177. - 183. deň - Thajsko

V autobuse sme sa trošku prespali, ale po prehírenej noci a v hlučnom autobuse sa veľmi spať nedalo. Aby to nestačilo, tak netrvalo dlho a dorazili sme na hranice s Thajskom. Takže sme si museli vziať všetky veci a prejsť nejednou kontrolou. Keďže sa jednalo o zdĺhavý proces, občas som sa posadil vedľa batohu a trošku si podriemal. Milouš so Samom boli zabraní do rozhovoru, keď tu sa otočili a neverili vlastným očiam. Dlhá rada, v ktorej stáli, bola na dobrých 15 metrov prerušená. Takže 15 metrov za nimi, som spal na zemi vedľa môjho batohu a miestni obyvatelia trpezlivo stáli za mnou.

Po vybavení víz sme pokračovali a trochu sa už aj prespali. Okolo obeda sme mali zastávku, kde sme konečne ochutnali Samom ospevované hotdogy v 7-eleven. Napokon sme sa za tmy dostali do centra Bangkoku. Za pomoci bedekra a mietnych sme našli hotel a ubytovali sa. V buse sme sa ako tak prespali a tak sme boli večer pripravení vyraziť do ulíc. Našli sme si príjemný podnik a pustili sa do piviek. Veľkým sklamaním bolo, že okolo desiatej sa začalo všetko okolo nás zatvárať. Sklamane sme sa teda pobrali do postele.

V Bangkoku sme strávili 8 dní, ktoré boli plné zabavy, bláznivých párty, ale aj spoznávania Thajského prostredia. Jednoznačne nadivokejšou nocou, bola hneď druhá noc.

Po super thajskej masáži sme sa pobrali na hotel, kde sme sa dali do pucu a pripravovali sa na večer.

Párty sme zahájili v bare blízko nášho hotelu. Teda sedeli sme na malých plastových stoličkách, takmer na ulici a popíjali pivká. Tu sme sa dávali do reči s miestnymi aj turistami a superne sa zabávali.

Keď tu sa k nám pristavil chlapík, ktorý predával pečené škorpióny na špajdli. S Miloušom sme dlho neuvažovali a každý si jednoho kúpil. Ako som sa tak do neho zahryzol a bolo to teda dosť chrumkavé, chlapík mi na ruke podal ďalšieho. Naznačil som mu, že jeden mi stačí, keď tu sa škorpión na jeho ruke pohol. Skoro som spadol zo stoličky na zem. Na to sa chlapík len usmial a dal mi škorpióna na ruku. Našťastie som mal už dáku tu hladinu alkoholu, aby mi to nevadilo.

Po zábavke so škorpiónmi sa na ulici pred nami pustilo asi desať chalanov do breakdance predstavenia. Boli naozaj veľmi dobrí a všetci sme im nadšene tlieskali.

Ako chalani skončili objavil sa pri nás samuraj a vyzval ma do súboja na život a na smrť, čo som šťastlivo vyhral.

Keďže už bolo skoro desať hodín, tak sme sa išli poobzerať po dákom taxíku. Pretože sme sa nachádzali v Bangkoku a chceli sme vyraziť kto vie kam, rozdali sme si kartičky pre taxikárov, kde sa nachádzala adresa nášho hotelu.

Taxikárovi sme vysvetlili, že chceme ísť niekam, kde je dobrá zábava a kde sa ťahá až do rána. Na naše prekvapenie, nás taxík po asi polhodine vyložil pred diskotékou a nechcel nič za cestu, ba dokonca za nás zaplatil aj vstup.

Keďže sme mali prvý drink grátis, hneď sme zamierili k baru. Ponúkané pivá sme odmietli a povedali sme, že chceme niečo, kde je veľa alkoholu. Barmanovi začali ruky lietať od fľaše k fľaši ako sa poháre napĺňali alkoholom. Pripili sme si a potom si sľúbili, že ak sa nebudeme vedieť nájsť, tak každý zamieri do hotelu sám, lebo v tomto meste by sme sa aj tak nenašli.

Hudba v nás prebudila tanečných levov a vybrali sme sa na parket. Asi o polhodinu, keď som sa zakecal s miestnymi dievčatmi som sa obzrel okolo seba a zistil som, že chalanov nevidim. Ako som ich tak hladal po bare, tak som sa zakecal s rôznorodou partičkou a tak som pokračoval s nimi. O niečo neskôr padol návrh ísť do iného podniku.  A tak ako začínajú nejaké vtipy, aziat, černoch, ír a slovák išli do baru. Taxíkom sme sa vzďalovali neznámim smerom, až sme zakotvili do ďalšieho baru, kde sme to ťahali do hlbokého rána.

Keď som sa o desiatej ráno, po hodinovej ceste taxíkom, dostal na izbu, chalani spali ako zabití, tak som sa pobral aj ja spať.

Cez deň sme sa buď válali na izbe, chodievali jesť na ulice (hlavne pathaj rezance), ale taktiež spoznávali pamiatky tohto mesta.

Jedno poobedie pri prechádzaním trhmi nás odchytil chlapík, ktorý predával obleky. Po krátkej debate sme sa s Miloušom nechali ukecať a už nás meral, aby nám spravil obleky na mieru.

Aby sme mali aj niečo viac z Thajska, tak sme sa vybrali an celodenný výlet. Vyrážali sme o 8mej ráno, čo bolo trochu náročné, lebo z baru som sa dostal na hotel po šiestej. Našťastie sa išlo pár hodín, tak som sa stihol prespať.

Najprv sme zastali pri cintoríne pre vojnové obete. Nejeden náhrobný kameň niesol peknú myšlienku na zamyslenie sa.

Od cintorínu sme sa vybrali na rýchly obed, kde sme si mohli zblízka obzrieť vlak, ktorý premával cez “železnicu smrti”.

Tu sa mi naskytla možnosť vziať si na ruky a pakŕmiť malého leopardíka. Aj keď ceril zuby, bol veľmi prítulný.

Následne sme sa presunuli k jednému z hlavných bodov dnešného výletu. Slávny most cez rieku Kwai. 300 metrov dlhý most sme si prešli a navštívili i nedaleký chrám.

Keď už sme boli pri rieke, tak sme sa vybrali kúsok i splaviť. Avšak nie bežným člnom, ale bambusovým vorom. Naskákali sme na vor a motorový čln nás vytiahol asi kilometer proti prúdu a následne nas pustili a my sme sa nechali únášať riekou.

Po plavbe nás previezli k ďalšiemu bodu a to jazde na slonoch. Milouš so Samom boli na jednom a mne sa ušiel vlastný. Spravili sme slušný okruh a dokonca sa vyskúšali vedenie týchto mohutných zvierat.

Z tadiaľto sme sa zastavili na spoločný obed a potom už mierili k poslednému bodu dnešného dňa, a to otvorenej zoo s tygrím chrámom. Najviac sme sa samozrejme tešili na tygrov, lebo sme mohli prísť až priamo k nim a aj sa ich dotknúť. Ako náhle sa ale niektorí s tygrov začal staviať, hneď na nás kričali, nech ideme od ních, čo najďalej. Keďže sme nechceli skončiť ako ich potrava, vzali sme si tieto rady k srdcu. Všade naokolo boli mnísi, ktorí sa o týchto tygrov starali. Bol to naozaj silný zážitok, i keď vidieť týchto vládcov džungle takto spútaných bol smutný.

Napokon sme zamierili naspäť do Bangkoku, kde sme večer dorazili takí unavení, že sme sa po klasickej večeri na ulici pobrali spať.

Poslednú noc sme sa rozlúčili s týmto mestom vo veľkom štýle. Sprivatizovali sme  bedničky pred 7-eleven a usadili sa priamo na ulici, kde sa k nám pridávali ďalší cestovatelia a zábava dobre gradovala. Keď pozatvárali olkolité bary, tak sa naša skupinka ešte viac rozrástla.

Keď sme sa ráno zbalili, tak sme sa pobrali na letisko. Ja so Samom sme pokračovali do Nepálu, ale Milouš už Thajskom ukončil naše spoločné cestovanie a mierim domov.

Na letisku ma dostihol nával emócií, ktorým som sa snažil odolávať. Veď ako sa rozlúčiť s človekom, s ktorým som bol posledné 2 roky dennodenne, s ktorým som prešiel polku sveta, zažil neskutočné dobrodružstvá a ktorého už nemôžem ani považovať za kamaráta, ale brata? Povedali sme si pekné veci a zapriali si šťastie k ďalším cestám, no všetkých nás hrialo pri srdci, že sa lúčime, len na pár mesiacov. Už sme si spoločne dohadovali, ako sa navzájom v lete navštívime. Asi sme boli spolu tak dlho, že tie najpodstatnejšie veci, ktoré by sme si radi povedali, ani nebolo treba povedať. Veď to sa ani slovami opísať nedá. Stačil na to jeden pohľad do očí, pri ktorom sme tomu druhému nazreli až do hĺbky duše a srdca a usmiali sa.