04/05/2013
Ráno
sme naozaj niečo po piatej vstali (a to bez budíka). Na druhú stranu to nie je
tak ťažké, keď človek ide spať pred ôsmou. Nasledovala klasická rozcvička
a čajíkovo sušienkové raňajky na balkóne. Kvôli mrakom sme predchádzajúci
deň nevideli obrovitú, zasneženú horu, pri ktorej ostatné vyzerali ako
trpaslíci. To nás nabilo ešte viac energiou a okolo šiestej sme už
šlapali.
Cesta
ubiehala rýchlo, hlavne preto, že sme zase nahodili zabijácke tempo a do
ďalšej dediny sme prišli o 20 minút skôr, než bol predpokladaný čas. Tu
nám znova skontrolovali naše povolenia a razilo sa ďalej.
Pri
opúšťaní dediny sa k nám pripojil ďalší turista, ktorému vyhovovalo naše
makáčske tempo. Keďže sme spolu dáku tu chvíľu cestovali, tak sme si
porozprávali naše príbehy. Chriss z Londýna bol na cestách 6 mesiacov
a ako mnoho párov, aj on sa počas cesty rozišiel so svojou frajerkou. Mal
naozaj dôkladne pobehanú celú juhovýchodnú Áziu. Najviac ma z jeho
rozprávania upútalo, že približne v polke Annapurna treku ide na 10 dňovú
zachádzku do kráľovstva Mustang. Ide o kráľovstvo, ktoré je súčasťou
Nepálu, ale až do nedávna bolo absolútne neprístupné turistom.
Počas
rozprávania nám cesta ubiehala tak rýchlo, že ďalšími dvoma dedinami sme takmer
preleteli. Ale nič netrvá večne. Za ďalšou dedinou cesta vystrelila strmo
nahor. Serpentínovitá cesta, teda schody by bolo asi presnejšie, sa zdala byť
skoro kolmá. So Samom nám muselo asi vážne preskočiť, lebo sme sa ocitli na
čele asi 10 člennej skupiny. Sám Chriss, ktorý robil vysokohorského sprievodcu
v Amerike uznanlivo kýval hlavou. A ľudia za nami dokonca aj šerpovia
nechápavo kývali hlavami, keď sa dozvedeli, že naše batohy vážia 24-25 kilo.
Na
kopci sme pustili celú skupinu pred seba, lebo sme sa pustili do fotenia. Po
krátkej prestávke (ku ktorej sme sa museli skoro nútiť), sa znova pokračovalo
v putovaní. Opisy krásnych výhľadov, vratkých mostov a rozprávkových
dediniek spravím tentokrát prostredníctvom fotiek, lebo slová sú nedostačujúce.
Tesne
pred stanoveným cieľom sme podstúpili ďalšiu kontrolu dokladov. V dedinke
Chame sa hneď zjednalo ubytko za krásnych 300 rupií. Keď sme sa nedkôr
dozvedeli, že na izbe máme aj pojazdnú zástrčku, hrubú a teplú duchnu
a vonka dokonca tečie vlažná sprcha, považovali sme tento deň za nadmieru
úspešný. K tomu prispelo aj to, že s našimi bremenami sme zdolali 18
km horským terénom (pred pol druhou) a ocitli sa tak v nadmorskej
výške 2710 m.n.m.
Samo
sa hneď po sprche pustil do varenia polievočky. A ľudia, tá teda bola.
Skoro som zabudol spomenúť, že cestou sme zohnali ďalšie 4 hlávky cesnaku
a 2 cibule, takže choroba u nás nemá šancu. Taktiež sa zohnali ďalšie
tabletky na čistenie vody, čím sme sa dostali do úplne bezstarostného stavu.
Po
veľkej námahe však jedna polievka nestačila. Išiel som teda za pani domácou
s tým, že od nej kúpim polku ešusu uvarenej ryže. Tá radostne súhlasila
a naplnila mi ho celý. Tak sa znova naštartoval varič a spravilo sa
ale že znamenité rizoto.
Keďže
odbilo asi tretiu hodinu, do večera bolo stále veľ času. Rozhodli sme sa ho
vyplniť hraním kariet. Bola to zábava, ale taktiež veľmi náročné. Po sýtom
obede boli naše brušká plné a vonku sa rozpútala silná búrka, takže
bubnujúci dážď nás nekompromisne uspával.
Sama
to napokon zmohlo, zaliezol pod hrejúcu duchnu a doprial si poobedný
šlofík. Ja som skúšal písať blog, ale únava ma pripravila o všetky tvorivé
nápady. Siahol som teda po knihe. Keď ma aj to začalo uspávať, radostne som
zistil, že je 5 hodín a teda stanovený čas pre večernú polievočku.
Samo
sa s úsmevom prebudil na bubnovanie krájanej zeleniny o ešus. Doprial
som nám viac zeleniny než zvyčajne, čo sa odrazilo od chuti a izbou sa
nieslo slastné hmkanie. Pekne najedení sme si umyli zúbky a za silnejúcej
búrky s úsmevom na tvári zaspali.
05/05/2013
Štvrtý
deň sme si pekne prispali a vstávali o trištvrte na šesť. Prebehla
ranná rutina a vyrazilo sa. Nechce sa mi veriť, žeby sme tak rýchlo
naberali kondičku, ale naozaj naše raňajšie tempá boli čím ďalej svižnejšie,
rýchlejšie a radostnejšie. Pri opúšťaní Chame sme znova stretli Chrissa,
ktorý nám dal super tip, ale o tom až neskôr.
Gigantickosť,
masívnosť, nebotyčnosť a už neviem, čo všetko okolitých hôr sa naozaj
slovami opísať nedá. Konečne nás začali obkolesovať 5000ky a ich zasnežené
vrchy naozaj prehovárali do duše.
Po
chvíle šlapania Samo stále zrýchľoval a zrýchľoval, až sa mi stratil
z dohľadu. Tu však nastal problém, keď som sa dostal na rázcestník. Vybral som sa teda po trekovej ceste. Tá sa
ponorila do lesa a za malú chvíľu vyústila k rieke. Tu som prekročiť
po nie zrovna bezpečne vyzerajúcom moste. Ale keď ním prešla veľká skupina
oslíkov aj ja som naň vykročil istou nohou.
Cestou
som sa obzeral po Samovi, no nebolo po ňom ani stopy. Vzrastal vo mne silný
pocit, že sa vydal druhou cestou. Keď som po chvíľke uvidel aj druhú cestu, pár
minút som ho vyzeral ale márne. Rozhodol som sa ísť do najbližšej dediny a tam
ho snáď nájsť.
Cestou
som prekračoval ešte zaujímavejšie vyzerajúci most, no opäť prechádzajúci oslík
mi dodal istotu, že to podo mnou nespadne.
Keď
som sa znova napojil na druhú cestu objavil som poskakujúceho Sama. Ten
vzniesol podozrenie, že v sušienkach, ktoré jeme sú dáke podporné látky,
lebo je až neuveriteľné, že máme toľko energie. Samo cestou predbehol 5
skupiniek turistov a keď niekoľkým šerpom oznámil váhu krosny, tak sa ho
spýtali, kde robí vysokohorského nosiča.
Cesta
nám znova rýchlo ubiehala a pred nami sa ukázala gigantická hora, ktorá
bola hladká ako zo skla. Naozaj nie som schopný opisov a zase nechám
prehovoriť fotky.
Po
vyškriabaní sa ďalšími strmím kopcom nás privítali strýkovia, ktorí mali stánky
s náramkami. Ani jeden z nás neodolal a rozšíril si svoju
zbierku o náramok z himalájskych hôr z viac ako 3000 metrovej
výšky.
Bolo
pol druhej, keď sa konečne dorazilo do Lower Pinang z kadiaľ sa vyrazilo
hore strmím kopcom do Upper Pinang, 3310 m.n.m. položenej dedinky.
Pred
jej vstupnou bránou sme sa začali fotiť s masívnou zasneženou horou, ktorá
snáď prebodávala samo nebo. Pustili sme sa do dohadovania, koľko asi tá hora má
metrov (typovali sme tak 5000-6000). Keď išli okolo nás domáce ženy, súhlasne
prikyvovali, že to je nádherné. Ale potom povedali niečo, z čoho sme sa
skoro zrútili na zem. „Veď to je Annapurna II.“
Nemohli
sme uveriť vlastným ušiam a očiam. Už štvrtý deň nášho putovania sme
stanuli na úpätí takmer 8000 metrovej hory. Pozreli sme na seba, na horu, na
seba a stále naše hlavy neboli schopné spracovať tento fakt. Slovo Annapurna
sa pre nás stále spájalo s napínavými horolezeckými filmami, alebo filmom
Ako vytrhnúť veľrybe stoličku. A teraz, dvaja slovenskí chalani, ktorí
chceli vidieť kúsok sveta, bez akéhokoľvek tréningu, vyšlapali do nadmorskej
výšky 3310 metrov, aby sa postavili zoči voči Annapurne II (7937 m.n.m.). Moja
hlava túto skutočnosť stále nie je schopná spracovať, a to za pár dní
uvidím samotnú Annapurnu I a pár dní na to prekonám výškovú hranicu 5000
m.n.m. Nie, toto naozaj nemôžem zažívať, toto sa mu musí snívať.
Keď
opadol počiatočný šok a spravilo sa nespočetne fotiek, vyrazilo sa hľadať
ubytko. Prvý pokus skončil neúspechom, ale po druhom pokuse, sme už skončili
v útulnej izbe a vybaľovali si potrebné veci.
Na
vrchu dedinky sa nachádzala modlitebňa, tak sa hneď vyrazilo k nej. Tu sme
si sadli na lavičku, pozerali sa na zasneženú krásku a v tichosti
poslúchali jej šepot. Potom nás znova strhla vlna fotenia a točenia videí.
Po
dorazení na izbu sa podstúpila osviežujúca sprcha a pustilo sa do varenia.
Môžeme mať toľko šťastia? V jeden deň vidieť nádherné hory, samotnú
Annapurnu II a mať aj na obed kuraciu konzervu a rizoto?
K veľkému šťastiu sa rozdala aj extra porcia cesnaku a v spojení
s kráľovským obedom sa v nás rozhostila absolútna spokojnosť. Keď sa
zmiernil dopad všetkých emócií, uvedomil som si, že aj keď sedím na posteli,
stále som zadýchaný a musím robiť hlbšie nádychy. Samo mi potvrdil, že aj
on je na tom rovnako. A to sme len v 3310 metrovej výške. Ako chceme
vôbec s našimi nákladmi prejdeme miesta, ktoré sú o viac ako 2000
metrov vyššie položené? Nuž bude to zaujímavé.
Podvečer
sme sa pustili do ošetrovania. Zodrané miesta sa natreli hojivými masťami,
boľavé miesta sa rozmasírovali a natreli hrejivými olejmi. Napokon sa
uvarila veľká porcia čaju, po ktorej sa išlo už len spať, lebo ďalší deň nás
čaká takmer 20 km.
06/05/2013
Nie
som si istý, či to bolo spôsobené nadmorskou výškou, alebo eufóriou z blízkosti
Annapurny II, ale vôbec sa mi nedalo zaspať. Samo mal rovnaký problém a neskôr
sme stretli chalanov, ktorí tu prežili to isté. Počas noci som si prešiel celé
moje cestovanie, rozpamätal sa až na tie najmenšie príhody a fantazíroval o tom,
aké to bude, keď prídem domov.
Ráno
ma Samo budil, že pred ôsmimi minútami zvonil budík. Neuveriteľné bolo to, že
som si 100% istý, že som nespal. Ako to je možné? Keď som konečne na pár minút
zaspal, sníval sa mi sen, ako nemôžem zaspať. Po rozcvičke a raňajkách som
naposledy pohladkal miestneho puňťa, ktorý tu s nami býval a vyrazilo
sa na cestu.
Prvých
pár kilákov bolo asi najpomalších, čo sme tu. Nie kvôli terénu, ten bol
rovnaký, ale nemohli sme odtrhnúť oči od hôr za našimi chrbtami. Nie len, že
sme videli Annapurnu 2, ale aj Annapurnu III a Annapurnu IV. Neraz sme sa
zastavili, sadli si na kameň, mach, alebo zem a v tichosti sa
kochali. Keď som zavrel oči, počul som štebotanie vtáčikov, šum potoka a šepot
vetra. Hory k nám neustále prehovárali a my sme im s radosťou načúvali.
Keď
sme znova nahodili makáčske tempo, cesta sa stočila do strmého kopca. Dalo nám
poriadne zabrať, kým sme sa tam dostali, no z výšky 3710 m.n.m. sa nám odhalil
ešte krajšie výhľady.
Keďže
slniečko začalo páliť a nemal som natretú tvár, pozeral som sa v poslednom
úseku cesty do zeme a šlapal a šlapal. Približne v polke dediny
ma Samo dobehol, že ma čaká na začiatku a máme už objednané čaje. Vyrazili
sme teda naspäť a miesto, kde sme zastali bolo jednoducho dokonalé.
Čajíky
nám chutili a aby sme mali pamiatku na tento moment, kúpili sme od tety
kovové hrnčeky. Potom sme sa pustili do fotenia, čomu miestny so záujmom
prizerali.
Nasledujúca
časť treku, by sa dala nazvať nebo. Chcel by som Vám vysvetliť prečo tomu bolo
tak, ale nedá sa. Snáď Vám tieto videá aspoň trochu priblížia, čo sme na tomto
mieste prežívali.
Aby
došlo ku kompenzácii, tak po nekonečnom stúpaní a klesaní sme dorazili do
ďalšej dedinky. Z tadiaľto mala cesta viesť dole a za dákych 45 min sme
mali doraziť do dedinky Hume. Správne, Nestalo sa tak! Nasledovali sme trekovú
značku, no tá nás viedla stále ďalej a ďalej do hôr, až sme sa prechádzali
po náhorných plání (kde inak fúkal solídne studený vietor).
Onedlho
na to sme sa ocitli v lese, ktorým išla strmo dole malá cestička. Tesne
pred dorazením do neznámej dedinky, sme stretli ďalších turistov, ktorí nám
vysvetlili našu situáciu. Išli sme po novej vetve treku. Našťastie sme už
nemuseli ísť do Hume, lebo táto cesta ho obchádza. Avšak ako veľmi, to nikto
netušil.
Vybrali
sme sa po určenej ceste a keďže sa nachýlil čas obeda, hľadali dáke
bezveterné miesto. Márne! Neostalo nám nič iné, len zahnať hlad sušienkami,
chvíľu si oddýchnuť a pokračovať v dlhočiznej ceste.
Himaláje
svojou masívnosťou a krásou boli všade na vôkol a i cez pokročilú
únavu sme si nachádzali čas, aby sme ich obdivovali. Za naše vytrvalé kráčanie
sme dostali odmenu, v podobe neznámej dedinky. Z ničoho nič sme do
nej vošli z lesa a mohli obdivovať nepálsku architektúru.
Čo
bolo ale ešte dôležitejšie, miestny pán nám oznámil, že to je len 20 min do
jednej dediny a z tadiaľ sme za 30 min v našom cieli. Brali sme
tie slová s rezervou, lebo sme boli zvyknutí, keď nám raz povedali, že
budeme dakde za 40 min a iní za 4 hod.
Avšak
pán mal pravdu a za 20 min sme dosiahli dedinku Bhraga. Tou sme doslova
preleteli, ale aj tak som nemohol odtrhnúť oči od krásneho kláštora na skale a malebnej
krajine pod ním.
Presne
podľa predpovede sa za ďalších 30 min dosiahol vytúžený cieľ Manang. Vďaka
môjmu pomalšiemu kroku a robeniu fotiek som sem dorazil pár minút po
Samovi. Ten už zatiaľ stihol vybaviť ubytko, tak sme sa hneď zložili.
Bol
to vyčerpávajúci deň a pri tradičnom podaní rúk sme si mohli navzájom
čítať v očiach uznanie. Naša dnešná neplánovaná okľuka zvýšila výkon z 19
na 25 km. Čo v spojení s najťažším terénom, akým sme kedy išli a nadmorskou
výškou bol heroický výkon.
Takýto
výkon musí byť aj odmenený. Pri neskoršom prechádzaní sa mestom sme si dopriali
jablkový a čokoládový závin, ktoré nám neskutočne ulahodili. Keďže sa
výrazne zmenšovali zásoby našich hrejivých olejov, ktoré až zázračne
regenerovali naše svastvo, kúpili sme si tigriu masť a na izbe ju hneď aj
vyskúšali.
Večer
prišla druhá odmena v podobe vlastnej celej vifonky. Takto spokojne
osprchovaní (v ľadovej sprche), napapaní a vymasírovaní sme sa pobrali
spať. Spokojne som už zaspával, keď tu zrazu počujem šuchot. Avšak Samo na
otázku, či zase je, záporne odpovedal. Zvuk sa opakoval a nebolo pochýb,
čo sa deje. Myš, alebo potkan zaútočil na Samovu zásobu sušienok. Hneď letela
sandála daným smerom. Páchateľ však stihol utiecť a my sme sa mohli
nerušene venovať spánku.
07/05/2013
Toto
ráno sme si extra prispali (veď sme si to zaslúžili) a vstávalo sa až o 6:30.
Rozcvička, balenie, raňajky, zuby a bolo pripravené vyraziť. Keďže našim plánom
bolo spraviť trojdennú zachádzku, po ktorej sa znovu vrátime do Manangu,
rozhodlo sa, že si tu časť našich vecí necháme. Potom, čo každý z nás odložil
cca 8 kg záťaže (čo dokopy naplnilo veľké vrece), sa veci uschovali a vyrazilo
sa na cestu.
Keďže
sa trošku blúdilo, tak odbilo 9tu hodinu, kým sme vykračovali po správnej ceste
z Manangu. Cesta sa zakrátko stočila po lanovom moste (už ani nespočítam,
koľkými sme prešli) a začala sa zvažovať k nebotyčným horám.
Cestou
sme stretli veľa miestnych, turistov, dediniek, zvieratok no jediná vec, ktorá
sa nemenila, bola stúpajúca cesta. Batohy sme síce mali o poznanie ľahšie,
ale prehupnutím sa do nadmorskej výšky cez 4000 metrov bol každý krok
namáhavejší.
Bolo
až neskutočné, že cesta môže ísť stále vyššie a vyššie. Pravidelné
prestávky nám šetrili sily, ale pečúce slnko a horšie dýchanie nám ich
rýchlo odoberali.
Keď
sme sa okolo obeda začali pýtať, ako ďaleko to je do cieľa, každý odpovedal 3
hodiny (a to aj o niekoľko hodín po tom). Terén sa stával čoraz viac
náročnejší, až sme sa dostali do kopcov, ktorých povrch tvoril sypký štrk a kamene.
Ako bonus k tomu, vietor dvíhal obrovské oblaky prachu, takže sme si
museli kompletne zakrývať tvár.
Bolo
to naozaj náročné, ale napokon okolo pol štvrtej sme dorazili do Tilicho base
camp. Cestou sme sa rozprávali, že takéto niečo asi veľa Slovákov nevidelo. No
pri prichádzaní do campu sme hneď stretli skupinku asi 10tich Slovákov. Toto
bol dokonca môj druhý moment za posledných 7 mesiacov, čo som dákych stretol.
Nuž ako sme tu spoločne s úsmevom zhodnotili, vieme si vybrať krásne
miesta.
Keďže
sme sa nachádzali v tak veľkej výške, obávali sme sa, ako to bude s ubytovaním.
Boli tu len 3 hotely, čo výrazne znižovalo naše vyjednávacie možnosti. Keď sme
zistili, že prvý je úplne plný, naše obavy sa ešte viac prehĺbili. Tu však pri
nás stálo šťastie. Samo cestou stretol skupinu turistov a jeden sprievodca
mu dal vizitku jedného hotelu. Povedal mu, nech povie, že ju má od neho.
Zašli
sme teda do toho hotelu a spýtali sa na cenu. Po jej oznámení sme posunuli
vizitku a znovu sa spýtali na cenu, ak nebudeme nič jesť. Nasledovala
chvíľa napätia a potom chlapík zopakoval tú istú cenu. Nemohli sme uveriť,
že sme tu zohnali ubytko za neuveriteľných 200 rupí za osobu (počítali sme s 5krát
vyššou cenou).
Hneď
sme sa teda pustili do varenia. Znova sme mali kuraciu konzervu a rizotko.
Zatiaľ, čo jeden varil, druhý použil samoschnúci sprchový gél a vykonal „sprchu“.
Obedík bol opätovne výborný a po ňom sme sa zamotali do prikrývok a oddychovali.
A vtedy
sa to stalo. Ako som spokojne najedený ležal, pozeral sa z okna na dáku
zasneženú 6tisícku, pohmkával si pesničku „Toulavej“, v mojej hlave a srdci
sa rozostrel taký pokoj, aký som ešte nezažil a vyhŕkli mi slzy. Asi som
cíťa a bola to len otázka času, kedy sa to stane. Nech som myšlienkami
zaletel hocikam za posledné mesiace, alebo do blízkej budúcnosti, necítil som
nič iné než šťastie a pokoj (a slzy na líci). Každému prajem zažiť takýto
pocit.
O niečo
neskôr sa Samo pustil do varenia a čuduj sa svetu nezjedol celú vifonku,
takže som mu musel pomôcť. Ja som následne zvaril čaj, znovu sa zamotal do
prikrývky a pustil sa do písania. Takže teraz môžem skončiť a pustiť sa
do spánku (i keď po prekonaní 1000 výškových metrov to asi nepôjde), lebo ráno
nás čaká niečo neskutočné. Zajtra uvidíme Tilicho Lake.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára