143. - 150. deň - Malajzia

Cestou autobusom sme si s našimi novými kamarátmi dobre pokecali, takže nás nemuseli dlho presviedčať, aby sme sa aj my ubytovali v ich hosteli. V autobuse sa každý do ružova vyspal a tak po dorazení do Kuala Lumpur, sme rovno  zamierili na stanicu metra, Maharajalela (alebo ako ju volal Milouš, Maharajalalala).

Naše nové ubytovanie bolo naozaj luxusné, takže sme si dopriali dáky ten čas a vychutnali si sprchu a opätovné poľudšenie. Štvorica cestovateľov následne zamierila na malé autobusové nádražie, kde nám pár domácich ukázalo, že aj postel je prežitok.

Autobusom sme sa nechali odviezť až na okraj mesta, kde sa nachádzajú Batu Caves. Gigantická 43-metrová Murga statue, neochvejne chránila vstup do týchto jaskýň. Od nej sme započali výstup po 272 schodoch, ktoré viedli do najväčšej Temple Cave, ktorá bola premenená na hinduistický chrám.

Cestou hore nás pozorovali starí známi makakovia, ktorí čakali na svoju šancu, aby ukoristili kúsok jedla. Tunajší opičiaci sa ukázali byť omnoho agresívnejší než ostatní, s ktorými sme sa stretli. Dokonca Maurisius mal čo robiť, aby sa stiahol od jedného exemplára, ktorý mu chcel ukázať svoje zúbky z blízka.

Po dorazení na vrchol sme sa vydýchali a ohromene pozorovali obrovské rozmery jaskyne. Ohromene sme pozerali aj na smetie, ktoré sa všade povaľovalo a z tehlových stavieb vo vnútri jaskyne sme tiež neboli zrovna nadšení. Avšak nám nenáleží súdiť cudziu kultúru a náboženstvo.

Cestou schodmi dole nás znova obklopili makakovia, no tento krát sme si od nich držali bezpečný odstup. Avšak spokojne papajúca opička, či malé mláďatká vrátili nehu do našich pohľadov.

Keďže o autobusových zastávkach a cestovných poriadkoch v tejto časti mesta sme mohli len snívať, autobus do centra sme si museli doslova stopnúť. V centre si každý, po krátkom zamyslení sa a započúvaní žabiek v bruchu, uvedomil, že od rána nejedol. Našlo sa teda malé útulné miestečko, kde sme si vybrali neznáme jedlo (Milouš samozrejme dve) a skúsili domáce pifko. Keď okolo nás prebehla krysa, veľkosti malého psíka, začali sme uvažovať, či toto bola správna voľba. Prinesené seafood opekané rezance, tak trochu pripomínali červíky v blate (a ani chuť tomu nebola veľmi vzdialená). Bojovne a hrdo sme sa s nimi poprali a všetko napokon zjedli (keď sa teraz na tým zamýšľam, už asi viem prečo sme mali ráno, trochu črevné problémy).

Večerná atmosféra v hosteli bola naozaj úžasná. Sedelo sa na gaučoch a každý rozprával svoje zážitky z cestovania. Maurisiovi som ukazoval naše fotky z Indonézie a Nového Zélandu, lebo tam plánoval ísť a okorenil som to niekoľkými zážitkami z cestovania.

Ráno prišiel veľký problém (ešte pred spomínanou príhodou na záchode), ani jednému z nás sa nechcelo vstať z pohodlných postieľok. Okolo desiatej sme ale boli v kuchynke a dávali si x-tý toust s marmeládou, teda lekvárom, teda jamom (ale veď viete).

Predchádzajúci deň sme spozorovali neďaleký čínsky trh, tak sa tam „ráno“ vyrazilo. Po úspešnom nákupe sa vyrazilo k hlavnému dôvodu, prečo sme prišli do Kuala Lumpur. Mapu nebolo treba, lebo obrovské Petronas Towers, bolo vidieť z celého mesta. Isto sme sa približovali, až napokon sa stálo priamo u nich. Dvojičky, ktoré do roku 2004 boli najväčšími budovami na svete, vyzerajú naozaj giganticko.

Nájsť vchod k recepcii pre vyhliadkovú cestu sa ukázala, ako neľahká úloha (možno preto, že sme najprv vošli do obchodného domu vedľa budou). Napokon sa to ale podarilo a získali sme lístky na prehliadku o 16:15. Takže bolo dosť času sa vrátiť do hostelu, pre Miloušovú neplatnú študentskú kartu (na ktorú získal zľavu a ktorú napokon ani nepotreboval). Cestou do hostelu nás zastavil mních, ktorému sme dali príspevok na podporu výstavby budhistického chrámu a on nás obdaroval amuletom pre šťastie a pokoj do života.

Pred vstúpením do výťahu v Petronas Towers, bola premietaná holografická informačná a bezpečnostná inštruktáž. I keď výťah sa nachádzal vo vnútri druhej budovy, na jeho stenách boli obrazovky, ktoré znázorňovali, akoby to vyzeralo, keby bol výťah presklenný a nachádzal sa na vonkajšej stene budovy. Po dorazení do 41-vého poschodia, kde sa nachádzal spojovací most medzi budovami, sa nám naskytol úchvatný výhľad. Bolo veľmi ťažké uveriť, že sa nachádzame len v polovici budovy, a že sa na mesto budeme pozerať ešte z oveľa väčšej výšky.

Dosiahnutím vrchola naše sánky padli asi až na prízemie. Budovy, ktoré pred chvíľou boli v našej výške, teraz vyzerali ako záhradní trpaslíkovia. A ako povedal Milouš: „Bolo to tam hezký“.

Pri zastavení sa na večeru v peknej reštike sme pozorovali akvárka, v ktorých plávali feng šui ryby, ktoré majú miestu prinášať šťastie a harmóniu. My sme si ale prestavovali, žeby mohli dobre vyzerať na tanieri s opekanými zemiakmi. Napokon sme odolali naším túžbam (a neprovokovali miestne osadenstvo) a vybrali si lahodné jedlo z jedálnička.

Večer v hosteli pri debate s ostatnými cestovateľmi došlo k nečakaným zmenám. Najprv som si po debate s Annou približne naplánoval pobyt v Nepále, no potom prišli menej príjemné správy. Naša ďalšia cesta mala viesť stredom Malajzie na juh Thajska a z tadiaľ sa presunúť na party ostrov Ko Pha-Ngan. Problémom však bolo, že nepokoje medzi Malajziou a Filipínami na Borneu sa preniesli aj na juh Thajska a došlo k barikáde mesta Hat Yai. Toto mesto je ale dopravným uzlom a vyššie na sever sa dá prejsť len cez toto mesto. Takže došlo k rýchlemu preplánovaniu našej cesty (nie, žeby sme sa báli dákej vojenskej potýčky, ale nechceli sme strácať dni spiatočnou cestou).

Napokon sme sa rozhodli, že podľa starého plánu pôjdeme do džungle v Taman Negara, ale potom sa vrátime do Kuala Lumpur a nebudeme pokračovať na sever. Taktiež sa rozhodlo, že ešte pred Thajskom navštívime Kambodžu, čiže sa skôr stretneme s našim kamarátom Samom, na ktorého sme sa už veľmi tešili. A čo je najpodstatnejšie, spolu si užijeme Bangok, čo bude určite legendárne.

Ešte pred spaním som sa zarosprával s jednou cestovateľkou zo Srbska, ktorá mi povedala neuveriteľný príbeh o pánovi, ktorý má skoro 60 rokov a posledných 30 rokov svojho života žije zaujímavým spôsobom. Šesť mesiacov pracuje a následne šesť mesiacov cestuje kade-tade po svete na bicykli. Dokážete si to predstaviť?

Ráno po nie tak neobvyklom zmätku s dopravou sme nasadli na autobus, ktorý nás zaviedol do Jerantut. Tu sme presadli na ďalší autobus do Kuala Tembeling, z kadiaľ sa vyrazilo na 3,5 hodinovú cestu loďou po rieke. Slovo „loďou“ je asi trošku precenené. Bárka, ktorou sme išli bola zbúchaná z pár dosiek a keď sme si do nej nasadli, tak okraj bárky bol len pár centimetrov od hladiny (takže, keď zatáčala, tak to bol celkom adrenalín). Ale ľudia normálneho vzrastu si v nej spravili pohodlie a cestu si krásne užili (smola Milouši). Teda Milouš si napokon pohodlie spravil tým, že zmenšil priestor ľudom normálneho vzrastu (smola Miško).

Po krásnej jazde loďkou sa dorazilo do Kuala Tahan, východzieho bodu do Taman Negara National Park. Mestečko, ukryté hlboko v džungli, je postavené okolo rieky a vplýva naozaj dobrodružnou atmosférou. Po vylodení a ubytovaní sa, bol naplánovaný program na najbližšie dni. Ešte pred spaním sme si začali pozerať film The Impossible, zobrazujúci katastrofické cunami. No keď naše oči začali vlhnúť a začalo byť neskoro, tak sa film pauznul a my sme sa pobrali na kute.

Ráno sme trošku zaspali, takže sa musela dobiehať časová strata. Veci sa rýchlo zbalili a vyrazilo sa do kancelárie správcov parku zaplatiť povolenie za spanie v džungli. Následne sme sa museli poriadne ponáhľať, aby sa stihol vstup na Canopy Walkway, ktorý sa zatváral o 12-tej (bolo asi 11:30 a pred nami 1,5 km). Šťastkovia asi bude naša cestovateľská prezývka, lebo sme to stihli. Tento walk je síce krátky, ale predsa je niečím zaujímavý. Bude to asi tým, že je z neho krásny výhľad na okolitú prírodu. Aby som ešte nezabudol spomenúť, tak ten výhľad môže byť asi vďaka tomu, že sa prechádza približne 45 metrov nad zemou po lanových mostíkoch v korunách stromov. Verím tomu, že nejednému odvážlivcovi by sa roztriasli kolená pri pohľade na tieto mostíky. Pri tom, ako lietali zo strany na stranu, mal človek pocit, že sa už už s ním prevrhnú. Keďže som v jednej ruke držal foťák, tak to bolo naozaj zaujímavé.

Pred trackom sme si pozreli, aké zvieratká môžme stretnúť. Nebolo tam nič moc zaujímavé. Teda až na čierneho škorpióna, tapira, divočákov a pár mačičiek ako tigra, leoparda, čierneho pantera a pumu (myslím, že niekto spomínal aj slona a nosorožca). Taktiež ak zaprší, tak sa tu vraj objavujú pijavice v nevídanom množstve. Takže sme boli naozaj nabudení na track. Netrvalo dlho a spozorovali sa prví divočáci, boli však príliž bojazliví, než aby počkali na vyfotenie sa.

Prvý úsek cesty mal len 9 km, ale bolo to asi najťažších 9km, aké som kedy išiel. Džungľový terén nás vôbec nešetril. Korene v svahu nám neslúžili ako schody, ale ako rebríky. Takto sme po nich liezli neustále hore a dole. To, že sme boli schovaní v tieni stromov, slnku vôbec nebránili, aby z nás vydolovalo každú kvapku potu. Už po pár kilometroch sme boli tak spotení, že keby sme skočili do rieky a vyliezli, nikto by nespoznal rozdiel.

Taktiež značenie cesty bolo „skvelé“. Track síce bol pekne značený, no šípky ukazujúce vzdialenosť nás doslova zabíjali. Napríklad, keď po ceduľke, 5 km do zastávky, sme ušli hodinu a s vyčerpaním v očiach sa pozreli na ceduľku, ktorá oznamovala, že zastávka je za 4,5 km, málo chýbalo, aby nám tiekli slzy. Ale čoskoro sme tieto značky ignorovali a tešili sa aspoň z toho, že máme správny smer.

Krásna príroda vôkol nás, nám vlievala novú energiu do žíl, takže sa napokon dosiahla prvá zastávka Bumbun Kumbang. Silno vyčerpaní, sme sa zhodili v prístrešku, najedli, napili a celým povrchom tela chytali aspoň maličké náznaky vetra. Keďže sme boli len v polovici, oddych bol krátky a za chvíľu sa znova pokračovalo v ceste.

Pri dorazení k rieke sme sa márne obzerali po mostíku, takže sa vyzuli topánky a pustilo sa do brodenia. Na naše šťastie, druhá časť tracku bola v porovnaní z predchádzajúcou viac rovnejšia. Slniečko sa schovalo za oblaky, takže aj teplota už bola znesiteľnejšia. Keď sme sa niekoľko krát vybrali „skratkami“ a ocitli sa hlboko v džugli, netušili sme kadiaľ sa dostaneme naspäť a za stromami sa mihali veľké tiene, naša cesta začala byť poriadne dobrodružná. Milouša však moje skratky asi prestali baviť, nahodil orlí zrak a isto nás viedol po vyznačenom tracku... škoda.

Na ďalšiu komplikáciu sme nemuseli dlho čakať. Nad našimi hlavami zaznievali doslova delostrelecké salvy. Následne na to sa spustil dážď. Avšak koruny stromov boli také husté, že prvé dažďové kvapky sa k nám dostali až niekoľko minút po jeho začiatku.

Dážď za sebou zanechal blatistú zem, ktorá naše napredovanie nijak neuľahčila. Ale nečakané prekvapenia naďalej neprestávali. Asi 4 km pred miestom kde sme mali spať a asi 7,5 km od dediny sme stretli človeka. Najprv sme si mysleli, že to bude ranger parku, ale jeho oblečenie sa k nemu veľmi nehodilo (polkošeľa, rifle, botasky a malý batoh). Po rýchlej komunikácii sme zistili, že tento chlapík z Číny už pred niekoľkými hodinami zablúdil a že hľadá cestu do dediny (išiel presne opačným smerom). Nechceme sa ani domnievať, čo by sa s ním stalo, keby na nás nenarazil, lebo táto časť parku bola uzavretá pre popadané stromy, ktorých tu bolo naozaj veľa. Vzali sme ho teda pod naše ochranné krídla a pokračovali v ceste.

Vonka bolo šero, no v hustej džungli bola poriadna tma a cesta naberala na náročnosti. Keď sa dorazilo k poslednému rázcestníku, ktorý oznamoval, že náš prístrešok je 500 len metrov vzdialený, spokojne sme si oddýchli. Nemuseli sme sa veľmi snažiť, aby sme presvedčili nášho spolucestovateľa, že bude lepšie ak prespí v zrube s nami a ráno spolu pôjdeme do dediny.

Pri tejto zastávke bolo už nevyhnutné vytiahnuť baterku, aby sa videlo na značky. Náhodou sa pri tom zasvietilo na naše nohy. Tento pohľad pripomínal scénu z hororu. Naše nohy boli úplne červené a prúdy krvi sa z nich len valili. Príčina nám bola hneď jasná. Pijavice. Milouš vyslovil to, na čo sme všetci mysleli: „A čo, nech sa ešte napijú, oberieme ich v prístrešku“. Namáhavo sa prekonali posledné metre a spokojne sme sa zložili v prístrešku. Dostali sme zo seba mokré oblečenie, pijavice a pustili sa do jedla. Z niektorých rán ešte stále prúdom tiekla krv, tak sa využili aj náplasti.

Keďže náš čínsky kolega sa pred niekoľkými hodinami vybral, len na krátky výlet, jeho výbava bola menej než slabá. Dali sme mi napiť vody a keďže bol celý mokrý podelili sme sa aj o oblečenie. Noc bola rovnako zaujímavá ako celý deň. Zvuky lesa boli natoľko hlučné, že nikto z nás nespal v kuse dlhšie než pár minút. Postarali sa o to aj „luxusné“ drevené postele a obrovské teplo, ktoré nás prinútilo vyliezť zo spacákov. Niečo pred polnocou sa zrazu ozvalo strašlivé praskanie nasledované tupou ranou. Domnievali sme sa, že to niekde padol strom.

Každý z nás sa nevedel dočkať rána. Rýchlo sme si obliekli naše mokré oblečenie, zbalili veci a vyrazili na cestu do dediny. Asi kilometer od miesta, kde sa spalo, sa zistilo, že včerajší hluk naozaj spôsobil padajúci strom a ten padol rovno na cestu. Prekonaním posledných nástrah sme sa znova ocitli v dedine. Tu sa rozlúčili s našim kolegom a boli šťastní, že sme mu pomohli a možno ho aj zachránili.

Tento track som podcenil vo vybavení sa vodou, takže už od polky som počítal každú kvapku. Preto sa rovno zamierilo na raňajky a 1,5 litrovú flašu som vypil takmer na ex. Pri teplom jedle a čajíku sme sa šťastne rozprávali o ďalšom skvelom dobrodružstve, ktoré sme zažili a cítili, že sme zase o niečo múdrejší a silnejší.

Zatiaľ čo Milouš sa išiel aktívne venovať relaxácii, ja som si sadol na terasu, z kadiaľ som mal krásny výhľad na džungľu, rieku a loďky jazdiace po nej a pustil som sa do písania tohto dobrodružstva.

Ďalší deň nám neostalo nič iné, len sa rozlúčiť s týmto mestečkom a pobrať sa naspäť do Kuala Lumpur. Cesta ubiehala pomerne rýchlo a presedieť dákych 5 hodín v autobuse, už pre nás nič neznamená. Pri opúšťaní džungle, sa nám znova naskytli pohľady na divokú krajinu a nekonečne farmy.

V meste sa zamierilo do backpackra, ale keďže bol úplne plný, tak sa vyhľadalo náhradné ubytovanie. Z dôvodu, že sme nechceli chodiť nahí a naše oblečenie už bolo prakticky nepoužiteľné, vyhľadali sme práčovňu a s radosťou im odovzdali naše toxické balíčky.

Naše cestovateľské plány sa opätovne úplne zmenili, a tak našou ďalšou zastávkou nebude ani Thajsko, ani Kambodža ale Vietnam. Za jeden večer sa nám podarilo naplánovať približnú trasu pobytu, vybaviť si víza, zabookovať letenku a poriadne sa najesť.

Keďže sme leteli až o dva dni ráno, mali sme pred sebou celý deň na prechádzanie sa po meste. Najprv sa zamierilo do taoistického chrámu, Sze Ya Temple, ktorý je považovaný za taoistický chrám s najsilnejšou atmosférou v Kuala Lumpur.

Nasledujúcou zastávkou mala byť Masjid Jamek, jedná z najkrajších mešít v Kuala Lumpur. Avšak tá bola pre rekonštrukciu zavretá, takže sme ju mohli obdivovať len z vonku.

Ani pri ďalšej mešite, Masjid Negara, ktorá je jednou z najväčších mešít v juhovýchodnej Ázii, sme nepochodili. Prišlo sa tam pár minút po zatváracej dobe, takže sme ju taktiež mohli obdivovať len z vonku.

Po toľkých neúspechoch sme sa už len túlali mestom a naše kroky nás znova priviedli k obrovským Petronas Towers. Po dopriani si chutného jedla a vyzdvihnutí si čistého oblečenia sa zamierilo do ubytovne. Tu nám robili spoločnosť ostatní cestovatelia a veľmi ochotný personál. Tunajší recepčný bol 40 ročný chlapík, ktorý plynule ovládal 4 jazyky v rátane čínštiny a japončinu sa práve učil. Bol naozaj veľmi vzdelaný a mal veľký rozhľad, nech sme sa bavili o čomkoľvek. Jeho snom bolo cestovať, ale to mu nebolo dopriate. Dôvodom bolo to, že je druhorodený, a tak sa musí starať o rodinný podnik. Z jeho slov bolo cítiť, že to je v jeho rodine niečo, o čom sa nediskutuje. Tu sme si znova uvedomili, aké máme šťastie, že môžme cestovať.

Večer sa skočilo na rozlúčkovú a neuveriteľne lahodnú večeru, následne sa pobrali veci a vyrazilo sa na letisko. Dorazilo sa sem okolo 9tej hodiny, takže sme mali veeeľmi veľa času na oddych a aktívne nič nerobenie.

Ráno prišiel šok. Víza do Vietnamu sme mali vybavené, ale dáky šikovný úradník nám ich zabudol poslať, takže nám nedovolili nastúpiť na náš let. Veľmi nás to nepotešilo, teda skôr pekne naštvalo, lebo sme museli čakať až na večerný let a zaplatiť drahšiu letenku. Takže vďaka neschopnosti úradníkov vo Vietname (ktorí si svoju chybu ani nepriznali a presviečali nás, že nám víza poslali), sme strávili na letisku cez 21 hodín a boli o ďalšie finančné prostriedky ľahší.

Napokon sa nám ale podarilo úspešne nastúpiť do lietadla. Po odlete sme tak opustili ďalšiu ázijskú krajinu a zamierili do ďalekého Vietnamu.