Odvážne sme prekonali
5 hodinovú cestu (pre niekoho dlhá a pre niekoho slabý podpriemer) do Kambodže.
V Stung Treng nás hneď odchytil miestny aktivista a zadarmo nás odviezol do
jeho hotelu. Keďže priestory boli viac než prijatelné a cena veľmi primeraná,
rozhodli sme sa tu zostať.
Hlad nám velil
vyhľadať reštauračné zariadenie, kde by sa žalúdok zaradoval. Avšak prázdna
peňaženka mala dosť solídne argumenty. Trvalo cez hodinu, kým sme sa stali
vlastníkmi peňazí domácej meny a vyrazili na lov reštaurácie.
Ulovená bola mala
reštaurácia, ako sa u nás hovorí „Pánu Bohu za chrbtom“. Tu sa zviedol neľahký
súboj o vysvetlenie obsluhe, čo si chceme objednať. Najprv nám priniesli
jedno jedlo, no keďže sa nedalo určiť komu patrí (pritom sme si objednali úplne
odlišne jedlá), rozhodli sme sa počkať až prinesú ďalšie. Ani to však
neosvetlilo našu záhadu. Po ťažkom učení angličtiny domáceho obyvateľstva, sa
záhada vyriešila. Ani jeden z nás nedostal to, čo si objednal. Preto si
každý vybral to, na čo mal chuť a pustilo sa do jedla.
Jedlo bolo výborné, no
únava z cesty nás nasmerovala na hotel. Tu nám bol dopriaty len pol
hodinový oddych a vyrazilo sa po tretieho mušketiera. Zatiaľ, čo ja som
hliadkoval, pri soche jeleňa, uprostred námestia, Milouš sa snažil nájsť free
wifi, aby poslal Samovi správu s našou presnou geografickou polohou
(samozrejme pri Jeleňovi).
O to väčšie
prekvapenie pre mňa bolo, keď sa Milouš vrátil rovno so Samom. Ťažko sa mi hľadajú
slová, aby popísali radosť, ktorú som pocítil, keď som ho uvidel. Potriaslo sa
pravicami, padlo objatie a zamierilo sa na hotel. Počas cesty sa
odštartoval kolotoč, ktorý pozvoľna skončil o niekoľko hodín neskôr, teda
rozprávaním zážitkov, ktoré sme zažili.
Zážitky naberali na
atraktívnosti a naše plány do budúcnosti naberali stále reálnejšiu podobu.
Večer sme sa usadili v príjemnom miestnom lokále. Aj keď sme boli jediní
zákazníci v podniku, barmanovi nevadilo natiahnuť zatváraciu dobu.
Pri návrate na hotel
som poznamenal, že by bolo zaujímavé, keby bola vchodová brána zavretá
a dvor by strážil pes. O pár minút sme zistili, že to bola doslovná
predpoveď neďalekej budúcnosti.
Keďže nikto z nás
gymnastiku netrénoval, nerobilo nám problém prekonať dvojmetrovú bránu
s ostatným zakončením. I keď pár ostňov podľahlo pod našimi rukami
ako mongolské vojsko pri čínskom múre, v bezpečí sme sa dostali do dvora.
Tu nás ale čakal strážny pes. Jeho jediný prejav záujmu o naše osoby, bol
prejavený tým, keď utekal pred objektívom nášho foťáku. Z izby vybehla aj
suseda, ale pri otázke „Čo čumíš?“, sa otočila a išla spať (normálne to
vyzeralo, ako keby nám rozumela).
Zatiaľ, čo sa niektorí
členovia pobrali spať, iní sa vybrali rozpútať napínavé kartové súboje.
Niekoľko krát sa vystriedali dve kartové hry, ale keďže nikto nepočítal skóre,
uzavrela sa remíza a išlo sa spať.
Ráno sme sa pokúsili
o požičanie si skútrov, aby sa mohlo vyraziť do neďalekých národných
parkov. Keďže sa ale blížil kambodžský nový rok, bol to vopred prehraný boj.
Následná zmena plánu zahrňovala rýchly niekoľkohodinový presun do Kratie. Avšak
ani tu sa nepodarilo prenajať skútre, tak sme prestali bojovať s osudom
a rozhodli sa, že tu pekne oslávime nový rok.
Do večera bolo času
dosť, tak sa vyrazilo omrknúť si mesto, zohnať si niečo pod zub a ostrihať Milouša. Všetky tri body
boli úspešne splnené, tak sme sa
presunuli na izbu, kde sme sa dali do pucu na večer. Ako som už spomínal, tak
sa blížil nový rok, čiže boli očakávané, veľkolepé oslavy. Vyfešákovaní chalani
vyrazili von, aby sa stali ich súčasťou. Ani vo sne nás ale nenapadlo, že
budeme ich jedinými tvorcami.
Celé mesto bolo
doslova mŕtve. Predpokladalo sa teda, že ľudia si chcú pred tou veľkou udalosťou
poriadne oddýchnuť a nabrať sily. Pri prechádzaní sme napokon narazili na
partičku štyroch chlapov, sediacích na chodníku a celkom dobre sa
zabávajúcich. Hneď nás prizvali a my sme radi súhlasili. Dvaja z nich
boli dokonca policajti a bolo veľkým prekvapením, keď čas od času „mierne“
podnapitým hlasom odpovedali na hlásenia vysielačky. Neskôr vysvitlo, že jeden
z nich je náčelníkom policajnej stanice a samozrejme je práve v službe. Keď sa
jeden z nich pokúšal dať Samovi pusu na líce so slovami „Vyzeráš ako
Justin Bieber“, pochopili sme, že je čas vrátiť sa na izbu a ísť spať.
A bolo to tu.
Nový rok sa začal. Mimochodom v tomto roku to už bol štvrtý nový rok
a tretí, ktorý som sa chystal aj osláviť. Mesto prekypovalo životom, čo
v nás vyvolalo nedočkavý pocit na večer. Milouš zašiel ku kaderníkovi,
ktorý predviedol naozaj dobrú prácu.
Po obede sme sa
spokojne najedení vracali na hotel s dákou to flašou ( chalani našli
obchod z 12 ročnou whisky za 3 doláre) a pomaličky sa znova pustili do
príprav na večer. Užili sme si pri tom kopec zábavy a o 10tej
vyrazili do ulíc. Jediné, čo bolo znova objavené, bolo mŕtve mesto. Jediný
podnik, kde to žilo, bol vzdialený karaoke bar, tak sme sa tam pobrali. Nemôžem
povedať, že by sme boli úplne bez talentu (alebo snáď áno?), ale ak sme aj mali
slávikov v hrdlách, tak ten večer umreli a ich miesto zabrali supy.
Po 3 flašiach whisky
sme boli slušne v nálade. Karaoke bar pripomínal obrovské kasíno z Las Vegas.
Tak sme nič netušiaci vošli do „karaoke baru“, čo bola len zástierka, pre
miesto, kde sa vykonávalo najstaršie remeslo. Keď nás usadili vo vlastnej
miestnosti, so Samom sme sa chopili mikrofónov a začali spievať „Its my life“.
Keď nám jedna pani prišla predstaviť dáke dievčatá, zarazili sa vo dverách a
pri započúvaní sa do nášho spevu sa otočili na päťe a išli preč.
Keď sme sa konečne
rozhodli, že stačilo (personál baru to nepochybne ocenil), pobrali sme sa na
hotel. Cestou ešte ticho preťala dáka vypalovačka, ale ani to neprebudilo mesto
k životu.
Ráno sa rozhodlo, že
prišiel čas presunúť sa na juh. Vyrazilo sa teda na miestnu autobusovú stanicu.
S obrovským prekvapením nám bol za trošičku vyššiu cenu ponúknutý taxík.
Mali sme ťažkú noc za sebou a pred nami bolo nespočetne veľa hodín cesty,
takže sa súhlasilo. To nám ale nikto nepovedal, že tých slabých 12 hodín, pôjde
v jednom taxíku 8 ľudí. Áno, štyria vpredu a štyria
vzadu. Dokonca aj šofér sa delil o svoje sedadlo a solídne
vykrútený sa snažil riadiť auto.
Po tejto ceste, ktorá
sa dostala na vrchné pozície bláznivých a ťažkých ciest, sa konečne
dorazilo do Kepu. Ocitli sme sa na juhu Kambodže, takže sa pred nami znova
objavilo more. Bola však noc, tak sme si to veľmi nemohli vychutnať. Bolo niečo
okolo polnoci a na hľadanie ubytka sme boli príliš ustatí, tak sme sa
zložili na lahátkach na pláži.
More šumelo, komáre
a ostatný hmyz štípal a teplo bolo priam neznesiteľné. Ráno sme preto
nadšene naskákali do mora, aby sme sa schladili a pomaličky začínali
nasávať tu čarovnú atmosféru. Keď sme boli nasatí, vyrazilo sa hľadať ubytko.
Najprv nás šokovali,
predražené hotely, ale napokon sa objavilo jedno z najleších ubytiek, aké
sme kedy mali. Pekná izba, šach a biliard zadarmo, slušná wifi
a hlavne mangá zadarmo. Po stenách neustále behali jašterice a to od
maličkých až po poriadné kúsky, takže problém s hmyzom sa zdal byť vyriešený.
Keď sme neskôr objavili veľkého pavúka Jožka na stene v izbe, boli sme si istí,
že komáre tu nebudú problémom (tak aj bolo).
Prejedení mangami, sa
vyrazilo omrknúť mesto. Jednalo sa o prímorskú rybársku oblasť, avšak
poriadne zasiahnutú turistickým ruchom. To sa odzrkadlovalo na cenách, čo nám
nebolo zrovna po chuti. Ale čo po chuti bolo, tak to bol výborný seafood. Krab
na zelenom korení a krevety, ktoré tu boli zvolené sa pri prvom súste stali
najlepším jedlom v živote. Kým sa dostalo mäso z kraba, tak sa musel zviesť menší
boj, no tie lahodné sústa stáli za to. Keďže ani tu sa žiaden nočný život
nenachádzal pobrali sme sa spať.
Nasledujúci deň sa
vyrazilo na menšie treky. Náš hotelík sa nachádzal na úpäti veľkej hory
a bedeker nám odporúčal navštíviť chrámy a výhľady, ktoré táto hora
ponúka. Nájsť cestu však nebolo ľahké. Avšak v meste Kep sa oplatí
nasledovať mangá. Tak sme sa cez dáku súkromnú mangovú záhradu
a rozpadnutý plot napokon dostali na cestu, ktorá smerovala na
k vrcholu hory.
Cesta išla pozvolna
hore, čo bolo príjemné, ale nedočkaví chlapci chceli byť už hore. Tak sme pri
prvom náznaku skratky vyrazili kolmo hore do kopcov. A tak sme za malu
chvíľu už boli pri malej budhistickej svätyni. Po krátkej prestávke sa
pokračovalo ďalej a navštívili sa ešte dalšie dve duchovné miesta.
V mojom bedekri
odporúčali, aby sme z tejto hory pozorovali západ slnka, lebo patrí
k jedným najkrajším v širokom okolí. Takže keď sa slnko blížilo
k obzoru ako kamzíci sme sa driapali k vrcholu. Napokon sa objavila
krásna výhliadková skala, kde sme sa usadili, rozprávali sa a vychutnávali
čaro okamihu.
Po sprche na hoteli
a zjedeni niekoľkých máng sa vyrazilo opäť do mesta. Chceli sme si ho viac
prezrieť, ale jedná sa o naozaj maličké mestečko, tak to netrvalo dlho.
Žabky v žalúdkoch nás ako GPSky navigovali na fishmarket, kde sme si
vyberali reštauráciu. So Samom sme chceli znova totho pžasného kraba, no
v reštaurácii nám povedali, že už sa im minuli a až ráno pôjdu
vyloviť čerstvých. Tak sme sa rozhodli pre inú reštauráciu, ktorá ho v ponuke
mala. Nebol síce taký dobrý, ako predchádzajúci večer, ale stále to bola
mňamka. Milouš sa nechal nalákať na krásnu pečenú rybku a tak sme
posedávali, vychutnávali si úžasné jedlo, počúvali šumot mora a plánovali
naše ďalšie kroky.
Ráno po mangových raňajkách
sa zbalili veci a nasadli sme do minibusu, ktorý nás mal zaviasť na druhú
stranu krajiny do Siem Reap. Poloprázdne približovadlo saveľmi skoro naplnilo
a tak sme sa dostali do klasickej cestovnej pohody, čiže pokrčené nohy
a ruky pritlačené k telu. Dokonca sme sa dostali do hlavného mesta
Phnom Penh, ale tu sme iba presedlali na normálny autobus a pokračovali
v ceste.
Po deviatej večer sa
konečne dorazilo do cieľa. Ako malé deti sme vyvaľovali oči pri prechádzaním
mestom. Tu to žije!, boli naše prvé myšlienky. Ulice sa hemžili turistami
a domácimi, ktorí si vychutnávali nočný život. To nás nabilo energiu
a únava z celodenného cestovania bola rázom preč.
Naše nové ubytovanie
bolo povedzme viac ako luxusné. Na povale veľkého domu boli na zemi poukladané
madrace nad ktorými sa nachádzali moskytieri. Pre mňa tu ale už nebolo miesto,
tak som bol okradnutý o toto čarovné bývanie a poslali ma do
normálnej postele o poschodie nižšie.
Aj keď nás okolitá
atmosféra nabila energiou, tak sme sa rozhodli pre pokojný večer. Vyrazilo sa
do ulíc, kde sme si dopriali chutnú večeru a ďalej sa pokračovalo po nočných
trhoch. Doslova nás tu uchátili práce miestnych maliarov a zasnene sme
obdivovali ich obrazy. Dokonca sme mali možnosť si pozrieť tradičné tanečné
prestavnie, ktoré nám zlepšilo už tak dobrú náladu. Napokon však únava
prevládla a pobrali sme sa spať.
Ráno bolo zase raz
krásne slnečné. Vyrazilo sa na raňajky a nabitý energiou sme sa rozhodli, že si
dáme pohodový deň. V hosteli sme sa spoznali so Sarou, bola to marocká
cestovateľka žijúca v Paríži. Jej neustále veselá nálada nám sadla do noty a
tak sme ju pribrali do našej partii. Cez deň sme mali jedinú bojovú úlohu a to
zajednať si rikšára na nasledujúci deň, lebo sa malo vyraziť do Angkor Watu.
Táto úloha bola bleskovo splnená a chlapík bol ochotný nás celý nasledujúci deň
voziť za 12 dolárov, s čím sme radostne súhlasili.
Pekné prechádzanie sme
sa rozhodli zakončiť masážou. Usmievavé dievčatá nás doslova vtiahli do salónu.
Keby som vedel, o ma čaká, tak by som tie 4 doláre radšej ušetril. Už po pár
sekundách som mal chuť opýtať sa slečny, či už niekedy robila masáž. Masáž
spočívala v tom, že ma neprestajne štípala po chrbte. Keď som sa opýtal
chalanov, ako to prebieha u nich, tak oznámili, že rovnako. Pekne sme sa pri
tom nasmiali a naozaj sa nemohli dočkať, až to skončí. I keď ma pred tým chrbát
nebolel, tak po tom asi trochu i začal.
S chalanmi sme sa
zhodli, že aj keď skoro ráno vyrážame, nemôžme ďalšiu noc len tak prespať. Po
dopití posledných kúskov novoročnej whisky, sme veselo vyrazili do ulíc. Naše
vnútorné párty GPSky nás neomylne doniesli na Pub Street. Tento názov bol
naozaj doslovný a výstižný. Dlhá ulica bola lemovaná barmi, z ktorých
sa ozývala hudba, ktorá nás lákala ako svetlo muchy.
Bar sa vybral
jednoducho. Tam kde hrala najlepšia a najhlasnejšia hudba. Keď sme sa tu dali
ešte pifko, tak sa v nás prebudili parketví levi a tých sme hneď aj vypustili.
Spoznali sme tu kopec cestovateľov aj damácich, čo sa radi zabávali. Na parkete
sme sa vlnili až do rána, ale keďže sme sa o piatej mali stretnúť s rikšárom
pred hostelom, pobrali sme sa spať. Čiže po dorazení na ubytko mal každí
krástnych 30 minút na spánok.
Ranné budenie bolo
náročné, ale horko-ťažko sa to zvládlo. Pred hostelom sme sa stretli so Sárou a
Lior (jej kamoškou, ktorá sa k nám pridala). Spoločne sme sa namačkali do rikše
a vyrazilo sa. Chladnejší ranný vetrík nám robil dobre a naše hlavy sa cestou
kývali zo strany na stranu, ako sme zaspávali.
Napokon sa dorazilo do
cieľa. Prišli sme ešte za tmy, aby som si mohli vychutnať tú čarovnú atmosféru
východu slnka nad najznámejším chrámom z tohto komplexu. V rýchlosti sme prešli
cez chrám Angkor Thom a následne zaujali miesto pred Angkor Wat. Kým Milouš so
Samom sa posadili do ústrania, ja som sa vmiesil medzi ostatných turistov a
nedočkavo čakal na príchod slnka.
Trvalo to pár minút,
no napokon sa ukázalo. Pomaličky sa ten červeno-oranžový kotúč začal dvíhať
vyššie a vyššie. Okolie sa vyplnilo nadšenými vzdychmi a cvakaním foťákov. Sám
som striedal chvíle fotenia s chvíľami pozorovaním tohto tisícročia trvajúceho
divadla.
Keď už slnko bolo
vysoko, prišiel čas pobrať sa ďalej. Vykročil som za chalanmi so slovami: Tak
ideme, ale bolo to super, že? Vtedy sa na mňa nechápavo pozreli a vysvetlili
mi, že oni ešte stále čakajú na východ slnka. Vysvitlo, že ich miesto nebolo
zrovna najlepšie, lebo niekoľko stromov im zakrývalo výhľad na vychádzajúce
slnko.
Chalani bolo trošku
sklamaní, ale pobrali sme sa ďalej. Našli sme dievčatá a vyrazilo sa na
preskumavanie chrámov. Starobylá architektúra nás dostala. Bolo ťažko veriť, že
niečo takéto mohlo vzniknúť pred tisíckami rokov. Pri prechádzaní sme narazili
na mnícha, ktorý dával náramky na ruku, no pri tom aj predniesol požehnávajúcu
modlitbu.
Neboli by sme to my,
aby sme si pri prezeraní pamiatok aj trošku nezapózovali. Naše nové kamošky nás
v tom podporovali a neraz sa aj s úsmevom na perách pridali.
Napokon sme opustili
hlavný chrámový komplex a vyrazili za naším tuktukárom, aby sme sa vydali, k
ďalšiemu chrámu. Ten šak neležal hneď pri ceste, tak sme si museli aj trošku
vyšlápnuť do kopca. Za odmenu nám bol nádherny pohľad so vtáčej perspektívy na
okolie a samozrejme ďalší chrám na vrchu kopca.
Po vyobdivovaní tohto
miesta sa znova začala pózerská seria fotiek. Keď sme boli vycvaknutí všade,
kde sme chceli, započala sa cesta dole.
Rikšár s nami hneď po
príchode vyrazil ďalej. Následne sme sa dostali k obrovským sochám, ktoré boli
spojené a dokonca tvorili bránu. Týto veľkolepí strážcovia na nás hľadeli z výšky
a našťastie nás nechali bez protestov prejsť.
Ďalší užasný chrám bol
naozaj monumentálny. Tu sa nachádzali obrovské tváre budhu, ktoré sú týmto
miestom preslávené.
Ťažko sa slovami
opisujú tieto chrámy, lebo ich architektúra bola naozaj nádherná, no všetko to
bolo mnohonásobne zvýraznené atmoférou, ktorá sa dala vnímať len srdcom a
duchom. Ako sme tak chodili od chrámu ku chrámu, tak skoro na každom kroku sme
sa zastavili, aby sme mohli čo najviac nasať túto atmosféru a tak zvýrazniť
tieto pohľady v našich spomienkach.
Pri tomto prechádzaní
sme narazili na nápis, ktorý nas udivil a hlavne Milouša veľmi potešil. Česká
republika sa podielala na rekonštrukcii niektorých týchto chrámov.
Ďalší chrám nám zrazil
sánky dole, lebo celá jedna jeho stena bola vytvarovaná do podobizne ležiaceho
Budhu. Duchovno týchto miest bolo posílené všadeprítomnými mníchmi.
Celodenné chodenie
nám dalo zabrať a hlavne nám pri tom i slušne vyhládlo. Preto nás ujo rikšár
zaviezol do časti, kde sa ponúkalo jedlo a znova sme mohli obdivovať nádherné
obrazy.
Pri ceste k ďalšiemu
chrámu nastala zmena počasia. Z ničoho nič začali padať kvapky, ktoré rýchlo
prešli do bubnujúceho dažďa. Milouš so Samom sa začali smiať, keď pozorovali,
ako ľudia, ktorí sa celí deň sťažujú na horúčavu, sa bežia schovať pod strechu.
Smiech ale nebol dostačujúci, tak prešli na vyšší level a predviedli tanec v
daždi. Aby neboli o samote, tak sa k ním pridala aj Sara a spoločne si
vychutnávali toto znovuzrodzujúce osvieženie.
Dážď odišiel rovnako
rýchlo, ako prišiel a pred nami sa objavil chrám, ktorý ma najviac uchvátil, so
všetkých, čo som tu videl. Tento chrám bol v absolútnom súlade s prírodou, čo
dokazovali stromy, ktoré nielenže z neho vyrastali, ale niektoré dokonca rástli
na ňom. Kamene sa stali oporou pre stromy a stromy zase súčasťou múrov.
Pri vychádzaní z tohto
komplexu nás obkolesili miestne deti. Vypulili na nás veľké oči a začali nám
ponúkať náramky a iné rôznorodé produkty. Niekedy bolo naozaj nesmierne ťažké povedať týmto deťom, že nemáme záujem, lebo vždy potom nasledovala smutná tvár
a ešte väčšia snaha a presviedčanie nás.
Slnko sa už blížilo k
obzoru, keď sme prechádzali posledným chrámom a tak sa pridalo do kroku, lebo
nám bolo sľúbené nádherné miesto pre pozorovanie západu slnka. Po chvíľke jazdy
tuktukom sme dorazili k brehu jazierka. Široko ďaleko sme boli jediní turisti.
Miestny chlapec sa nám snažil predať alkohol. Keď sa nenechal odbiť, tak sme
povedali, nech nám zoženie Zlatý Bažant, no čo chlapec vyštartoval a už sme ho
nevideli.
Aj keď sa slnko
skrývalo za oblakmi, vôbec nám to nevadilo. Ľahli sme si na kraj jazera na
rozohriate kamene a len tak oddychovali. Po nejakej dobe k nám pristúpila Sara
a povedala, že je z nás unesená. Chvíľu nás pozorovala, ako tak ležíme so
zavretými očami a úsmevmi na perách a videla, že sme absolutne dokonale
spokojní. Pohľad na nás vraj presne vystihoval to, ako sa ona cítila. Bol to
dokonalý deň. Všetci sme sa zhodli na tom, že rozhodne jeden z najlepších, aké
sme do teraz zažili.
Pri spiatočnej ceste
sa začali púšťať songy od Boba Marleyho. No keď ich Samo so Sárou začali aj
spievať, tak zábava v natlačenom tuktuku začala gradovať. Aby sa tento deň
skončil úplne dokonalo, ešte aj mraky sa rozostúpili a odhalili nám prekrásny
západ slnka.
Nasledujúci deň bol
náš posledný deň v Kambodži. Rozhodlo sa, že si cez deň oddýchneme a večer
zaparíme. Baby nás zaviedli do hotela, kde bol aj bazén a tak sme tam radostne
naskákali. Niekoľko hodín sme sa tu chladili a leňošili.
Napokon sme slečny
opustili, lebo sme boli hladní, museli sme sa chystať na večer a chceli sme
kúpiť ešte dáke tie obrazy. Všetko sme úspešne zvládli a po zotmení, vybavení
fľašou tequily, sa ocitli na strešnom bare v našom hosteli. Tu sme sa stretli
partička najrôznejších cestovateľov z celého sveta a tak sa pustili do zábavy.
Napokon sme sa všetci
presunuli do nám známej Bub Street. Keďže sme sa nevedeli rozhodnúť do ktorého
baru pojdeme, vyriešili sme to svojským štýlom. Povyťahovali sme ľudí z barov a
rozpútali obrovskú diskotéku priamo na ulici.
Ráno o pol šiestej nám
odchádzal autobus to Thajska a my sme sa ako zázrakom o piatej všetci stretli
na ulici pred hotelom. Keďže každý začal rozprávať svoje neuveriteľné zážitky z
večera, spánok sa nekonal. Ako inak zahájiť cestu do bláznivého mesta Bangkok,
než obrovskou a bláznivou párty?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára