Ach! Jaj! Auuu! Už dosť! To by boli myšlienky, ktoré by môj zadok mal, keby myslel. Ubehlo už niekoľko hodín, čo sme prekonali Laoské hranice. V stlačenom mikrobuse, ktorý mohol mať kapacitu 20 ľudí, no bolo v ňom cez 50 ľudí. Ak som si chcel vystrieť nohy, tak som ich musel vystrčiť z okna.
Zo smiechom som pozoroval, ako staršia usmievavá žena, ktorá stála Miloušovi medzi nohami, to vzdala a jednoducho mu sadla na koleno. Ten vypleštil oči, ale v zápätí sa nad tým tiež pousmial.
Dokonca sme sa zúčasnili pašeráckej prepravy (alebo obyčajnej?). Na opustenej ceste náš minibus z ničoho nič zastal a po chvíľke čakania sa objavila malá dodávka. Ľudia hneď otvorili náš kufor a začali tam z dodávky prenášať kopy oblečenia, obuvy a kadečoho iného.
Po viac ako 20tich hodinách cesty sme dorazili do Udomxai, čo mala byť naša konečná. Spolucestujúci nám však povedali, že v okolí nič zaujímavé nie je, a tak by sme museli čakať do ďalšieho dňa na ďalší bus. Povzdychli sme si, pošúchali zadnice a pokračovali v ceste.
Po takmer 30tich hodinách sme sa napokon šťastlivo dostali do Luang Prabang. Boli 2 hodiny ráno a boli sme slušne unavení. Takže bolo treba vyriešiť otázku, kde budeme spať? V bedekri som našiel vyhovuvujúce ubytko, no autobuska bola mimo mapy a ulice boli ľudoprázdne. Tak sme teda vykročili do centra (alebo sme aspoň v to dúfali).
Po asi pol hodine šlapania, sme obchádzali miestnu nálevňu. Odhodlal som sa teda spýtať sa na cestu. Bola pokročilá nočno-ranná hodina, a tak som objavil len jednu partičku, ktorá podľa výzoru a artikulácie započala svoju seansu ešte za svetla. Vysvetľoval som, ukazoval v bedekri, no náš hotel bol pre nich jednou veľkou neznámou. Keď tu z ničoho nič, jeden z nich povedal (a bol som prekvapený, že je toho schopný), že on vie, kde to je. Následne sa dohodli, že nás tam zavezú. Áno, zavezú autom. Pochopili naše šokované pohľady a vysvetlili nám, že jeden z nich nepil, lebo robí šoféra (tak aj tu to funguje).
Rozpačito sme naložili batohy do kufra a vyrazilo sa. Nebudem to naťahovať, hotel sme samozrejme nenašli. Ale aspoň sme sa dostali do centra, tak sme sa rozlúčili s kamošmi a pokračovali v hľadaní.
Celé mesto zívalo prázdnotou a už sa nám nedarilo nájsť akékoľvek ubytko. Napokon sme stretli miestneho mladíka, ktorý nám povedal, že o niečom vie. Chvíľu sme sa dohadovali, no napokon ho nasledovali. Po asi pol hodine zháňania majiteľa, vybavovania a kaďečoho ďalšieho, sme boli ubytovaní a ja som si dával vytúženú sprchu v “luxusnej” kúpelničke.
Ráno sme sa najedli, kúpili a vypili dáky ten kokos a vyrazili na obhliadku mesta. Najprv sme sa túlali uličkami a prehádzali miestnymi trhmi a nádhernými chrámami. Usmievaví ľudia nás prívetivo zdravili a pozývali, aby sme navštívili ich stánky. V porovnaní s predošlými skúsenosťami, predavači sa správali viac srdečnejšie a vôbec neboli vtieraví. Keď im človek naznačil, že nemá záujem, tak to rešpektovali.
Nad mestom sa týčil na kopci chrám a hneď sa tam aj vyrazilo. Pred stúpaním do kopca sme navštívili jeden z najstarších chrámov v okolí, ktorý mal na stenách zachované pôvodné ručné maľby.
Po tejto krátkej zastávke sa začalo stúpať po schodoch vyššie a vyššie. Boli sme nadšení, keď sa pred nami hneďzačali objavovať miestni mníchovia. Netrvalo dlho a švárni mládenci (to akože my) boli na vrchu. Odhalilo sa nám celé široké okolie.
V chráme sme boli aj svedkami modlenia sa miestnych ľudí, čo dodalo prostrediu ešte väčšiu duchovnú silu. Naspäť sme sa vybrali inou cestou, aby sme navštívili miesto, kde sa údajne nachádza odtlačok Budhovej nohy. Museli sme použiť dávku predstavivotsti, ale miesto sme našli. Cesta dole bola zdobená architektúrou, ktorá vynikala dračim motívom, takže som bol doslova unesený.
Pod kopcom nás pobavil pohľad na mladých mníchov, ktorí o niečom debatovali v mobile.
Blížil sa čas obeda, no čo nás klasicky upozornil Miloušov žalúdok. Skúseným okom sme sa rozhliadli a rázom našli miestnu tetu, ktorá predávala polievku na ulici. Po fajnovom obede sa pokračovalo prechádzkovo-túlaním sa po meste.
Za ďalší cieľ bol stanovený chrámový komplex, ktorý sa z ničoho nič pred nami objavil. Zlato-červená kombinácia farieb spojená s tradičnou architektúrou vyzerala veľkolepo. Obdivne sme prechádzali od jednej budovy k ďalšej. Z chrámového komplexu sme zaujato a tajne nasledovali malého mnícha, ktorý sa nám napokon stratil v kvetinovej záhrade.
Zo záhrady sme sa premotali až na koniec mesta, kde sa nachádzal krásny výhľad na rieku a monument. Monument, ktorý pripomínal francúzsku nadvládu nad Laosom.
Z tohto miesta sme sa vybrali naspäť k hotelu, avšak vybrali sme skryté uličky. Tie nás priviedli do najväčšieho chrámového komlexu v meste. Dosýtosti sme vyobdivovali stavby, čo nás nabilo energiou (alebo to boli kokosy a banánové šejky), tak sa vyrazilo prebádať aj odľahlejšie časti mesta.
Keďže nič zaujímavejšie sa na tejto strane rieky nenachádzalo, znova sa prekročil most a vyhľadala sa dáka útulná “reštaurácia”, kde sme uhasili hlad. Pri spiatočnej ceste domov sme zostali v úžase. Hlavná ulica, po ktorej sa cez deň preháňali autá, bola posiata stánkami, kde ochodníci predávali všetko možné. Po celom dni sme boli uťahaní, tak sa najprv zamierilo na hotel, kde sa absolvovala sprcha a trochu sme si oddýchli. Ale dlho sme nevylihovali a vyrazili si obzrieť nightmarket. Nákupným ošiaľom sme úplne neodolali, ale v celku sme sa krotili.
Nenaťohovali sme to príliš, lebo sme túžili po spánku. No hlavne ďalší deň nás čakalo niečo neskutočné. Počas dňa sme si vybavili jazdu a kúpanie sa so slonmi.
Ráno nás privítal ďalší krásny deň. Po zbalení si všetkých vecí sa vyrazilo na miesto stretnutia. Cestou sme zhlti dáke raňajky a zapili to klasicky kokosom. Pred cestoukou, cez ktorú sme išli, sa chvíľku čakalo (teda trošku dlhšiu chvíľku), no boli sme takí natešení, že nám to bolo jedno.
Keď sa spoločne nastúpilo do mikrobusu, vyrazilo sa na cestu. Nečakane bolo na jeden mikrobus asi osem osôb, takže cestovať cez hodinu v nenarvanom dopravnom prostriedku bolo niečo neskutočné, až čudné.
Napokon sa dorazilo do malej osady. Tú tvorilo pár domov, ktoré boli ukryté medzi palmami. Len čo sme vystúpili uvideli sme ich. Majestátne slony postávali pod vysokými stromami. Hneď sa vyrazilo k ním, nech ich môžme obdivovať aj z blízka.
Miestni nám dali pár banánov, nech ich nakŕmime. Veľké slony sa pohybovali dôstojne, no bolo medzi nimi aj jedno mláďa a to sa teda šantilo. Hltavo pojedlo všetky banány, čo sme mali a potom nám začalo ťahať ruky, len tak na ochutnávku. Keď sme sa vzdialili, tak si našlo kus palmového listu a ním sa začalo ovievať, alebo narážalo do ostatných slonov.
Neveril som vlastným očiam, keď som uvidel dve malinkaté šteniatka, ako sa naháňaju a bojujú obrovským slonom rovno pod nohami. Všetci tu boli na to zvyknutí, vrátane zvierat, tak sme im nekazili radovánky.
Keď bolo všetko pripravené, vyrazilo sa. Prišli sme k malej budove, teda nástupnej rampe, a vyliezli na chrbát krásnej slonici. Tá sa pohla o pár metrov ďalej a sledovali sme, ako tento proces vykonávajú aj ostatní.
Spoločná karavána potom vyrazila cez miestu dedinku. Cestou nám oznámili, že ten malý sloník pôjde s nami, lebo sedíme na chrbte jeho matky a on sa od nej nechce pohnúť. To nás samozrejme potešilo a sledovali sme, ako ten malý beťár dobiedza do ostatných slonov.
Za dedinou sme sa odčlenili od karavany a vošli do lesíka. Už tu sme pozerali, že hneď za ním sa nachádza rieka. K rieke viedol slušne strmý briežok. Do teraz bola jazda na slonici veľmi hádzavá, no pri schádzaní briežku sme mali čo robiť, aby sme nezleteli na zem. Pre malého slonika to bolo, rovnako náročné a raz sa dokonca skotúľal. No hneď sa postavil na nohy a na okolitý svet hodil pohľad “ja nič, prečo sa na mňa pozeráte?”.
Pri rieke naší sprievodcovia začali dávať dole zo slonice postroje. My sme sa zatiaľ vyzliekli len do plávok a pozorovali, ako naša sedačka mizne z chrbta slonice. Malé sloníča zatiaľ pobehovalo okolo nás, hralo sa s kokosom, alebo sa len túlilo k mame.
Keď bolo všetko pripravené, vyrazilo sa do rieky. Voda bola príjemne osviežujúca, tak sa tam doslova vbehlo. Slonia dvojica mala značný náskok, ale keď sa celí ponorili pod vodu, tak na nás čakali.
Tu sa malý sloník naplno prejavil. Uvidel v nás kamarátov na hranie, tak sa do nás pustil. Najprv to bola obrovská zábava, ale keď nás neskôr ten malý, 1,6 tonový, sloník začal ťahať chobotom pod vodu, nebolo nám všetko jedno. Našťastie sme boli rýchlejší plavci a tak začala naháňačka okolo slonice.
Napokon sme útočisko našli na slonicinom chrbte. Vyštverať sa tam nebola hračka a padali sme pri tom do vody ako zrelé hrušky. Keď sme sa tam konečne usadili a trochu sa vydýchali, náš sprivodca povedal dáky povel.
Vtedy sa pod nami spustilo zemetrasenie. Slonica začala sebou hádzať zo strany na stranu. Udržať sa na nej bolo priam nemožné. Ak niekto vraví, že je ťažké udržať sa na býkovi, tak to ešte asi neskúšal na slonovi. Netrvalo dlho a obaja sme už boli vo vode a znova sa naháňali so sloníkom.
Párkrát sme ešte vyliezli na jej chrbát, v túžbe udržať sa. No vždy sme skončili vo vode a neraz aj náš sprievodca.
Keď sme už boli značne unavení, až mierne pritopení, dokonca aj malý sloník, pobrali sme sa na breh.
Kým mi sme sa v kľude predýchavali a oddychovali, naši sprievodci začali pripevňovať sedačku. Sloník už len krotko postával pri mame a učividne bol vyšantený do sýtosti.
Napokon sme nasadli a vyrazilo sa na spiatočnú cestu. Vyjdenie briežkom už nebolo také náročné, lebo sme nepadali cez hlavu slonice. V dedinke už bol rušný život. Všade boli deti, ktoré sa vracali zo školy a dospelí sa motali po uliciach.
Keď sme dorazili do campu zanechali sme sloniky, nech si oddychnu a my sme sa pobrali na obed, lebo Miloušov žalúdok už začal plašiť sloníkov. Po fajnom obediku sme sa ešte prešli po okolí a potom sa vyrazilo na spiatočnú cestu.
Aby to bolo zaujímavejšie, tak naša rikša zastavila u miesteho predajcu s podomácky vyrobeným alkoholom. Nazývali to laoská whisky, no chutilo to ako naša domáca pálenka. Po pár ochutnávkach sa nám nahrnula červeň do líčok, tak sme radšej prestali ochutnávať, lebo nás čakala ešte dlhá cesta. Tento alkohol sa predával vo flaštičkách, v ktorých okrem alkoholu a byliniek boli kobry, škorpióny a dáky neidentifikovateľny hmyz. Nuž na pamiatlu som si vzal jednu loaskú whisky s kobrou a pokračovalo sa v ceste.
V Luang Prabang sme si vyzdvihli naše batožiny a čakali na minibus, ktorý sme si zajednali deň pred tým. Dá sa povedať, že minibus nebol úplne natrieskaný, takže nám bol dopriany nejaký ten životný priestor. Cesta nám rýchlo ubehla, lebo boli krásne vyhľady a dobre sme sa vyspali. Čiže po šiestich hodinách nás minibus vysadil vo Vang Viengu.
Tentokrát sme sa ocitli našťastie v centre mesta, takže ubytko bolo prakticky vybavené hneď. Našiel sa niekoľkoposchodový hotel, no najviac sa mi páčilo, že do hotelu sa mohlo vkročiť len naboso, takže pred ním bolo pole z topánok, sandálov a žabiek. Po sprche sa vyrazilo niečo zhltnúť. Prechádzali sme sa nočným mestečkom a boli sme uchvátený. Viac pohodové mesto som ešte nevidel. Ulice boli tvorené reštauráciami, v ktorých sa sedávalo len na vankúšoch, priestori boli dokorán otvorené do ulíc a v každej jednej reštaurácii na plazmách hrali Priatelia.
Všetci turisti tu posedávali, alebo ležali, pri dákom šejku z dákeho tropického ovocia, jedli rezance na rôzny spôsob, alebo inú lahôdku a kecali s inými turistami, alebo so smiechom pozerali Priateľov. Atmosféra tohto miesta, bolo naozaj magická, pokojná a tak pohodová, že človek by tu dokázal bezstarostne stráviť aj mesiace. No ráno sme chceli podniknúť dáke aktivity, tak sa napokon išlo spať na hotel.
Ďalší deň sme stali po výbornom spánku a dohodli sa, že už naozaj treba podniknúť niečo aktívnejšie. Preto sa vyrazilo do miestej požičovne bicyklov, zohnali si tátošov a vyrazilo sa.
Ako prvá zastávka mala byť krásna lagúna, teda modré jazierko, kde sme sa chceli osviežiť, lebo vonka bolo bez mála 40 stupňov. Samozrejme sme sa túlali zaujímavými cestami, no lagúnu nenašli. Keď sme sa dostali na cestu, ktorá k nej vraj mala viesť, tak sme našli partičku detí pod prístreškom a tí nás lámavou angličtinou ukecali na prehliadku jaskýň. Keďže sme mali aj to v pláne, tak nám padlo vhod, že sa skryjeme pred slnkom. Zaplatili sme teda poplatok a vyrazilo sa.
Bicykle sa zamkli pri deťoch a s mladou slečnou sme vyrazili cestičkou. Cestou nám porozprávala mnoho zaujímavostí o Laose a miestnych zvykoch. Neskôr sa cestička stočila do lesa a keď sme sa začali preplietať pomedzi kamene, bolo jasné, že jaskyňa je blízko.
Vybavení čelovkami sa vstúpilo do jaskynného systému. Hneď na začiatku nás privítala mala svätyňka. Pokračovali sme potom hlbšie do jaskyne až sa naša sprievodkyňa zastavila pred malou dierou a vravela nám, že tadiaľ pokračuje cesta. Nemám rád stiesnené priestory, ale výzvy treba prekonávať, tak sme sa tadiaľ vybrali.
Hneď sme sa ale dostali do trošku priestranejšieho tunelo, tak mi odľahlo. Avšak radosť bolo predčasná, lebo následne sme sa doslova plazili stiesneným tunelom a tu som si už začínal myslieť, že sa z tadiaľto nedostaneme.
Avšak naša sprievodkyňa nás v bezpečí previedla jaskyňou až sme znova uzreli denné svetlo. Musela vidieť, že nám odľahlo, keď sme sa objavili von. Vypýtala si teda od nás konkrétny tips, za jej sprevádzanie a ako sme boli šťasní, že sme von, tak sme jej ho dali. Až neskôr nám došlo, ako nás natiahla, ale za tú skúsenosť nás to až tak nemrzelo.
Sami sme sa potom vybrali k ďalším jaskyniam, ktoré sa nachádzali neďaleko. Tu sme sa museli trošku premotať cez polia a lesíky, no cesta bola dobre značená. Teda nie značená, ale vyšliapaná. Tu sa však nepodnikali žiadne extrémne jaskyniarske aktivity. Po obzrení jaskýň sa vyrazilo naspäť do mesta.
Slnko bolo ešte vysoko, tak po krátkom obede sa vyrazilo za ďalšími prírodnými krásami Laosa. Ako si tak ideme s vetrom vo vlasoch, napadla ma myšlienka, ktorej sa aj Milouš chytil. Našli sme kus kartónu, vytiahli ceruzky a pustili sa do písania. O pár kilometrov na to na nás nechápavo pozerali mietni, ako stopujeme domov. Teda Milouš domov a ja som si spomenul ako sme si s Marťom v Austrálii robili srandu, že chceme ísť do Košíc.
Keď nám nikto nezastavil, skúsil som sa spýtať aj miestneho obyvateľstva no iného živočišného druhu. Čuduj sa svete, ani tu som neuspel.
Tak sa napokon úplne opustila hlavná cesta a my sme začalijazdiť po poľných cestách. Tu sme si uvedomili, že naše odpružené vidlice sú len na parádu. Mapka podľa ktorej sme sa orientovali, ktorú nám dali v požičovni bicyklov, vyzerala, akoby ju kreslilo päť ročné dieťa, k tomu nie veľmi talentované. Čiže nikoho neprekvapilo, že ďalšie jaskyne sa nenašli.
Polné cesty sa zdali ísť rovnobežne s hlavnou, tak sa rozhodlo, že sa po nich vrátime naspäť. Slnko zalialo horizont sýto červenou farbou a pomaličky sa začalo strácať za strmé kopce.
Pridali sme teda do pedálov, no čoskoro sa na na ceste objavila prekážka. Bol čas, kedy miestni pastieri zháňali obrovské stáda kráv naspäť domov. Najprv sme čakali na kraji cesty kým prejdú, no stále sa objavovali nové a nové. Tak sa vyskočilo na našich kolesových tátošov a razili sme si cestu cez kravičky. Tým sa to až tak nepáčilo, ale väčšinou nám uhli z cesty.
Keď boli už krávky len za nami, objavili sa pri nás sprievodné vozidlá v podobe malých detí na bicykloch. Chceli sme im teda niečo predviesť a zamachrovať, tak sme sa pokúšali o jazdu na zadnom kolese. Deti nadšene pokrikovali a následne to skúšali samé. Párkrát nám to vyšlo naozaj krásne a samozrejme párkrát sme sa strepali na zem.
Keď sa už išlo hodnú chvíľu, naša luxusná polňačka skončila a v ľavo sa stáčala len akási vychodená cestička. “To sa musí napojiť na hlavnú cestu”, vyhlásili sme. Nuž po pár minútach sme zistili, že nemusí. Keď sme sa predierali už len kríkami, boli sme nútení priznať porážku, otočiť tátošov a pobrať sa naspäť.
Takmer presne na minútu sme stihli termín odovzdania bicyklov, a tak šťastní sa pobrali na hotel, kde sme dali zaslúženú studenú sprchu. Toto bol náš posledný večer v meste, tak sa oslávil, ako sa patrí: opekané rezance, banánový shake a Priatelia. Reštauráciu sme si už nevyberali podľa ponuky jedla, ale podla časti priateľov, ktorú sme ešte nevideli.
Ráno sme si dopriali sýte raňajky a vyrazili na krátku 4-5 hodinovú cestu do hlavného mesta Vientiane. Cesta ubehla prekvapivo hladko a dokonca sme si dobre pokecali s ostatnými cestovateľmi.
Rozhodlo sa, že tu strávime len deň na obzrietie si pamiatok. Ako prvá bola zvolená Wat Si Saket, čiže budhistický chrám, ktorý ukrýva Budhov smaragd. Chrám pozostával s budovy, ktorá sa nachádzala v jeho centre a zastrešeného múru, ktorý ju obkolesoval. Celá stena múru bola lemovaná nespočetnými budhovými soškami. Stredová časť bola nanešťastie uzavretá, tak sme smaragd nevideli.
Ďalej sme sa vybrali do blízkeho Haw Phra Kaew. Tento budhistický chrám je obkolesený nádhernou kvetinovou záhradou. Samotná budova bola bohato zdobená dračím motívom a budhovím vyobrazením. Dlho sme sa tu prechádzali a napokon posedávali v záhrade.
Napokon sa rozhodlo, že mesto už budeme obdivovať z rikše pri ceste na autobusovú stanicu. Nájsť rikšu nebol problém a tak sa vyrazilo. Cesta prekvapivo trvala viac ako polhodinu, no aspoň sme si vychutnali krásy mesta.
Na stanici sme sa dozvedeli, že máme skoro 2 hodiny do odchodu autobusu, tak sme sa usadili u polevkového stréca, rozprávali sa a plánovali. O ôsmej večer sa vyrazilo zo stanice. Cesta mala trať 9-10 hodín, čiže dostatok času na vyspatie sa. Dokonca sa nám dostavilo nevídaného komfortu a každý mal svoju vlastnú dvojku, takže sme sa mohli natiahnuť a pohodlne sa vyspať.
Avšak nič nemôže ísť úplne hladko. Do Ban Khoun Kham sme mali doraziť medzí 5-6 ráno, avšak šofér musel s autobusom letieť ako blázon, lebo o jednej ráno sme tu už vystupovali. Hladať hotel sa nám už nechcelo a neoplatilo, tak sme po dlhej dobe vytiahli karimatky a spacáky a zakempili na autobusovej zastávke. Mali sme šťastie a skoro okamžite k nám pribehol túlavý psík, ktorý si lahol na zem a rozhodol sa nás strážiť.
Ráno sme sa prebrali na to, že okolo nás už postávajú ľudia a zaujato nás pozorujú. Zbalili sme si teda naše veci, no nastal problém. Keď nie je hotel, nie je ani toaleta. Na striedačku sme sa teda museli prejsť až na koniec dediny a splynúť s prírodou.
Zistilo sa, že ďalší spoj nám ide až o desiatej, takže bolo dosť času na preskúmanie miestneho trhu, kde sme sa zásobili banánmi a kokosmi. O desiatej sme potom nastúpili na rikšu a vyrazilo sa ku Kong Lo Cave. Po 42 km krástnym prostredím a s usmievavými ľuďmi sme dorazili do cieľa. S rikšarom sme sa dohodli, že o tretej poobede sa tu s ním stretneme a zavezie nás naspäť.
Vybavili sa formality ohľadne lístkov a uskladnení veci a vyzbrojený záchrannými vestami sme išli k rieke. Naše ďalšie dobrodružstvo spočívalo v plavbe cez 7,5 km dlhý jaskynný systém, kde vraj možno obšas aj spozorovať pavúky veľké ako ľudská dlaň.
Keď sme zbadali v čom sa budeme plaviť, tak sme sa rozosmiali. Avšak to nebol vtip, na začiatku jaskyne bolo tak 20 tenučkých lodiek, z čoho väčšina bola potopená. Naši sprievodcovia vybrali jednu relatívne v dobrom stave, povylievali dáku vodu a ukazali na nás, že sa môžme nalodiť. Keď bola loďka zaťažená štyrmi osobami, jej okraj bol len pár centimetrov nad hladinou.
Vyzbrojený čelovkami a poriadnými svetlometmi sa vyrazilo. Pri jemných zatačkách sme samozrejmne začali jemne naberať vodu. Ale sranda musí byť. Chlapík, ktorý sedel v predu loďke, nám svetlometom ukazoval rôzne skalné útary a prírodné obrazce. Krása umelkyne prírody nás tu očarovala a uchvátila. V spojení s všadeprítomnou temnotou a vratkou lodičkou to bol nepopísateľný zážitok.
Z ničoho nič sa loďka priblížila k slabo osvetlenému breho a sprievodcovia nám povedali, že si máme vystúpiť. Keď sme tak spravili, tak odrazili od brehu a povedali nám, že sa stretneme na druhej strane. Pevne som začal dúfať, že sa nejednalo o dáku metaforu a vyrazili sme pomedzi stalaktity, stalagmity a stalagnáty za svetlami. Prírodné utvary boli naozaj dychberúce a neustále sme vyvalovali oči.
Keď sme znova prišli k brehu nikoho sme nevideli. Napätie trošku stúplo, no stále sme počuli zvuk motora a za chvíľu i uvideli naších sprievodcov. Po nalodení sa pokračovalo jaskynným systémom. Tetokrát sme sa dostávali do priestorov tak rozľahlých, že ani svetlomet neodhalil ich steny.
Po krátkej dobe loďka zastala uprostred jaskyne a sprievodcovia nám povedali: “Vystupovať”. Nechápavo sme na nich pozreli, no uistili nás, že sa nejedná o vtip. Neisto som vykročil cez palubu, no voda siahala len pod kolená. Sprievodcovia zodvihli loďku a vykročili vpred. My sme ich nasledovali, no v žabkách som mal čo robiť, aby som sa na klzkých kameňoch nestrepal do vody. O dákych 100 metrov sa zase naskákalo do loďky a pokračovalo sa ďalej. Tento vystupovací rituál sa zopakoval asi ešte dvakrát. Dôvodom bolo, že tam bola plytčina, čiže loďka by tadial s nami neprešla. Napokon sme uvideli svetlo a išli sme za ním.
Vonku sme si vychutnávali pomaličkú a kľudnú plavbu až kým sme nezakotvili. Tu nám povedali, že máme polhodinovú prestávku a potom sa pôjde naspäť. Na brehu sme sa stretli s nemeckým cestovateľom, ktorý cestoval na svojej BMW motorke a vraj sa sem dostal až z európy. Hovoril nám svoje zážitky a my sme ho zaujato počúvali. Keďže sme už mali čo to za sebou, tak sme mu mohli na oplátku poskytnúť vlastné hitorky a dať pár rad pre ďalšiu cestu.
Keď sme sa znova usadili v loďke už sme nešli sami, ale vedľa nás išla ďalšia loďka. Netrvalo dlho a začali sa preteky. Raz viedli oni a raz zas my. Keďže v ďalšej loďke bolo o jednú osobu menej, v jaskyni nabrali rýchlo náskok. Avšak to naší sprievodcovia nechceli dopustiť. Z diaľky som videl, že posádka druhej lode ide pešo cez plytčinu a tak som sa tiež začal chystať na vylodenie. Sprievodcovia na seba šibalsky pozreli, prikývli a povedali nám: “Držte sa”. Vytúrovali motor ako sa len dalo a už sme len počuli ako nám škriabu kamene o spodok lode. Z toho šoku sme sa nezmohli na nič iné, len vysmiate tváre a kývanie, keď sme predbiehali posádku druhej lode.
Vďaka tomuto ťahu sme si udržali víťaznú pozíciu až do konca. Pred vstupom do jaskyňe bolo rušno, lebo miestne deti sa tu zhromaždili a skákali zo skál do rieky. Obdivne sme im zapískali a pobrali sa vyzdvihnúť si veci, aby sme čakali na rikšára.
Čakali sme už od druhej, tak sme sa na bambusových roštoch aspoň pekne presušili. Odbilo tri hodiny, rikšára nikde, odbilo štyri a on stále nikde. Skúšali sme si vybaviť dáky iný odvoz na mieste, no márne. Rozhodli sme sa teda, že to skúsime v dákej dedinke, ktoré sme míňali cestou sem. Nahodili sme naše veci na chrbát, moje už mali slušne cez 30 kilo a vyrazilo sa.
Ľudia nám cestou buď nerozumeli, alebo nechceli odviezť, tak sme šlapali a šlapali. Slnko sa už začalo blížiť k horizntu. Okolo nás prešlo dáke auto, no ani jedno nezastavilo. Prešli sme tak 5 km a bolo jasné, že dnes celú 42 km cestu pešo nedáme. Keď sme prechádzali pomedzi vyschnuté rýžové polia, očami som už sledoval, kde by sa dalo keď tak uložiť a prenocovať.
Na chvíľku sme si sadli pod jeden prístrešok, nech si chrbáty trošku oddýchnu. Milan vyrazil ako prvý a keď bol pri ceste tak s nie veľkou nádejov sa snažil stopnúť okoloidúcu rikšu. No tá zastala. Schmatol som batoh a ponáhľal sa za ním. Zistili sme že na korbe boli dvaja cestovatelia z nemecka, ktorí mali rovnaký problém ako my a podarilo sa im ukecať tohto rikšara. Radi sme súhlasili, že si rozdelíme náklady na cestu a pridali sme sa k nim.
Asi v polke cesty, čo sme sa s nimi rozprávali, dievča z ničoho nič na nás prehovorila po česky. Bola to češka, ktorá už žije v Nemecku, tak sme si znova povedali, aký je ten svet malý.
Po dorazení do Ban Khoun Kham, nebol čas na jedlo, lebo sme šťastlivo doslova preskočili z rikše na korbu nákladného auta, ktoré nás odvezie k hlavnej ceste. Nemohli sme ani veriť, aké máme šťastie a o hodinu na to sme už boli pri hlavnej ceste. Keď sme sa spýtali vodiča, či nevie, kedy pôjde dáky autobus na juh, tak sa rozosmial a povedal, že si máme dáky stopnúť. Takto tu vraj funguje, tak sme vyrazili k jednému, čo práve zastal. Šťastie sa na nás usmialo a šofér nám povedal, že ide do Pakse, kam sme chceli ísť aj my a že má pre nás miesto v uličke. To sme ale netušili, čo to znamená. Autobus bol natrieskany, dokonca jeho posledne dve rady boli k stropu naplnené vrecami s uhorkami. Nám dali dve decké plastové stoličky na ktorých sme mali sedieť. Avšak pri každom pohybe vozidla sme z nich padali, tak sme sa zakrátko usadili na zem. Ja som sedel pri dverách, ktoré boli dokorán otvorené. Pekne prefukovalo, čo bolo fajn, ale keď autobus podskočil, tak som vždy bol v strachu, či nevyletím von.
Milouš si zase pustil film na compe, podotýkam, že v češtine a všetci ľudia okolo neho sa nahli, aby aj oni mohli pozerať. Čiže keď sa začal smiať on, začali sa smiať aj ostatní.
Keďže sme od rána nejedli, boli sme prešťastní, keď autobus o druhej ráno spravil prestávku na odpočívadle. Nachádzalo sa tu veľa stánkov s občerstvením tak sme išli nakupovať. Zohnali sa rýžové suchare, veľké bagety a dokonca aj varené vajíčka. Hneď sme sa pustili do jedla. Keď som olúpal prvé vajíčko, pod škrupinou sa nachádzalo hnedkasté bielko, ktoré slušne smrdelo. Olúpal som teda ešte jedno, no bolo také isté. Miloušo objavil pod škrupinkami presne to isté. Na to Milouš, ktorý už skoro nevidel od hladu skonštatoval, že miestni to jedia, tak to musí byť dobré a zahryzol. Pod hnedkastým bielkom sa nenachádzalo žĺtko, ale už malinké embrio s páperím. Milouša ani tento fakt neodradil a jednu porciu zjedol. Netváril sa zrovna nadšene a do ďalšieho sa už nepúšťal. Dopriali sme si tak diétnu večeru v podobe suchej bagety a ryžových sucharov. Okolo nás stále pobehovali deti a žobrali peniaze, tak sme im darovali vajíčka, ktoré s nadšením vzali a pustili sa do nich.
V žalúdkoch už niečo bolo, tak sa nám v autobuse podarilo aj zaspať. Ja som teda už neriskoval pri dverách a zvalil som sa v uličke na moje veci a dáke vrecia (asi s uhorkami). Po náročnom dni som vytuhol ako batoľa a zobudil som sa až v Pakse. Tu sa zitilo, že za trištvrte hodinku nám ide bus do Ban Nakasang. Radostne sme sa ešte prespali a okolo obeda už zastal autobus. Avšak stáli sme pri hlavnej ceste a okolo nič nebolo. Vodič mi začal vysvetlovať, že si musíme zaplatiť dáku rikšu, ktorá nás dovezie do mestečka, vraj to je dákach 8 km. Nato som začal vysvetlovať ja jemu, že sme si zaplatili cestu až do Ban Nakasang. Po chvíľke dohadovania, prišiel za jedným rikšárom a dohodol sa s ním, že nás odvezie. Rikša je trošku prehnané, lebo to bola len vlečka pripevnená k motorke. No nám to stačilo. Tých údajných 8 km bolo minimálne 18 km, ale napokon sme sa ocitli v prístavnom mestečku a teda sa náchadzali v oblasti Si Phan Don, čiže Four Thousand Islands. Zjednali sme si loďku a vyrazili polhodinovou plavbou na ostrov Don Det. Kde sme cca 10 minút od vstupu na ostrov našli ubytko v rozprávkovom domčeku.
Zatiaľ, čo bol Milouš v sprche, ja som sa hojdal v hojdacej sieti na terase a uvažoval som, ako je neuveriteľné, že pred 20timi hodinami som sa niekde vstrede rýžoveho poľa rozhliadal, kde budem spať a teraz si ležím v sieti na ostrove o 700 km južnejšie.
Keď sme boli obaja voňavučkí a mali na sebe čisté oblečenie, vyrazilo sa na jedlo a prehliadku ostrova. Celý ostrov mal na obvod 4 km, takže netrvalo dlho a mali sme ho zbehaný. Všade bolo plno domácich zvierat, hotelíkov a príbytkov domácich. Toto všetko sa nachádzalo hlavne pri vode, lebo stred ostrova bol tvorený prevažne vyschnutými poliami.
K večeru sme sa usadili v útulnej reštike a do noci tu posedávali. Keď prišla únava, zaľahli sme do manželskej posteli (kto vie, čo si na recepcii o nás mysleli).
Ďalší deň sme relaxovali až hnili. Po obede som si povedal, že treba spraviť niečo akčnejšie a tak som si šiel zabehať. Prebehol som naprieč ostrovom, na konci som prešiel mostom na ostrov Don Khone a ten som tiež naprieč prebehol. Bolo to slušných 8 km, no jedna flaša vody pri pečucom slnku, teplote nad 40 stupňov a úplnému bezvetriu nebolo dosť. Z druhej strany ostrova, bolo viedieť územie Kambodže a dali sa tu pozorovať aj vzácne mekongské delfíny, no žiadneho som nevidel. Pri spiatočnej ceste som bol už bez vody a miestami som si myslel, že ani nedobehnem. Po dlhej sprche som vypil jednu fľašu vody za druhou.
Ďalší deň ráno sme si požičali bicykle a vybrali sa poriadne preskúmať ostrov Don Khone. Prešli sme náš ostrov, most a dostali sme sa až na juh Don Khone. Tu sme strávili hodnú chvíľu v nádejí, že uvidíme delfínov. Tie sa ale stále skrývali, tak sa vyrazilo ďalej.
Cestou Milouš bystrím okom spozoroval kokosové palmy, tak sme sa pustili do ich zháňaní, šúpani, otváraní a pití. Po tomto osviežení sa nám radostnejšie šlapalo, až sme to došlapali na malú pláž. Raritou tu bola piesková pláž a okolie pripomínalo prírodu zo stroskotanca.
Tu sme sa trošku osviežili a vybrali sa na spiatočnú cestu. Večer sme sa začali baliť, lebo ráno sme opúšťali toto rajské miesto. Milouš počas balenia na mňa zakričal nech sa idem pozieť, čo našiel. Z pod jeho batohu vybehol škorpión. Obdivovali sme tohto fešáka, keď tu zničoho nič vbehol Miloušovi medzi veci. Trvalo hodnú chvíľu kým sa nám podarilo tohto návštevníka zbaviť.
Na týchto ostrov sme si krásne oddýchli a ako sa hovorí, dobili baterky. Cestovanie je krásna vec, ale keď sa človek dennodenne presúva, časom to začne vyčerpávať. Takže táto naša malá dovolenka, počas dovolenky nás nabila navou energiou a ďalší deň sme boli pripravený vyraziť do novej krajiny, Kambodže. Tu sme sa konečne mali stretnúť s kamošom Samkom, ktorý za nami už dva dni cestoval z Thajska, ale to bude ďalší príbeh.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára