130. - 140. deň - Indonézia

Posledný deň aj samotné Bali vycítilo, že odchádzame. Obloha plakala a ani my sme od toho ďaleko nemali. Avšak prišiel čas, aby sme sa pohli ďalej. Po nastúpení do auta sa vyrazilo do Denpasar.

Dorazením do cieľa sa rozpútal boj o naše osoby. Každý z miestnych sa nás snažil získať pre svoj biznis. Napokon sme sa stali majiteľmi lístkov, ktoré nám umožňovali podniknúť krátku, 18 hodinovú cestu do Yogyakarty. Keďže času bolo ešte dosť, vyrazilo sa hľadať jedlo. Náš hlad bol zahnaný u „polévkového stréca“ (takto Milouš prezýval pánov s pouličnými stánkami a neskôr aj ja).

Po výbornom obede sa nasadlo do autobusu, ktorý milo prekvapil svojim komfortom. Veľký priestor medzi pasažiermi, pohodlné, polohovateľné sedadlá a osviežujúca klimatizácia. Keby ma stále  netrápila chrípka, určite by som si ešte viac vychutnal túto cestu. Ale keďže chrípka tu bola, takmer hneď som zahájil protestný spánok.

Prebral som sa, až keď sa dorazilo k najzápadnejšiemu pobrežiu Bali a nalodilo sa na ferry. Po krátkej plavbe sme sa ocitli na Jave a pokračovalo sa v ceste. Aj keď 18 hodín znelo na začiatku hrozivo, úspešne sme väčšinu času prespali. A tak svieži ako rybičky (lebo klimatizácia udržovala takmer nulovú teplotu) sa o 8mej ráno ocitli v strede Javi, v Yogyakarte.

Po zjednaní ceny, sme sa naložili s našimi batohmi do rikší, ktoré nás zaviezli do hotelu. Borci, ktorí nás viezli si poriadne zamakali, a neraz ignorovali, že križujú hustú premávku.

Náš hotelík bol pekný, avšak umiestnenie WC a sprchy bolo veľmi zaujímavé. Aby sa došlo na WC, muselo sa prakticky prejsť celým hotelom a popri kuchyni. To, že sprcha bola spojená s toaletou bolo praktické, ale pre nedostatok miesta sa človek musel sprchovať, takmer po sediačky.

Po vykonaní hygieny, sme nechali časť nášho oblečenia na vypranie (lebo to fakt potrebovalo) a vyrazilo sa na obhliadku mesta. Príjemný miestny chlapík nám dal niekoľko dobrých tipov, preto sme pozmenili náš plán a zamierili do umeleckej školy Novi Art Center s batikovanými obrazmi. Po príchode nás pozvali ďalej a podrobne nám vysvetlili celý proces výroby obrazov a to niekoľkými spôsobmi. Diela boli naozaj nádherné a tak sme neodolali a dáke si aj kúpili.

Ďalšou zastávkou sa stal vtáčí market. Boli sme zmetení, že pri pýtaní sa na cestu, nás vždy posielali iným smerom. Aj táto záhada bola napokon objasnená. Vtáčí market bol nedávno premiestnený do druhej časti mesta. Pekne sme si teda mákli a napokon dorazili do cieľa.

Pestro sfarbené vtáčiky najrôznejších druhov boli na každom kroku. Avšak Bird Market, je trošku skresľujúci názov. Na tomto trhu boli aj veľké časti, kde sa predávali ryby, psíkovia, netopiere, plazy, hady a vlastne všetko možné od výmyslu sveta.

Aj keď toto miesto nás na začiatku veľmi zaujalo, čoskoro sme museli odísť preč. Z každého kúta k nám doliehal kňučavé havkanie šteniatok, mňaukanie mačiatok a rôzne ďalšie trýznivé zvuky.

Podľa odporúčania miestnych sme vynechali prekrásny palác Taman Sari & Pasar Ngasem, ktorý je preslávený svojimi terasovitými jazierkami, prekrásnymi kanálikmi s vodou a fontánkami. Príčina bola jednoduchá. Z dôvodu rekonštrukcie v ňom nebola žiadna voda a pohľad naň vraj vôbec nelahodil oku. Preto sme zamierili rovno k dominante tohto mesta Kraton. Cestou nás po prvýkrát oslovili miestny chalani, či sa s nami môžu vyfotiť. Bolo to pre nás zvláštne, veď kto by sa už chcel s nami fotiť, ale to sme netušili, že to je len začiatok.

Aj túto dominantu sme ale napokon pozorovali len z vonka, lebo prehliadky už skončili. Avšak miestny chlapík nám povedal, že večer sa tu bude konať krásne predstavenie, čo značne znížilo naše sklamanie.

Po tom, čo sme si dopriali ďalšiu lahodnú polievočku na ulici, vyrazilo sa naspäť na hotel. Klasicky som Milouša ukecal pre skratku. Pretĺkanie sa slepými uličkami bolo zaujímavé, no keď sa začalo prechádzať cez dvory a niekedy takmer cez domy, domáci na nás neveriacky pozerali, ale vždy sa milo usmiali. Napokon sa dorazilo do hotelu, kde sa začalo relaxovať. Najprv sa váľalo v posteliach, nech si nožičky oddýchnu a potom sa išlo trošku plávať do bazénika.

Podvečer sme si stopli rikšu a znova zamierili ku Kratonu. Vzrušujúcu cestu, keď sme niekoľkokrát skončili v protiidúcom aute, motorke, či krave, sme šťastlivo zvládli. Keď sa dorazilo do cieľa, stalo sa niečo neuveriteľné. Keďže sme nemali zamenené menšie peniaze, rikšár nám nemal ako vydať a dokonca nám ich nikto na okolo nemal ani zameniť. Tu prišli dvaja domáci chlapíci z jedného stánku a pýtali sa, čo je za problém. Následne za nás zaplatili rikšu a pobrali sa naspäť k večeri. Neveriacky sme pozerali a keď sme ich dobehli a vraveli, že im chceme dať peniaze, s úsmevom sa na nás pozreli, zakývali hlavami a odišli. Tento dobrosrdečný čin v nás znova vyvolal silný pocit pokory nad miestnymi ľuďmi.

Pred samotným Kratonom sme zistili, že palác je uzavretý pre akciu indonézskej smotánky a ani naše úsmevy nás dnu nedostali. Sklamanie však netrvalo dlho, lebo neďaleko sa vraj malo začať tradičné miestne predstavenie. Nadšenie nás opäť nabudilo a vyrazili sme. Po zaplatení vstupného sme sa dostali divadielka na predstavenie tradičného príbehu s hudbou. Prišli sme skôr a tak sme si našli miesta a napäto a hlavne nevedome očakávali, čo nás bude čakať.

Po dlhom predstavení v domácej reči začalo bábkovo-tieňové predstavenie. Sprevádzalo ho nekonečné rozprávanie (samozrejme v domácej reči) a udieranie do zvončekov a trubičiek všemožných tvarov a zvukov. Po polhodine tohto predstavenia, ktorému sme vôbec nerozumeli, sme sa presunuli ma druhú stranu miestnosti, kde sa už presunula väčšina pozorovateľov, lebo tam boli pohodlnejšie stoličky, v ktorých so zavretými očami vychutnávali show. Po asi hodine Milouša zobudila prestávka a keď sme sa dozvedeli, že máme za sebou jednu tretinu, pobrali sme sa naspäť do hotelu. Večer sme si stihli ešte zarezervovať skútre, s ktorými bol naplánovaný trip na ďalší deň a plný emócií z uplynulého dňa zaspali ako bábätka.

Ráno sa v rýchlosti zbalili veci a išlo sa po naše skútre. Pred zahájením tripu sa ešte vyrazilo na vlakovú stanicu, aby sme si na zajtra zaobstarali lístok. Nuž otrasná úradnícka byrokracia sa nám ani tu nevyhla. Z miestnej stanice nás po hodine čakania poslali na ďalšiu a z tadiaľ nás posielali zase ďalej a ďalej. Takže aj keď sme mali ráno dobrý štart, tak sa už blížil čas obeda, keď sme konečne vyrazili na cestu.

Ak naše pocity z jazdy na skútri z Bali boli zaujímavé, tak tu sme sa dostali úplne do úžasu. Pripadalo mi, že som sa preniesol do hry GTA, lebo tu naozaj žiadne pravidlá neplatili. Predbiehať auto vo svojom pruhu je také európske, predbiehať auto v protismere je také ázijské, ale predbiehať auto po chodníku (a miestami skoro po poli) je jednoducho na nezaplatenie.

Značenie bolo rovnako zaujímavé ako doprava, takže sme sa museli neustále pýtať na cestu. Napokon sa ale nabral ten správny smer. K veľkému úžasu nás počas jazdy dobehli miestny na skútri a to len preto, aby nám oznámili, že sa blížime k odbočke po ktorej máme ísť. Čo k tomu dodať? Dobrosrdečnosť ľudí v Indonézii nemá hraníc.

A tak niečo po obede a zdolaní 42 km, sa dorazilo do cieľa, Borobudur. Jedná sa o jeden z najznámejších budhistických chrámov v krajine, ktorého zvoncová architektúra naozaj berie dych.

Tu sa nám stalo niečo nevídané. Takmer všetci návštevníci chrámu sa s nami chceli fotiť. Mladé dievčatá, chalani v našom veku, babky, rodiny s deťmi, domáci, turisti, no všetci. Takže v tento čarovný deň sme si mohli vyskúšať aké to je byť celebritou (nie, žeby sme nimi neboli J ).

Po tom, čo sa doobdivovali krásy Borobuduru a rozšíril som svoju zbierku nožov o ďalší pekný kúsok, vyrazilo sa k ďalšiemu chrámu, Prambanan. Nanešťastie, raňajšie zdržanie s vybavovaním lístkov sa nám stalo osudné a tak chrám bol už zatvorený. Aj tak sme ale strávili pekný deň, videli neskutočne veľa krásnych veci, zažili vzrušujúce jazdy a tak sme sa šťastne pobrali na hotel. No dobre, až tak šťastne nie, lebo sme do noci blúdili, ale aj tak to bolo zábava. Na hoteli sme si vyzdvihli opraté veci, spokojne oddychovali a uvažovali čo prinesie ďalší deň.

Ráno sa taxíkom prešlo na vlakovú stanicu, kde sa bez problémov nastúpilo na vlak a vyrazilo sa do hlavného mesta Indonézie, Jakarty. Cesta trvala len slabých 12 hodín, takže bolo dostatok času na spánok, oddych, no hlavne vychutnávanie si neskutočných výhľadov.

Avšak pri blížení sa do Jakarty naše nadšenie opadalo. Špina, neporiadok, smetiská netvorili kopy, ale prakticky zakrývali celé okolie. Bol to naozaj šok a naozaj sa nám ťažko verilo, že tu ľudia môžu normálne žiť. Čím sme sa ale blížili k centru mesta, tým bolo prostredie čoraz viac a viac čistejšie.

Na stanici sme si šikovne odchytili a zjednali rikšu a zamierili do vytypovaného hotelu. Bola to naozaj zašitá ulička, ale napokon sa nám ju podarilo nájsť a dopriať si vytúženú sprchu (samozrejme každý sám J). Keďže plán na ďalší deň bol už vymyslený, vyrazilo sa omrknúť nočný život. To v našom prípade znamenalo, poprechádzať sa po okolí a ochutnať miestne „uličné“ jedlo.

Po nočnom zápase s teplotou a klimatizáciou sme ráno svieži vyrazili do centra. Naše orientačné schopnosti sa nám absolútne zdokonalili, lebo sme bez zablúdenia trafili k National Monument, ktorý stál uprostred obrovského Námestia Slobody. Krásne záhrady, kvetiny a sochy boli mierne zatienené neporiadkom, ktorý bol prakticky všade.

Cez námestie sa zamierilo k obrovskej mešite, ktorú sme už hodný čas pozorovali a ktorá sa mala stať hlavným bodom dňa, lebo sa jedná o druhú najväčšiu mešitu v juhovýchodnej Ázií. Avšak kvôli rieke a vodnému priekopu, ktorý mešitu obkolesoval, sme si museli trošku šlápnuť.

Cestou sme prechádzali okolo starého kostolíka, tak sme nazreli dnu a poobdivovali architektúru. Milouš sa tu tento krát nerozhodol pospať.

Z kostolíka sa zamierilo k očakávanej Mesjid Istiqlal. Pri vstupe nás hneď odchytili a ukázali nám, kde si máme odložiť veci. Keď sme sa potom patrične obliekli vyrazilo sa na prehliadku. Budova bola naozaj obrovská. Vidieť je v plnej kapacite 200 000 ľudí, musí byť neskutočný zážitok. Celá jej architektúra bola zameraná na symboliku podľa náboženstva.

Keď sa vyšlo z budovy, bolo už po obede a tak nám žalúdky začali naznačovať, že by sa mohla spraviť zastávka, ktorá by aj ich potešila. Preto sme nabrali smer Chinatown. Cestou sa prechádzalo okolo prezidentského palácu, ktorý bol naozaj dobre strážený.

Treba spomenúť ešte jednu zastávku. Aj keď bola Jakarta pekné mesto, tak nás to ťahalo viac do prírody a poznávať obyčajných ľudí. Preto ďalšou zastávkou bol sever ostrova Sumatra. Mohli sme tam cestovať kombinovane autobusom a vlakom, no predstava, že to bude trvať viac ako 56 hodín v kuse bola trochu ubíjajúca. Preto sme sa rozhodli pre pohodlnejší spôsob leteckej dopravy. Cez internet sa nám nedali zarezervovať lístky, tak sme sa vybrali priamo do leteckej spoločnosti Lion Air a tam si lístky zakúpili.

Po dorazení do Chinatownu sme sa preplietali miestnymi trhmi, až sa našlo miesto a objednalo jedlo. Objednávka bola zaujímavá, lebo nebol žiaden jedálniček v angličtine, tak sme len niekde bodli prstmi a povedali, že toto chceme. Doniesli nám výbornú polievočku, ale bol už taký hlad, žeby sme zjedli hocičo.

Pri spiatočnej ceste sme sa rozhodli využiť rikšu, lebo naše nožičky po celodennom chodení mali dosť. Nasadlo sa do niečoho, čo bolo podľa mňa spojené lepidlom a lepiacom páskou, ale hýbalo sa to. Teda len chvíľu, lebo ešte v Chinatowne vozidlo vypovedalo službu a odmietalo sa pohnúť ďalej. Rikšár skúšal kadejaké finty, ale mašinu nevzkriesil, tak sme mu dali pár drobných a našli si nový odvoz, ktorý nás už šťastlivo zaviezol na hotel.

Tu sme si spakovali naše veci a vyrazili na blízku autobusovú stanicu, z ktorej chodil spoj na letisko. No dobre, tak tu už naše orientačné schopnosti povolili (no dobre Miloušku, tak moje) a trošičičku sme blúdili. Ale na moju obhajobu, opisovaná autobusová stanica bola len malá ulička skrytá za nadjazdom.

Autobus sme ale stihli a aj včasne dorazili na letisko. Podľa mňa toto letisko má najkrajšie priestory aké som kedy videl. Nejednalo sa o masívnu budovu, ale o poprepájané útulné budovy, ktoré boli akoby umiestnené do záhrady. Tu sa v pohodičke počkalo na náš let a o dve hoďky sme sa ocitli na severe Sumatry v Medane.

Najprv sme sa rozhodli, že s tými našimi „batôžtekmi“ prejdeme z letiska sami do hotelu, ale po prejdení niekoľkých kilometrov, sme si to rozmysleli a vzali si rikšu. Šťastie stálo na našej strane, lebo okrem dobrej ceny sa nám v hoteli podarilo aj vybaviť výlet o ktorý sme stáli. Takže ráno sa len zbežne prešlo naše okolie, naplnili sa žalúdky a vyrazilo sa.

Z Medanu sa nabral smer do Bukit Lawang. Mestský život pomaličky začal tíchnuť, domy nahradili stromy a my sme sa začali ponárať čoraz hlbšie a hlbšie do džungle.

Po pár hodinách sme už boli pekne ubytovaný v Jungle Inn a keďže na trek sa vyrážalo až ďalší deň, začali sme sa túlať po dedinke ukrytej v džungli. Keďže bol neskutočne horúci deň tak skoro celé obyvateľstvo sa chladilo v riečke a aj my sme sa nechali napokon touto chladnou vodičkou zlákať.

Ďalší deň sa hneď ráno hodili na chrbty batohy a spoločne sa v skupinke vyrazilo hlboko do džungle, kde strávime najbližšie tri dni. Taktiež budeme dúfať, že sa nám ukážu aspoň niektoré zo siedmych druhov opíc, ktoré tu voľne žijú a hlavne orangutany.

Na začiatku treku sme prechádzali malou farmou, kde sa získaval kaučuk a podozvedali sme sa o ňom a jeho spracovaní viaceré zaujímavosti. Netrvalo dlho a začali sme poriadne makať. Trek išiel raz strmo dole kopcom a náhle zase strmo hore. Odmenou za túto námahu bolo, že sa nám v korunách stromov odhalili prvé opičky (myslím, že išlo o gibonov).

Boli sme týmto zážitkom veľmi potešení, no stále v nás hlodala túžba vidieť orangutany. Miestni chlapíci, naši sprievodcovia, sa o nás výborne starali a prekvapovali nás výborným jedlom, ktoré sa skladalo hlavne z ovocia. Po takto výdatnom obedíku sa šťastie na nás neusmialo, ale priam vyškieralo, lebo sa nám splnil sen.

Najprv prvý orangutan a potom aj ďalší. Najprv sa objavovali len vysoko nad našimi hlavami, no časom sa odvážili prísť aj bližšie. Niektoré boli natoľko odvážne, že sa nás aj pokúsili chytiť, aby presvedčili seba (alebo nás), že sa nejedná len o sen. A keď sa nad našimi hlavami objavila mamička s maličkým orangutanikom, každý sa fascinovane pozeral ich smerom.

Nabudení super zážitkami, nám ani nevadila náročnosť terénu, ktorý teda dával zabrať. Keď začalo ubúdať svetla, dorazilo sa k prístrešku, čo sme radostne uvítali. 

Keďže to bol 5 hviezdičkový prístrešok, tak sme si dopriali osviežujúci kúpeľ (v potoku), dali si sušiť veci (po okolitých konároch) a uložili sa do postieľok (karimatky naukladané vedľa seba). Po tom čo padla tma, nám sprievodcovia nachystali doslova romantickú večeru. Boli sme hlboko v džungli pri potôčiku, nad nami sa skláňali nebotyčné stromy a my sme si posadali pri sviečkach do kruhu okolo tanierov z jedlom, o ktoré sme sa delili a k tomu nám hrala živá hudba džungle.

Po náročnom dni sme zaspali ako zarezaní a ráno sa poprebúdzali svieži a nabudení na ďalší krásny deň. Milouš pri balení zistil, že jeho šiltovka sa cez noc stala základom úľa lesných včiel, ale po menšom súboji ju získal späť. Napapali sme sa, doplnili zásoby vody a vyrazilo sa.

Aj keď terén bol neporovnateľne náročnejší, primáti sa nám neukázali. Avšak príroda bola neskutočná a po vyštveraní sa na vrcholky kopcov sa odhalil nejeden nádherný výhľad.

Teplo a vlhkosť bola miestami až neznesiteľná, preto sme boli nadšení, keď sa dorazilo k ďalšiemu prístrešku. Hneď sa naskákalo do rieky, avšak muselo sa dávať pozor na prúd, ktorý bol miestami veľmi silný. Párkrát ma to stiahlo desiatky metrov nižšie, ale aspoň som a potom pekne poprechádzal po kamienkoch. Taktiež mi milý prúd strhol aj kameru z hlavy. Po polhodine hľadania som to išiel vzdať, keď sa ako zázrakom objavila pri druhom brehu.

Pri jednom návrate som spozoroval, ako sa obrovské poleno vedľa prístrešku pohlo. Po bližšom preskúmaní som zistil, že sa nejedná o poleno, ale o obrovského varana. Aspoň sme mohli byť radi, že mu nebolo smutno, lebo časom sa ich ešte zopár ukázalo.

Podvečer sa z ničoho nič začali až desivo triasť koruny stromov. Neveriacky sme pozorovali ako sa desiatky (ak nie stovky) makakov rútilo naším smerom. Obkolesili náš tábor, pozorovali nás a snažili sa dostať k dákemu jedlu. Po tom čo ukoristili dáke ovocie sa spokojne pobrali ďalej.

Večer nás čakala ďalšia lahodná večera v úchvatnej scenérii. Večer sme sa potom ešte dlho do noci rozprávali a hrali najrôznejšie hry a dokonca nás miestni naučili aj čiernu mágiu.

Ráno, po zbalení veci sa naskákalo do nafukovacích kolies, v ktorých sme boli prevezení na druhú stranu. Tu sa hneď vyrazilo strmo do kopca a šlapalo sa a šlapalo. Napokon sa ale došlapalo k peknému jazierku s vodopádom a rázom sa naskákalo do vody.

Milouško sa namiesto kúpania rozhodol zoznámiť s miestnymi viacnohými obyvateľmi. Po tomto oddychu sa nabral smer k miestu, kde sme spali.

Tu sa nahodili plávky a veci s batohmi uskladnili do plastových vriec. Všetci sme sa potom spoločne nalodili na vor, ktorý sprievodcovia vyrobili s nafukovacích kolies a s pesničkou Jungle Trek na perách sa vyrazilo.

Miestami nás rozbúrená rieka skoro vyhodila z kolies, ale inak sme si v pohodlí mohli vychutnávať tu dychberúcu krajinu. Takto sme sa bezpečne doplavili až do nášho cieľa Bukit Lawang.

Tu sa nás miestni chlapíci snažili ukecať, aby sme ostali ešte jednu noc, lebo večer bude veľká miestna žúrka a o pekné dievčatá nebude núdza. No nechceli sme takto strácať ďalší deň a tak zamierili do Medanu. Síce trošku trvalo kým sme našli bus a ten sme museli doslova chytať, ale napokon namačkaní ako sardinky sa do Medanu dostali.

V Medane sa rovno zamierilo na letisko, z kadiaľ sme chceli letieť ďalej. Avšak na letisku boli neskutočne drahé letenky a niečo nám vravelo, že na nete by sa mohli dať zohnať lacnejšie. Keďže na letisku nebol internet, tak sme boli nútení sa vrátiť do nášho hotela. Tu sme samozrejme zajednali na ďalší deň niekoľko násobne lacnejšie letenky.

Keďže nám ďalší deň ostávalo trochu času do odletu, preskúmali sme ešte mesto a naposledy si vychutnali indonézsku kuchyňu. Naposledy navštívili našu obľúbenú samošku Indomaret a vyrazilo sa na letisko. Vďaka tomu, že sme mali obrovské krosny a stopli si v celku malú rikšu, bol som nútený si sadnúť za vodiča. Bolo by to v pohode, keby on na to myslel a to hlavne, keď rezal zákruty, kedy ma niekoľkokrát skoro vyložil.

Na letisku sme v pohodičke prešli všetkými kontrolami a čakali na náš let. Ťažko tomu veriť, že po skoro mesiaci idem opúšťať Indonéziu. Moja hlava tomu nemohla uveriť, lebo stále mala plno práce so spracovávaním zážitkov. Behom týchto pár dní som stihol poriadne žúrovať na Bali, pokúšal sa vystúpiť na druhú najvyššiu aktívnu sopku v juhovýchodnej Ázii, navštíviť nespočetne chrámov, naučiť sa jazdiť na skútri, prejsť Jávu a Sumatru, žiť v džugli s opicami (Milouši, teraz nemyslím teba) a veľa, veľa, veľa ďalšieho. Avšak zážitky ešte len začnú poriadne pribúdať, lebo teraz je pred nami jeden z najmenších, ale najsilnejších ázijských tigrov, Singapur.