120. - 130. deň - Indonézia

Absolvovaním 12 hodinového letu sa dorazilo na vytúžené Bali. To predstavovalo našu prvú zastávku v Indonézii. Čiže naše cestovanie sa blížilo ku koncu a pred nami sa rozprestierala čarovná Ázia.

Po vystúpení z lietadla som hneď dostal facku. Tú mi uštedrila neskutočná teplota a vlhkosť. V sekunde som bol mokrý, preto som s radosťou uvítal klimatizovanú letiskovú halu.

Po zaplatení víz sa začalo vypĺňať niekoľko formulárov. Pri poslednej, čiernou farbou zvýraznenej, správe nás zamrazilo. Za obchodovanie s drogami tu hrozí trest smrti. Samozrejme sme nič také nemali v pláne, ale len fakt, že sa nachádzame v krajine, kde vás môžu odsúdiť na smrť, bolo hrôzostrašne neuveriteľné.

Po vybavení formalít sme si vyzdvihli batožinu a presunuli sa k rengenu. Keďže sme mali nože a lieky (čo sme museli zaškrtnúť v papieroch), tak bola očakávaná dôkladná kontrola a veľa otázok. Nestalo sa tak. Úradník pri rengene sa rozprával, chrbtom otočený k obrazovke, s kolegom. Ďalší chlapík, ktorému sme odovzdávali papiere sa flegmaticky pozeral do stropu a na papiere sa ani nepozrel.

Pred letiskom sme si vzali taxík a vyrazili do hotelu. Tu by som mal povedať pár slov o dopravnej situácii v Indonézii. Jediný zákon, ktorý na cestách platí je zákon džungle. Cesty boli doslova zamorené skútrami, ktoré spolu s ostatnými dopravnými prostriedkami, lietali ako sa im zachcelo. Otáčanie sa v strede pruhu a následne vyraziť v protismere je úplne bežná vec. Najdôležitejšou časťou auta či skútru je klaksón, ktorý šoféri používali prakticky nonstop. Ak boli cesty príliš upchané, tak sa využívali rýchlostné cesty, ktoré sa u nás nazývajú chodníky, takže chodci museli byť neustále v strehu.

Keď sme prežili pol hodinovú adrenalínovú cestu, tak sme sa ocitli v hoteli. Po osprchovaní sa, naše žalúdky už nevydržali mlčať a ťahali nás von na večeru. Hneď sa objavila príjemná thajská reštika. Objednalo sa jedlo, v rukách sa nám objavili poháre s margaritou a my sme si konečne spokojne vydýchli a začali sa cítiť, ako na dovolenke. Keď som dojedol to najlepšie kuracie kari, aké som kedy jedol, otočili sme ešte pár margarít a s úsmevom na tvári sa vyrazilo objavovať nočný život na Bali.

Ulice plné barov a obchodov so všetkým možným boli celkom preplnené. Tu sme pochopili, čo naozaj znamená ekonomický pojem „boj o zákazníka“. Po tom, čo nás povychvalovali, akí sme pekní a svalnatí, nás predajcovia ťahali do svojich obchodíkov. Človeku až srdca trhalo, keď za ním chodili malé dievčatká s obrovskými očami a chceli mu predať náramky.

Keď sa zotmelo, tak sa ponúkaný sortiment rozrástol o kúzelné houbičky, modré tabletky pre mužov, marihuanu a kokaín. To v nás vyvolalo pocit, že varovanie o treste smrti nebude až také vážne, no stále sa mali na pozore.

Pri neustálom odmietaní ponúk na nás zrazu začali kývať mladé slečny a než sme sa nazdali už nás brali do ich baru. Keďže za pokus nič nedáme, sadli sme si za bar a objednali si pivo. Avšak so slimačou rýchlosťou nám začínalo dochádzať, že niečo nie je v poriadku. V bare sa okrem nás nachádzali len  slečny oblečené v tigrovaných a trblietavých kusov oblečenia, ktoré poväčšine zakrývali, len tie najnutnejšie miesta. Po uvedomení si, kde sme sa to ocitli, sa dopili pivá, poďakovalo sa a išlo sa ďalej.

Nakoniec sa však našiel bar, aký sme hľadali. Pri vstupe nám dali zadarmo VIP pásky na ruku, takže sme mali jednu hodinu alkohol a jedlo zadarmo. Vstúpilo sa dovnútra a zamierilo sa k baru. Tam nám oznámili, že pitie zdarma je na vyššom poschodí. Vyšlo sa teda o poschodie, ale tam nám oznámili to isté. Toto pokračovalo, až kým sme sa dostali na najvyššie štvrté poschodie a prešli tak asi desať tanečných parketov a barov. Vzali sme si drink a dravým pohľadom sa znova pustili do jedenia. Keď sme sa poriadne najedli a zábava začala gradovať, elegantne sme sa presunuli na tanečný parket.

Naše impozantné tanečné kreácie nezostali bez povšimnutia a zožali úspech. Vykrúcali sme miestne slečny až do skorého rána, keď zatvárali bar. Na hotel sme sa dostali okolo piatej hodiny rannej. Natešení z tejto noci sa nám ani nechcelo spať, a tak sme sa ešte rozprávali a išli si zaplávať do bazéna.

Až po raňajkách sme sa po viac ako 40tich hodinách rozhodli ísť spať. Spánok bol síce krátky, ale výdatný. Až hlad nás vyhnal z postele, a tak sa vyrazilo do mesta uspokojiť naše chúťky. Po dlhšom hľadaní sme našli zašitú reštiku, kde sme neveriacky pozerali na neuveriteľne nízke ceny.

Kráľovsky sme sa najedli a vyrazili na stretnutie so slečnami, ktoré sme spoznali minulú noc, a ktoré sa milo ponúkli, že nám ukážu mesto. Po prechádzaní sa po meste sa napokon zakotvilo v malom miestnom bare.

Ráno som vstal prekvapivo skoro, tak som to využil a išiel si zabehať na pláž. Každý si isto predstavuje, že na Bali musia byť rozprávkovo krásne pláže. Opak je však pravdou. Najznámejšia Kuta beach pripomína skôr smetisko než pláž. Takže raňajší beh bol o to zaujímavejší, lebo som sa neustále musel vyhýbať hŕbam sáčkov a najrôznejšieho odpadu.

Celý deň bol následne strávený v pohodovom dovolenkovom štýle, takže sa len jedlo, polehávalo a prechádzalo po pláži.

Ďalší deň sme sa mali stretnúť s kamarátmi so Sydney, ktorí sem taktiež zamierili na dovolenku. Pred tým, než sa vyrazilo za Samom a Kubom, išli sme utíšiť naše hladné brušká. Keďže svet je naozaj malý, tak nie je veľkým prekvapením, že chalani zavýtali do tej istej reštaurácie, kde sme boli my. Spoločne sme sa teda pustili do honosnej hostiny, a tak tam museli aj po jedle niekoľko minút sedieť, lebo sme neboli schopní pohybu.

Po obede sa vyrazilo ku chalanom do hotela, kde sme sa naukladali do vírivky a užívali si ťažkú pohodu.

Keď sa zotmelo, tak sa vyrazilo do ulíc. Najprv sa zamierilo do malého baru na biliard a následne sme to išli roztočiť na diskotéku. Tu padol návrh, že by sme mali  na Bali ostať ešte ďalší deň. Keďže sa nám tu všetkým páčilo jednohlasne to bolo odsúhlasené.

Ráno sme sa stretli v našom hoteli a vyrazilo sa na pláž. Zastavili sme sa na pifko u Joshefa (aspoň tak to stálo na nápise). Potom sa pokračovalo ďalej, kým sme znova nenarazili na príjemné posedenie na pláži. Hneď ako sme sa usadili, zhukli sa okolo nás domáce ženy. Začali nám ponúkať rôzne náramky a prívesky.

Ani som sa nenazdal a už mi robili manikúru, pedikúru, masáž nôh a rúk a dokonca aj afro copánky. Popravde by som si na takéto obskakovanie rýchlo zvykol a dúfam, že podobný luxus ma čaká aj doma (alebo nie?).

Hlad nás napokon prinútil opustiť pláž a presunúť sa do reštiky na kráľovský obed. Keďže to bola naša posledná noc na Bali, rozhodli sme sa, že si ju poriadne užijeme. Podarilo sa nám to do takej miery, že film Vo štvorici po opici vyzerá v porovnaní s nami ako nudná reklama na Coca Colu.

Po prebudení sa na masážnom lehátku som vyrazil na raňajky. Veci sme si zbalili akurát v čas, keď sa objavili Samo s Kubom. Spoločne sa potom nabral smer do Padang Bay. Cestou sme sa zastavili v miestnom chráme, kde sme boli prinútení, šikovnosťou miestnych obchodníčok, rozšíriť naše šatníky. V Padang Bay sme sa spoločne nalodili na ferry, ktorá mierila na Lombok.

Kubo bol asi ešte trochu zmätený z predošlej noci, lebo až v polke cesty si uvedomil, že naozaj ide na Lombok a nie na Gili Trawanga. Cesta loďou sa zdala byť nekonečná, no domáci obyvatelia si ju skracovali sledovaním telky, alebo fascinovaným pozorovaním nás.

Po dorazení do prístavu sme museli ešte hodinu počkať, kým nám bude umožnené vystúpiť. Takže sme sa po 8 hodinách opätovne ocitli na pevnej zemi. Rýchlo sme si našli odvoz a vyrazili na druhú stranu ostrova, do mestečka Senaru. Cesta sa zdala byť ešte dlhšia, ako cesta ferry. Napokon sme však okolo 11tej večer, po celodennom cestovaní, dorazili do cieľa. Po rýchlom ubytovaní sa, sme popadali do postelí a zaspali.

Ráno odhalilo krásu okolitej prírody. V diaľave sa z časti ukrytý v oblakoch týčil Gunung Rinjani (3726 metrová sopka). Po klasických raňajkách, banánové palacinky s čajom, sa vyrazilo zdolať sopku.

Krajina vôkol nás bola magická. Ryžové polia terasovito rozmiestnené po kopcoch, dlhé kokosové palmy a celkovo príroda vyzerala ako z iného sveta.

Pri prechádzaní mestečkom si nás miestni obyvatelia so záujmom prezerali. Vypozorovali sme, že k základnej výbave indonézskej domácnosti patrí skúter a pes.

Cestou nám každý hovoril, že track je uzavretý a že sa nedá prejsť. My však nie sme žiadne sušinky, a aj tak sme vyrazili po úpätí sopky. Aby sme to nemali také ľahké, tak sa spustil silný dážď a my sme ani v najmenšom nepochybovali, že sa nachádzame v dažďovom pralese. Track viedol čoraz strmejším terénom a vďaka silnejúcemu dažďu sa z cesty zakrátko stal potok. Počas šliapania, sme stále stretávali zvieratká, ktoré sa k nám doslova prisali. Pijavice rôznych veľkostí sme v jednom kuse odtrhávali z nôh.

Po poldňovom výstupe sme sa ocitli vo výške 2400 metrov. Tu sme stretli partiu domácich, ktorí nám povedali, že ďalej to bude len horšie a horšie. Preto hroziace zosuvy pôdy, silný dážď a vietor, to že sme nemali kde spať a slabé zásoby jedla a vody spôsobili, že sme sa rozhodli vrátiť sa. Aj keď vrch sopky dosiahnutý nebol, boli sme šťastní, lebo sme pre to spravili, čo bolo v našich silách. Teraz máme aspoň ďalší dôvod sa sem vrátiť.

Zostup nebol tak náročný, ako sa predpokladalo. Milouš s Kubom, ktorí od hladu zvažovali, že zjedia obrovskú dážďovku či trávu, doslova leteli do dediny. So Samom sme ich po opustení džungle našli zložených na terase jednej chatrče, kde nedočkavo čakali na rezancovú polievku. Samozrejme to pre nich bola ta najlepšia rezancová polievka v živote. Keď každý zahnal hlad, presunulo sa do neďalekého ubytovania. Keďže sme boli dosť vyčerpaní, preskočili sme zdĺhavú dobu zaspávania a rovno sa vrhli na spánok.

Krásne ráno znova odhalilo krásu okolia. Po tradičných banánových palacinkách sa vyrazilo do mestečka Bangsal. Cestou sme nechápavo pozerali, že ľudia tu boli naozaj všade. Malé obývané chatrčky boli po pri celej ceste (a to nie len v dedinkách a ich okoliu).

Miestna doprava bola naozaj neskutočná. Načo by si miestny kupovali auto, keď na jednom skútri sa v pohode odvezú štyri osoby a zmestí sa naň viac vecí, než do malej dodávky. Taktiež k čomu by im tu boli dáke školské autobusy, keď deti si užijú viac zábavy na korbe malej dodávky. Bolo až neuveriteľné, že tunajší ľudia (a hlavne deti) nás neustále zasypávali úsmevmi. Úsmevy, ktoré boli na pohľad nehrané a radostné, nás nútili úsmev opätovať.

Po dorazení do Bangsal sme sa znova pustili do jedla. Možno Vám príde, že tu jeme dáko veľa a často, ale po drahých jedlách v Austrálii a Novom Zélande bol toto doslova raj a my sme toho patrične využili.

Následne sme opatrne naskákali na konské povozy, aby sme ich neprevrátili a vyrazilo sa do prístavu. Po krátkom čakaní sa nalodilo na pohľad krehké loďky. Avšak tieto loďky okrem posádky nabrali aj náklad, ktorý by zaplnil celý príves do kamiónu.

Opustením pevniny sa vyrazilo na ďalšiu zastávku, Gili Trawangan (party ostrov). Plavba bola príjemná a more nám miestami odhalilo prekrásne koralové plytčiny. Na zvedavé pohľady miestneho obyvateľstve sme si už zvykli a tak sa nenechali uviezť do rozpakov.

Po vylodení sme urobili prieskum miestneho ubytovania a vybrali to najvhodnejšie pre nás. Nanešťastie som nepočítal s tým, že si pôjdeme vychutnávať krásne pláže, takže som nemal žiadne plávky. Tento problém sa ale vyriešil cestou na obed, takže som sa stal hrdým majiteľom šortiek lásky.

Podarilo sa nám nájsť príjemné reštauráciu s posedením priamo na pláži. Tu sme sa pustilo do ďalších kráľovských hodov a naše chuťové bunky sa znova preniesli do nebíčka.

Zatiaľ čo Milouš so Samom sa pustili do prechádzky okolo ostrova, Kubo a ja sme sa vrhli na šnorchlovanie. Krásna podmorská krajina hrala všetkými farbami a bola preplnená najrôznejšími morskými živočíchmi. S postupom času sa však táto krajina halila do tmy. Keď sa naše hlavy vynorili, neveriacky sme pozerali ako obrovský, červený kotúč mizne za naším ostrovom a celé svoje okolie zalieva krvavým svitom.

Večer sme sa napokon všetci stretli na izbách a po krátkom oddychu sa vyrazilo zistiť, nakoľko si party ostrov zaslúži svoje meno. Ukázalo sa, že vyraziť pred desiatou nebol dobrý nápad. Všetko vraj začína až po polnoci, takže sa rozhodlo, že sa do vtedy budeme len tak túlať po okolí.

Trochu nás sklamalo, že aj po polnoci v baroch nedošlo k veľkej zmene. Všeho všudy boli objavené dva bary kde to žilo. Rozhodli sme sa pre jeden z nich a vyrazili na parket. Netrvalo dlho a miestne aj zahraničné osadenstvo rýchlo pochopilo, kto sú tu páni parketu. Zábava bola dobrá, ale predsa len sme od tohto ostrova očakávali viac.

Ďalší deň sa po raňajkách vyrazilo na spiatočnú cestu na Bali. Tento krát sme sa rozhodli pre rýchlu loď, lebo sa nám nechcelo stráviť celý deň na pomalej ferry.

Niektorí z nás sa presunuli na strechu lode, kde sa rýchla jazda dala doslova precítiť. Spŕšky vody vystreľovali do výšky a zalievali celú strechu. Po chvíľke takéhoto kropenia som vzdal tento boj a zniesol si dole všetky moje premočené veci. Cesta loďou bola veľmi rýchla, ale aj tak sa dala plnohodnotne vychutnávať krása okolitých ostrovov. Po dorazení do prístavu, nasledovalo rýchle presunutie do nášho hotela. 

Tento náš trip na Lombok a Gili Trawanga nám dal poriadne zabrať a ani horúca sprcha nám nepriniesla taký, relax v aký sme dúfali. Preto sa rozhodlo, že sa pôjde na špeciálnu masáž. Masáž, ktorú nerobí človek ale veľké množstvo malých masérov, rybiek. Trošku sme sa obávali, aby po ponorení našich trackom zničených nožičiek do vody, rybky nevyplávali nehybne hore bruchom. Avšak boli to veľké a vycvičené bojovnice a s nadšením sa pustili do našich nôh.

Po tejto zaujímavej masáži nám stále niečo chýbalo. Kubo si už medzičasom dopriaval masáž celého tela, tak sme sa aj my nechali zlákať. Pre Milouša to bola prvá masáž a tak poprosil maséra, či by ho mohla nahradiť slečna. Keď všetci boli spokojní, tak sa už len ozývalo príjemné pukanie kostí a chichotavý smiech.

Príjemne uvoľnení sme sa doslova znášali, takže sme išli splniť to, o čom sme básnili od výstupu na sopku. Vyrazilo sa do reštiky, kde sa po zaplatení malej sumy, mohlo jesť všetko a koľko sme len chceli. Poctivo sme sa na tento moment pripravovali a celý deň sme nič nejedli, preto si možno môžete predstaviť, čo nasledovalo. Pri obdivovaní krásnych a lahodných pokrmov z celosvetovej kuchyne, sme naozaj takmer plakali blahom.

Večer mala nasledovať  naša rozlúčková žurka, ale tak nejak sa na nás podpísala únava posledných dní a spoločne sme zamierili na hotel. Neviem, či to bolo tým, že som na sopku šliapal len trenkách, alebo tým, že som na party ostrove hýril až do rána len šortkách, alebo tým, že som len v tých istých šortkách absolvoval plavbu na streche rýchlej lode, ale večer na hoteli som si nameral úctyhodných 38,7 stupňov. Plán bol teda jasný. Vypiť čo najväčšie množstvo čaju, dať si pár liečivých cukríkov na cmúľanie a ísť sa potiť do postele.

Ráno vládla ťaživá atmosféra. Prišil čas lúčenia. Ako s prvým sme sa lúčili so Samom, ktorý odlietal do Vietnamu a tým pokračoval v cestovaní po Ázii. Toto lúčenie nebolo až tak ťažké, lebo sme si za posledné dni pozmenili naše cestovateľské plány, aby sme sa znova stretli a cestovali spolu. Ale lúčenie je vždy ťažké, preto sme ho spravili čo najrýchlejšie a po poslednom stisnutí ruky, pozerali ako sa Samov taxík stráca v premávke.

Ostatní traja členovia partie sa rozhodli, že tento deň zakúsime trochu adrenalínu. Teda si požičiame skútre a v indonézskej premávke sa vydáme na juh ostrova, kde sa nachádza  starý chrám Pura Luhur Uluwatu obývaný makakmi.

Ešte nikdy pred tým som nesedel na motorke a jediný dvojkolesový stroj na akom som jazdil bol bicykel. S učením začať na chaotických tunajších cestách bola skutočne výzva. Avšak ako náhle sa človek začlenil do premávky a osvojil si používanie klaksónu, rýchlo sa aklimatizoval. To, že v protismere ide skúter, alebo auto nebol dôvod, aby sa nepredbiehalo. Všetkým nám to išlo ako od ruky, i keď som si spálil nohu o výfuk a Milouš po menšej kolízii odstránil spätné zrkadlo.

Napokon sme dorazili k vycielenému chrámu. Malí makakovia nás privítali už na parkovisku a ukázali nám, že sa neboja použiť zuby, ak im siahneme na jedlo (trošku mi to pripomenulo Milouša).

Chrámový komplex sa skladal z niekoľkých budov, postavených nad vysokým útesom. Niektoré ľudské výtvory človek jednoducho nemôže neobdivovať. Na každom kroku nás sledovali naši malí kamaráti. Keď sme sa rozhodli k odchodu tak, nabrali dokonca odvahu a priblížili sa k nám. Tí najodvážnejší si nás dokonca prišli prezrieť poriadne z blízka.

Spiatočná cesta prebehla bez jedinej komplikácie a dokonca sa našiel servis, kde spravili Miloušové spätné zrkadielko. Po dorazení na Kutu sa rovno zamierilo na jedlo, po ktorom sme sa zase nemohli chvíľu ani pohnúť.

Ešte pred vrátením skútrov sa navštívila pláž a naposledy sme si vryli do pamäte pohľad na more. Následne sme už nemohli uniknúť ďalšiemu lúčeniu. Kubo sa vracal naspäť do Sydney, kde sa vrátil k zabehnutému životu. Všetkým nám bolo ľúto, že sa musíme rozlúčiť. O to viac, lebo sme spolu zažili neskutočné veci a hlavne sme netušili, kedy sa znova stretneme.

 

Po vrátení skútrov sme si aj s Kubom naposledy potriasli rukou a pozerali, ako na skútri mizne v diaľave. Bez chalanov nás dáko opustili žúrkovacia nálada a keďže sa mi vrátila teplota, tak sa zamierilo rovno na hotel.

Na Bali som prežil bezpochyby najlepšiu dovolenku v živote. Krásna exotická krajina ale nebola tým hlavným dôvodom. Tým dôvodom boli ľudia, ktorí sa mi postarali o nezabudnuteľné zážitky a také množstvo zábavy, až to snáď ani nie je zdravé. Aj keď som niektorých poznal len krátko, rýchlo mi prirástli k srdcu. Preto ak v budúcnosti budem mať príležitosť zažiť s nimi ďalšie dobrodružstvo, jednoznačne poviem ANO.