V Perthe sme sa ubytovali
v Kingsway tourist park, kde sa odštartovalo jedno z najrušnejších
období. Na jednej strane sme boli radi, že sa nám podarilo šťastlivo
a bezpečne ukončiť našu cestu. Avšak tieto pocity sme si nemohli
vychutnávať, lebo celý náš svet sa začal točiť okolo predaja nášho auta. Roman
aktualizoval inzeráty na webových stránkach, kde bola naša krávka ponúkaná a spoločne
sme sa pustili do pulírovania krávky. Najprv museli byť všetka batožina
chirurgicky odstránené (niektorá doslovne). Z úžasom sme sledovali, ako
zadná náprava stúpa vyššie a vyššie. Po tom, čo boli všetky naše veci
vonku z auta a my sme vyzerali ako nomádsky kmeň, pustilo sa do
interierového upratovania. Vyberanie každej smietky rukami sa ukázalo nedostatočné.
Po ukončení popoluškovskej práce, sa vyrazilo nájsť umyvárku, kde by nám
krávku vyluxovali a vyumývali.
Jedno sa Australčanom uznať musí.
O svoje autá sa starajú (teda aspoň to tak vyzeralo), lebo všetky umyvárky
boli na najbližšie dni busy. A tak sa celá naša kompania presunula k samoobslužnej
umyvárke. Ak si niekto z Vás predstavuje, že to vyzeralo ako
v amerických filmoch, tak sa mýlite. Žiadne blonďaté, podvyživené
a plastikami poznamenané krásavice v bikynách nám auto nemyli (teda
Milouš spomínal, že mu dáko zosvetleli vlasy, zhodil už niekoľko kíl,
o plastike síce nič neviem, fešák vraj je, ale bikyny si nenahodil).
Najprv naše ťažko zarobené korunky
oživili vysávač. To, čo naše popolušovsko-olšové ruky (v prípade nejasnosti
pojmov sa prosím obráťte na google.cz) nedokázali, vysávač zvládol bravúrne. Po
vysávaní prišlo na radu umývanie. Špina, ktorá nebola odstránená vodnou
tryskou, bola zničená kefami a handrami (teda mojimi roztrhanými tričkami).
Po skončení nevyhlásenej súťaži Mr mokré
tričko a nohavice, tedy kým sme boli statočne mokrí, krávka sa blýskala
viac ako podlaha od Mr Propera. To nám však nestačilo, a tak motivovaní
reklamou na Calgon sme sa rozhodli, že naše okná sa musia žiariť na kilometre.
Po celodennej drine bol dosiahnutý
neuveriteľný úspech. Hneď nám mobily vyzváňali a záujemcovia sa len hrnuli.
Samozrejme veľa z nich chcelo auto vymeniť za ďalšie, alebo ponúkali
neuveriteľne nízke čiastky. Napokon sa však našiel aj reálny záujemca. Solídne
vyzerajúci iránsky pán si ďalší večer prišiel omrknúť a vyskúšať auto.
S krávkou bol veľmi spokojný, a tak sme si podali ruky
a nasledujúci deň mal byť obchod uzavretý. Radosť, ktorá nás naplnila sa
nedá ani opísať. Ráno sme sa odsťahovali so vzdialeného kempu do backpacker
ubytovne blízko centra. Za 2 dni sa nám podarilo predať auto. A viete čo?
Vlastne nepodarilo! Keď sme sa stretli, chlapík si začal znova obzerať auto. Po
chvíľke prišla jeho žena a z ničoho nič si spomenuli, že ona má vodičák len
na automatickú prevodovku. Nechápavo sme na nich pozerali, ale pikantne slová
si nechali pre seba.
Tak sa znova spustil kolotoč volania,
vypisovania a stretávania sa s potencionálnymi záujemcami. Na konci
dňa som bol úplne KO. Napokon jediný s kým sme mali ďalší deň stretnutie,
bol Mark, náš úplne prvý záujemca. Ráno sa ukázal so svojou manželkou
a auto si dôkladne prezreli. Keďže bola spokojnosť na oboch stranách,
netrvalo dlho a išli sme do banky, kde bol obchod uzavretý. Nemohli sme
uveriť, že za 3 dni sa nám naozaj podarilo predať auto a peniaze sme mali
v rukách.
.jpg)
Keď z našich ramien spadli starosti
s predajom auta, mohli sme si konečne začať užívať. Slnko bolo horúcejšie,
tráva zelenejšia, more modrejšie a čajky bielejšie. Konečne sa našiel čas
spoznávať najväčšiu metropolu na západnom pobreží. Po obrazení obchodov so
suvenírmi a slávnostným obedom, sme
započali obhliadku mesta. Vysoké budovy boli naozaj nádherné, ale ostrieľaným
cestovateľom, pri pohľade na budovy s desiatkami podlaží, už sánky
nepadali.
V meste sme sa vydali
k obchodnému centru, kde sme chceli utratiť časť práve získaných peňazí.
Naivne sme dúfali, že si niečo pekné kúpime, avšak austrálska móda je
jednoducho príšerná a dúfame, že tento kontinent neopustí.
Náladu, poklesku z neúspešného
nakupovanie, sme si zlepšili v bottleshope, kde sa to jednoducho nedalo
pokaziť ani v Austrálii. Keď bola munícia na večernú oslavu predanej
krávky nakúpená, vyrazili sme k nášmu ubytovaniu. Pri prechádzaní, popri
jednom malom námestíčku nás zaujali davy ľudí a melodická hudba. Dozvedeli
sme sa, že žiaci miestnej strednej školy, pripravili muzikál opisujúci
narodenie Ježiška. A tak sme si našli miesto a dali sa do
pozorovania. Tanečné a hlavne spevácke výkony boli neskutočne. Jediné čo
nás mrzelo, bolo že sme nestihli celé predstavenie. To sa ale našťastie malo
opakovať aj ďalší deň.
Keď sme dorazili na izbu, tak náš nočný
výjazd do mesta vôbec nevyzeral ružovo. Celodenné behanie po mesta, nás solídne
unavilo. Z únavou sa zvádzal krutý zápas pomocou nakúpenej munície, ale
keď sa do boja pripojila lenivosť, museli sme kapitulovať.
Ďalší deň bol strávený v pohodovom
štýle. Mesto sa nám značne pozdávalo, a tak sme vyrazili na jeho ďalšie
spoznávanie. Vybavení foťákmi a dobrou náladou sme vyrazili do ulíc.
Po dorazeni do prístavu, nás uchvátil
pohľad na The Bell Tower, ktorá mala tvar obrovského zvonu. Bola postavená
k oslave milénia a zvuk zvonov ukrytých v jej vnútri,
spôsobovali zimomriavky. Rozhodol som sa, že sa musím pozrieť do vnútra tejto
krásky, ako aj si obzrieť výhľad z jej najvyššieho poschodia. Cesta na vrchol
bola ozdobená informáciami o histórii veže, ale taktiež celkovou históriou
zvonov. Na vrchu ma čakal nádherný výhľad na Perth. Okrem toho, som tam stretol
strážcu, ktorý ma okamžite začal zahŕňať informáciami a odporúčaniami, kam
by som sa ešte mal v tomto meste pozrieť.
Vydali sme sa teda pozdĺž zálivu smerom
k Kings Park. Cesta bola lemovaná malými parčíkmi, v ktorých nás
najviac upútali stroje na cvičenie. Po krátkom cvičení a nasmiati sa, sme
opätovne vyrazili na cestu.
Park dostál svojho mena a bol naozaj
kráľovsky. Krásne zelené lúky, neskutočne výhľady na mesto, botanická časť
s prekrásnymi stromami a rastlinami, nádherne fontány a nad týmto
všetkým sa vznášala pokojná a majestátna atmosféra.
Z parku sa zamierilo na opakovanie
vianočného vystúpenia. Aj keď sme značnú časť vystúpenia videli predchádzajúci
deň, s nie menším úžasom sme ho pozorovali. Zimomriavky nám behali po tele
a dokonca sa nás zmocňovala aj vianočná nálada. Milouš si dokonca cestou
na izbu pospevoval vianočné pesničky (nedostatok talentu vynahradzoval entuziazmom
a vytrvalosťou).
Po výdatnom spánku, som bol ráno plný
energie. Keďže ostatní ešte spali, využil som to a išiel si zabehať.
Zamieril som k parčíkom s posilňovacími strojmi. Po hodinke cvičenia
slnko nabralo na sile a prinútilo ma k návratu. Tam už všetci boli hore
a tak sme sa pustili do raňajok. Každý z nás si v noci krásne
oddýchol, a tak sme deň strávili v aktívnom štýle, čiže sme ležali
v posteliach a čučali do notebookov.
Aby deň nebol úplne premárnený, vyrazilo
sa znova do Kings Park. Slniečko hrialo, a tak sme sa veľakrát zastavili a pri
vyhrievaní sa vychutnávali okolitú krásu.
Posledný deň v Perthe bol venovaný
baleniu veci a opätovným oddychovaním. Keď sa všetky tieto činnosti
úspešne zvládli nastala ťažká chvíľa. O deviatej večer sme sa všetci presunuli
na ulicu, kde čakal autobus z letiska. Konečne prišiel moment, ktorému sa
nedalo vyhnúť. Naša spoločnosť prsteňa (či už tento názov bol niekde použitý?)
sa definitívne rozdelila. Posledná fotka, posledné objatie a posledné
zakývanie. S Milanom som nastúpil do autobusu, pričom som stále neveril,
že je koniec.
Ale kde niečo končí, niečo iné začína.
Roman s Pavlínou za pár dni odlietali na Nový Zéland a ja
s Miloušom sme mierili do Melbourne. Na letisku všetko prebehlo
v pohodičke a po malom čakaní sme už sedeli v lietadle. Bolo
23.12. 23:50 keď sa lietadlo pohlo. Prílet do Melbourne bol o 6:15, čo
síce vyzerá, že na spánok bolo dosť času. Keď však k tomu započítame troj
hodinový časový posun, ostanú nám len tri hodiny.
Na letisku sme si odložili batožinu
a vyrazili na obhliadku mesta. Najprv sa vyrazilo do centra, kde sa
zozbierali informácie, čo sa tu oplatí vidieť. Zo všetkých veľkých miest
v Austrálii na mňa toto mesto pôsobilo najchladnejšie. Dá sa v ňom
nájsť veľa krásy, ale musí sa hľadať. Mesto je tvorené hlavne budovami
a nákupnými strediskami. Avšak my sme v hľadaní veľmi dobrí.
Navštívený bol aj krásny kostol. Ale keď v ňom Milouš pri meditácii začal
skoro chrápať, pobrali sme sa ďalej.
Najväčším zážitkom bolo vyvezenie sa do
88. Poschodia Eureka building (jednej z najvyšších budov na svete). Keď
sme sa spýtali, či môžme vyjsť po schodoch, nevedno prečo, pozerali na nás ako
na blbých. Z tejto vtáčej perspektívy sme mali celé mesto ako na dlani.
Vzrušujúci Štedrý deň bol zakončený prevezením sa starým vláčikom okolo mesta.
Po dorazení na letisko, sme si vyzdvihli
batožinu a pobrali sa na check in. Najprv sme mali trosku obavy, či bude
veľký problém, že naše batožiny mali 20 kg a povolených sme mali len 15
kg. Problém to nebol, bola to hotová nočná mora. Ale napokon po vyhadzaní pár
vecí a zatajení jednej príručnej batožiny, sme sa úspešne dostali do
lietadla a zamierili späť do Sydney.
Pri pristávaní došlo k dramatickej
situácii, keď posádka kriesila pani, ktorá sedela priamo pred nami. Všetko ale
dobre dopadlo a pani sme neskôr stretli vysmiatu pred letiskom.
V Sydney sme našli útočisko u Robina,
ktorý nás spolu s jeho spolubývajúcich prijali medzi seba. Stretli sme sa
tam so starými ale aj novými tvárami. Keď Robino prišiel z práce, začalo
sa s prípravami na Štedrú večeru. Šalátik bol už nachystaný, vianočné
pečivo bolo už na stole, kapustnica sa dovárala, takže šikovný kuchár Robino
vypražil rybky a išlo sa na to.
Neveril som, že v Austrálii budem
mať naozaj vianočnú náladu. Avšak na Štedrý deň je všetko možné. Výborne jedlo,
spievanie vianočných pesničiek (možno falošne, ale s láskou), ligotajúci
sa stromček a super spoločnosť vytvorili naozaj vianočnú idylku. Rozprávali
a zabávali sme sa dlho do noci a potom ešte dlho do rána.
Nasledujúce dva dni, boli prežité v absolútnej
pohode. Sedelo sa pred telkou, pozerali sa klasické vianočne rozprávky, blblo
sa v bazéne a išlo sa na obed do kórejskej reštiky. Škaredé počasie nám
nedovolilo vydať sa na pláž, takže pieskuliak nebol postavený, ale aj tak sme
mali Šťastné a Veselé.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára