08/05/2013
Presne,
ako sa predpokladalo, v noci sa ani oka nezažmúrilo. Bolo to však
o to horšie, že rýchli prechod do vyššej polohy nepriniesol len nespavosť,
ale aj silnú bolesť hlavy. Keď zazvonil budík o 4tej ráno, od únavy
a bolesti sme ostali ešte pol hodinu ležať.
Rozcvička
nestála za mnoho, ale čajík pomohol k lepšej nálade. Keď sme vyrazili do
strmého kopca bolo už 6 hodín. Následne prišla ďalšia prekážka. Akoby nám únava
a bolesť hlavy nestačili, prišli aj výrazné problémy s dýchaním.
Prešmi sme sotva 5é metrov a museli sme zastať, lebo sme boli zadýchaný
ako po maratóne.
Takto
to pokračovalo hodnú chvíľu. Čo nám znova dávalo sily, bola okolitá príroda.
Viac ako 6000 metrové hory nás doslova ťahali vyššie a vyššie, kamzíky
a jakovia nás pozorovali a vychutnávali si pritom raňajky.
Po
dvoch hodinách šlapania sa neskutočne strmá cesta stala ešte strmšou. Prestávky
na predýchavanie sa robili každých 10-20 metrov a niekedy
i častejšie. Aby sa nám nešlo tak ľahko, začal fúkať studený severák
a pražiť ostré slnko. No my sme so zaťatými zubami pokračovali ďalej.
Keď
príroda pochopila, že nás nič z tohto nezastaví použila novú zbraň.
Štrkovitý terén sa vystriedal za snehové pláne bez konca. Po vyjdení na
zasnežený kopec sme s povzdychom pozorovali, že musíme vyjsť na ďalší
a ďalší a ďalší.
Po
tom, čo som 12tý krát umrel a 7mi krát porodil, som na ďalšom kopci uvidel
Sama, ako na mňa kýva a kričí „You can do it!“ S vypätím posledných
síl som zahrabal v snehu ako teréne auto a krok za krokom sa blížil k cieľu.
A napokon,
po niekoľkých hodinách šlapania sa dosiahol cieľ. Stál som pri Tilicho lake,
najvyššom položenom jazere na svete. Až teraz sme konečne prekonali výškovú
hranicu 5000 m.n.m. a úprimne, nebola to žiadna sranda.
Na
vrchu však ako zázrakom opadla únava, teda ju asi prebilo šťastie. Započúval
som sa, ako starší ruský pán hral na gitare a vychutnal si toto jedinečné
prestavenie. Keď som dorazil k Samovi padol som na kolená a od únavy
mi nemohli tiecť ani slzy šťastia.
Tu
sme si pokecali s írskym párom Antonom a Marie, ktorí nás potom
ochotne vyfotili. To nám ale nestačilo a sami sme si dali niekoľko sérii
fotenia. Tu sa potvrdilo, že sme blázni. Keď som si prezliekal spotené
oblečenie, neodolal som a odignoroval som okolitú zimu a polonahý skočil
do snehu a začal robiť anjelikov.
Keď sme sa do sýtosti povytešovali z toho
kde sa nachádzame a čo vidíme, a keď studený vietor začal ceriť zuby,
tak sme sa pobrali na spiatočnú cestu. Keďže sa už lepšie dýchalo, mohlo sa
nerušene pozorovať, vychutnávať a prežívať to, čo nás obklopovalo.
Cesta
ubehla podstatne rýchlejšie, avšak posledný úsek cesty na mňa doľahla únava
a každý krok som mal čo robiť, aby som sa nezrútil z cesty dole
strmím svahom.
Napokon
som ale úspešne a bezpečne dorazil do Tilicho Base Camp, kde na mňa čakal
Samo. Spoločne sme sa zhodli, že dnešný deň si zaslúžime niečo extra, tak sme
si na hoteli dopriali zeleninové pizze. Boli naozaj výborné, ale po ich zjedení
sme začali upadať do spánku. Takže sme sa s majiteľom dohodli, že tu ešte
jednu noc ostaneme a niečo po druhej poobede sa pobrali spať.
Keď
sme sa znovu prebudili, cítili sme sa o poznanie lepšie. Typovali sa, že
sme spali tak hoďku, no hodinky nám prezradili, že je pol siedmej. Keďže slnko
sa už skrylo za hory, tak sme sa najedli a slastne znova zaľahli spať.
09/05/2013
Vybúvaní
ako šípkové princezné sme podstúpili rannú rutinu a i keď sa vyrazilo
až o 8mej, nahodilo sa doslova pretekárske tempo. Pred odchodom sa ešte
zaplatil účet a prekvapením bolo, že sme obe noci platili len 200 rupií za
izbu.
Cestou
do kopca, z kopca, či po rovine sme naozaj doslova leteli. Výdatný spánok
nás napumpoval energiou. Stretávali sme veľa turistov, ktorí išli opačným
smerom, takže sme im predávali informácie o tom, čo ich čaká. Cesta do
base campu nám trvala 6,5 hodiny, no naspäť sme to zmákli za 4 hodiny.
V Manangu
sa ubytovalo nie len v rovnakom hoteli, ale aj v rovnakej izbe.
Vyzdvihlo sa vrece s našimi vecami a pustili sa do varenia. Dokonca
sme si z reštiky dopriali aj zeleninové kari.
Po
obede sme si dopriali prechádzku po dedine a keď sme niektorou ulicou
prechádzali asi už po piaty raz, domáci na nás nechápavo pozerali. Naše odklonenie
od stravovacieho plánu pokračovalo aj večer. Naše chuťové poháriky rýchlo
navykli zmene stravy, takže sme si znova dopriali pizzu.
Pri
večernom posedení na izbe sa už zvaril len čaj a venovali sme sa oddychu.
Samo sa pustil do písania listu a ja som sa venoval archivovaniu našich zážitkov.
Ako mizlo slnko za horami, tak mizli aj naše hlavy pod prikrývkami. V noci
nás opätovne navštívil Jerry, ale znova neúspešne.
10/05/2013
Raňajšia
tradícia bola splnená a o 7mej sme už mali Manang za sebou. Naše drtivé
tempo sa už zapíše do tradície. Príroda nás ťahala ďalej, dedinky sa míňali a z turistami
a domácimi sa prehadzovali pozdravy, alebo viedli konverzácie.
Rýchle
tempo sme udržali celý deň, a tak sa o pol jednej objavili v Ledhar,
ktorý so svojími 4250 m.n.m. predstavoval dnešný cieľ. Samo znova predviedol
svoje vyjednávacie schopnosti, takže sme sa rýchlo ubytovali. Vážne, ak budete
chcieť cestovať po Himalájach, vezmite Sama so sebou, ušetrí Vám to veľa peňazí.
Po
poriadnej porcii vifonky sme sa uložili na streche hotela, vyhrievali sa a komunikovali
s ostatnými turistami. Hlad nás neskôr opäť zahnal na izbu, kde padala
jedna vifonka za druhou.
Keď
sme boli obaja nasýtení, ťažko sme zvažovali, čo budeme robiť. Všetky témy, čo
nás napadli, boli už niekoľkokrát prebrané, jedlo bolo zjedené (i keď by sme
zvládli viac), cvičenie bolo vykonané, takže sme sa pustili do hraní kariet.
Avšak
všetky známe hry nás začali časom nudiť, lebo boli ohrané. Vtedy sme na to
prišli. Musíme si vymyslieť vlastnú hru. Nápady sa hrnuli samé od seba, preto
za netrvalo dlho a už sme len dolaďovali našu úžasnú hru „Yeti“. Ľudia
táto hra je jednoducho super a určite mi pripomeňte, aby som Vás ju
naučil!
Ako
malé deti, sme nevedeli prestať, takže sme dlho ponocovali. Ale, keďže sme
čiastočne uvedomelí cestovatelia, o 8mej večer sme si povedali, že už je
najvyšší čas ísť spať.
11/05/2015
Nie
je nám to ku cti, ale vstávali sme až o pol siedmej. Bolo už 8 hodín,
krávky podojené, kone napojené a jaky učesané, keď sme sa vydali na cestu.
K prvej chate to malo byť 2,5 hodiny, ale poznáte nás, za 1,5 hodiny sme
už sedeli v dedine na lavičke a pripravovali sa vyraziť ďalej.
Z base
campu do Hight Campu to už také ľahké nebolo, takže nohy dostali zabrať a naše
telá získali ešte príťažlivejšiu mužskú vôňu. Napokon hranica 4850 m..n.m. bola
zdolaná a boli sme ubytovaní v „trošku“ chladnejšej svetličke.
Keď
hlad dosiahol akurátnu mieru, vybrali sme sa niečo zhltnúť do reštiky (bola to
podmienka nášho ubytovania). Najviac sa nám pozdávalo jedlo Dal Bhat. Jednalo
sa síce o najdrahšie jedlo (3 eurá), avšak mohli sme jesť koľko sme len
chceli a vždy nám všetko doplnili. Keď nám jedlo priniesli, uvedomili sme
si, že sme ho už hedli. Bolo to pri ceste do Besishahar. Po tom, čo sme to
3krát otočili, ľudia okolo nás nechápali, kam to tlačíme.
Keďže
jedáleň bola najteplejšou izbou široko ďaleko, ostali sme tu hrať karty a rozprávať
sa s ostatnými cestovateľmi. Práve sa viedla konverzácia s francúzskym
chlapíkom a kanadským párom, keď sa vonku ešte viac zatiahlo a spustil
sa poriadny vietor. Za krátko na to sa začalo niečo, čo som so Samom nevidel
viac, ako 2 roky. Poriadna snehová chumelenica.
Na
izbe sa zvaril čajík na rozohriatie, ale dlho sme sa v izbe nezdržovali,
lebo tu bola naozaj kosa. Keď boli veci na ráno nachystané, vyrazilo sa znova
do jedálne. Snehová búrka naberala na sile a magicky pokrývala okolie
bielo perinou.
V jedálni
sa naša predošlá skupina rozrástla o australčana a spoločne sme sa
dobre zabávali. Na veľké odporúčanie francúzskeho chlapíka som si so Samom
objednal cesnačku v tibetskom chlebe a musím uznať, že bola šupová.
Ráno
sa skoro vstávalo, takže o štvrtej po obede sme sa pobrali spať. Opíšem z čoho
pozostávala Samova spacia výbava: trenky, dvoje nohavice, dvoje páry ponožiek, terno
tričko, 2 tričká, 2 mikiny, rukavice, dve čiapky, šatka, spacká a dve perina.
Keďže ja nie com taká sušinky, mal som o jeden pár ponožiek a čiapku menej.
I cez tieto opatrenia trvalo hodnú chvíľu než sme pocítili niečo ako
teplo. Časom sa naše spacie bunkre naozaj pekne rozohriali (Samo dokonca zhodil
ponožky).
Ako
sa dá predpokladať, tak o štvrtej poobede sa veľmi zaspať nedá. Takže sa
viac menej len podriemavalo. O ôsmej večer nás predošlý čaj a polievka
prinútili opustiť spacie bunkre a vyraziť von. Zistili sme, že je už po
búrke, no to, čo sa pred nami nachádzalo, bralo dych. Celá okolitá krajina bola
pod snehovou prikrývkou, osvetľovali ju žiarivé hviezdy, ktorými bola posiata
celá obloha a za masívnymi horami ešte výstražne rozsvecovali blesky horizont.
12/05/2013
Ešte
nieee... To boli naše prvé myšlienky, keď o 3:30 zazvonil budík. Všade
vládla nepreniknuteľná tma. Po objavení čeloviek sa zviedol ťažký boj so zimou
pri opúšťaní pelechov. I keď sme sa hneď naobliekali a rozcvičili,
stále sme sa klepali ako vianočné kapre. Horúci čajík nás trochu rozohrial, čo
sa využilo a s čelovkami na hlavách sa vyrazilo do tmy.
Sneh
nám rozprávkovo vŕzgal pod nohami. Jedinými orientačnými značkami boli čerstvé
stopy, ktoré vyšlapala skupina pred nami (snáď mali rovnaký smer). Keď sme
vysmedli a pokúsili sa napiť, zistilo sa, že všetka voda je zamrznutá.
Naprázdno sme prehltli sliny a krok za krokom stúpali zamrznutou krajinou
do strmých kopcov. Človek si musel dávať veľký pozor, aby sa nešmykol a neskĺzol
sa po zľadovatených svahoch do tmy.
Pohybovaním
sa v nadmorskej výške nad 5000 m.n.m. sa už výrazne prejavovali dýchacie
problémy. Keďže som mal cez tvár šatku, aby som sa chránil pred mrazom, dych mi
doslova nestačil. Neustále som musel stáť a dostať dáky ten kyslík do
pľúc. Napokon som šatku stiahol a tak o niečo ľahšie kráčal vyššie a vyššie.
Približne
po hodine šlapania sa pred nami objavila malá chatka, v ktorej sme sa
zohriali čajíkom. Dlho sme sa tu ale nezdržovali, lebo sa za nami začali
objavovať veľké mračná. Sprievodca jednej skupiny nám povedal, že sa blíži
veľká búrka. So strachom v očiach sa zrýchlil krok, avšak mračná sa stále
blížili a naberali na veľkosti.
Ako
zázrakom, ale z ničoho nič začali miznúť a zanechali za sebou len
krásne modrú oblohu. Nabilo nás to energiou a ani dýchacie problémy a únava
sa nezdali byť také zlé.
Po
viac ako 3 hodinách šlapania, kedy sme si siahli na dno, sme uvideli známu
čiernu tabuľu. WE DID IT. Úspešne sme dosiahli Thorong-la Pass, ktorý je
navyššie položený horský priechod na svete. Zdolali sme hranicu 5416 m.n.m.,
čomu sme sami nemohli uveriť. Dva týždne späť sme ležali v Bangkoku a teraz
stojíme na samotnej streche sveta.
Bol
to neskutočný pocit. Po uznanlivom podaní rúk a objatí sa objednal čaj a v tichosti
sme si vychutnávali náš úspech a úchvatný výhľad. Po spravení fotky pre
Kačenku sme sa všetci traja vyfotili (Samo, Milouš a ja). I keď som
fyzicky na vrch kopca vyšiel len so Samom, Milouša sme si so sebou vyniesli v našich
srdciach.
Ako
správni vlastenci sme si dali fotku s našou vlajkou. Okolití rusi sa
usmievali, keď sme si dávali vrcholovku v podobe pravej slovenskej
borovičky. Spravilo sa ešte niekoľko fotiek a potom nastal čas zostupu.
Najväčšia
výzva tohto treku bola zdolaná, čo nás napĺňalo radosťou. Naozaj sme to
dokázali. Teraz sme sa šmýkali po zasnežených kopcoch a vyzerali, či
neuvidíme Jetiho. Neuvideli. Po chvíle sme sa ponorili do oblakov, a tak trochu
spomalili náš zostup.
Keď
sme znova vybehli z oblakov, pod nami sa rozprestierala krásna dolina,
tesne pred nami končila hranica snehu a nad nami boli stále zasnežený
giganti. Nával emócií tentoraz dopadol najviac na Sama, ktorý kráčal dole
svahom so slzami v očiach a na líci.
Cesta
nebola o nič menej namáhavá, než cesta hore. Keď sme konečne opustili
zasneženú zem, rozhodlo sa, že sa spraví obed. Zložili sme sa pri veľkej skale
od ktorej bolo vidno dolinu pod nami, zasnežené svahy nad nami a horské hradby
v diaľave. Dnešné menu bolo opekané rezance so zeleninou a kuracím mäsom.
Po
namáhavej ceste dole sme konečne dorazili do Muktinath. Mestečko bolo naozaj rozľahlé
a vyzeralo modernejšie, než samotné Kathmandu. Pred vstupom do mesta sa
prešlo okolo miestneho budhistického kláštora, pri ktorom bol svah doslova
posiaty vlajkami.
V meste
sme zakotvili v hoteli „Bob Marley“, kde sa začalo ťažké zjednávanie ceny.
Napokon sme dospeli ku kompromisu, že ak si dáme jačí steak, tak izba bude za
200 rupií.
Po
troške oddychu sa vyrazilo na prehliadku mesta. Potom sme sa usadili na
strešnej reštike a po ťažkej drine si dopriali pohárik niečoho
ostrejšieho.
Keďže
bolo veterno, presunuli sme sa do vnútra. Tu nás pozval k stolu rus Míša,
ktorý nám začal vysvetľovať rôzne životné teórie. Keďže tu sede od rána a mal
v sebe „pár“ piviek po chvíle sme sa radšej presunuli ďalej.
Objednali
sa Yak steaky. Otočili sme pár partičiek Yetiho a potom prišli naše
vysnívané porcie jedla, ktoré nám spôsobili nebíčko v ústach. Neviem, k čomu
by som prirovnal chuť (divina, hovädzie, jahňacina), ale bola to rozhodne
lahôdka.
Príjemne
potešení týmto jedlom, sme sa rozhodli pre ďalšie, pizzu. Nasledovalo ďalších
pár partičiek Yetiho a pizze boli na stole. Snáď to ani nie je možné, ale
i pizze boli nepopísatelne skvelé.
Do
tretice všetko dobré, takže sa rozhodlo pre Yak Sizzler. Jedná sa o zmesku
zeleniny, jačieho mäsa a hranoliek, podávaných na rozpálenom kameni. Áno,
i tento krát sa jednalo o gurmánsky skvost.
Po
troch výborných jedlách nám viac nebolo treba a pobrali sme sa na izbu. Tu
sme sa dlho rozprávali o tom, aký sme mali krásny deň a smiali sa nad
naším vyjednávaním pri príchode do hotela, keď sme im vyjedli, čo sa len dalo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára