sme strávili 2 dni, počas
ktorých, bol našou hlavnou činnosťou relax. Počasie sa mierne pokazilo, čiže
väčšinou bolo zamračené s občasnými prehánkami. To bolo prijaté
s veľkou radosťou, lebo neskutočne vysokých teplôt a pálivého slnka
sme mali viac než dosť. Konečne sa nám podarilo ochutnať mäso z krokodíla,
ktoré nám veľmi chutilo, avšak porcia v reštaurácii neuspokojila naše
hladné žalúdky. Dokonca som si spravil rýchlokurz kaderníka a to v celku
úspešne. Posledným veľkým úspechov cestovateľov v Darwine bolo opravenie
druhej rezervy. Lační po spoznávaní austrálskej prírody, sme sa viac
v meste nezdržovali a vyrazili na juh.
V aute sme po opustení mesta
nesedeli ani 2 hodiny a pred nami sa objavil Litchfield National Park. Cestou
z Darwinu boli pred nami obrovské dažďové mraky. Po odbočení
k Litchfield National Park sme uvideli aj kúsok peknej oblohy a Roman
hneď poznamenal: „Dnes bude krásně, ale nesmíme koukat do prava.“
Prvou zastávkou boli Cascades. Po
predošlých skúsenostiach, naše očakávania neboli veľké. Nový track odštartovalo
klasické upozornenie na krokodílov. Krajina bola opäť plná života
a najrozmanitejších živočíchov (samozrejme až na krokodílov). Rozširujúci
sa potôčik vyústil do malého jazierka z vodopádom. Plávanie pod vodopádom
má v sebe dáke zvláštne čaro, ktoré nabíja človeka energiou.
Veľkým prekvapením bolo, keď sme si
uvedomili, že nás z brehu pozoruje slušne veľký jašter. Jeho silné
a ostré drápy nám nedovoľovali sa priblížiť. No detské hravosť, ktorá
v nás stále drieme, nás k k nemu stále približovala. Veď sme si
chceli len chytiť jašteričku. Tá však odhalila naše šibalské úmysle a hneď
hodila pupkáča do vody. Možno to nevyzeralo veľmi obratne, no následne nám
predviedla jej ladné a bleskurýchle pohyby. Po tom čo nám jašterička
nadobro zmizla, sme videli nad vodou pár veľkých jedovatých pavúkov. Pri nich
bola detská hravosť potlačená a nikto sa ich nepokúšal chytať.
Pri našej naivite sme si mysleli, že
jazierko s vodopádom boli vrcholom tracku. Po vyškriabaní sa na vodopád,
naše sánky padli na zem. Rýchlo bolo pochopené, prečo toto miesto bolo
pomenované Cascades. Spomínaná detské hravosť bola rázom späť. Bežal som a skákal
som z jednej „vane“ do druhej (miestami som sa tam len doplazil). Neraz
sme sa zastavili a len tak si leňošili v skalnej priehlbine, pričom
nám miniatúrne vodopádiky stekali na hlavy a ramená. Keby som pri opúšťaní
Austrálie nebol limitovaný 20 kg batožiny, tak by som uvažoval, že si kus tejto
krásy vezmem so sebou.
Keďže vodopádov a vlastne aj vody
sme mali tento dnes dosť, na noc sme zakotvili pri Wangi Falls. Keď sa celá
parta pobrala do spŕch, rozhodol som sa zanôtiť pár songov. Hneď po začatí
spievania sa rozliehal smiech z mužských aj ženských spŕch. To však bola
asi len náhoda, lebo ľuďom sa môj spev určite páčil, pretože po mne začali
hádzať kvety (teda chceli hádzať kvety, ale v sprche mali po ruke len
sprchové gély).
Voda nás neopúšťala ani v noci.
Spustil sa slušný lejak a celá posádka sa stiahla pod jedálenský
prístrešok. Niektorý si nadšene obliekli aj mikiny (ale to skôr proti komárom
než chladu) a potom sme sa pustili do kartových hier. Najviac zábavy bolo
pri hre „klamaná“, kde bolo zistené, že Pavlína je najhorší klamár.
Ráno sa vyrazilo na krátky track okolo
Wangi Falls. Keby sme si ho trošku neupravili, povedzme že skratkou, tak by bol
poslabší. Avšak vďaka našej „skratke“ sa nám ukázali krásne výhľady. Po tracku
sme si sadli k jazierku a pozerali, či neuvidíme malé sladkovodné
krokodíly, ktoré tu žijú. Keď sa žiaden neukázal, rozhodol som sa, že to pôjdem
omrknúť z blízka. Návnada v mojej osobe ich však rovnako nijak
neupútala a ostali nám skryté.
Z Wangi Falls posádka s krávkou
zamierila k Tolmer Falls. Jedná sa o jeden z najkrajších vodopádov
v Litchfield National Park a vlastne i celej Austrálii. Jediným
nedostatkom pre mňa bolo, že cesta neviedla až k jazierku pod vodopádom
a nedalo sa tam zaplávať. Všetko ostatné sa ale dá opísať ako raj.
Nasledujúcou zastávkou bolo Bulley
Rockhole. Samozrejme sa aj tu jednalo o kaskádovité vodopádiky. Tu sme si však
nemohli vychutnávať scenériu v súkromí, ako do teraz, lebo všade bolo veľa
turistov. Zájazdové autobusy sa tu točili, ako na bežiacom páse. No naša,
relatívne početná skupina, hneď zabrala krásny úsek a úprimne povedané
začala blbnúť.
Po vyblbnutí sa, sme podnikli track
k neďalekému Florence Falls. Krásna ľudoprázdna cesta v nás vzbudila
dojem, že turistická masovka je za nami. Ďalší omyl. Nádherný vodopád bol
obkolesený zástupom turistov. Aj tak sme si tam príjemne zaplávali
a zahrali sa naháňačku s rybami. Ale keď prišli ďalší turisti, ktorý
si do jazierka hodili dokonca chladiaci box s pitím, tak sme znechutení
odišli.
Ako posledná bola zvolená zastávka, kde
sa nenachádzal žiaden vodopád, a to Magnetic Termite Mounds. U nás by
sa to nazvalo asi ako oblasť s trošku „väčšími“ mraveniskami. No je pre
mňa ťažké si predstaviť to, že niekoľko milimetrové termity postavili hrady,
ktoré miestami dosahovali do výšky cez 5 metrov. Po obzretí si gigantov, sme
zamierili na roviny, ktoré boli doslova posiate stovkami termitisk.
Po videní toľkej austrálskej krásy sa nám
zacnelo po troške domácej krásy, a tak sme si išli obzrieť hrad Karlštejn.
Samozrejme nie ten v Česku, ale jeho zmenšený model v Batchelor.
Model postavil Bernárd Havlík, ktorý imigroval do Austrálie v prvej
polovici minulého storočia. Je krásne vidieť, že aj keď tu prežil viac, ako
polovicu svojho života, nikdy nezabudol na rodnú Českú vlasť a hrdo sa
k nej hlásil.
Oblasť v ktorej sme sa pohybovali sa
nachádza v tropickej oblasti, čo znamená, že sú tu dve ročné obdobia,
a to wet season (obdobie dažďov) a dry season (obdobie sucha). Podľa
kalendára sme sa nachádzali na začiatku wet season, a preto bolo už veľa
trackov zatvorených. No až pri ceste z Batchelor do Kethrine, sme
pochopili, čo v Austrálii znamená wet season.
Pri opustení mesta nás jemný dážď prinútil
použiť po dlhej dobe stierače. Ubehlo len pár minút a spustila sa hotová
prietrž mračien. Pršalo tak husto, že sme nevideli viac ako 3 metre pred seba
a zdalo sa, že stierače ani nemáme. Krávka bezpodmienečne musela ísť
pomalšie, ale to spôsobilo obavy, že sa s poza nás vyrúti road train,
ktorý sa stále pohyboval rýchlosťou okolo 100 km/h. Neubehlo ani 30 minút od
začiatku dažďa a pri cestách sa vytvárali doslova jazierka a pred tým
vyprahlimi korytami riek tiekli potôčiky. No pre nás bolo najhoršie, že na
cestách bolo stále viac a viac vody. Miestami naša krávka doslova plávala
po vode. Do Kethrine sme sa napokon bezpečne dostali, no už vieme, že zastihnúť
takúto búrku v outbacku, predstavuje smrteľne nebezpečenstvo.
Po vyspatí sa v Ketherine posádka
zamierila do Kununurra. Cestou sme opúšťali štát North Territory
a prichádzali do štátu Western Australia. Nanešťastie sme sa až na
hraniciach dozvedeli, že v North Territory je uvalená karanténa, týkajúca
sa dovozu ovocia, zeleniny a medu. Keďže každý z nás spravil pred
cestou poriadny nákup a nikto nebol ochotný len tak vyhodiť drahé
vitamíny, pustili sme sa do hostiny. Jedlo sa všetko so všetkým
a vyskúšali sme nové delikatesy, ako toast s medom a melónom,
pomaranče máčané v mede, paradajky máčané v mede a vlastne
všetko máčané v mede (až na Miloušov cesnak).
Celou cestou bolo okolo nás stále viac
a viac problematických stromov z planéty Malého princa. Dosahovali
vysokých no hlavne širokých rozmerov a v kontraste s pustinou
navôkol boli impozantné.
V Kununurra bol strávený celý
víkend, lebo sme sa snažili získať uspokojivé informácie o Kimberly (jedná
sa asi o najkrajšiu časť Austrálie). Všetky získané informácie však boli
proti ceste do týchto končín. Jediná benzínová pumpa počas 650 km cesty outbackom bola vraj zavretá.
Kvôli wet season bolo veľa parkov, ciest a trackov zavretých. Nemilé bolo,
že je veľká šanca na vznik požiarov a z nich sa málo kto dostane
živý.
Dlhé spoločné cestovanie sa na nás
podpísalo a ani my sme sa nevyhli ponorkovej chorobe. Občasné malé hádky
sa stávali častejším javom. Našťastie sa nikto z nás nevie hádať dlho,
preto doba hádok sa počíta na minúty a vždy končia smiechom.
Popri získavaní informácií sa podnikol
krátky track na okolité skaly, ktoré nás už hodnú chvíľu vyzívavo provokovali.
Oficiálne cesty boli krásne, ale naše „skratky“ nám odhalili údolie z vtáčej
perspektívy a dostali nás na vrchol najvyšších skál.
Po tracku sa išlo na rybačku. Najprv sme
navštívili obrovský baobab v ktorom bola jaskyňka. Ale dostať sa naň bolo
takmer nemožné. Tesne pred odchodom sa to Milušovi podarilo a samozrejme
napokon som sa ani ja nenechal zahanbiť.
Keď sme dorazili k rieke pod
priehradou, bolo tam už celkom dosť ľudí. Získavali sme od nich informácie
o chytaní rýb ale aj cestovaní. Rybárčenie však nešlo podľa očakávania. Po
tom, čo som Romanovi zlikvidoval poslednú poriadnu návnadu, som sa začal
aktívne venovať kŕmeniu a vábeniu rybiek, prostredníctvom hádzania chleba
do vody. Jediná úspešná bola Pavlína, ktorá dokonca chytila dve statné čudly
(ale podľa nás sa jednalo o prezlečené baramundy). Prvá utiekla
a druhú pustila. Avšak pustila ju bez pobozkania, a tak sa už žiadne
iné neukázali.
V pondelok ráno sa vyrazilo na
cestu. Keďže Gibb River Road, ktorá viedla cez srdce Kimberly, nebola pre nás
dostupná a bezpečná, vybrali sme sa južnou cestou. Po 400 km sme zastavili
v Halls Creek, kde nám pani na informáciách zaspievala starú pesničku:
„Everything is closed due to wet season.“ So smutným povzdychnutím sme sa
vybrali na blízke dve miesta kde sa opatilo a vôbec dalo ísť. Ako prvé
bolo Caroline pool. Na mieste sme pochopili, že miesto naberie skutočnú krásu,
keď v ňom bude viac vody.
Pri predstavení druhého miesta Vás
konečne vyvediem z geografického a historického omylu, ktorý ste sa
naučili v škole. Ako druhé sme navštívili China Wall, ktorý sa nachádza 6
km od Halls Creek v štáte Western Australia. Prírodne vymodelovaný múr bol
fascinujúci, i keď nebol tak veľký, ako jeho niekoľko tisíc kilometrová
napodobenina v Číne. Po podrobnom výskume sme zistili, že náš originál
postavili mravce.
Pri ceste do konečného cieľa dňa, Fitzroy
Crossing, sme stretávali úchvatné baobaby, vysokánske termitiská a kravy
pretekárky. Cesta bola doslova zamorená postávajúcimi krávkami. Niektoré
z nich, keď uvideli našu krávku, sa rozhodli, že ju predbehnú. Podarilo sa
to len jednej, ktorá mala neprítomne šťastný pohľad, vrtela ocáskem a od radosti
už ani nebežala, ale skákala.
Po ubytovaní v kempe nasledovali
klasické činnosti, stavanie stanov, kúpanie sa v bazéne, sprcha, varenie
večere a spánok. Ráno sa hneď nabral smer do blízkeho Geike Gorge National
Park. Podniknutých bolo niekoľko trackov no najkrajší bol jednoznačne Jarrambayah
walk. Cesta viedla z polovice vyschnutým korytom rieky. Na jednej strane
sme mohli vidieť krišťáľovú vodu, ktorá bola ohraničená obrovským múrom so
skál. Na druhej strane sme kráčali doslova po púšti, ktorá bola rovnako
ohraničená skalnou hradbou. Na oboch skalných stenách sme pozorovali hranicu,
kam až dosahuje voda v období dažďov (hladina sa zodvihne o dobrých
5 metrov).
Keď nám na informáciách oznámili, že aj
posledný úsek Gibb River Road je zatvorený, nabrali smer Broome. Cesta bola dlhá
a únavná, preto si posádka cestou par krát pospala (teda asi okrem vodiča
Romana). U nás sa hovorieva do tretice všetko dobré, to ale v Austrálii
neplatí a tak sa nám podarilo inkasovať štvrtý defekt. Výmena kolesa, bola
prevedená profesionálnou rýchlosťou. Roman dokonca vyriešil náš problém z palivom,
keď našiel opustenú cisternu.
Do Broome sme dorazili tesne pred západom
slnkom. Počas nášho cestovania sa pred nami odohralo veľa divadiel farieb pri
západoch slnka, a to takmer pri všetkých scenériách. Ale tento krát slnko
prvý krát zapadalo za more. Toto divadlo bolo jednoducho dokonalé a jediný
účinkujúci, slnko, predviedol majstrovský kúsok.
