39. - 43. deň - Austrália

V Broome sme zažili najväčšie teplo, počas našej cesty. Toto teplo prekvapivo neprišlo cez deň (na to sme boli už relatívne zvyknutí). Po západe slnka prišlo absolútne bezvetrie, a tak teplota dosahovala neznesiteľnú úroveň. Všetci prakticky prebdeli celú noc a pot sa z nás valil prúdom. Preto sme hneď ráno naskákali do bazénu a celé poobedie sa tam chladili.

Druhý večer bolo znova zvolené rybárčenie. Kúpili sa nové návnady a zamierilo sa bývalé mólo. Nanešťastie sme zastihli odliv, a tak nám utiekli všetky rybky a jedinými úlovkami boli morské riasy a kamene. Je prekvapujúce, že obrovské kamene sa nedali vytiahnuť a niektoré nám dokonca vzali návnady. Keď nám ostala už len jedna návnada, vzdali sme boj s veternými mlynmi a ukončili rybačku. Voda klesala veľmi rýchlo a tak sme išli ešte omrknúť, či nenájdeme nejakú stratenú návnadu. Konečne sa šťastie obrátilo a našli sme všetky, ba dokonca aj zopár navyše.

Po dvoch dňoch grilovania sa v Broome bolo rozhodnuté vybrať sa na sever, na Cape Leveque. Toto miesto nám bolo veľmi doporučované, lebo sa jedná o jedno z mála miest v Austrálii, kde sa dá plávať v mori, bez obáv z medúz, žralokov a krokodílov. Taktiež sa tu nachádzajú aboriginské komunity a nádherná krajina.

Približne 20 km od Broome sme opustili asfaltku a vydali sa po červenej, prašno-piesčitej a hrboľatej ceste. Napokon sa nám splnil náš sen a vyskúšali sme si jazdu outbackom v Kimberly. Nekonečná červená rieka piesku, po ktorej sme išli, sa strácala v nekonečne a neraz sa nám ukázala aj fatamorgána.

Pred dorazením do kempu sme si omrkli aboriginské komunity Chile Creek a Lombadina. Očakávané boli malé osady pôvodných aborigíncov. Jednalo sa však už o pomerne vyspelé komunity, mali postavené normálne domy a jazdili dokonca na lepších autách než my. A tak sme zakotvili úplne na severnom cípe poloostrova v Kooljaman. Kemp bol krásny, ale ubytovanie, ktoré nám dali, doslova bralo dych. Malá palmová chatrč, ktorá bola umiestnené na malom skalnom zráze, ktorý delila od mora krásna pláž.

More lákalo svojím šumom a čistotou a my sme sa radi nechali zlákať. Roman vytiahol udice a z prvým nahodením chytil peknú, dravú rybu. S Milanom sme konečne vybalili šnorchlovaciu výbavu a vrhli sa do mora. Na dne boli nádherné, pestrofarebné mušle, rôznorodé rybičky a bleskurýchle kraby. Keď vlny nabrali na veľkosti a sile, vyplazili sme sa na breh a pokračovali prechádzkou po pláži.

Večer sa celá partia presunula na ďalšiu pláž, kde sa pred nami odohral úchvatný západ slnka. V tichosti sme sedeli v piesku ešte hodnú chvíľu po tom, čo slnko zmizlo a pozorovali, ako sa vlna za vlnou trieštia o piesčitý breh. Napokon sa časť z nás vybrala do našej chatrčky a časť sa išla prejsť po pláži.

Červené skaliská na jednej strane, Indický oceán na druhej strane a medzi tým krásna pláž. Pri predstave tejto velikosti som si pripadal ako jedno zo zrniek piesku, po ktorých som chodil. Atmosféra okolia dostávala človeka do neuveriteľného pokoja a tak sa mohol ľahko zasnívať, či premýšľať.

Ku chatrči som prišiel za pohlcujúcej tmy, no našťastie mi na cestu svietili hviezdy. Tesne po mne prišiel Milan so šokujúcou informáciou. Taktiež on sa zasnený prechádzal po pláži, keď zrazu uvidel niečo veľké ležať pár metrov od neho. Ani sa nestihol nad tým poriadne zamyslieť a štvormetrový krokodíl sa rozbehol. Pre jeho veľké šťastie sa obrovský predátor vyplašil viac než on a utekal do mora, v ktorom sa rýchlo stratil. Pri predstave, že by nás pred pár hodinamy tento mazlíček navštívil v mori, nám prebehol mráz po chrbte.

Ďalšiu zaujímavú informáciu zistil Roman od miestnych rybárov. A to, že sa tu dajú chytať korálové žraloky a že najlepšou dobou je buď o 4tej ráno alebo o 4tej po obede, keď je najvyšší príliv. Hmlisto som si spomínal, že táto oblasť mala byť bez medúz, žralokov a krokodílov, ale pravda je, že o medúzach sme zatiaľ nič nepočuli.

Nadšený rybár Roman poctivo vstal pred štvrtou ráno a pustil sa do boja so žralokmi. Keď som sa o piatej k nemu pridal, dozvedel som sa, že žralokov tu je naozaj dosť. Avšak tie „malé“ potvorky boli asi nedávno u zubára a dali si nabrúsiť zuby, lebo nám trhali jedno lanko za druhým. Avšak ani prejdenie na oceľové lanka neprinieslo väčší úspech. Podarilo sa mi síce chytiť bratranca rybky, ktorú chytil Roman minulý deň, no pustili sme ju. Roman odhadoval váhu žralokov na 20 – 40 kg, no silu mali ako malé torpéda. Roman ich par krát zasekol a ťahal k brehu. Zápas medzi Santiagom a Makom opäť skončil v prospech domáceho týmu, ale pre nás bola možnosť, merať si silu zo žralokmi, neopísateľným zážitkom.

Keď nám silný odliv zase odlákal všetky ryby a praryby, pobrali sme sa do Lombadiny na čerstvé chlebíky, ktoré piekli priamo v osade. Boli naozaj veľmi yummi a prakticky sme ich zhltli na posedenie.

Po chutných raňajkách sa posádka vydala omrknúť malú perlovú farmu. Perly boli nádherné a niektoré šperky upútali svojou krásou pozornosť aj mužskej časti posádky. Najimpozantnejšia bola veľká, dokonalá perla, avšak nikto nemal zvyšných 25 000 dolárov, aby sa stal jej hrdým majiteľom.

Keďže krajina spĺňala definíciu slova raj na zemi, jednohlasne sme sa rozhodli, že si pobyt predĺžime o ďalší deň. S Milanom sme sa opätovne pustili do šnorchlovania, ale tentokrát, sme sa vyzbrojili potapačskými nožíkmi. Našťastie ale neboli použité.

Po vyčvachtaní sa, sme zamierili na ďalšiu pláž, kde na nás čakal Roman s nahodenými udicami a Pavlína hlboko začítaná do knihy. Vlny boli však veľmi silné a jediné, čo sa nám skoro podarilo uloviť, boli pri nahadzovaní udíc čajky, ktoré lietali nad hladinou.

Najkrajší moment pri rybačke bol, keď sa nad našimi hlavami objavil obrovský morský orol. Ladným plachtení sa kĺzal po oblohe, až sa stratil za horizontom. Neskôr sme sa rozhodli ísť omrknúť, či náhodou nenájdeme znova krokodíla, avšak prerostlá jašterička sa už neukázala.

V noci sa zapálil oheň pred chatrčou, okolo ktorého sme si ľahli. Zodvihol sa prijemne osviežujúci vánok od mora, takže ohník príjemne hrial. Celá scenéria pripomínala skôr dáky film o stroskotancoch, než turistoch. Palmová chatrč za nami, plápolajúci ohník pred nami, kraby, pavúky a jašterice všade okolo nás (a niekedy aj na nás) a všetko to bolo umiestnené na skalnom útese, ku ktorému prehováralo more svojím šumením.

Na raňajky sa rozbilo pár kokosov a pomaličky sa pustilo do balenia. Červený piesok, na ktorom sme spali, bol všade a pravdepodobne ho budeme vytriasať z vecí, ešte keď prídeme domov. Pri balení nás navštívili miestny správca a údržbár, aby zistili dáke informácie o krokodílovi, lebo ho tu vraj ešte nikdy nevideli.

Pri spiatočnej ceste do Broome bola spravená zastávka uprostred červenej cesty. Chlapci trošku zablbli s loptou a pri tom zistili, že po rozpálenom piesku sa naboso naozaj bežať nedá.

Opätovný pobyt v Broome neuspokojil Miloušovu potrebu. O druhej po obede sa nenašla ani jedna jediná otvorená reštaurácia, kde by sme sa najedli. Po doplnení zásob (hlavne melónu) sa vyrazilo na juh. Okolo piatej hodiny sme  dorazili do Barnhill station. Počas cesty ku kempu Milouš konečne spoznal strach v Austrálii. Žiadne krokodíly, žraloci, pavúci, hady, madúzy mu strach nenahnali, ale keď sa priblížil k plotu, ktorý zabraňoval kravičkám vybehnúť na cestu, strach si ho našiel. Veľmi rýchlo pochopil, že preliezať nízky drôtený plot nie je najlepší nápad. Pri rane, ktorú dostal od plotu, ktorý bol pod prúdom, sa až zablýskalo. A tak Milouš, nabitý energiou si radšej nasadol do auta a pokračovali sme v ceste.

Po dorazení do kempu nás privítal trošku zmätený starý správca s trenírkami na pol žrdi. Šokujúcou informáciou bolo, že v danej oblasti nepršalo viac ako 8 mesiacov. Teplota bola stále vysoká a tak sme sa presunuli k moru. Pri západe slnka každý z nás naskákal do vody a vychutnával si mierne horúcu vodu. Miloušovi som predviedol aboriginský ceremoniál predávania roja múch.

V kempe sme boli jediní dobyvatelia (okrem správcu), a okolitá scenéria pripomínala začiatok hororového filmu. Parta mladých ľudí v opustenom kempe desiatky kilometrov od hlavnej cesty. Večer po zemi liezlo veľké množstvo pavúkov, ale čo nás najviac upútalo boli zelené oči. Obrovské zelené oči, ktoré boli všade na vôkol, nás pozorovali a čakali na svoju príležitosť. A ta sa naskytla za pár hodín. Veľa krát sme skúšali zistiť, čo za živočíchy nás obkolesujú, ale márne. Vždy keď sa niekto z nás priblížil, oči zmizli. Tesne pred spaním som išiel do auta a z ničoho nič z neho vybehlo niečo veľké a chlpaté (Milouš to nebol, lebo sedel vonka pri stole). Stratilo sa to však skôr, než som stihol zistiť o čo sa jedná. Za malú chvíľu sa k nám konečne priblížil jeden zo spomínaných živočíchov. Vyzeralo to ako tmavá líška, ale ráno nám správca povedal, že sa jedná o veľké divoké mačky.

Ráno sme opätovne vyrazili na cestu, ktorá ubiehala prekvapivo rýchlo. Pri čerpaní paliva, k nám pristúpila pani s prosbou, či môžme doniesť kanister s naftou k jednému auto po ceste. S radosťou sme súhlasili a vyrazili. Najprv sme stretli opustené auto, akých je pri austrálskych cestách neúrekom a trošku sme sa pri ňom pohrali.  Spomínané auto bolo nájdene asi po 20 km a dvaja páni nám veľmi ďakovali za našu pomoc. Radosť z dobrého skutku nás rozveselila.

Na benzínovej pumpe sa ukázal prvý náznak, že niečo nie je v poriadku. Vedľa nás priletel vláčik kakadu, ktorý vyzeral trochu zvláštne. Teda vyzeral, ako keby doňho udrel blesk, mal poriadne kruhy pod očami a bol tak trošku vypelichaný. Na pumpe k nám prišla skupina malých aborigínskych dievčat. Hneď sa snažili dostať k nám do auta a začali z nás dolovať informácie typu, z kadiaľ ste, v akom ste vzťahu, kam ideme a či nemáme nejaké drobné.

Pri pokračovaní v ceste sa okolo nás rozpútal armagedon. Kam oko dovidelo stúpal zo zeme dym a všade šľahali plamene. Neskôr sme pozorovali, ako sa obloha zaťahuje. Po pár kilometroch sa spustila neuveriteľná svetelná show. Blesky padali na zem takmer v sekundových intervaloch, pričom boli sprevádzané nie zrovna najtichšími zvukovými efektmi. Búrka sa k nám čoraz viac a viac približovala, takže pri prvej príležitosti sme odbočili do karavanového kempu. Divadlo bleskov pokračovalo ešte dlho do noci, no búrka sa nám takmer vyhla a voda z dažďa sa vyparila skôr, než sme vystúpili z auta.

Ráno sme vyrazili k jednej z posledných zastávok v Austrálii, kde nás čakajú nádherné pláže, prekrásne more, všemožné podmorské živočíchy a raj pre potápačov.