Okolo Sveta za pár dni - 53. - 69. deň - Barma

Cesta v autobuse bola náročná a už vôbec nie oddychová. Po celodennom bicyklovaní som bol totálne vyčerpaný, no posediačky sa ťažko relaxovalo. Neustále som zaspával a neustále ma budili. Najprv ma zobudili, aby mi oznámili, že si ku mne prisadne jedna paní. Tá, keď sa na mňa pozrela, tak radšej pokračovala ďalej a usadila sa na konci autobusu. Potom ma zobudili, že bude pauza na jedlo. Keď som si sadal k stolu, tak som musel vyzerať úžasne, lebo obsluha sa pri mne nezastavila a ja som bol tak rozospatý, že som nemal silu ich zavolať. Po chvíľke driemania v buse ma zase zobudili, že si ku mne prisadne malý chalan. No a napokon ma zobudili, že sme predčasne dorazili do cieľa. Totálne vytretý o štvrtej ráno som si zobral veci (samozrejme si v buse zabudol klobúk) a vyrazil som k hotelu. Ďalšie dve dvojice cestovateľov sa ku mne pridali, lebo nemali nič nájdené. Na hoteli som sa načakal, kým prišla anglicky hovoriaca obsluha a medzi tým bola aspoň hostina. Nanešťastie pre mňa ja som bol hlavný chod pre komáre.

Po krátkom spánku som si dal raňajky na terase a vyrazil do mesta. Hneď ma odchytil chlapík s ktorým som sa dohodol na výlete loďou po Inle Lake. Bol klasicky veľmi horúci deň, no hneď ako sa loďka pohla, vietor sa do mňa oprel a bolo mi príjemne.

Najprv sme prešli kanálom ktorý spájal mestečko s jazerom. Tu sa dali pozorovať chatrče miestnych, deti ktoré sa bláznili vo vode, ako aj okoloidúce lode, ktoré išli niekedy raketovou rýchlosťou.

Napokon sme sa dostali na jazero. Obrovská nádherná plocha. Keďže bolo obdobie sucha, tak na niektorých miestach sa riasy a vodné rastliny dotýkali hladiny. Prakticky hneď sme začali prechádzať okolo miestnych rybárov. Sú typický pre toto miesto, lebo jednou nohou stoja na lodi, druhou nohou držia pádlo, ktorým obratne manévrujú a k tomu všetkému sa starajú o udicu, alebo siete. Tento obraz som videl neraz na množstve obrázkov, no vidieť to naživo vo mne zanechalo obrovský úžas nad ich šikovnosťou a pripadal som si ako v inom svete.

Prvou zastávkou sa stali plávajúce záhrady. V podstate si predstavte klasickú zeleninovú záhradu, len to bolo na jazere. Hneď z kraja som mohol pozorovať paradajky, ktorým sa naozaj darilo. Asi tu nemajú veľmi problém s okopávaním a zbierať úrodu z lode by aj mňa bavilo.

Následne sme sa dostali do dedinky rybárov. Bambusové chatrče na pilieroch boli doslova všade. I keď to boli jednoduché chatrče, vplývali na okolitý svet majestátne. V jednoduchosti je krása a tu sa mi to opäť potvrdilo.

Ďalšou zastávkou bola miestna výrobňa, kde mi ukázali a vysvetlili celý proces od získania vlákna z lotosových stoniek až k výrobe rôznych druhov látok. Bolo to naozaj zaujímavé.

Následne sme prešli výrobňu strieborných šperkov, po ktorých nasledovala výrobňa cigariet. Zručnosť a rýchlosť práce miestnych ľudí bola neuveriteľná. Potom sme sa zastavili v reštaurácii, kde sa pri krásnom výhľade vychutnal obed.

Poslednou zastávkou sa stal neďaleký chrám. Keď som si ho prešiel, zamierili sme na spiatočnú cestu. Bol to krásny deň, no teplo bolo neskutočné, tak som sa trochu ešte pofľakoval po meste a potom zamieril na hotel. Večer som si našiel príjemnú lokálnu reštiku a vyskúšal miestnu rybu, ktorá bola veľmi chutná.

Ďalší deň som sa rozhodol pokračovať v mojej kariére cyklistu na dedinských bicykloch a našiel si naozaj skvostný kúsok. Pred vyrazením som sa prešiel po miestnom markete a nestačil vyvaľovať oči. Tety hodili na zem plachtu na ňu v pečúcom slnku naukladali ryby a najali si armádu múch, aby im ich strážili.

Potom som vyrazil preskúmať západnú časť Inle Lake. Po dákej hoďke príjemného šlapania som objavil kláštor na kopčeku, tak som odparkoval pekelný stroj a vydal sa do schodoch. Výhľad bol krásny, no jazero bolo trošku ďalej a k tomu sa snažilo zahaliť miernym oparom.

Dorazil som až miestnemu trhu, kde sa dalo kúpiť všetko možné. Odolal som a nekúpil som si niekoľkokilové vrecia strukoviny a pobral sa na spiatočnú cestu.

Po dorazení do mesta som doplnil zásoby vody a rovno sa vydal na východnú časť Inle Lake. Prešil som si bambusovým lesíkom a následne sa vydával cez dedinky a usadlosti ďalej a ďalej.

Napokon som dorazil k drevenému mostu, ktorý sa tiahol ďaleko cez zaplavené políčka, až k samotnému jazeru. Pomaličky som sa po ňom prechádzal a nasával tu krásnu atmosféru. Napokon som zamieril na spiatočnú cestu.

Večer som dostal chuť na rezancovú polievku, no nebola to najšťastnejšia voľba. Doniesli mi polievku a na miesto rezancov použili rozvarené špagety a ani chuť nebola nič moc.

Ďalší deň som sa rozhodol oddychovať a nerobiť nič. Tak som si ráno zabehol dákych 25 km a potom celý deň strávil relaxovaním na izbe či niekde v meste. Avšak nastal tu menší problém. Chcel som sa dostať do ďalšieho mesta Kalaw, no všetky autobusy boli vraj plné. Taxík bol dosť predražený, tak mi hrozilo, že tu ostanem ďalšie dni. Napokon sa mi podarilo zajednať si jednodňový výlet do tohto mesta, takže som bol spokojný. Večer mi zavolali na hotel, že sa môžem pridať partii dvoch ľudí, ktorí idú na dvojdňový trek do tohto mestečka, čo bol aj môj pôvodný plán, len neboli ľudia. Všetko krásne vychádzalo a bolo tak, ako to malo byť.

Ráno som čakal na recepcii, kým po mňa prišli. Hneď som sa zoznámil so Stevom a Jayom. S chalanmi sme si sadli, takže bolo jasné, že bude dobrá zábava. Odviezli nás na západ od jazera, kde sme v malej dedinke započali náš trek.

Skoro okamžite sme vyrazili do kopca. Keď sme zadýchane stúpali vyššie a vyššie, prešli sme okolo skupinky domácich, ktorý si v žabkách a s poriadnym nákladom vykračovali veselo do kopca.

Keď sme sa dostali na vrchol a cesta začala mať vodorovnejší charakter, usadili sme sa pod prístreškom u miestnej ženy, ktorá nám pripravila vyprážané tofu a čaj. Okolo nás pobehovali malé deti a s úsmevom a šibalským pohľadom nás pozorovali.

Oddýchnutí sme pokračovali ďalej a ráz krajiny mi začal byť trochu povedomý. Polia s červenou zemou obkolesené nízkymi kopčekmi až neuveriteľne pripomínali ráz krajiny na severe Španielska.

Okolo obeda sme si dali prestávku, konečne som dal studené pifko a k tomu nám náš sprievodca hral na gitare, no idylka.

  

Cesta už dlho netrvala a za pár hodín sme dorazili do malej dedinky, kde sme mali stráviť noc. Dali sme si ďalšie pifká a pustili sa do kopania si lopty s miestnymi chlapcami. Nikoho neprekvapí, že som to najviac kazil ja. Neskôr prišla ďalšia skupinka s dvoma francúzskymi chlapíkmi, takže bolo ešte veselšie.

Večer nám nachystali kráľovskú hostinu, pri ktorej sme sa poriadne najedli a nečakane potom pozerali v telke futbal (chalani o ničom inom celý večer nehovorili, tak ich to veľmi potešilo).

Večer nás uložili na zemi, jeden vedľa druhého, v malej miestnosti. Nebolo to nič pohodlné, ale zaujímavý zážitok.

Ráno nás čakali rovnako bohaté raňajky, tak sme doplnili palivo a vyrazilo sa na cestu. Prechádzali sme políčkami a neubránil som sa pocitu, že rovnakú krásu máme i u nás doma. Tak som sa aspoň takto cez fantáziu a spomienky preniesol na chvíľu domov.

Ako sme sa posúvali ďalej, Jayovi začalo byť zle od žalúdka, čo sa stále zhoršovalo. Napokon náš sprievodca odchytil dáke auto, ktorého do odviezlo, do cieľového mesta. My sme pokračovali a napokon i dorazili do Kalaw. Na miestnom trhu sme si dali obed a potom išli za Jayom. Chalanom som ukázal ubytko, ktoré som našiel pred tým v bedekri a to sa im pozdávalo.

Chcel som sa dostať na juhovýchod krajiny, tak som sa išiel pozrieť, či mi pôjde dáky spoj. Jediná možnosť bola vrátiť sa nočným busom do Mandalay a z tadiaľ si vziať ďalší bus na juh. Do večera bolo dosť času, tak sme sa s chalanmi išli najesť a potom len tak kvasili na izbe.

Okolo pol deviatej som sa rozlúčil s chalanmi a pobral sa na stanicu. Trvalo nejakú dobu kým bus prišiel, no napokon som pekne usadený vytuhol. Okolo štvrtej ráno sme už prekvapivo dorazili do Mandalay. Keďže ma vysadili v centre uprostred ničoho, tak som si musel vziať skútertaxík na stanicu. Najbližší autobus do Magaway mi išiel o ôsmej, tak som nechal veci pohodené na stanici a vyrazil hľadať niečo pod zub. Po asi 15 min som dorazil k hlavnej ceste, kde som našiel miesto plné ľudí. Ako jediný človek, ktorý nepochádzal v Barmy, som bol veľká rarita a všetci ma napäto pozorovali. Trvalo dobrých 10 minút, kým prišiel chlapík, ktorý hovoril trochu anglicky a ja som si mohol objedať jedlo. Roj detí, ktoré sa starali o riady viseli pohľadom na každom súste, čo som jedol a netuším, čo očakávali.

Keď som sa vrátil na stanicu mohol som sa nalodiť do busu. Ešte nikdy som nevidel, aby v batožinovom priestore bol uložený skúter, na druhú stranu, človek tu môže očakávať asi všetko.

Takto sa začala moja strastiplná cesta. Jediný nie obyvateľ Barmy, takže nebolo si s kým veľmi pokecať. Usadili ma do stredu zadnej päťky a moje sedadlo nebolo pripevnené, takže som sa stále kĺzal do uličky.

Najväčšou neradosťou boli seriáli. Plytký až hlúpy dej, ktorý som pochopil i bez znalosti jazyka bol hlavným znakom všetkých seriálov. Niekoľko hodín som pozoroval osudy ľudí, kedy sa celý dej odohrával v malej miestnej vývarovni. Aspoň mi bolo zadosť učinením, keď sa napokon tá bambusová vývarovňa zrútila (Barmské seriály asi vyvolávajú moju temnú stránku).

Jedným vyslobodením mi bol obed, kedy som sa ponaťahoval a najedol. Miestna recyklačná stanica, nevyzerala veľmi funkčne. Aby som to nenaťahoval, tak som sa okolo tretej dostal do Magaway.

Samozrejme nikto nehovoril po anglicky, tak som sa bezradne pohyboval po autobusovej stanici, kde si ma posúvali ako horúci zemiak. Napokon som natrafil na miestneho učiteľa angličtiny, ktorý bol veľmi milý a pomohol mi hľadať bus. Netrvalo dlho, aby som sa dozvedel, že pre mňa žiaden bus nie je. Celá východná časť krajiny bola vraj pre turistov uzavretá.

Mozgové bunky šlapali na plné obrátky a za pár minút som mal vymyslený nový plán. S ujovou pomocou som si kúpil lístok naspäť do Mandalay, kde som sa rozhodol stretnúť s chalanmi a pár dní si poriadne zažúrkovať.

Dlho som nečakal a nastúpil do minibusu. Prekvapivo konečne nie preplneného dopravného prostriedku, tak som sa mohol pohodlne usadiť. Cestou už začínal vodný festival v plnom prúde, takže ľudia stojaci pri ceste vedrami a hadicami oblievali okolo idúce autá. Pohotovo som musel zatvárať okno, aby som neskončil mokrý. Niektorých jazdcov na skútroch mi bolo ľúto, no oni to brali športovo a poctivo pri každej oblievajúcej skupine zastali, kým sa na nich nevyriadila.

Bola už hlboká noc, keď som dorazil do Mandalay a tak rovno zamieril do AD1 hotelu. S chalanmi sa mi podarilo skontaktovať, tak sme si dohodli stretnutie na ďalší deň.

Ráno som si išiel trochu zabehať. Na uliciach už hlasno hrala hudba a davy ľudí na pódiách mi fandili, tak som napokon zabehol až 28 km. Po sprche a raňajkách som vyrazil za chalanmi. V ruke som držal peniaze, mobil a foťák a ruku som musel držať vysoko nad hlavou, lebo od hotelu som prešiel asi 10 krokov, kým som obchytil vodu z prvého kýbľa. Ku chalanom to bolo 10 minút a ja som bol skrz na skrz mokrý (ešte že som mal plávky a tričko). Keď sme sa vyzbrojili nepremokavými obalmi na veci a niečím na pitie zábava sa mohla začať.

Najprv sme trochu nesmelo pozorovali obrovskú masu ľudí, ako tancujú a zabávajú sa. Dav nás stihol pohltiť skôr než som sa nazdal. Najprv sme sme tancovali pomedzi pohybujúce sa autá, čo nebolo až tak bezpečné, tak sme vyskočili na jeep a neskôr sa skončilo na strechách aut. Teraz sa čudujem, že sme z tadiaľ nespadli (pravda niekoľkokrát to bolo na mále).

Z pódia nás ostrekovali vodou z hadíc a penových diel. Niekedy bol prúd naozaj silný, hlavne keď sa na Vás zacielilo niekoľko ľudí na raz. Na obed všetko stíchlo a bol čas na prestávku. Mali sme dve hodiny čas do ďalšej bláznivej párty, tak sme si išli nájsť niečo pod zub a pitie.

Dve hodinky sme predychávali, tento bláznivý zážitok, len aby sme sa znovu do toho pustili. Takto sme bláznili až do zotmenia. Pri presune k inému pódiu sa mi stratila skupina, keď som sa fotil s domácimi. Hodnú chvíľu som ich hľadal, no márne. Napokon som stretol Švédku Annu s partiou z Anglicka a o zábavu bolo znovu postarané. Takto som zakončil deň na strešnom bare cudzieho hotela a napokon sa pobral spať.

Ráno sa to všetko začalo na novo. Stretol som sa s chalanmi a šialená párty sa mohla začať. Všade bola veľká tlačenica, tak sme sa presunuli na okraj pódia, kde sa rozpútala penová párty.

Tayler nás potom prepašoval rovno na pódium. Tu sme sa chytili hadíc a posunuli náš zážitok z tohto festivalu do úplne inej úrovne.

Keď prišla prestávka, neodolal som a nasledoval miestnych, ktorí naskákali do priekopy. Policajti nás však rýchlo vykázali von.

Následne sme si našli miesto na obed a zahrali si s miestnymi ruskú ruletu s prsteňom a cigaretou.

Mali sme sa stretnúť s ďalšími ľuďmi v jednom bare na druhom konci mesta, tak sme si stopli auto, naskočili a presunuli sa na miesto určenia. Tu sa rozpútalo peklo. Majitelia nás zásobovali kýbľami s vodou a pifkom, takže okolo nás nikto suchý neprešiel.

Keď sa na pódiách znovu rozohrala hudba, zamierili sme tým smerom. Rovno sme sa dostali na pódiá, kde sme tancovali s miestnymi spevákmi a potom sa aj sami chytili mikrofónu.

Napokon sme skončili na RedBull Stage, kde sme to poriadne roztočili až do tmy.

Potom sme sa vybrali na jeden guest house, ktorý mal na streche vírivku a v nej sme zakončili tento bláznivý deň.

Tretí deň sa niesol v rovnakom šialenom duchu, ak nie i väčšom. Takto sme to roztáčali opäť až do večera. Tri najbláznivejšie dni môjho života. Stretli sme sa tu skvelá partia a bolo mi ľúto, že som ich musel opustiť, no mal som už zajednaný nočný bus do Rangúnu.

Cesta to bola náročná. Síce som ju zväčša prespal, no klimatizácia mi dala zabrať. Po vystúpení v tejto metropole som sa cítil trochu choro. S thajským párikom sme si vzali taxíka do mesta a dokonca sa ubytovali v rovnakom hosteli.

Nestráca som čas a vyrazil na obhliadku mesta. Vodný festival tu stále pokračoval a prakticky hneď po opustení hotela som už bol mokrý. Navštívil som zlatú pagodu, ktorá je dominantou mesta a potom sa už len motal mestom a parkami.

Oblievači tu boli obzvlášť akční. Jeden autobus MHD zastal pri skupinke oblievačov a tí sa hneď doň pustili. Keď voda opustila vedro, vyšla jedným oknom von a druhým von, pochopil som, že to tu neberú na ľahkú váhu. Potom som bol svedkom, ako iná skupinka tak zliala osadenstvo auta, že keď otvorili následne dvere, tak sa z nich prúdom valila voda.

Teplota ma ale premohla a ďalších oblievacích radovánok som sa nezúčastnil. Zaliezol som na hotel, vliezol pod perinu a poriadne sa vypotil. Podvečer mi už bolo o poznanie lepšie, tak som sa išiel najesť. Tu som sa ale ocitol v pasci. Nechcel som, aby ma obliali, aby som znovu neprechladol, tak som kľučkoval ulicami, skrýval sa za idúce autá a utekal pred oblievačmi. Aj tak som sa stále musel vracať, až som napokon skončil vo vývarovni pri rieke.

Ráno som už len oddychoval na hotelíku a potom sa presunul na letisko. Tu sa ku mne pridal španiel Fernando, ktorý pracoval v Bangkoku, takže sme mali rovnakú cestu. Na letisku sme boli s predstihom, tak sme si tu pokecali a dali si fajný obed.

Let prebehol hladko a šťastie sa na mňa usmialo, lebo Fernanda prišla vziať na letisko kamoška, tak aj mňa hodili do centra. Tu som si doprial vytúženú večeru (Chicken Green Kary) a pobral sa spať.

Mojím plánom bolo si tu oddýchnuť, stále jesť a podopisovať blogy. To mi tak úplne nevyšlo, lebo hneď prvé ráno ma zavolali kamošky, ktoré som tu spoznal pri poslednej návšteve, aby som sa k nim pripojil na vodný festival. Tak sme sa autom presunuli o 150 km južnejšie, kde ešte prebiehal Sogram, čiže Thajská oslava nového roku.

Najprv sme si dali vykvas na pláži a potom sme sa vyzbrojili striekacími puškami a vyrazili do ulíc. Takto sme tu pobehovali, tancovali a zabávali sa až do hlbokej noci a nadránom sa vrátili naspäť do Bangkoku.

Ďalších päť dní sa mi už podarilo oddychovať a poctivo som splnil stanovené ciele. Napokon som priletel do Kuala Lumpur, kde som na letisku strávil noc. Ráno som išiel spraviť checkin, no tu mi oznámili, že môj let bol posunutý o 5 hodín. To samozrejme nestačilo a ešte mal k tomu aj 2 hodiny meškanie. Keď som bol naposledy na tomto letisku, tak som tu strávil 21 hodín, no tentokrát som tento rekord posunul na 23 hodín. Toto letisko je pre mňa asi prekliate a v budúcnosti sa mu budem vyhýbať, ako to len bude možné.

Predo mnou je ale moja srdcová krajina Nepál a ja som sa úspešne nalodil na stiesnené lietadlo a s úsmevom na tvári (a zapchatým nosom, kvôli niektorým cestovateľom) vzlietol v ústrety domovu najväčších hôr sveta.