Čas neúprosne letí. Ubehlo 4,5 roka, čo
som sa sám vybral na druhú stranu planéty. Od vtedy som precestoval skoro polku
Zeme a skúsil si život v nejednej krajine. Život bol neraz ťažký,
no spoznávanie nových vecí bolo vždy mojou vášňou, tak som to zvládol. Za tento čas
som si spravil kamarátov asi na každom kúte zeme a pri spoznávaní príbehov
iných sa ešte viac naučil pokore. Aj keď viem oceniť luxus, tak akonáhle mám
svoj batoh na chrbte, vyhľadávam to najjednoduchšie ubytovania, kde hmyz na
izbe pozorujem len s jemným úsmevom, stravujem sa na uliciach, kedy sedím
na obrubníku a ani nie meter odo mňa jazdia divoko skútre a čím
náročnejšiu a nepohodlnejšiu cestu prejdem, tým viac som spokojný
a cítim sa ako pravý cestovateľ. Tí z vás, ktorí to zažili mi určite
rozumejú.
Od momentu, keď som začal cestovať okolo
Austrálie a spoznal ten pravý dobrodružný život cestovateľa, zrodila sa
v mojej hlave túžba precestovať celý svet. No vždy to bolo niečo
vzdialené, niečo, o čom som len fantazíroval. Táto predstava ma neopustila
ani keď som sa vrátil domov, zosilnela pri práci v Londýne a pri
živote v Nórsku dostala jasnejšie tvary, ktoré sa pri putovaní Španielskom
vyjasnili.
Aj keď to môže pripadať ako rozprávka,
tak tomu tak nie je. Dnes už viem, že ísť tvrdo za svojimi snami je ťažká cesta
ktorá sa na konci môže zdať ešte ťažšia, lebo ľudia sa menia. Začínať vždy
odznova, hľadať prácu a neraz nevedieť, či budem mať ďalší týždeň na
jedlo. Tie tisíce kilometrov života v odlúčení od rodiny, mi bránili
prežívať s nimi radosti, ale aj strasti bežného života. Aj keď sa láska
snažila vstúpiť do môjho života, tvrdo som sa bránil, nech ma to náhodou
neodradí od mojej cesty. Spravil som určite nespočetne veľa chýb, ktoré ma budú
sprevádzať celým mojím životom. Avšak vždy to boli moje rozhodnutia. Nikto ma
do ničoho nenútil. Rozhodoval som sa slobodný na mysli i duši, tak ako som
to cítil. Ak už nič iné, tak toto bude môj najväčší životný úspech
a využitý dar.
Posledné týždne som každú sekundu
prehodnocoval, či mám spraviť tento krok. Všetko bolo pripravené, no môj
najsilnejší pocit bol strach. Nie z nebezpečenstva a neznáma, lebo to
ma vždy lákalo. Strach z odlúčenia, straty snáď i samoty. Málo
chýbalo, aby som nikam nešiel, ale žiaden záväzok ma doma nedržal a ja som
vedel, že to je teraz, alebo nikdy. Rodina i kamaráti mi boli každým dňom
veľkou podporou, čo som naozaj potreboval. A tak sám vyrážam do sveta
a všetko, čo potrebujem, budem mať opäť na chrbte. Uplakané lúčenia sú za
mnou a keď uvidím väčšinu sveta, tak sa za dva roky budem tešiť na
uplakané vítanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára