Sedím v autobuse na viedenské
letisko a premýšľam. Uvažujem, čo ma asi čaká. Pri pomyslení na domov mám
mokré líce a mám i mokro v topánkach, lebo sú deravé a na
autobuse som stúpil do mláky. Na letisku som bez problémov prešiel kontrolu
a dozvedel sa, že môj batoh váži cez 17 kilo. Tak zase raz mi nevyšlo normálne
sa zbaliť. Sám som sa ubezpečoval, že to zvládnem do 12 kilo a znovu to má
20 kilo (aj s príručnou batožinou). Ale čo sa dalo čakať, keď som sa na
dvojročnú cestu začal poriadne baliť, len pár hodín pred odchodom?
Prví let ma zaviedol do Kolína
a matne si z neho pamätám vzlietanie a pristávanie. Rozospatý
som vystúpil a po malej prestávke znova nastúpil na ďalší let. Tu som si
poriadne ani nestihol pustiť film a už som spal. Vlastne celý môj 11
hodinový let sa opakovalo to isté. Pustil som film a zaspal som. Prvé
filmy som ešte v nekonečnej naivite vracal na miesta, kde som zaspal, ale
aj tak ma odpísalo. Ráno letušky roznášali jedno, tak sa ma jedna po nemecky
spýtala čo si dám. Keď som ju poprosil, či by to mohla povedať po anglicky, tak
sa na mňa usmiala, odišla a viac som ju nevidel. Naprázdno som prehltol
sliny a pokračoval v driemaniu pri filmoch.
Bol obed (podľa miestneho času) a my
sme šťastne pristáli v Phukete, teda začiatok nášho pristávania pripomínalo
skákanie zajačika, ale zvládli sme to. Batožina mi našťastie nikde nezablúdila,
tak som mohol spokojne čakať na Erika, ktorý mal za 2 hoďky prísť.
Erik posunul dobrodružné rozhodovanie na
úplne nový level. Týždeň pred odchodom som sa s ním a ďalšími skautmi
stretol, aby sme sa rozlúčili. Tu mi oznámil, že sa pravdepodobne pôjde
presťahovať do Bratislavy, dokonca si už našiel aj ubytko. Pri rozprávaní
spomenul, že trochu zvažuje ísť aj za kamarátkou do Lisabonu. O pár dní na
to mi písal, aké očkovania potrebuje do Ázie, lebo asi pôjde za známym na Srí
Lanku, z kadiaľ by ma možno prišiel pozrieť do Thajska. No a ako sme
si nasledujúce dni písali, tak sa rozhodol, že napokon pôde so mnou do Thajska.
Keď sme sa tu šťastlivo stretli, tak sme
si odchytili dáky ten mini bus, ktorý nás mal zaviesť na druhú stranu ostrova.
Cestou sme obzerali okolie a vďaka klimatizácii nám tie 35 stupňové
horúčavy vôbec nevadili. Erika hneď zaujalo elektrické vedenie, ktoré tu je
robené na profesionálnej úrovni. Po 4 hodinovej ceste sme sa ocitli na Patonga
beach. Vytypované ubytko bolo plné, tak sme si našli ďalšie. To, že sa
nachádzalo nad barom, sme brali s potešením, lebo aspoň nebudeme musieť
ďaleko chodiť.
Po večeri sme sa usadili s kúpenými
pivkami na pláži, rozprávali sa a vychutnávali si atmosféru. Okolo pol
tretej sme sa pobrali spať. Zistilo sa, že nielen, že bývame nad barom, ale
dokonca na najživšej a najrušnejšej ulici v okolí. Keď som si ľahol
do postele, tak som mal pocit, že som ležím vedľa reproduktoru
s poriadnymi basami. Veď dokonca veci na poličke sa od toho posúvali
a postele sa triasli. Pokusy o zaspanie som vzdal, znova sa obliekol
a vrátil sa na pláž. Tu som si ľahol a asi tak hodinku driemal.
Avšak, keď okolo mňa začali pobehovať opití Rusi do vody a okolo ostatných
ležiacich už obchádzali psi, pobral som sa naspäť.
Ďalší deň sme sa zobudili okolo 12tej,
lebo na izbe nebolo žiadne okno. Hneď sme nahodili silno aktívny životný štýl.
Našli sme tu najzašitejšiu vývarovňu a dali si tam fajnový obed
a potom sa vybrali spať na pláž. Občas sa niekto z nás prebudil,
išiel sa schladiť do mora a takto na striedačku to išlo až do večera.
Po večeri sme sa rozhodli, že máme jedinú
možnosť. Buď sa poriadne opijeme, alebo v našom úbytku nezaspíme. Tak sme
sa znova usadili okolo polnoci na pláž a spoločnosť nám robila vodka
s džúsom. Znova sme sa rozprávali a čas rýchlo ubiehal až zrazu boli
4 ráno. V tomto čase si k nám prisadla jedna slečna. Jej hrubší hlas
nám prezradil, že to nebude len slečna. Transsexuála slečna sa s nami
pustila do rozhovoru. Keď sme jej dali slušne najavo, že z nás nič nebude,
aj tak ostala a rozprávala sa. Bolo zaujímavé počuť o živote tejto
komunity a sám som si uvedomil, že som mal určité predsudky. Okolo pol
šiestej sme sa teda rozlúčili a každý sa pobral svojou cestou. Keď sme sa
dostali na izbu bolo 6 hodín a po hudbe už ani stopy.
Ráno sme vyhľadali nové ubytko. Trošku
vyššia cela, ale vlastná izba a kúpeľa za to stáli. Nasledujúce dva dni
sme zvýšili našu aktivitu na nočný spánok, prebudenie sa pred obedom, jedlo,
spánok na pláži, sprcha na izbe, jedlo, prechádzka po meste a spánok. Taktiež
sme začali trošku viac spoznávať okolité mesto a vyrážali aj na prechádzky
do okolia. Život bol tak krásny.
Po štyroch dňoch nič nerobenia na Phukete
sme si povedali, že nič nerobiť sa dá aj inde, tak sme sa vybrali na neďaleký
ostrov Koho Pi Phi. Najprv cesta minibusom, potom nalodenie sa na ferrynu
a išlo sa. Nanešťastie ma zasiahla náhla bolesť hlavy, ktorú som mal
posledné týždne pred odchodom každý deň, tak som si cestu nemohol veľmi
vychutnať. Avšak keď som vyšiel na vzduch, ovalila ma 35 stupňová horúčava
a na pražiacom slnku som uvidel uskladnené čerstvé vajíčka, skoro som sa
rozplakal od smiechu.
A tak okolo piatej sme sa úspešne
vylodili na exotickom ostrove. Najprv sme blúdili ulicami a hľadali
vytypované ubytká, no napokon sme zapadli do náhodného, dobre vyzerajúceho.
Zhodili sme si veci, ako tak osprchovali spotené telá a vyrazilo sa von.
Krásy ostrova museli počkať, lebo sme túžili po tej základnej mužskej potrebe.
A tú sme našli hneď v blízkosti masážneho salónu. Usadili sme sa za
stôl a objednali si naše obľúbené Pad Thai rezance.
Pekne najedení sme potom vyrazili na
pláž. Nádherný záliv, s jemnučkým pieskom, okolitými kopcami
a rozprávkovým západom slnka.
Po večeri sme sa už len pobrali na izbu.
Nieeeee už zase. Pár metrov od nášho nocľahu bol bar so živou hudbou a to
značne hlasnou, so značne hlasným a vášnivým ohlasom publika.
Implementovali sme štuple do uší, ale i ich účinnosť bola slabá. K tomu
ma nepretržite bolela od obeda hlava, tak o spánku som mohol len bdelo
snívať. Našťastie okolo 6tej ráno, bolesť prešla a mohlo sa sladko na pár
hodín spať.
Keďže Erik pracuje ako Freelancer,
potrebuje pripojenie na internet, tak sme sa vybrali hľadať nové ubytko. Trochu
sme sa pomotali uličkami, vyšle niekoľko schodov a dostali sme sa do
hotelíka, z kadiaľ bol výhľad na celý záliv. Bola tu wifi, voľná izba
a krásny výhľad, tak sme do toho išli. Vyšli sme ešte niekoľko schodov
a ocitli sa v najvrchnejších bungalovoch a mali ešte úžasnejší
výhľad.
Nasledujúce dva dni sme sme nahodili ešte
viac pohodovejší režim (ani my sme neverili, že sa to dá). Striedali sme
opaľovanie so spaním, plávaním a jedlom a bolo nám nádherne.
Zaujímavosťou ale bolo, že okolo druhej
poobede prichádzal odliv, ktorý teda stál za to. Voda sa stiahla dobrých sto
metrov od pláže a minimálne ďalších sto metrov siahala pod kolená. Preto
raz po poobednom oddychu na izbe Erik zahlásil: „Dáme pláž kým je ešte voda?“ V slzách
od smiechu som teda vyrazil.
Naša izba bola síce nádherná, ale trochu
drahá a viedlo k nej okolo 150 schodov, čo bolo fajn na kondičku, ale
dávalo nám to zabrať. Wifi bola len v lobby, čo by nebol problém, keby sme
tam nemuseli vždy zvádzať neľútostný boj s komármi. Teda ony boli
k nám neľútostné a my sme vždy museli utiecť z boja.
Tak sme sa presunuli do vedľajšieho
hotelíka, kde sme samozrejme dostali tú najvyššie položenú izbu, ale tentokrát
k nej viedlo len 108 schodov. Tu sme strávili ďalšie 2 dni a venovali
sa rovnakým aktivitám, pričom sa jedlo stalo našou najväčšou radosťou.
Nedá mi nespomenúť mačky. Na ostrove ich
boli mraky, čo by nebolo nič zvláštne. Avšak tunajšie mačky tu žijú v dokonalej
symbióze s okolitým obyvateľstvom. Najpozoruhodnejšie bolo ich nachádzať
ponorené v spánku na najrôznejších miestach a najrôznejších polohách.
Jeden večer som sa vybral na masáž. Keď
som vošiel, vyzliekol sa do treniek a ľahol si, prišla masérka, ktorá sa
ma spýtala, či nechcem aj niečo viac, ako len masáž. Trvalo chvíľu kým som jej
vysvetlil, že mám záujem len o masáž. Tak sa teda pustila do masírovania
a pri tom mi neustále opakovala, aký som krásny a že ma má rada,
a že by sme mohli mať aj niečo viac. Keďže masáž bola dobrá a pekne
mi začali pukať kĺby, tak som jej reči začal ignorovať. Avšak ku koncu masáže
v mojej blízkosti dáky turista podľahol vábivým rečiam a ozvali sa zvuky
prebiehajúceho aktu. Nemohol som si pomôcť a začal sa smiať. Na konci
masáže sa masérka zaprela kolenami do mojej chrbtice, čo vyvolalo praskavý zvuk
a spokojne som mohol odísť.
Ostrov Koh Phi Phi patrí medzi najkrásnejšie ostrovy
v Thajsku s čím musím súhlasiť, ale taktiež aj medzi jeden
z naživším nočným životom. Po zotmení sa ľudia už nezdržovali
v baroch, ale presunuli sa na plážové posedenia pred barmi, kde sa
odohrávali ohňové show a každodenne sa rozpútavali obrovské beachparty.
Posledné dva dni sme sa presťahovali do
ďalšieho ubytka, s ktorým sme napokon boli najviac spokojný. Len cca 10
schodov nás delilo od izby, v ktorej bola wifi a bola naozaj útulná.
Najútulnejšia bola asi kúpeľňa, v ktorej sa človek mohol kľudne sprchovať
počas vykonávania potreby.
Deň pred odchodom som sa rozhodol, že by
sa oplatilo i niečo vidieť, tak som si zaplatil výlet na neďaleký ostrov.
Po asi polhodinovom čakaní, som sa so skupinkou asi 20tich ľudí nalodil na
klasickú thajskú longtail boat. Teda sme tam boli doslova namačkaní. Hneď som
sa tu zoznámil s pár cestovateľmi a tak sme kecali a poriadne sa
smiali, keď loď začala skákať po vlnách.
Prvou zastávkou bola južná časť nášho
ostrova, kde sa nachádza Monkey Beach. Loď zastala asi 20 metrov od brehu
a my sme museli naskákať do vody a dostať sa na breh. Cestou som na
niečo stúpil, trošku to zaštípalo a na brehu som zistil, že mám slušne
rozťatú nohu. Ale tak slaná voda vydezinfikuje a bude dobre. Po vyjdení,
vyplávaní, alebo vyplazení sa na breh nás privítal zástup primátov. Oni
pozorovali nás, my sme pozorovali ich a keď sa niekto priblížil príliš
blízko ukázali ostré zuby (opice samozrejme). Potom sme sa pobrali naspäť na
loď. Avšak hneď sme vyraziť nemohli, lebo s nami prišli i čierni pasažieri
a trvalo chvíľu, kým opice znova naskákali do vody a vrátili sa na
breh.
Ďalšia cesta nás zaviedla na otvorené more,
kde nás privítali tie pravé vlny. Neustále sme dostávali pekné spršky vody
a s úsmevom som si užíval schádzanie vĺn, čo by sa dalo prirovnať
jazde na horskej dráhe. Keď sa dorazilo na Maya Island, zakotvilo sa
v jednom zálive, kde sme naskákali do vody a chvíľku si poplávali.
Zo zálivu sa potom oboplával celý ostrov
a dorazilo sa k hlavnému bodu programu. The Beach. Teda pláž, kde sa
nakrúcal film Pláž. Už pri vstúpení do vody a blížení sa k brehu sa
mi začal vybavovať tento film a cítil som sa ako jeden člen z tajnej
spoločnosti ostrova. To mi vydržalo tak asi kým som sa nedostal na preplnenú
pláž. Ale i tu ľudia polihovali, hrali sa a zabávali, čo trochu
navodzovalo atmosféru z filmu. Po vyobdivovaní pláže som sa išiel prejsť
do džungle. Prejsť je asi silné slovo, lebo s mojou dorezanou nohou, moja
chôdza nebola nepodobná Joffreymu de Peyrac.
Napokon som sa vrátil na loď, ale keďže tu
skoro ešte nikto nebol, tak som si išiel zaplávať a pohľadať dákeho
žraloka. Ale jediný, pred kým rybičky utekali som bol ja (a to som sa ráno
holil), tak som sa znova nalodil.
Loď s nami spravila otočku po zátoke
a nečakane sme zakotvili na jej druhej strane. Tu sme dostali na prídel
masku a šnorchel a rad radom sme profesionálne naskákali do vody
(niekto šípku, niekto niečo tomu podobné, niekto pupkáča a drvivá väčšina
zišla po schodíkoch). Tí, čo zvládli dýchanie cez trubku a nemali okuliare
zatečené slanou vodou, mohli obdivovať krásny podvodný život. Rôznotvárne
koraly, pestrofarebné rybičky, plávajúci turisti a to všetko zaliate
priezračnou vodou.
Znova sme sa nalodili odovzdali pridelené
dýchacie a pozeracie systémy a vyrazilo sa ďalej. Prešli sme do
ďalšieho zálivu, kde už boli odparkovane ďalšie lode. Oznámili nám, že tu
budeme pozerať západ slnka. Všetci sme vyvalili oči, či to myslia vážne? Aby
ste pochopili, slnko bolo ešte značne vysoko na oblohe. Tak sme si tu asi 15
minút posedeli, pozerali sa po ostrove, po mori, po sebe a po všetkom, čo
sa dalo, až prekvapivo naši sprievodcovia vyhlásili, že slnko asi tak skoro
nezapadne. Naše pohľady povedali asi toto: Vážne? Kto by to bol povedal? Tak
sme vyrazili na spiatočnú cestu.
Vlny boli snáď ešte väčšie a neraz
som si myslel, že už musíme ísť ku dnu. Ale vždy to s nami len hodilo
o vodnú hladinu, dostal som od vody fackosprchu a išlo sa ďalej.
Napokon sa slnko naozaj priblížilo k hladine a zdalo sa, že si
užijeme krásny západ slnka. Keď začalo naše nadšenie narastať ako nafukujúci sa
balón, prišla ihla a praskla ho. To predstavovalo to, že sme zašli za útes
a celá slnečná scenéria zmizla za kopcami.
V prístave sme sa rozlúčili
a každý vyrazil svojou cestou. Po dorazení na izbu som si dal sprchu a vyrazilo
sa na večeru. Erik mi cestou rozprával, aký krásny západ slnka pozoroval, keď
vyšiel na kopec nad naším ubytkom. Keďže to bola naša posledná noc rozhodli sme
si dopriať poriadnu večeru a tak sme zašli do reštaurácie. Výborná ryba
nám ulahodila a po večeri sme sa presunuli na pláž kde sme si dali drink,
ktorého hlavnou zložkou bola domáca whisky Black Cock. Hudba nám z barov
vyhrávala, ale zmixované pesničky v nás zabili túžby predviesť naše
tanečné kreácie.
Ráno sa vyrazilo do prístavu, kde sme sa
bez problémov nalodili na ferry a vyrazili znova na pevninu.
Najvzrušujúcejšia časť plavby bola, keď medzi nami začal pobehovať prerastený
člen švábov, avšak jeden turista toto vzrušenie ukončil silným dupnutím.
Po dorazení do prístavu sme sa taxíkom odviezli
do centra Krabi. Našlo sa ubytko, oddýchli sme si a keďže sme ešte dnes
nejedli, vyrazilo sa na lov dákej miestnej vývarovne. Tú sme objavili hneď pár
metrov od nášho hostela a nízke ceny nás milo prekvapili. Po jedle sme sa
prešli mestom. Najprv sa navštívil pekný chrám a potom sme sa motali
zálivovou promenádou.
Večer sa znova vyrazilo von. Najprv sme
sa najedli v ďalšej miestnej vývarovni a potom sa motali mestom za
účelom nájsť zmrzlinu. Toto pátranie nás doviedlo na miestny nočný trh, ktorý
bol natrieskaný ľuďmi, ale lahodné vône jedla boli opojné. Nakoniec sme sa
museli uspokojiť s nanukom zo obchodíku a pobrali sme sa na izbu.
Týmto sa skončilo naša prímorská cesta
v Thajsku, lebo ráno sa presunieme do severnej časti tejto krajiny.
Myslím, že sme si pri mori pekne oddýchli a aj keď sme sa skoro stále
váľali (buď na pláži, alebo v posteli), tak sme sa zhodli, že presne takto
to malo byť. Pláže boli naozaj okúzľujúce, no ruchu dovolenkových stredísk bolo
až až a teraz sa tešíme na sever, kde bude viac cestovateľov, než turistov
a hornatá príroda.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára