67. - 74. deň - Nový Zeland

Do Christchurch sme prileteli niečo po jedenáctej večer, ale kým sa nám podarilo opustiť letisko, tak tiahlo na dve hodiny ráno. Po prejdení x-tej kontroly, kedy nám do podrobna skontrolovali každý kúsok našej batožiny, sme konečne mohli začať bojovať o odvoz na motel. Taxíky doslova mizli pred očami, takže sme sa rozhodli pre mikrobus (ani to sa ale neobišlo bez čakania). Keď sa v ranných hodinách podarilo prísť na ubytovanie, každý bol natoľko unavený, že sa zmohol len na základnú hygienu a išlo sa spať.

Ráno sa vyzdvihlo auto z požičovne a vyrazilo sa na prvý výlet na Novom Zélande. Krásne zelené kopce, nekonečne more, prvé ovečky a krávky, nádherné výhľady a mnoho ďalšieho, nás začalo ohurovať tesne po opustení mesta. Neraz sme zastavovali, aby sme si vyfotili tú krásu, pričom sme nemohli ani len tušiť, že to ešte nič nie je (v porovnaní s tým, čo nás čaká).

Po viac ako hodinovej ceste sa dorazilo do Akaora. Záliv bol naozaj krásny a mestečko malebné. Keďže počasie bolo všelijaké (raz pieklo slnko, potom zas pršalo), vyrazili sme len na krátky výšlap na blízky kopec. Boli sme trošku sklamaní, že sa neobjavil žiaden delfín, ale jedno morské zvieratko sme predsa objavili.

Večer som s rodinkou navštívil mojich starých známych. Roman s Pavlínou nás vrelo privítali a spolu sme sa pustili do grilovania. Všetci sme sa zabávali a vďaka výbornému jedlu aj prejedli, no pred polnocou sa seansa musela rozpustiť, lebo ráno sa skoro vstávalo.

Ďalší deň, nás privítal dážď, z čoho veľká radosť nebola. Avšak už pár kilometrov za Christchurch sa cestovateľom  rozžiarili tváre, lebo sa na nich začalo usmievať slniečko. Zamierilo sa k západnému pobrežiu, kde mali byť navštívené veľkolepé ľadovce.

Ako sme sa blížili k Arthur’s Pass National Park, terén začínal byť viac kopcovitejší. V krásnych rovinách sa čoraz častejšie objavovali vysoké kopce, na ktorých vrcholoch sa nachádzal sneh. Netrvalo dlho a dokonca samotná cesta naberala stále strmejší sklon.

V mestečku Arthur’s Pass sa spravila zastávka na občerstvenie sa (ako ľudí, tak i auta). Mama objavila obrázok vtáka kiwi a s úsmevom na tvári vyhlásila, že to vyzerá ako sliepka. Domorodci by asi neboli touto hláškou veľmi nadšení, keďže sa jedná o ich národný symbol.

Prechádzaním Arthur’s Pass National Park sa nám odkrývali neskutočné scenérie. Pri jednej zastávke, kde sme sa kochali prekrásnymi vodopádmi, nás navštívil vták Kea. Jedná sa o jediného vysokohorského papagája na svete, ktorý je naozaj prekrásny a sám to o sebe vie. Hneď začal pózovať pred fotoaparátmi, ako modelka na prehliadke.

Po dosiahnutí západného pobrežia, sa pred nami opäť ukázalo more. Silné vlnobitie udieralo na pobrežie, no masívne vlny sme pre istotu pozorovali, len z brehu. Boli dve hodiny po obede a pred nami už len necelých 100 km k cieľu. Stupňujúce nadšenie nemohlo nič pokaziť, teda skoro. Z ničoho nič sa pred nami objavilo odstavené auto údržbárov ciest, okolo ktorého bola barikáda. Počas krátkeho rozhovoru, sme sa dozvedeli, že cesta je uzavretá, lebo je na niekoľkých úsekov zničená. Jediná možnosť, ako sa teda dostať k ľadovcom bola obísť celý južný ostrov, teda prejsť cez 1000 km. Keďže bolo už neskoro, táto možnosť bola zamietnutá. Avšak náš týždňový výlet na Zélande bol presne naplánovaný a ubytovania zajednané. Takže ďalší deň sme museli byť v Queenstowne, ktorý bol vzdialený 850 km. Rozhodli sme sa preto prejsť aspoň polovičnú vzdialenosť do Geraldine.

Po tejto smole, nálada v aute poklesla, ale rýchlo sme sa so situáciou vyrovnali. Ďalší šok nastal v Geraldine, kde boli všetky ubytovania vypredané. Ale všetko zlé sa musí na dobré obrátiť, a tak sa aj stalo. Po krátkom telefonáte sa nám podarilo vybaviť ubytovanie v Queentowne, takže sme sa pustili do ďalšieho cestovania. Pri prechádzaní stredom južného ostrova nálada stúpala, lebo okolitá príroda nám znova a znova odhaľovala jej rôznorodú krásu.

Po dni strávenom v aute sme zaspali ako batoľatá. Ďalší deň sa ukázala bezoblačná obloha a cestovatelia sa rozhodli pre prvý track. Vyrazilo sa len kúsok za mesto (popravde sme sa nechceli veľmi vzďaľovať od kryštálového jazierka, v ktorom sa odrážali zasnežené kopce). Po ceste cez polia a lesy sme dorazili k ďalšiemu jazierku (Lake Dispute), ktoré bolo umiestnené medzi dva horské masívy. Nadšene sa rozhodlo, že sa prejdeme okolo neho. Plán to bol dobrý, ale nevyšiel. Na miesto cesty okolo, sme odbočili na track, ktorý sa šplhal po jednom z masívom a za krátko sme sa pozerali na jazierko z výšky.

Po presedenom dni v aute v nás nebolo ľahké uspokojiť túžbu po cestovaní, a tak sme sa vybrali do Arrowtown (bývalého zlatokopeckého mestečka). Nuž z môjho pohľadu, najlepšou vecou v mestečku bola pizza, ktorú ocenil aj drzý vtáčik. Inak mestečko za veľa nestálo, ale ani to nám nebránilo užiť si výlet a pekne sa poprechádzať. Večer sme zakončili prechádzaním sa po Queenstown a posedením si na izbe.

Ráno 5. Januára som zažil nečakané prekvapenie. Celá rodinka mi zablahoželala k narodeninám a dokonca pre mňa minulý deň kúpili aj užitočné darčeky. No pre mňa ale bolo najdôležitejšie to, že som tento deň mohol stráviť s mojou rodinkou a to dokonca na druhom konci sveta.

Keď som sa spamätal z tohoto narodeninového šoku, vyrazilo sa do vytúženého fjordlandu. Ako to tu už býva, tak po prejdení nekonečných rovín, pred nami vyrástli obrovské hory. Masívy, ktorých výška sa počítala na kilometre, skoro zhypnotizovali aj šoféra. Cesta do Milford Sound by ubehla rýchlo, ale krása okolia nás nútila zastavovať každú chvíľu, aby sme mohli tieto pohľady zväčšniť foťákmi, alebo sa len tak zadívať na neskutočné scenérie a napĺňať srdcia bázňou. Tesne pred cieľom hory vyložili karty. Nekonečné vodopády, stovky metrov vysoké horské steny, kontrast zelene, skaly a snehu, viac ako kilometer dlhý tunel a skalné zrázy takmer tlačili slzy do očí.

V Milford Sound sme sa k radosti ¾ našej rodinky rozhodli pre plavbu loďou. Počas plavby medzi fjordami loďka kľudne plávala, no pri priblížení sa k otvorenému moru sa „trošku“ zakývala. Dokonca sme mali to šťastie a videli morských levov (to je to, čo vyzerá ako tuleň), ktorý sa lenivo vyvaľovali na rozohriatej skale, čo mi z neznámeho dôvodu pripomenulo môjho psíka (dokonca aj vôňou). Ku krajine Vám toho veľa nepoviem, lebo nič to nevystihne lepšie, než fotky (okrem osobného zážitku).

Pri spiatočnej ceste sa po prejdení tunelom, znova objavil pózer a začal sa predvádzať. Krajina pri inej polohe svetla, dostala iný, avšak o nič menej úžasný, nádych. Keď cez vysočizné hory prechádzalo len pár slnečných lúčov, vyzeralo to akoby nad horami začínalo samotné  nebo.

Našim novým domovom sa opäť stalo mestečko pri jazere, pričom obe mali ten istý názov, Te Anau. Keďže sme boli výrazne na juhu, tak aj o desiatej večer bolo vidno ako počas dňa, tak sa vyrazilo do mestečka na večeru. Na terase sme sedeli až do noci (asi o pol dvanáctej) a potom sa vybrali na izbu vstrebávať krásy, ktoré sme videli.

Ráno bolo poňaté v športovom duchu. Išlo sa behať popri jazierku a na konci sa spravilo aj dáke to cvičenie.  Plní energie sme sa vybrali na druhú stranu ostrova, ale najprv sa spravilo pár zastávok. Ako prvá bola zastávka na kávu a čokoládu. Tie ďalšie viedli malebnou krajinou k vodopádu, plážam, či majáku. Pre mamu bola najvtipnejšia zastávka v mestečku Kaka Point, hádajme prečo asi.

Podvečer sa dorazilo do cieľa, Dunedin. Po zotmení sa, bola vonku trošičku kosa a tak sme ostali na moteli a vychutnali si domáce vínko. Rána sa ale vyrazilo na obhliadku mesta. Nie pre nič za nič je Dunedin považovaný za najhitorickejšie mesto na Zélande. Krásne ornamentované budovy boli na každom rohu.

Po obhliadke mesta sa vyrazilo na ďalšiu cestu. Veď najvyšší vrch na Zélande, Mt Cook, nás netrpezlivo čakal. Keď sa po  našej pravej strane objavilo Lake Pukaki, tak sme vedeli, že cieľ je neďaleko. Obrovské hradné veže v diaľave sa často krát strácali v oblakoch. Tyrkysová voda na pravo nás upútavala do momentu, než sa pred nami objavil obrovský oblak dymu. Ani priblíženie sa neodhalilo žiaden požiar a až neskôr sme zistili, že to vietor dvýhal do vzduchu neskutočne veľké oblaky prachu.

Pozorovať velikána nám samozrejme nestačilo len z diaľky, a tak sme vyrazili na Hooker Track. Začiatok vyzeral veľmi sľubne. Rýchlo sme zistili, že vzhľadom k okolitému počasiu, je naše naobliekanie sa zbytočné. Prvý problém nastal, keď sestrička uvidela, že cesta vedie cez lanový most. Statočnosť v nej ale opäť zvíťazila a držiac sa ma za ruku, sme túto prekážku zvládli. Po tom nasledovalo spokojné oddýchnutie a radosť z úspechu trvala do momentu, keď uvidela ďalší most. Aj ten bol ale hravo zvládnutý a po ňom sa zase každý venoval obdivovaniu okolia.

Track skončil u Hooker Lake, čo je ľadovcové jazero. Okolitý štrk a prach zmenil číru farbu vody na mliečnu. No fakt, že prakticky stojíme pod vrcholom kopca, ktorý má viac ako 3700 metrov, okolo nás plávajú ľadovce a aj ostatné kopce sa na nás pozerajú z neskutočnej výšky nás jednoducho fascinoval. Spiatočná cesta krásnym údolím prebehla v podobnom duchu, ako predchádzajúca, len mosty sa zdolali vo väčšej pohode. 

Na Mt Cook bol tak krásny pohľad, že sme sa rozhodli prejsť k ďalšiemu ľadovcovému jazierku (údajne bude celé modré) a obzreli si najvyšší vrch na Novom Zélande z druhej strany. Cesta k nemu viedla po dlhej štrkovej ceste, kde sa ukázalo, že ak by ostali otvorené okná, tak by sme boli pokrytí prachom ako antické vykopávky. Z parkoviska sa najprv zamierilo k najbližšiemu tyrkysovo-zelenému jazierku. K tomu môžem dodať len to, že pod pojmom tyrkysovo-zelená si predstavujem niečo iné, ako zélanďania.

Následne sa vyrazilo k Tasman Lake, údajnému modrému jazeru. Ani tentokrát sa naše predstavy o farbách nezhodli, lebo jazero malo rovnako mliečnu farbu, ako Hooker Lake. Avšak na jeho brehu sme naozaj objavili malinké modré jazierko. Ale teraz trošku z pozitívnejšieho súdka. Mt Cook vyzeral naozaj ohromujúco i z druhej strany a výhľady od jazera boli neskutočné. Veď posúďte sami.

Pri spiatočnej ceste sme sa znova zastavovali pri Lake Pukaki a snažili sa vriť tie výhľady hlboko do pamäte. Od neho sme zamierili k jeho susedovi a nášmu dnešnému cieľu Lake Tekapo. Musím povedať, že s ubytovaniami, ktoré boli počas cesty, sme boli viac než spokojní. Ale to čo nás čakalo v Tekapo, by sme hneď brali ako stále bývanie. Dvojposchodová vilka s rozprávkovým výhľadom na jazero a luxusný interiér vzbudili závisť.

Keď sme sa s radosťou ubytovali, vyrazilo sa do mesta na večeru, tentokrát činu. Prejedení sme zamierili do vilky a vychutnali si jej pohodlie. Ráno sa zamierilo na prechádzku po pri jazere. K mojej spokojnosti, som konečne uvidel tyrkysovo-modré jazierko a dychberúca panoráma bola len príjemný bonus. Hodnú chvíľu sme len tak postávali a posedávali, hlavne preto, že sa nám veľmi nechcelo opustiť túto rozprávkovú krajinku.

Ďalšou a poslednou zastávkou bol náš starý známy Christchurch. Cesta ubehla rýchlo a s troškou nostalgie sme pozorovali obrovské stáda ovečiek. Po rýchlom ubytovní sa, som s otcom išiel zaniesť auto. Keďže rodine Kovářovcov šport nie je cudzí, rozhodli sme sa, že spiatočnú cestu odbehneme. Na moteli sa stihla len rýchla sprcha,  lebo po nás prišla mamina známa a vzala nás k nej na večeru. Zatiaľ čo dospelí sa rozprávali, sestrička a ja sme sa hrali s jej malými deťmi. Najväčšou zábavou bolo pohadzovanie plyšákmi a neskôr všetkým čo prišlo pod ruku.

Po lahodnej večeri, nás s manželom vzali na prehliadku ich farmy, ktorá sa každému veľmi zapáčila. Zábava bola príjemná, ale keďže sa ráno skoro vstávalo, rozlúčili sme sa a pobrali sa na motel.

Ráno po rýchlom zbalení sa, sme zamierili na letisko. Po odovzdaní batožiny sme si dali trošku ohnivej vody, aby let šťastlivo dopadol. Nemohol som uveriť, že znova nastal čas lúčenia. Približne pred rokom a troma mesiacmi sme takto stáli na letisku vo Viedni. Tento krát to však bolo iné, ja som bol ten, kto vyprevádzal, rodinka bola preplnená zážitkami, ktoré bude ešte dlho spracovávať, čakalo ich ešte pár dní v Aucklande a hlavne sa za pár mesiacov znova stretneme. Avšak lúčenie je vždy ťažké a nechýbalo veľa, aby som si svoje ďalšie cestovanie nerozmyslel. Pri posledných objatiach, keď sa v maminých očiach zaleskli slzy, musel som sa veľmi premáhať, aby mi z oči netiekli potoky. A keď sme si posledný krát zakývali, v mysli som si predstavoval naše opätovné stretnutie a na perách som mal slová Ľúbim Vás.