75. - 85. deň - Nový Zeland

V Christchurch sa strávilo niekoľko dní, počas ktorých sme sa snažili vybaviť nespočetne veľa vecí ohľadne nášho cestovania. Strechu nad hlavou nám poskytli naši starí známi Roman a Pavlína, ktorých sme veľmi radi znova videli. Pri vybavovaní sa nám postarali o oddych (hlavne naše napínavé hry ping-pongu) a uvoľnenia (občasná party, či výlet na pláž), čo bolo veľmi potrebné, lebo miestami sme doslova strácali hlavu.

Napokon sa podarilo všetko vybaviť. Boli sme potrebne zaočkovaní, mali sme približne naplánovanú cestu a kúpili sme si auto. Po našej austrálskej krávke sme opätovne zatúžili po silnom a odolnom aute. Naša odolná, silná a takmer nezničiteľná krávka bola nahradená podobným autom. Nová beruška Daisy, ktorá v porovnaní s predošlým autom síce pripomínala hračku pre deti, uspokojila potreby nových majiteľov.  I keď sa hneď na druhý deň vybila batéria (lebo dáky nešíkovný Mišo, nechal zapnuté svetlá), Daisy počúvala na slovo.

Takže 80-ty deň nášho veľkého cestovania sa mohlo vyraziť na cestu okolo Nového Zélandu. Pravdepodobne mesto vytušilo, že sa chystáme k odchodu, lebo celý deň preplakalo. Dážď nás sprevádzal celou cestou, ale keď sme sa sa priblížili k jazeru Takepo, stal sa zázrak. V zatiahnutej oblohe sa spravila nad jazerom obrovská diera, v ďaka ktorej, sa nám odhalili nádherné tyrkysové farby jazera.

Aj keď bolo po šiestej hodine večer, rozhodlo sa pre krátky track. Na vrchol blízkeho Mt John sme dorazili v značnom časovom predstihu, takže sa rozhodlo pre ďalší track. Z jednej strany nás obklopovala nekonečná rovina a z druhej strany nás chránili gigantické hory.

Cestou sme stretávali všemožné živočíchy, no najčastejšie to boli ovečky, ktoré na nás pozerali ako teľa na nové vráta (i keď výstižnejšie by bolo ako ovca na turistu). Keďže sme sa vybrali vlastnou cestou, tak sme nie zrovna zablúdili, ale vybrali sa zaujímavejšou cestou. Tak chtiac nechtiac sa ocitli na vzdialenej strane Lake Tekapo a vyrazili na ďalší track. Pri spiatočnej ceste boli predvedené neúspešné pokusy o chytenie ovečiek, no napokon sme to vzdali a vybrali sa k autu, ku ktorému sa dorazili okolo polnoci.

Aby bolo naše cestovanie dobrodružnejšie a aby sme ušetrili za kemp, rozhodli sme sa spať v aute. Avšak spanie nebolo veľmi pohodlné, jednak preto, že malá Daisy neposkytovala zrovna veľa priestoru a keby nás niekto našiel, tak nám hrozila pokuta 200 dolárov.

Ráno sa sofistikovaným spôsobom rozhodlo pre ďalší track. Rozhliadli sme sa okolo jazera a ukázali na jeden z kopcov. To že tam neviedla žiadna oficiálna cesta nebola prekážka. Daisy sme odparkovali na čo najbližšom parkovisku a vyrazili lesom. Pri prechádzaní cez ovčie farmy, nás znova nemo pozorovali tie biele chlpaté vankúše.

Po prekonaní malých kopčekov našu cestu zatarasila rieka. Po jej prebrodení sa začalo strmo stúpať do kopca. Svahy boli čoraz strmšie a strmšie, no pri pohľade za nás to vyzeralo, akoby sme stúpli do neba. Kráčalo sa dobre, i keď náročne, ale v polke výstupu ma z ničoho nič začalo pichať v kolene. Aby druhé kolene nebolo smutné, tak za chvíľu sa aj v ňom ozvala bolesť.

Ani bolesť však nezabránila dosiahnuť hrebeň, z kadiaľ bol dychberúci výhľad. To hlavne preto, lebo sme videli, že naša cesta prakticky len začala. Strmé, skalisté kopce sa nad nami týčili do výšky a my, po krátkej prestávke, sme sa do nich pustili. Oblaky boli najprv nad našimi hlavami, potom sme kráčali cez ne a v poslednom úseku sme sa my pozerali na ne z hora.

Vrchol neznámeho kopca, ktorý s porovnaním okolitých kopcov mal cez 2600 metrov, bol úspešne dosiahnutý. Dal nám dobre zabrať, no odmena v podobe výhľadu a dobrého pocitu stála za to. Po krátkom obede a oddychu sme v úžase spracovávali túto prírodnú krásu a pobrali sa na spiatočnú cestu.

Hrdí z nášho výkonu sme si cestou dole doslova poskakovali. No niekoľko 100 metrov pod vrcholom naša hrdosť dostala poriadny šok. Pred nami sa vynorila rodinka s dvoma asi 6 ročnými dievčatkami, ktoré si to hore cupitali ako malé srnky. Nechápavo sme sa na seba pozreli a prehodili pár slov s rodinkou.

Cesta dole ubehla rýchlo a s nadšením sme uvítali, keď sa pred nami znova objavil potôčik. Niektorý si v ňom zvlažil nohy, iný sa celý vykúpal, a tak osviežení sme pokračovali ďalej. Spokojne sa dorazilo v trpezlivo čakajúcej Daisy, i keď naše nohy dostali poriadne zabrať.

Našou nasledujúcou zastávkou sa stal Mt Cook. Ubehol len týždeň, čo som tadiaľto išiel a neubránil som sa spomienkam na moju rodinu. Príroda sa tu nezmenila a okolie bolo stále tvorené majestátnymi horami, zeleno-modrými jazerami a malebnými lúkami.

Do Mt Cook Village sa dorazilo za tmy a tak sa znovu rozhodlo pre luxusné spanie v Daisy. Keďže ráno pršalo, odignorovali sme budík, čo sa ukázala byť chybou. Strážkyňa kempu nás zobudila klopaním na okno a oznámila nám, že tu nemôžme spať. Po krátkom rozhovore, sme skončili s pokutou 20 dolárov, čo nás v celku potešilo.

Spánok nás už nelákal a tak sa vyrazilo na track. Našim cieľom sa stalo Hooker Lake. Cesta mi bola dobre známa, no pohľad na gigantický Mt Cook bol stále ako z iného sveta. Pri jazere naša cesta nekončila, ale začínala. Vyrazilo sa po jeho „brehu“, ktorý bol tvorený strmím štrkovým kopcom zvažujúcim sa do ľadovej vody.

Neraz som mal pocit, že niekto z nás skonči v jazere, avšak nestalo sa tak. Aby sa nám nekráčalo tak jednoducho, začalo pršať, takže šmykľavé kamene nemali ďaleko od ľadu, ktorý pri nás plával.

 Po dlhom zápase s ťažkým terénom sme dorazili na druhý breh. Gigantický ľadovec, ktorý sa tiahol celým údolím, bol pokrytý štrkom, no sem tam sa nám ukázal. Prach a štrk zahalili celé údolie a dodali mu pochmúrny nádych (cítili sme sa ako v Mordore).

Spiatočná cesta nebola o nič ľahšia než tá predchádzajúca. Keď sme sa znova napojili na track, tak to nebolo o nič jednoduchšie. Príroda si asi povedala: „A teraz im ukážem.“ Oproti nám sa valila čierna stena oblakov. Slabý dáždik, ktorý nás celou cestou sprevádzal nabral na sile. Čoraz silnejší vietor hravo dostal dažďové kvapky pod naše pršiplášte. Keď sme boli slušne premočení prišla zmena. Ochladenie spôsobilo, že dážď sa zmenil na husté sneženie. To však netrvalo dlho a za chvíľu z neho bolo krupobitie. V kombinácii s prudkým vetrom to bolo doslova ľadové peklo.

Premrznutí sme sa dlhšie nezdržovali pri aute a vyrazili ďalej. Po hodinke cesty sa dorazilo do Twizel. Hlad nás zahnal do miestnej reštaurácie, kde sme sa dozvedeli, že v okolí mesta sa točili rôzne scény z Pána Prsteňov. Nadšene začalo hľadanie. Podľa nejasného opisu sme na 99 % našli pole, na ktorom sa nakrúcala posledná bitka (ak nie, tak sa určite mala).

Prostredie reštaurácie sa nám pozdávalo a tak sme tam opätovne zavítali na pifko. Atmosféra bola príjemná, ale neustále nás pozorovala trojica medveďov. Keď zatvárali reštauráciu pobralo sa k Daisy, v ktorej sa opätovne spalo. Na spanie v aute si naše telá začínali pomaličky zvykať (naozaj pomaličky).

Ďalší deň sme dostali typ na neďalekú oblasť, kde sa rovnako nakrúcala časť Pána Prsteňov (kráľovstvo Rohan). Dlhé, až priam nekonečné, lúky, polia a pláne boli ohraničené kopčekami, ktoré prechádzali do mohutných hôr.

Daisy s posádkou rýchlo prekonala vzdialenosť do Dunedinu a tak sa znova ocitla na východnom pobreží. To že nám pár kilometrov pred mestom skoro došiel benzín (a do posledného kopca sme našu Daisy očami tlačili) ani spomínať nebudem.

Hneď sa zamierilo do informačného centra, kde za pomoci veľmi ochotnej a príjemnej pracovníčky boli naplánované a vyplatené nasledujúce dni. Ako bod číslo jedna bola návšteva miestneho pivovaru Speight’s Brewery. Prehliadka bola naozaj veľmi zaujímavá, no najviac nás potešila ochutnávka pív. Náš sprievodca nám predstavil všetkých päť druhov pív a cider, ktoré sme mohli degustovať. Potom nám oznámil, že máme pol hodinu, počas ktorej môžme degustovať, koľko len chceme. Samozrejme naše slovenské a české korene sa nezapreli a slušne sme sa zdegustovali (írovia a škóti neveriacky pozerali aký máme splav).

Cestou k nášmu autíčku, ktoré sa opäť stalo našou nocliaharňou, nás zastavil kiwácky (kiwáci = zélanďania) párik, tak sme sa s nimi zakecali. Ráno sa vyrazilo do centra kde sme sa stretli so slečnou Ilko z požičovne bicyklov. Odovzdala nám našich tátošov a vyrazilo sa na výlet do Otago Peninsula, jedným z najkrajších miest pre eko-turizmus na Zélande.

Prvé kilometre ubehli veľmi rýchlo a ani nie za pol hodinu, sme už opustili mesto a hnali si to do miernych kopcov stále vyššie a vyššie. Naša super cyklistická kondička už bola dávno preč, a tak sa nám na čele objavila dáka ta kvapôčka popu a sem tam sme si aj zafuneli.

Ani tento krát sme nesklamali a všetky kopce zdolali. Prvá zastávka na oddych bola uskutočnená pri Larnach Castle. Jedná sa o jediný zámok na území Nového Zélandu. Očakávanie však treba stupňovať, takže pred prehliadkou zámku sa zamierilo do okolitých záhrad. Pestrofarebnosť a rôznorodosť flóry nás doslova pohltila. Po krásnej prechádzke záhradami sa zamierilo do zámku.

Je tomu už pár rokov, čo som dáky navštívil a ani zďaleka sa nedá porovnávať s krásnymi stavbami na území Slovenska a Česku, ale aj tak bolo čo obdivovať. Výraz „zámoček“ by ho lepšie vystihoval, lebo veľkosťou skôr pripomínal väčšiu vilu. Napriek tomu, že bol pred niekoľkými rokmi postupom času prakticky úplne zničený, rekonštrukcia ho dostala do pôvodnej krásy.

Skončením prehliadky nastal vážny problém. Tento problém dokážu v plnej miere pochopiť len cyklisti, ktorí nasadli na bicykel po niekoľko mesačnej prestávke. Naše pozadia len veľmi neradi prilnuli k sedadlám a vyrazilo sa ďalej.

Od zámku cesta nabrala na dynamickosti. Tiahle kopce, ktoré sme vyšliapali, sa náhle premenili na strmé zjazdy. Asfaltová cesta bola nahradená štrkovou, takže rýchla jazda (hlavne v zákrutách nad zrázmi) vháňala adrenalín do krvi.

Po tomto vzrušujúcom zážitku prišiel obrat o 360 stupňov. Terén sa zmenil na rovinu a oproti nám začal fúkať silný morský vietor. Neraz sme sa pozreli na zem, aby sme sa uistili, že sa vôbec hýbeme. Boj s vetrom sa skončil pri Allans Beach, kde nasledovala ďalšia prestávka. Tu sa očakávalo, že nájdeme Seal Lionov, avšak jediní, kto sa vyhrieval na skalách som bol ja s Miloušom. Naš neúspech nám nedal, tak sme sa opustili verejnú pláž a začali sa driapať po skalných útesoch. A zadarilo sa. Uvideli sme jedného spachtoša, ktorý asi ani nezaregistroval, že ostatok jeho skupiny išiel na lov. To že si nás všimol dával najavo, len horko-ťažko zdvihnutým viečkom. Ale pri ďalšom priblížení, vyskočil na všetky plutvy a ostražito nás sledoval. Určite zvažoval, že skočí do vody, ale povedzme si úprimne, kto z Vás by vymenil vyhriatu skalu za ľadovú vodu? Samozrejme sme ho nedonútili spraviť to ťažké rozhodnutie a nechali sme ho ďalej si leňošiť.

Po opätovnom bolestivom usadení sa na bicykloch sa vyrazilo na samotný koniec poloostrova, Taiaroa Head. Mali tu byť k videniu albatrosy a tučniaky. Nikto nám však nepovedal, že sa za to bude musieť platiť. Preto sme sa uspokojili len s všadeprítomnými čajkami a vyrazilo sa na spiatočnú cestu. Je zaujímavé, že vietor si vždy našiel spôsob, aby nám nefúkal do chrbtov.

Ku koncu, keď už únava dávala o sebe vedieť, našim spásnym cieľom bol horúci bazén na St Clair Beach. Premrznutí a unavení sme si pred vchodom do bazénu prečítali, že ho zatvorili pred 2 hodinami. Sklamaný som sa rozhodol, že bez okúpania tento deň nezakončím a tak som sa vybral do mora. Voda nebola vyslovene ľadová, ale po ponorení sa mi to vyrážalo dych a miestami som si myslel, že už si nespomeniem, ako sa dýcha.

Bola už len jediná možnosť ako sa zahriať. Takže sme rýchlo našli ázijskú reštauráciu a dopriali si horúcu polievku a lahodné jedlo. Keď sme vrátili bicykle, pobrali sme sa k autu. Za tento deň sa prešlo okolo 80 km a pevne sme dúfali, že nám to naše zadnice odpustia.

Posledný deň v Dunedine sa ráno zamierilo na historické vlakové nádražie, s kadiaľ sa vyrazilo na Taieri George Railway (vraj jednej z najkrajších vlakových výletov na svete). Prekvapením bolo, že náš vlak bola doslova starožitnosť, to ale umocnilo zážitok z jazdy. Cesta viedla z Dunedinu do Middlemarch a späť. Temné tunely, smaragdové lesy, strmé zrázy, dychberúce údolia a farmy s ovečkami sa dajú presne vystihnúť slovom waaaau.

V Middlemarch sme si počas prestávky dopriali domáco robené hamburgre (boli také lahodné, že sa dalo aj repete). Po krátkej prehliadke mestečka sa vyrazilo na spiatočnú cestu. Znova sme zakývali partii nudistov, ktorí nás zdravili už pri príchode. Do Dunedinu sa dorazilo pomerne rýchlo, asi aj kvôli poobednému šlofíkovi.

V meste sa zbalili saky-paky a vyrazilo sa do Te Anau. Vydali sme sa po southern scenic route, ktorá viedla cez The Catlins Rainforest Park. Zélandská príroda, nám ukázala, že sme ešte nevideli všetko. Prekrásne pláže, zátoky a lesy nás neustále nútili dávať sánku dole.

Prvý krát sa zastavilo v Porpoise Bay, čo by surferi nazvali rajom. Silný vietor dodával vlnám na sile a tie sa zdrvujúco trieštili na útesoch, alebo ladne došumeli až na pláž. Pri vystúpení na vrch jedného útesu, sme si museli dávať pozor, aby sme aj my nevzlietli.

Ďalšou zastávkou sa stal Curio Bay. Našim úmyslom tu bolo obdivovať 180 miliónov rokov staré skameneliny, ale na tie sme rýchlo zabudli, keď sa pred nami objavil hlúčik ľudí. Na ich čele bol miestny ochranár a oznámil nám, že čakajú na tučniakov, ktorí majú prísť s potravou a nakŕmiť tak svoje rodinky. Nechcelo sa nám veriť, že tie malé tvory by dokázali prežiť to desivé vlnobitie, no aj tak sme čakali a čakali a čakali. Ľudí začalo postupne ubúdať, a keď odišiel aj ochranár, začali sme uvažovať, či má zmysel ostať. Čakanie sa vyplatilo a po dlhej dobe sa objavil jeden tučniačik (konkrétne yellow eyed penguin). Pomaličky sa kolísavo blížil od mora, povzbudzujúci volaním hladnej rodinky. Po pár minútach sa všetci šťastlivo stretli a skryli sa v stromoch pred zvedavými očami.

Jeden z pozorujúcich nás upozornil, že za rohom sa nachádza veľký seal lion. Hneď sme vyrazili na prieskum. Z veľkej vzdialenosti ho bolo vidieť len slabo, tak sme sa priblížili. To si už ale trojmetrový mažlíček všimol a začal po nás štekať. Rozbehol sa do vody, ale keď si všimol, že odchádzame, tak v lete spustil plutvy a ako torpédo pristal do piesku a pokračoval v spánku.

Premenlivé počasie sa zmenilo z hustý dážď, našťastie sme už spokojne sedeli v aute. Ako prišiel, tak odišiel, no zanechal za sebou krásne dúhy. Cestou do Te Anau nás neustále obklopovali farmy s ovečkami, krávkami a dokonca aj so srnkami.

Do mesta sa dorazilo v neskorých hodinách, takže sme sa rýchlo pobrali spať, lebo ďalšie dni konečne začneme s poriadnou turistikou a budeme spoznávať krásy fjordlandu.