Okolo Sveta za pár dni - 28. - 46. deň - Thajsko

Z chrámu sme zamierili k hlavnej ceste, kde mal ísť lokálny autobus. Keď oproti nám išli dvaja chalani, pochopili sme, že bude asi problém. Lokálny autobus prekvapivo prišiel o polhodinu skôr, čo bol aj posledný spoj dnešného dňa.

Dlho sme nezúfali a pustili sa do stopovania. Trvalo asi 15 minút, kým nám zastavila rodinka a povedala, že sa môžeme usadiť na korbu. Trochu sme popresúvali veci a napokon sa pohodlne usadili. Vietor krásne pofukoval a keď sme rezali zákruty, tak som sa modlil, nech sa korba neotvorí a ja si nezalieta.

Tesne pred naším cieľovým mestom Mae Hong Son, sme nabehli na diaľnicu. Ísť cez 110 km/h na korbe auta bol adrenalínový zážitok, ktorý sme ešte viac prežívali, keď sme nabehli na hrboľ, či výmoľ.

Na autobusovej stanici sme sa poďakovali za odvoz a rozlúčili sa. Pustili sme sa na pochod mestom s cieľom nájsť slušné ubytko. Za dáku polhoďku sme sedeli už spokojne ubytovaní a osprchovaní a za mierili sa najesť do mesta. Večer nastal veľký šok. Naše ubytko nebolo až také luxusné, ako sme si mysleli. Ako veľký frajeri sme si vzali len s ventilátorom, lebo v kláštore bola nad ránom celkom zima. Avšak keď sa poobede oprelo slniečko do našej betónovej izbičky, teplota nezastaviteľne stúpala.

O polnoci bolo vonku cez 30 stupňov a v našej izbe cez 36. Skúsili sme zmierniť toto peklo otvorením okna, čím sme samozrejme pozvali komárov na hostinu, no ani to nepomohlo.

Ráno sme rozpálení a doštípaní vyrazili na raňajky a obhliadku mesta. Trojposchodový megasladký sendvič zahnal hlad.

Za cieľ bol stanovený chrám na kopci nad mestom. Teplota z rána mala len niečo okolo 30 stupňov, no vďaka vlhkosti bola pocitová teplota na úrovni sauny. Takto sme sa pustili do schodov a mal som pocit, že voda, ktorú pijem rovno opúšťa moje telo v podobe potu.

Po dorazení na vrchol sme si obzreli chrámový komplex a trošku si oddýchli v tieni. Vlhkosť bola taká vysoká, že sme nedovideli na kopce oproti nám a aj časť mesta sa v nej strácala.

Po ceste dole sme zamierili na obed. Plánovali sme sa poriadne najesť až prejesť a k tejto príležitosti Erik zaviedol nový pojem, ktorý to plnohodnotne vysvetľoval, namutrovať sa. Znamená to, že keď už nemôžete jesť, tak ste len v polovici. Erik nečakane tomu aj dostál, lebo si objednal polievku a po nej mu zrazu doniesli horúci kotol s ďalšou polievkou. Poriadne namutrovaní sme sa vrátili na izbu, no už s priplatenou klimatizáciou sa tam dalo vydržať, až bola miestami zima.

Večer sa vyrazilo na prechádzku mestom. Pretúlali sme sa uličkami, chrámom, obišli si jazierko i park a kým si tu Erik zameditoval, ja som sa cez nočný market vrátil na ubytko.

Ráno sme sa za vychádzajúceho slnka pobrali na autobusku, z kadiaľ sme sa miestnou šitkou dostali naspäť do Pai.

Našli sme si tu nové, luxusné ubytko a znova nahodili režim ležania a jedenia. Ale druhý deň sme zatúžili po dákej akcii, tak sme si požičali skúter a vyrazil sa. Bez strachu v očiach sme prešli mestom a vyrazili a vyrazili do neznáma. Teda GPSka v mobiloch sa nás snažila navigovať, ale veľmi sme s ňou nerozumeli. Preto nečakane prvou zastávkou bol starý most, z ktorého bol naozaj nádherný výhľad na okolitú prírodu.

Po nebojácnej jazde sme napokon úspešne prišli k našej plánovanej zastávke Pai Canyon. Tento kaňon bol tvorený kolmými a vysokými skalnými zrázmi a museli sme si dávať pozor, aby sme nespadli. Hlavne keď sme prechádzali po ani nie polmetrových chodníkoch, ktoré boli po oboch stranách ohraničené zrázmi. Keď sme sa vynadívali a zahrali si Erikovú druhú najobľúbenejšiu hru, hádzanie kamienkov na vzdialený strom (v čom aj vyhral), pobrali sme sa ďalej.

Nasledujúcou zastávkou sa stal malý chrám na kopci, kde sme si vychutnali výhľad na okolie a pobrali sa ku Pam Bok Waterfall. Sem viedla už doslova poľná cesta, takže jazda na skútri bola naozaj dobrodružstvom. Po odparkovaní našej mašiny, sme prešli malým kaňonom a ocitli sa pred vodopádom s jazierkom. Bol horúci deň, a tak Erik neodolal, splynul s prírodou a zaplával si. Pri spiatočnej ceste nás na ceste uprostred ničoho odstavili policajti. Keďže som pri sebe nemal vodičák, tak som začal tušiť problém. Avšak táto kontrola bola zameraná výlučne len na hladanie drog. Po dôkladnej prehliadke, sme zakývali policajtom a znova pokračovali v ceste.

Cestou naspäť sme sa zastavili v štýlovej kaviarničky a na strešnom posedení vo vajíčkach sme si vychutnávali thajský studený čaj a výhľad malebnú prírodu.

Bol to deň plný akcie, čo sa nám až tak nepodobá, takže sme to museli dáko vykompenzovať. Na skútri sme sa odviezli na koniec mesta, kde sme našli miestnu vývarovňu. Tu ma pri jedle neustále pozorovala obrovská ryba v akváriu, no keď pochopila, že uvažujem, ako by chutila, našla si inú zábavku.

Zvyšok dňa sme sa naplno venovali chillovaniu a jedeniu, k čomu som ešte večer pridal zastávku na masáž.

Ďalší deň som sa ráno išiel prejsť na skútri po okolí a dostal sa až k sloním farmám a navštívil som aj jeden pekný chrám.

Okolo obeda sme sa pobrali na stanicu, z kadiaľ mal ísť miestny bus do Chiang Mai. Po skoro hodine meškania sa objavil a dozvedeli sme sa, že v ňom už nie je miesto. Keďže minibusy na tento deň už boli tiež plné, pozreli sme na seba, pokrčili ramenami a podalai si: „Hmmm, nevadí, tak zajtra.“ Kúpili sme si lístky na ďalšie ráno a s úsmevom sa pobrali naspäť na ubytko.

Ďalšie ráno sme sa presunuli do Chiang Mai a okolo obeda už boli zložení v novom ubytku. Naivne sme si mysleli, že izba s ventilátorom bude stačiť, no v noci sme pochopili, že to také jednoduché nebude. Našťastie sme tu boli len dve noci a potom sa pobrali ďalej.

Druhý večer som sa vybral do kina. Pred začiatkom filmu sa všetci v sále postavili a pozerali sme sa na niekoľkominútový zostrih s kráľom a kráľovskou rodinou. Potom sme sa mohli znova posadiť a vychutnať si film (v angličtine s thajskými titulkami). Po filme som sa dostal do miestneho baru, kde sa konal menší hiphopový koncert. Tu som sa zabával s miestnymi, ale aj zahraničnými. Avšak okolo polnoci sa podnik zatváral, keď tu jeden miestny vyhlásil, že neďaleko má vlastný bar. Ako gang motorkárov, sme sa skútrami presunuli do ľudoprázdnej ulici. Tu chlapík vysunul roletové dvere na bare Black Door, kde sme všetci zmizli a dvere sa za nami znovu zavreli, lebo nie je legálne, takto neskoro byť v bare. Takto uzamknutý od sveta sme sa znovu zabávali a vždy synchronizovane stíchli, keď niekto zaklopal na vchod (našťastie vždy len noví ľudia túžiaci po pifku).

Ráno sme sa s Erikom presunuli do vzdialenejšieho hostelu Good Will, čo nám ale nevadilo, lebo sme mali prenajatý skúter. Tu sme strávili skoro týždeň. Keď sa nám zachcelo vybrali sme sa najesť do mesta a po pár dňoch sme už nepotrebovali mapu, na orientáciu v meste. Áno, občas som vybral zaujímavejšiu skratku, avšak len raz nás to zaviedlo za letisko na úplne opačnej strane mesta.

Ráno som si chodieval zabehať do malého parku na druhej strane mesta, kde bola aj openair posilňovňa, kde som si trošku zamakal. Erik sa skoro dennodenne smial z môjho preplneného batohu, tak som si povedal, že stačilo a poslal si poštou domov dáke veci. No a bez tých 3 kíl to už nevyzeralo tak zle.

Miestne vývarovne sme mali zbehané aj širšom okolí. Ako vtáci nájdu cestu domov z teplých krajín, tak mi neomylne vždy dokážeme  nájsť vývarovňu, usadiť sa na plastových stoličkách a vychutnať si chutné jedlo. Pravda, niekedy to znamená, že okolo vás prebehne potkan, alebo o niečo menší šváb, ale to len dodáva exotickejšiu atmosféru danému miestu.

Úplným bonusom, bolo jedno miesto, kde sme sa usadili na obed. Pani nevedela anglicky, my thajsky, takže sme len prstom ukázali na to, čo chceme. Pikantná zmes s ryžou bola trošku ostrejšia než sme boli zvyknutí, no zjedli sme to. Ale až potom sa to stalo. Po zjedení jedla pálivosť nezoslabovala, ba naopak gradovala. V ústach sa nám rozpútalo doslova inferno a pálivosť prechádzala až do fyzickej bolesti. Museli sme riskúť a objednať si ďalšie jedlo, aby sme to zmiernili. Kuracie kary z ryžou našťastie už vôbec pálivé nebolo (teda nám to tak neprišlo) a naše chuťové poháriky sa ukľudnili. Stále som mal ešte nenajedený pocit, tak som ukázal na ďalšie jedlo. Chyba. Bolo to znova to inferno! Erik sa na mne slušne zabával, ja som si slušne poplakal a upokojujúci pocit prichádzal, až keď som išiel na skútri s otvorenými ústami.

Ďalšia vtipná príhoda nastala, keď som si na inom mieste objednal tradičné thajské opekané rezance Pad Thai, ktoré sa podávajú s limetkou. Keď som si chcel túto limetku vymačkať na rezance, plným prúdom som o dostal do pravého oka. Keď to uvidela miestna pani, tak vybuchla od smiechu. Prišla ku mne bližšie s vážnou tvárou sa na mňa pozrela a začala sa ešte viac smiať. Aby to nestačilo, tak obehala všetkých ľudí na okolo a so smiechom im vysvetlila, čo sa mi stalo.

Hneď druhý deň po príchode do Chiang Mai Erik objavil malú kaviarničku v centre. Bolo to príjemné malé miesto, kde robili tie najúžasnejšie ovocné smoothies na svete. Bolo to niečo medzi, shakeom, zmrzlinou, dreňou, no niečo užasné. Často sme sem zavítali a dokonca v jeden extra horúci deň sme sa tu usadili od rána do večera.

Jeden večer som dostal typ od miestnej dievčiny na super miesto na kúpanie, tak sme tam hneď ďalší deň vyrazili. Približne 25 kilometrov od Chiang Mai na nachádza Grand Canyon. V minulosti tu asi niečo ťažili, no teraz to bolo premenené na miestne kúpalisko. Vo vode boli umiestnené bambusové lehátka, na ktorých sa dalo vyvaľovať. Z okolitých niekoľkometrových útesoch sa zase dalo skákať do vody. Bolo naozaj príjemnou zmenou sa takto schladiť a dokonca pociťovať v poobedných hodinách zimu.

Ak má niekto rád pivo, tak by nemal opúšťať Európu s cieľom nájsť nie zrovna dobré, no aspoň obstojné pifko. Erik bol sklamaný pri skoro každom glgu miesnych pív, preto sme jeden večer zamierili do podniku Beer Republic, kde podávajú čapované zahraničné pivá. Pridalo sa k nám i miestne dievča, tak sme si pokecali a vychutnali si dobre pivká.

Predposledný večer som neodolal a znovu si zašiel do kina, lebo na film Dawn of Justice som sa tešil dlhú dobu. Postavenie sa na prejav úcty kráľovi už pre mňa nebol šok.

Posledný večer sme si dali s Erikom rozlúčkovú párty na blízkom moste. Tu sa stretávali miestni ľudia, rozprávali sa, popíjali a zabávali sa. Ako rozlúčkový drink bola zvolená miestna tequila, z ktorej som sa opil v môj prvý večer v Chiang Mai. Celkom nám zapísala, tak sme sa po polnoci vybrali do mesta, že sa pojdeme niekam zabaviť. To sme ale netušili, že všetko začnú už zatvárať. Napokon sme skončili v malom podniku, kde to ale nijak zvlášť nežilo, tak sme sa pobrali naspäť. Erik sa podujal, že zoženie odvoz. Miestnych tuktukárov odmietal, keď nám ponúkali odvoz za 80 bathov, preto som vyvaľoval oči, keď miestny chlapík ponúkol, že nás každého odvezie za 50 bathov. Až na korbe auta, Erikovi došlo aký super deal spravil a dobre sme sa zasmiali. Okolo druhej ráno nás zastihol hlad, no všetko bolo zavreté. Zapojili sme naše nadprirodzené schopnosti a o pár minút sedeli v zašitej vývarovni na konci temného marketu. Ja som trikrát stočil kura na zelenom kari, no Erik obchytil na druhýkrát dáke inferno, tak bolo po raňajkovečeri.

Ďalší deň večer ma Erik zaviezol na autobusku, kde sme sa rozlúčili. Boli mi ľúto, že sa delíme, lebo sa mi s ním dobre cestovalo, každý z nás mal pred sebou ešte veľké dobrodružstvo, tak som sa tešil, že sa možno znova stretneme na úplne inej časti našej planéty.

V nočnom buse do Bangkoku som sa celkom vyspal, i keď by to mohlo byť aj lepšie. Môj spolu sediaci začal neskôr chrápať, a aby ani to nestačilo, v spánku sa začal na mňa tlačiť. Toto nebol ten dotyk ľudského tepla po ktorom som túžil, tak som ho odtláčal a pomedzi to sa trochu prespal.

V Bangkoku na stanici som odchytil taxikára, teda vlastne niekoľkí odchytili mňa. Povedal som, nech ma zavezie niekam do centra, ale kľudne aj niekoľko kilometrov ďalej, len nech tam sú lacné hostely. Po asi hodinovej jazde som vystúpil a pozrel sa okolo seba. Všetko mi to bolo povedomé. Presne som vedel kam vedú ulice okolo mňa a aké reštaurácie sa tam nachádzajú. Taxikár ma vyložil presne na ulici, kde som bol pred troma rokmi ubytovaný. Preto som z nostalgie rovno zamieril do Green House hotelu, kde som býval aj pred tým.

Dal som si rýchlu sprchu a nestrácal čas, lebo som sa potreboval dostať do Barmskú ambasádu. Najprv som sa vydal pešo, ale bolo to viac ako 6 km a bolo už pol deviatej. Aby som objasnil, tak ambasádu otvárajú o deviatej. No podľa informácií, ľudia, ktorí tam prišli už o ôsmej čakali niekoľko hodín v rade na vybavenie.

Preto som sa nechal ukecať na miestny skútrový taxík. V Ázii som už toho na skútri precestoval veľa a jedno základné pravidlo znie: „Kto sa bojí nech do lesa nejde!“ Preto som si myslel, že bláznivé a nebezpečné jazdenie pre mňa nie je nič nové. Avšak tento chlapík vo mne znovu vyvolal strach a to nie malý. Keď sme sa v plnej rýchlosti rútili dopravnou zápchou, a len o niekoľko centimetrov míňali spätné zrkadlá, neraz som musel zatvoriť oči a dúfať v to najlepšie. Niekoľkokrát sme vbehli do protismeru a tu sa tesne míňali s protiidúcimi skútrami, tuktukmi, autami a nákladiakmi. Občas som sa len uprene pozeral na zadnú časť vodičovej helmy a modlil sa, nech ma niekde vyklopí (od čoho neraz nebolo ďaleko).

Bolo asi 20 minút pred deviatou, keď sme zastali pred ambasádou. Poďakoval som, zaplatil a takmer pobozkal zem od radosti. Na ambasáde som vypísal tlačivá a čakal. Prekvapivo to ale išlo rýchlo a za polhodinu som už odchádzal bez pasu na potulky Bangkokom.

Teplo bolo neuveriteľné no povedal som si, že sa naspäť prejdem. Prepletal som sa uličkami a žasol nad zameraním jednotlivých ulíc. Boli ulice, kde sa nachádzali len samé opravovne a obchody s auto dielmi, alebo najrôznejšími časťami motorov. Iné ulice boli plné predajňami zbraní, v iných sa zamerali na drahé kamene, topánky a podobne. No väčšina ulíc bola zameraná len na predaj jedného druhu tovaru.

Teda až do chvíle, keď som sa dostal na miestny market. To zahrňovalo pretláčanie sa niekoľko kilometrov dlhými ulicami, kde ste mohli kúpiť asi naozaj všetko. Napokon som sa dostal na ubytko a konečne sa schladil v klimatizovanej izbe.

Potom sa motal mestom  a miestami sa dostal do uličiek, kedy som vážne uvažoval, či nimi prejdem živý. V rieke plávali obrovské varany a psi hladne prechádzali ulicami. Ale miestni mi môj úsmev vždy oplatili úsmevom, tak som pokračoval s pokojom na duši. Dokonca sa mi podarilo dostať sa na večeru do klasickej thajskej domácnosti, kde sme sedeli na zemi a z rôznych misiek si naberali jedlo do taniera. Jemne pikantné jedlo pre mňa bola lahoda, čo vyvolalo prekvapenie. Taktiež som dostal pochvalu za používanie čínskych paličiek. Keď som povedal, ako sa volám, tak to vyvolalo vlnu smiechu. Po mojom nechápavom pohľade mi bolo vysvetlené, že Michal v Thajsku znamená druh ryžových rezancov.

Ďalší deň som vyrazil na potulky mestom. Aby to bolo zaujímavejšie, tak som nastupoval do miestnej mhd, bez toho aby som tušil kam ide. Tak sa veľakrát ocitol pri zaujímavých chrámoch, alebo úplných stokách.

Po niekoľkých chrámoch som sa rozhodol, že je čas niečo zjesť. Zamieril som teda na market, ktorý sa nachádzal na druhej strane rieky. Takže som sa rozhodol prekrociť rieku pomocou ferry. Neveril som, keď cena za plavbu bola 3 bathy (necelých 8 centov). Tu som sa pekne najedol a ešte som mal na cestu moje obľúbené mango sticky rice. Pro prejdení na druhú stranu som mal v pláne ešte chodiť po meste, tak som to musel niekde zjesť. Avšak všade pálilo slnko, tak sa mi útočiskom stala miestna stredná škola. Tu som sa usadil na lavičku pod bránou. Ochrankár, ako aj študenti na mňa vyvaľovali oči, no keď sa v polke môjho jedenia ochrankár na mňa usmial, pochopil som, že všetko je v pohode.

Bolo naozaj veľmi teplo, tak som sa ďalej túlal autobusmi. Jeden extra starý autobus mal dokonca podlahu z drevených dosiek. Moje túlanie ma doviedlo až do nákupných stredísk kde som sa s radosťou išiel ochladiť. Pri prechádzaním jedným som začul až priam hysterický krik. Ten sa opakoval s narastajúcou intenzitou, tak mi to nedalo a išiel som zistiť, čo sa deje. Po hodnej chvíle hľadania som našiel obrovský zástup ľudí, zhromaždených okolo pódia. Keď som pozoroval ľudí okolo mňa, tak mi došlo, o čo tu ide. Očividne tu malo byť vystúpenie dákych spevákov (z niečoho ako superstar). Viac som nepotreboval vedieť a nechal rozvášnených tínedžerov za mojím chrbtom.

Bol to dlhý deň tak som sa vydal naspäť na ubytko. Prechádzaním cez ulicu pred hostelom som sa znovu nechal ukecať a dal si spraviť dva obleky. Veď kde inde ak nie v Thajsku?

Aby to bol ešte akčnejší deň, tak som si nakúpil na večeru opekané chrobáky, larvy, žaby a kadečo iné. Táto netradičná večera bola zaujímavým zážitkom, ale raz stačilo. Nechutilo to zle, no keď si hlava uvedomovala, čo to jem, tak mi nebolo najlepšie.

Ďalší deň som sa zobudil celkom skoro, tak som sa rozhodol si ísť zabehať do blízkeho parku. Nabitý energiou zo športovej aktivity som sa vydal na obhliadku kráľovského palácu. Pri vstupe som stretol bez malá miliardu ľudí, tak som sa tu veľmi nezdržoval a pobral sa ďalej.

Na ulici som si nechal spraviť henové tetovanie. Prekvapivo všetci moji kamaráti a známi nemali problém uveriť, že som sa večer pred tým tak opil, aby som sa ďalšie ráno zobudil z pravým tetovaním. Asi ma ešte vôbec nepoznajú, alebo sa mi to naozaj môže stať? Uvidíme.

Po skúške obleku som znovu zamieril na Barmskú ambasádu, kde som si mal vyzdvihnúť pas. Prešiel som sa tam pešo a pas v pohode vyzdvihol aj s vízami. Neďaleko na ambasády sa nachádza Sathorn Unique Tower, čo je 46 poschodová opustená stavba. Videl som veľa panoramatických záberov z vrchu tejto budovy a za 200 bathov sa tam malo dať dostať. Avšak pri nej som zistil, že polícia už celý objekt uzavrela a zakázala tam vstup. Vidina thajskej basy ma nelákala, tak som naskočil na bus v predstave, že sa poberiem na ubytko. Bus ale zabočil úplne opačným smerom, tak som vystúpil pri obrovskom Lumphini Parku, ktorý som si aj prešiel.

Keďže už bolo neskoro a cesty značne upchaté, vybral som sa na riečnej ferryne. Tá ma však zaviezla len jednu zastávku, tak som pochopil, že toto môže trvať večnosť. Preto som nabral odvahu a znova sa zviezol skútrovým taxíkom. Odvaha bola potrebná. Skútre ignorujú hocijakú farbu na semaforoch, to som vedel, ale prejsť kolmo cez hustú premávku bolo niečo nové.

Ďalšie ráno som sa už pobral na letisko. Keďže mi meškal let, mojím posledným thajským jedlom sa stala instantná polievka, ale bola veľmi chutná. Za jeden a pol mesiaca som v Thajsku toho zažil naozaj veľa, takže pohodové cestovanie, kedy sa môže stať, že za celý deň sa spraví nič, je niečo pre mňa. Ako raz trefne povedal Erik: „Ten pocit, keď máš spraviť nič a ani to nezvládneš.“ Takže dáka ta akcia si človeka vždy nájde. Krajinu som prešiel od krásnych pláži na južných ostrovoch, až po hornatý sever. Keď som sa sem vracal mal som stanovený len jeden hlavný cieľ. Poriadne si tu užiť miestne jedlo a teraz môžem zhodnotiť, že cieľ je splnený. Spoznal som tu a porozprával sa s veľa miestnymi ľuďmi a to zo všetkých troch pohlaví. Všetci boli naozaj príjemní a potvrdili mi, že v ázijských krajinách žijú milí a usmievaví ľudia. Preto sa budem tešiť až sa tu znova objavím.