Do Exmouth sme dorazili v poobedných
hodinách. Keďže sme podľa nášho cestovateľského plánu na tom boli veľmi dobre,
čiže sme mali našetrených niekoľko dní, rozhodnuté bolo, že rozpálený deň
strávime v studenom bazéne. Teplota vody bola 29 stupňov, no v porovnaní
z vonkajšou teplotou, bola doslova ľadová.
Každý mal stále obrovské zásoby jedla,
a tak sme sa pustili do kuchárčenia. Večer boli naši obvyklí kempoví strážcovia
klokani, vymenení za vtákov emu a kakadu. V noci sa stalo niečo
neskutočné. Začal fúkať chladnejší morský vietor a teplota sa natoľko
ochladila, že cestovatelia použili po dlhej dobe spacáky.
Oblasť, v ktorej sme sa nachádzali,
je preslávená svojím krásnym podmorským životom. Dá sa tu plávať s veľrybami,
keporkakmi, rajami a mantami, obrovskými morskými korytnačkami
a dokonca to je jediné miesto na svete, kde sa dá pri pevnine pozorovať
žralo veľryby (ktorý dosahuje cez 22 metrov). Predstavy, že s týmito
gigantmi budeme plávať ostali len predstavami. Každý zo živočíchov sa tu
objavuje, len v určitom období, čo pre nás znamenalo, že máme možnosť spozorovať
len morské korytnačky.
A tak sa ráno vyrazilo spoznávať
okolitý raj. Prvou zastávkou bola pláž na ktorej bol uviaznutý vrak lode.
Nanešťastie prebiehajúci príliv nám odhalil, len jej malú časť. Ďalšou
zastávkou bol Vlamingh Head Lighthouse z druhej svetovej vojny, ktorý sa
majestátne týčil nad polostrovom.
Po majáku sme sa presunuli do Jurabi
Turtle Centre, kde sme sa dozvedeli, že sa tu v noci dajú pozorovať
korytnačky, ako kladú vajcia. Všetci sme boli zvedaví, či Miloušové
predvádzanie kladenia vajec bude vyzerať rovnako aj u korytnačiek, preto
bolo rozhodnuté, že tu prespíme.
Keďže do večera bolo ešte ďaleko, bolo
zamierené k Turquoise Bay, najkrajšom mieste na potápanie v okolí.
Toto tvrdenie, nebolo ani v najmenšom prehnaná. Krása kolarových útesov sa
dala pozorovať už z brehu. Šnorchlovacia výstroj bola bleskurýchle
nahodená a už sa bežalo do mora (teda nakoľko nám to plutvy dovoľovali). Voda
bola krištáľovo číra, i keď mierne studená. Hneď po ponorení hlavy pod
vodu, bolo vidieť pestrofarebné rybky, ktoré miestami dosahovali metrovej
veľkosti. Koraly hrali všetkými farbami a dokonca Milouš uchvátený touto
nádherou, si nevšimol asi meter a pol veľký koral a nabúral doňho.
Ako čerešnička na torte sa nám pri návrate ukázala morská korytnačka.
Bola to čistá pózerka, lebo sa predvádzala ako modelka na módnej prehliadke
a dokonca sa nechala aj hladkať. Po chvíľke sme ju však omrzeli
a išla si hľadať niekoho iného, komu by sa ukázala v plnej kráse.
Do západu slnka sme mali stále veľa času
a tak sme začali obchádzať okolité pláže. Najdlhšie sme sa zdržali na
Varanus Beach. Roman vytiahol udicu a pustil sa do lovu. Ostatok party
lenivo ležal na pláži a pokojne oddychoval. Avšak začínajúci príliv nás
začal ohrozovať zdvýhajúcou sa hladinou. S Milanom som najprv len nohami
zhrnul kúsok piesku, aby sme sa ochránili pred vodou. To sa ale ukázalo byť
nedosťčacujúce, a tak sme sa pustili do budovania obrovských hradných
múrov. Čím bola voda bližšie, tým z väčšou usilovnosťou sa budovalo. Za
pomerne krátku dobu z brehu vyrástli obrovské hrady „Slovensko“ a „Česko“.
Hrad „Česko“ bol bližšie k moru, a tak sa vlny doňho zahryzli ako
prvé. Odolával dlho no napokon bol pokorený a jeho obyvatelia museli
zažiadať o azyl v susednom hrade. Po rýchlej emigrácii sme sa
pozerali na zničenie hradu a z hrôzou v očiach pozorovali, že
rovnaký osud postihne aj ďalší hrad. Keď sa „deti“ sýtosti vyhrali,
pokračovali sme v ceste.
Cestou k Jurabi Turtle Centre boli
cesty doslova zasypané klokanmi. Ešte nikdy počas nášho cestovania Austráliou
sme ich nevideli v takomto počte. Po tom čo nás uvideli, väčšina z nich
utiekla, ale našli sa aj takí, ktorí flegmaticky sedeli pri ceste a znudene
nás pozorovali. Po ceste sme stretli dokonca ďalšie austrálske zviera ježuru,
ktorá si to ako u nás ježkovia štrádovala po ceste. Keďže premávka bola
ešte celkom slušná, odkotúľali sme ju do bezpečia.
Po dorazení do cieľa, sa obehla pláž, ale
po korytnačkách nebolo ani stopy. Milouš sa rozhodol skrátiť si čas varením,
a tak si rozložil našu kuchynku. Aby čas utiekol rýchlejšie, učil som
českých spolucestovateľov vyslovovať číslovku deväťdesiatdeväť (čo bola naozaj
zábava) a neskôr sme sa pustili do hry „hádaj na čo myslím“.
Počas hry sa stalo niečo, čo pripomínalo
skôr hororovú scénu. Na Mioušovi pristal malý chrobáčik, no keď sa ho snažil
odohnať, tak mu vliezol do ucha. Malý tvor sa snažil dosť hlbšie a hlbšie.
Ani skákanie, ani voda, ani pinzeta a ani žiaden iný spôsob nepomohol odstrániť
záškodníka. Na Milanovi bolo vidieť, že chrobák mu spôsobuje nemalú bolesť
a keď sme zbadali aj krv, tak sme rýchlo zamierili do nemocnice.
V nemocnici sa oňho postarali sestričky, ktoré mu dali kvapky, pomocou
ktorých sa podarilo chrústa zabiť, ale nepodarilo sa im ho vybrať. Takže nám
povedali, že máme prísť ráno a doktor sa o to postará. Keďže bolesť
už bola preč, nabrali sme znova smer ku korytnačkám.
Nedalo sa povedať či korytnačky prídu
a ak hej, tak v akú hodinu. Preto som sa s Miloušom rozhodol
spať na pláži a raz za čas skotrolovať, či sa dáka neukáže. Nanešťastie sa
žiadna neukázala, ale aspoň sme sa prekrásne vyspali.
Ráno sa zamierilo do nemocnice, kde sme
Milouša odovzdali do rúk zdravotníckeho personálu. Doktor mu za pomoci silného
prúdu vody odstránil chrobáka z ucha (čo ho inak vyšlo skoro na 400
dolárov).
Dlhšie sme sa v Exmouth nezdržovali
a vyrazili k ďalšiemu krásnemu miestu vo West Australia, do
Coral Bay. Cieľ bol dosiahnutý okolo obeda. Keďže sa už schyľovalo ku koncu
našej cesty, rozhodli sme sa spraviť prvé generálne upratovanie auto. Všetky
veci sa vyhádzali von a s kritickým uvažovaním sa rozhodovalo
o ich budúcnosti. Prekvapivo som pozoroval, ako sa vrecia s odpadom
napĺňajú. Samozrejme sme túto činnosť vykonávali veselo a zábava tiekla
prúdom.
Po ťažko vykonanej práce prišla zaslúžená
odmena v podobe leňošenia pri bazéne. Román nadšene skočil do vody
(ostatným sa zdala byť studená), kde si chtiac-nechtiac získal nových kamarátov
(malý chlapci sa s nim chceli stále hrať). Vedľa bazéna sa nachádzali
tenisové kurty. Okrem Milana, sme všetci boli profesionálni netenisti, tak sme
si požičali rakety a loptičky a pustili sa do baseball-tenisu.
Prekvapivo len pár loptičiek prekonalo 5 metrové pletivo, ktoré obkolesovalo
kurty. Milan ako konečný víťaz a všetci ako absolútni víťazi opúšťali
zelené polia len neradi.
Je veľmi smutné, že cestovateľská únava,
ktorej sa nevyhnú ani tí najvášnivejší cestovatelia, nás zastihla práve na
tomto mieste. Názov Coral Bay asi hovorí sám za seba, na pohľad tyrkysové more,
prekrásne pláže a koralové útesy v nás nevyvolávali žiadne emócie.
Takže sme opustili túto časť Austrálie bez toho, aby sme čo i len palec
namočili do vody.
Ďalšou a vlastne poslednou
vzrušujúcou zastávkou našej cesty bol Shark Bay. V rámci neho, ako prvou
zastávkou bol Denham. Čiže mesto, ako veľa pred ním, bez veľkého supermarketu,
mobilového či internetového signálu a nočného životu. Takže jediné, čo sme
mohli podniknúť, bola prechádza po pláži a po nej už cesta viedla
priamočiaro do stanu.
Ráno parta zamierila k Little
Lagoon, ktorá sa nachádzala pár kilometrov nad mestom. Lagúnka mala
v obvode cca 5 km, tak sme sa rozhodli túto trasu prejsť. V Strede
dosahovala hĺbky 3 metre, ale pri brehu bola len po kolená, takže sme sa v nej
s radosťou prechádzali (to, že je v nej obrovský výskyt smrteľne
jedovatých Stonefish, sme sa dozvedeli až neskôr).
Krásna príroda nám znova ukázala aj svoju
krutú tvár. Tesne pred návratom k autu, sme našli na brehu umierajúcu
morskú korytnačku. Nie je nič horšie, ako sa pozerať na utrpenie iných
a cítiť absolútnu bezmocnosť. Neskôr sme stretli rangera, ktorému sme
podľa našich možností opísali jej polohu a stav, a tak dúfame, že
aspoň on jej mohol poskytnúť odbornú pomoc.
Z lagúny sme sa vydali cez celý
poloostrov. Odvážni cestovatelia celú cestu strávili v aute a nikde
sa nezastavovali. Vyprahla krajina s občasnou zeleňou veštila neblahý osud
pre neopatrných cestovateľov. Najbližšie zdroje pitnej vody boli
v nedohľadne a tak sme ju museli rozdeľovať s rozumom. Túto
neskutočne dlhú vzdialenosť (inak asi 25 km) sme prešli približne za 30 minút.
Náš cieľ, Monkey Mia, sa znova ukázal byť
rajom na zemi. Toto miesto je preslávené delfínmi, ktoré sem prichádzajú na
pravidelné kŕmenie. Roman s Pavlínou sa išli prejsť, pričom sa Roman
statočne snažil chytiť pre svoju polovičku korytnačku. Ale potvorky, ktoré sa
pohybujú cez 40 km/h mu nedali žiadnu šancu. Večer sme sa všetci po dlhej dobe
vybrali na spoločnú večeru. Jedlo bolo výborné, a tak sme museli dáko
zhodiť nadobudnuté kalórie. Vybraný bol šport, ktorý vyžaduje nie len
neuveriteľnú ohybnosť tela, silnú fyzickú zdatnosť, presnú koordináciu pohybov,
ale aj bleskurýchly dôvtip a vysokú úroveň inteligencie. Po krátkej
rozcvičke a zahriatí sa, každý nasadil bojový pohľad a začali sme
hrať stolný futbal. Dramatický zápas priniesol niekoľko srdcervúcich momentov,
pri ktorých sa zatajil dych (teda by sa určite zatajil, keby sme stíhali vnímať
loptičku).
Aby sme stihli kŕmenie delfínov, vstávalo
sa okolo šiestej ráno. Trvalo nám hodnú chvíľu než sme sa prebrali do ľudskej
podoby. Následne, vybavení foťákmi, sa zamierilo k mólu, pri ktorom sa
kŕmia delfíny. Gradáciu napätia mali inteligentní zástupcovia cicavcov v malíčku
(teda v plutve). Po približne hodine sa ukázali na horizonte a potom
sa pomaličky blížili k brehu. Najprv sa objavila starostlivá mamička
a neskôr aj jej mláďatko. Mamička sledovala každý „krok“ svojej ratolesti,
pričom sa nechávala spokojne kŕmiť.
Po nádhernom zážitku nasledovalo klasické
balenie, nakladanie a vyrazenie na cestu. Dokonca sme narazili na značku prapodivného
zvieraťa. Netrvalo dlho a bol dosiahnutý ďalší cieľ, Oceán Park. Tu nám
milá sprievodkyňa ukazovala a rozprávala o hravých korytnačkách,
smrteľne nebezpečných rybách, starostlivých klauníkoch a veľa ďalších
živočíchoch.
Nakoniec sme sa presunuli k niekoľko
metrovým žralokom. Aj najmenší z nich vzbudzovali tichý rešpekt. Keď im
bola ponúknutá návnada, doslova vyskakovali z vody a nebezpečne blýskali
ostrými zubiskami. Každý bol rád, že toto prestavenie môže pozorovať z bezpečia
lávky (i keď klietka na brehu lákala, aby si človek išiel s parybkami zaplávať).
Keď sme si znova prešli celý Ocean Park a rozlúčili
sa so všetkými morskými kamarátmi, vyrazili sme k poslednej zastávke nášho
cestovania k Eagle Bluff. Čakal nás tam síce len 200 metrový chodníček,
ale odhalil sa nám najkrajší pohľad z celého západného pobrežia. Z výšky
niekoľko desiatok metrov sme pozorovali prekrásny koralový záliv, v ktorom
plávali desiatky žralokov. Tento pohľad každého z nás doslova prikoval k zemi
a oči sa prejedali touto sladkou nádherou okamžiku.
Po opustení Shark Bay posádka zakotvila v Glenfield,
ktorý je vzdialený približne 450 km od Perthu. Strávili sme tu dva dni, počas
ktorých sa varilo, ležalo, aktívne nič nerobilo, ale aj hralo ping pong a behalo
po pláži. Napokon sa vyrazilo do Perthu, kde sme dorazili v 51. deň nášho
cestovania. Prekonaných bolo viac ako 16 000 km plných nespočetne veľa
zážitkov, zábavy a neraz sme prekonali samích seba. Osobne sa chcem
poďakovať Pavlíne, Romanovi, Martinovi a Milanovi, že mi umožnili prežiť
toto obrovské dobrodružstvo. Spoločne sme vytvorili super zohranú partiu, ktorá
nie len že dokázala vyriešiť každú prekážku, ale vďaka humoru sme ich
prekonávali s úsmevom. Nášmu cestovaniu sa dá vytknúť len jediná vec, a to
že už skončilo...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára