97. - 121. deň - Nový Zeland

Dorazením do Nelson sa začalo naše oddychové obdobie. Ubytovanie nám poskytli, naši známi so Sydney, Katka a Oldo, s ktorými sme študovali a pracovali. Spolu s ich kamarátom Honzom nám vytvorili doslova rodinnú pohodovú atmosféru. Po neustálom spávaní v aute a jedením konzerv, sme úplne zabudli na pohodlie gauča a lahodnosť teplej večer, o vôni vypraného oblečenia ani nebudem hovoriť.

Hneď prvý večer sa vyrazilo na pláž, kde sme sa rozprávali a zabávali. Honza si tu vyslúžil prezývku Capitan Morgen, hádajme prečo. Zábava sa neskôr presunula na byt a pokračovala až do rána. Keď som sa s Milanom prebral, len neveriacky sme sa pozerali, že ostatok osadenstva naozaj zvládol vstať a ísť do práce.

Nasledujúcich niekoľko dní sa venovalo dobíjaním batérii. Ráno sme chodievali behať a cvičiť, navštívili sme mesto a večer sa spoločne rozprávali a vymieňali si zážitky.

Zhoršené počasie nás prinútilo dokonca zostať dlhšie, než bol plán, čo nám ale vôbec nevadilo. Popravde, len neradi sme po piatich dňoch opúšťali mesto s našimi kamarátmi, ale to už je osud cestovateľov. Ale predsa, než sme zdvihli kotvy, vybrali sme sa na autodrom, kde sme poriadne nažhavili kolesá.

 

Z Nelson sa zamierilo do Anakiwa, kde začína slávny Queen Charlotte Track. Po ďalšej noci v aute, ktorá nebola ani zďaleka tak pohodlná ako noci v Nelsone, sa vyrazilo na track. Aby sme mali dostatok času aj na severnom ostrove, rozhodli sme sa prejsť len jeho prvých 11,5 km, teda až do Mistletoe Bay.

Prírodu by som mohol prirovnať k fjordlandu. Prekrásne zálivy, tyrkysovo modrá a zelená voda a úchvatné kopce so smaragdovými lesmi a nádhernými lúkami. Cesta nám ubiehala rýchlo a zdalo sa, že oči sú tou časť tela, ktorá nám umožňuje pohyb.

Po dorazení do Mistletoe Bay, sme dokonca okrem obviklích ovečiek spozorovali ďalšie huňaté zvieratko, no trošku z dlhším krkom. Keď oči dostatočne nasali okolitú krásu, zase nás začali ťahať ďalej.

Milouš bol dokonca tak nabudený energiou, že si musel trochu zacvičiť než nasadol do auta. Týmto trackom sa ukončila naša turistická kariéra na južnom ostrove a pobrali sme sa do Pictonu, z kadial prechádzala ferry na severný ostrov.

Mestečko bolo naozaj veľmi pekné a keďže sme mali viac ako 3 hodiny do odchodu ferry, stihli sme si ho prejsť krížom krážom.

Napokon sa naša trojica nalodila na obrovskú ferry. Zatiaľ čo slečna Daisy čakala v podpalubí, Milouš a ja sme sa vybrali preskúmať loď. Bola to naozaj obrovská loď so škôlkou, reštauráciami, kinom, herňou a neviem čím všetkým ešte. Kapitán nám raz zákerne zahlásil, že na pravoboku sú delfíny, avšak keď sme tam dobehli, bola tam len voda. Tak sa spravilo pár fotiek pre naše rodinky a vrátili sme sa k pôvodným činnostiam (písaní blogu a čítaní kníh).

O 3 hodiny ferry dorazila do Wellingtonu, kde sme sa nezdržiavali a vyrazili na sever. Keď nám zablikala kontrolka, že máme málo paliva, napadlo nám, že by sme dáke mohli natankovať. Zvyšok cesty prebehol kľudným štýlom, a tak sa dorazilo do Wanganui, kde sa strávila noc. Ráno sa vyhľadalo miesto s internetom (vôbec to nebolo ľahké) a s ťažkým srdcom sa zadali internetové ponuky na predaj našej Daisy.

Okolo piatej hodiny večernej sa dorazilo do Whakapapa Village, kde sa načerpali informácie o trackoch k okolitým sopkám. To, že cesta k najbližšej a najväčšej sopke Mt Ruapehu (2797 m.n.m.), bola zavretá pre jej nedávnu aktivitu, nás nezastavilo. Tak sme sa vybrali do Iwikau Village a pripravili sa na track.

Keďže oficiálna cesta na vrch neviedla, použili sme starú metódu, teda išli sme za nosom. Pri lezení do strmých skál sa nám odrývali neopísateľné výhľady, no miestami sa pred nami odkryli aj strmé zrázy, takže sme upravovali našu cestu, alebo sa pustili do štverania po skalách.

 

Ako rástla výška ochladzoval sa aj vzduch. Vďaka tomu sa mi splnil môj dlhodobí sen. Po viac ako 2 rokoch som sa dotkol snehu. Ale ani vo sne by ma nenapadlo, že to bude na vrchu aktívnej sopky. Milouš zdieľal moju eufóriu, a tak sme sa pustili do guľovačky a predviedli sa i pokusy o šmýkanie sa.

Tesne pred vrcholom bol vyvolaný pokus o zastavenie nás v podobe značky, ktorá upozorňovala na hroziace nebezpečenstvo a že ďalšie pokračovanie je na vlastné riziko. S mávnutim ruky sme samozrejme pokračovali. Naša opatrnosť sa však znásobili, keď sme tesne pod vrcholom začali výrazne cítiť sírnatý zápach.

Po dosiahnutí vrcholu sme sa cítili ako v nebi (a to nie vďaka priotrávení sírnatými výparmi). Výhľady brali dych a vháňali slzy do očí. Z kráteru stúpala para a museli sme si počkať na silnejší vietor, aby sme videli, čo je vo vnútri. Predpoveď hlásila mrznutie od 3000 metrov, avšak to asi neboli v 2797 metrovej výške, lebo tu zaručene mrzlo.

 

Spravila sa fotka pre Kačenku, prezlieklo sa oblečenie a pustilo sa do klasickej fazuľovej večere. Pri jedle sa nám odhalila magická dúha nad kráterom. Radi by sme sedeli na vrcholku a pri pohľade do okolia nechávali plynúť myšlienky. Avšak mráz a klesajúce slnko nás prinútili pobrať sa dole.

Cestu sme si užívali a pri prekonávaní snehových plôch si dokonca tak trošku zalyžovali. Dole sme sa pohybovali naozaj rýchlo, teda do momentu než padla tma. Skákať zo skaly na skalu, už nebolo tak bezpečné. Takže sa vytiahli čelovky a začala sa veeeľmi pomalá cesta dole.

K Daisy sa ale napokon šťastlivo dorazilo, tak sme sa s ňou presunuli do Whakapapa Village, kde sme sa uložili k spánku. Avšak o polnoci nás zobudilo klopanie nočného strážcu na okienko. Po rýchlom prebudení nám oznámil, že tu nemôžeme spať, že za to hrozí pokuta. Bez námietok sa Daisy pohla a zamierila na odpočívadlo, ktoré sa nachádzalo o pár kilometrov nižšie.

Ďalší deň na nás čakala neľahká výzva, teda zvládnuť za jeden deň nie len Tongariro Alpine Crossing, ale aj polovicu Tongariro Northern Circuit, čiže prejsť cca 40 km horským sopečným terénom. Naša cesta započala vo Whakapapa Willage, z kadial sa malebnou krajinou pokračovalo na sever. Spoza našich chrbtov nás neustále pozoroval Mt Ruapehu.

Zvládnutím prvých 9 km sme sa ocitli na oficiálnom začiatku Tongariro Alpine Crossing a tým aj skončilo naše relatívne chodenie rovným terénom. Po pár kilometroch sme stanuli pod Mt Ngauruhoe a schody, ktoré sa kľukato a strmo točili po jeho upätí predpovedali dobrú makačku.

Upravili sme si batohy a pustili sa do zdĺhavého stúpania. Makali sme ako draci a za odmenu sa nám odhalili neuveriteľné pohľady na sopečné údolie. Cesta medzi sopkami Mt Ngauruhoe a Mt Tongariro pripomínala mesačnú krajinu. Na sírnatý zápach, ktorý sme cítili všade, sme si celkom zvykli.

To, že tento track je najpopulárnejší na severnom ostrove, sme si poriadne uvedomili pri ceste k Mt Tongariro. V strmom kopci sa kľukatila rada ľudí, ktorí cupitali ako mravčekovia. Pri pohlade na niektorých „turistov“ nám bolo skoro do plaču. Terén bol náročný a sypký, no niektorý si predca obuli botasky, poltopánky a neprekvapilo by nás, keby sme uvideli aj lodičky.

Po zdolaní posledného kopca v otvorenej časti Tongariro Alpine Crossing sa nám naskytol úplne nový pohľad na sopečnú krajinu. Začmudené pohoria, tyrkysovo modré jazierka a nádherné vzdialené Blue lake. V tomto poslednom bode sme mohli pozorovať, ako nám s pod nôh stúpajú obláčiky dymu a sírnatých výparov. Po priložení ruky k zemi sa zistilo, že zem je doslova vriaca.

Pri spiatočnej ceste sa naberali sily, lebo najväčšia výzva dňa je len stále pred nami. Aktívna sopka Mt Ngauruhoe nás celý deň pozorovala a neraz sa naše pohľady stretli. Ale po odbočení z tracku a štveraním sa po jej sypkom povrchu s nami začala doslova bojovať.

Terén bol naozaj extrémny. Sypký štrkový povrch spôsoboval, že po skoro každom kroku sa človek ocitol o pol metra nižšie a musel si dávať veľký pozor, aby nespadol, lebo by sa zastavil o desiatky až stovky metrov nižšie. Aby to nestačilo, tak terén sa stával stále strmším a strmším, až sa zdalo, že ideme po kolmej stene.

Tento neľahký boj sme napokon vybojovali a spoločne tak stanuli na vrchu ďalšej aktívnej sopky. Na vrchole bolo množstvo otvorov, z ktorých sa valila vriaca para a Milouš bol smutný, že si nevzal vajíčka, ktoré by si tu ľahko uvaril.

Po spravení fotky pre Kačenku, sme nevedeli, kde sa skôr pozrieť. Buď sme sa kochali úchvatnými výhľadmi, alebo sa pozerali do hlbočizného kráteru (keď vietor rozfúkal oblaky dymu).

Spiatočná cesta zo sopky dole predstavovala jeden z mojich najlepších adrenalínových zážitkov. Keďže  štrk nám pod nohami uchádzal sám, nemalo zmysel s ním bojovať. Naplno sme sa teda rozbehli dole strmým zrázom. Beh dole, by sa dal opísať skôr ako niečo medzi behom a lyžovaním. Vyberali sa miesta s jemným štrkom, po ktorých sa najlepšie „lyžovalo“ a dávalo sa veľký pozor na veľké kamene, o ktoré sme rozhodne nechceli zakopnúť. Náročný výstup hore nám trval cez 2,5 hodiny, no dole sme boli za 15 minút. Nebiť tej ťažkej a zdĺhavej cesty hore, hneď by som si to zopakoval.

Nabudení novou energiou sme pokračovali v tracku k autu a strmé úseky sme skackavo prechádzali ako kamzíci. Krásna príroda nás znova pohltila a pri obdivovaní jej krásy sme si ani neuvedomili, že už stojíme pri aute.

Keďže naša Daisy bola takmer bez benzínu, ponáhľalo sa na najbližšiu benzínku. Tá však už bola zavretá a cestu k ďalšej by sme nemuseli zvládnuť, tak sa rozhodlo že pri nej prenocujeme. Pri benzínke sme pozorovali, ako dve staršie dámy vyťahujú náhradné koleso so svojho prívesu. Viac nám nebolo treba a vyrazili sme im pomôcť. Boli práva na ceste na výstavu so svojimi mini koníkmi, keď dostali defekt. Jednej pani sme ošetrili porezanú ruku a po austrálskej praxi s opravou defektu, rýchlo koleso vymenili.

Noc sme prečkali v prítulnej, avšak nie príjemnej, spoločnosti komárov. Po doplnení paliva sa rovno vyrazilo k ďalšej zastávke Lake Taupo. Dorazilo sa sem ešte doobeda, takže bolo dostatok času si užiť tunajšie príjemné prostredie. V meste sa zistili informácie o možných aktivitách a doplnili zásoby jedla.

Prvou zastávkou sa stal miestny Riverside Market. Prevažne sa tu predávali vlastnoručne vyrobené produkty. Najviac nás potešili ochutnávky jedla, ktoré sme patrične využili.

Ďalšou zastávkou sa stali Huka Falls. Malým kaňonom prúdila asi najmodrejšia voda, akú som kedy videl. Tá napokon vyústila do prekrásneho vodopádu a pokračovala ďalej. Musel som sa veľmi premáhať, aby som v tento rozpálený deň neskočil do vody.

Následne sa vyrazilo po krátkom walku, na ktorého konci sa nachádzal, pre nás vytúžený, Spa Thermal Park. Krajina popri rieke bola nádherná, no nás hnala havne túžba, že sa okúpeme.

Termálny prameň sme skoro prešli bez zastavenia, lebo nebol vôbec označený, ale množstvo ľudí posedávajúcich pri rieke nám napovedalo, že sme v cieli. Rieka bola síce veľmi studená, ale zo strany sa do nej vlieval doslova vriaci prameň. Preto stačilo nájsť miesto s tou správnou teplotou a začalo sa s mrožením. Keď nám bolo veľmi teplo, tak sme sa posunuli o meter bižšie k rieke a leňošilo sa ďalej.

Keďže bol naozaj horúci deň, tak sme sa tu nezdržali tak dlho, ako by sme chceli. Pri spiatočnej ceste sa navštívilo jedno miesto pri rieke, kde sa nabrala odvaha a naskákali sme do studenej vody. Neveriacky sa na nás prišli dokonca pozrieť čierne labute.

Po vyčvachtaní sa nám vyhládlo, takže sa zamierilo do Huka Honey Hive. Tu sa začala vo veľkom štýle ochutnávka medových výrobkov. Najprv sa skúsili tekuté produkty a následne sa vrhlo na medy. Keď sme už boli značne presladení, tak sme si ešte pred odchodom dopriali porciu výbornej zmrzliny.

Ako posledná zastávka v tejto oblasti, bolo navštívenie malej priehrady, kde práve odpúšťali vodu. Pozorovať drtivú silu obrovskej masy vody bolo neskutočné.

Ďalšiu noc sme strávili na ďalšom odpočívadle a ráno vyrazili do mesta Rotoura. Mesto naozaj dýchalo maurskou kultúrou, ale keďže sa jedná druhé najväčšie adrenalínové mesto na Zélande (po Queenstowne) a naše finančné rozpočty sa rýchlo míňali, pokračovali sme ďalej na sever. Pred tým sme si dali ešte krátku zastávku pri sopečných jazerách, aby sme sa znova nadýchali trošku síry.

Mesto Tauranga sa stalo našou ďalšou zastávkou. Najprv sa navštívila miestna knižnica, kde sme dúfali, že bude internet. Ten však bol mimo provoz, tak sme sa pustili do čítania kníh. Po obede sa vyrazilo na pláž, kde sa podnikol malý walk na kopec na konci poloostrova. Malebnosť walku v kombinácii s dychberúcimi výhľadmi nás opätovne prenášali do iného sveta. Pri pohľadoch na tieto krásy, sme si museli stále znova a znova povedať, že vyraziť do sveta, aj keď to nebolo ľahké, stálo za to.

Na vrchu kopca bol párik, ktorý zo svojich batohov, vytiahli obrovské krídla, dali okolo seba pár popruhou a skočili. Ladne sa vznášali nad našimi hlavami a vychutnávali si voľnosť letu. Vtedy sa vo mne zrodila myšlienka, že mám zase dáky adrenalínový sen.

Po walku som sa rozhodol, že si pôjdem zabehať po pláži. Netuším ako dlho a ako ďaleko som bežal, no keď sa slnko začalo skláňať za horizont, pochopil som, že sa musím vrátiť.

Prekonaním ďalšej noci v luxusnom hotely Daisy, sa vyrazilo preskúmavať poloostrov Coromandel. Ako prvá zastávka bola Hot Water Beach­, ktorú nám každý vrelo doporučoval. Jedná sa o špeciálnu pláž, na ktorej sa počas odlivu deje niečo magické. Pod plážou sa nachádza horúci termálny prameň. Ten je ale zakrytý morom, teda až na odliv. Vtedy stačí prísť na pláž, vykopať si malú dieru a tá sa vam naplní horúcou vodou. Preto z diaľky to vyzerá, ako keby na pláž vyplavilo veľké množstvo vorvaňov. Každý len tak poleháva a niekedy to naozaj vyzerá ako prasce v bahne.

Voda bola natoľko príjemná, že sme tam zaspali a keďže sa zabudlo na opaľovacie krémy, tak sme sa spáleniu nevyhli. Takže sa nasadlo do Daisy a vyrazilo sa na sever. Krásne scenérie neboli pre nás ničím zvláštnym, no predsa každý pohľad vyvolal úplne iné emócie a myšlienky blúdili do najrôznejších kútov.

Keď sa začalo zmrákať, začal sa hľadať nocľah. Nie žeby sa nám v autíčku zle spávalo, ale zatúžili sme sa poriadne natiahnuť. Preto po dorazení do Waikawau Bay bolo jasné, kde sa bude spať. Krásna pláž s jemnučkým bielym pieskom, mocným vlnobitím a ochrannými dunami nás dostala. Tento večer sem sa rozhodli prežiť v štýle „sen dobroduhov“. Hneď sme sa pustili do zberu dreva na táborák. Keď sa začalo zmrákať a ohník prijemne hrial, pustili sme sa do ďalších filozofických rozhovorov. Keď čiernu oblohu prežiarili hviezdy a toľko sme ich nikdy nevideli, len v tichosti sa sedelo a nechávali sme sa unášať vlastnými myšlienkami.

Ráno bolo rovnako krásne ako večer. Milouš ešte spokojne podriemoval, tak som sa vybral na beh po pláži. Slniečko ma príjemne hrialo na tvári a more povzbudzovalo k behu. Zrazu sa predo mnou objavili dve osoby. Keď som sa k ním priblížil, tak som rozpoznal dvoch starších pánov na rannej prechádzke (prekvapením bolo asi len ich Adamove rúcho).

Po dobehaní sa uhasil ešte dútnajúci oheň a vyrazilo sa na ďalšiu cestu. Nasledujúcou zastávkou sa stala Cathedral Cove. Cesta k nej bola dlhšia než sme si mysleli a ísť naboso nebol až tak šťastný nápad. Napokon sa dorazilo na pláž. Na nádhernú pláž. Na najkrajšiu pláž, akú sme kedy videli. Klemba jaskyne bola úchvatná a skaliská pri pláži boli ako z rozprávky.

Týmto sa ukončilo naše cestovanie po Novom Zélande a zamierilo sa do Aucklandu. Keďže naša Daisy, bola značne špinavá (o slečne sa nedalo hovoriť), tak sa vyhľadala umyvárka, kde sme ju dali poriadne do pucu. V meste sa strávili 2 dni a keďže nikto nejavil výrazný záujem o našu Daisy, vybrali sme sa ešte na sever ostrova.

Z Aucklandu sa prešlo až k Whangarei. Ráno sa tu podnikol krátky Canapy Walkway. Príroda bola naozaj krásna, ale walk bol pre nás príliš krátky. Tak sme chtiac-nechtiac použili „skratku“ a za chvíľu na to sa už predierali hustým lesom.

Pri ceste na sever sa prechádzalo ostrími serpentínami, ktoré sa tiahli ponad nádherné pláže a zálivy. Pri prechádzaní Whale Bay, sme to už nevydržali a išli si tu krásu pozrieť z blízka. Matapouri Beach vyzerala ako z dákeho filmu o stroskotancoch. Vysoké útesy v sebe skrývali malebnú pláž, ktoré breh bol chránený tieňom palm. Dokonca tu boli zložení dáki cestovatelia a natiahli si tu hojdacie siete, čím dodali prostrediu nádych absolútnej pohody.

Našou ďalšou zastávkou sa stal Cape Reinga, druhý najsevernejší bod Nového Zélandu (po neďalekom North Cape). Toto miesto má veľký význam pre maurskú kultúru, lebo podľa ich povestí z tohto miesta opúšťajú duše mŕtvych pozemský svet.

Ťažko opísať atmosféru tohto miesta. Cesta k majáku „na konci sveta“ bola lemovaná maurskými príbehmi, jemný vánok šepkal morské melódie a pomalé vlny upokojivo hladili dušu. Ešte nikdy pred tým som nebol na mieste, ktoré by pôsobilo väčším pokojom a kde by sa tak pokojne dalo premýšľať.

Po dorazení k majáku sme si všimli rázcesník, ktorý nám potvrdzujúco ukázal, že sme veeeľmi ďaleko od domova. Nechali sme sa zlákať atmosférou, sadli si nad strmý zráz a pozorujúc vlny či ďaleký obzor nechávali plynúť myšlienky.

Keď každý z nás nasal pokoj okolia, rozhodli sme sa prejsť po zráze ďalej. Tento krát Milouš našiel šikovnú „skratku“, tak sme sa začali predierať cez rastliny vyššie než sme my. Malebný chodník nás zaviedol na ďalší útes, kde sa znova hodnú chvíľu meditovalo.

Keď sa slnko sklonilo blízko k obzoru, rozhodlo sa pobrať sa ďalej. Rozhodli sme sa prespať na neďalekej pláži v Spirits Bay. Prišlo sa tam ešte za sveta, tak sme sa vybrali omrknúť si okolie. Camp bol kúsok od krásnej pláže a po neďalekom kopci sa preháňali divoké kone.

Miloušovi sa dokonca pošťastilo nájsť módny doplnok, vďaka ktorému bol jeho štýl úplný (nech už je akýkoľvek). Večer na nás padla taká únava, že sa ostalo spať v aute, lebo ani jeden z nás nemal dosť síl, prejsť až na pláž.

Skoro ráno sa vyrazilo na neďaleké piesočné duny v Te Paki. Cestou nám cestu skrížili krávky, no rýchlo pochopili, že proti našej Daisy by nemai šancu a uhli z cesty. Prejdením malého potôčika sa pred nami objavili obrovské piesočné duny. Rázom sme sa začali cítiť, ako keby sme sa presunuli do vyprahlej púšte. Dunami sme sa túlali a napokon zamierili k moru. Tu sa začali objavovať rastliny a za malú chvíľu sme sa brodili po pás v močarinách. Tu sme sa smiali, že niečo takéto by sme si v Austrálii nikdy nedovolili.

Po príjemnej prechádzke po pláži sa zamierilo cez koryto rieky naspäť. V týchto dunách vyznavači zábavy a adrenalínu praktikujú Sandsurfing. Síce som nemal potrebné vybavenie, ale to ma neodradilo a na dune som sa zviezol (to, že to bolo korytnačou rýchlosťou je vedlajšie). Avšak keď som po príchode k autu uvidel dodávku, kde požičiavali sand surfy, neváhal som a išiel som sa spustiť, tak ako sa patrí. Najdôležitejšie varovanie, teda maj zavrené oči, mi nikto nepovedal, tak som strávil dlhšiu chvíľu opätovným nadobúdaním zraku. Až na dáky ten pád, to boli naozaj úžasné jazdy a najväčšia divočina bola, keď sa z pieskových dún vletelo do rieky a hodný kus sa po nej plavilo.

Po tomto dobrodružstve sa vyrazilo znova na juh. Navštívili sme jeden väčší stromček, teda najväčší strom na Zélande, ktorý je viac ako 2000 rokov starý. Tane Mahuta, gigantický kauri strom, si svoj titul „pán lesa“ právoplatne zaslúžil. Veď ostatné stromy pri ňom vyzerali ako špajdličky.

Naše cestovanie sa týmto nachýlilo ku koncu, ale rozhodi sme sa aspoň ešte jednu noc prespať na odpočívadle mimo veľkého mesta. Ráno sa v umyvárke z Daisy stala opäť slečna a zamierilo sa do Aucklandu.

Nasledujúcich 5 dní sa strávilo v knižnici, kde sme cez internet zháňali ľudí, ktorí by odkúpili našu slečnu. Taktiež sme si konečne dopriali poriadne jedlá a to hlavne z japonskej a kórejskej kuchyne. Samozrejme, že sme hodili očkom aj po hlavnom meste Nového Zélandu. Keďže sa celé dni sedelo v knižnici pustili sme sa aj do čítaní kníh (osobne som sa rozhodol pre pánov Dostojevského a Pratchetta).

Po piatich dňoch sme mali predaja naozaj plné zuby, takže sme išli do servisu, ktorý už pred tým mal o naše auto záujem. Neprekvapilo nás, že nám dali ešte menej peňazí, než nám pred tým sľúbili, ale hlavne je, že sme mali po starostiach. Naposledy sme sa rozlúčili s našou Daisy a poďakovali jej za tých neskutočných 5447 km. Konečne sme sa mohli ubytovať v backpakri, vychutnať si spánok v posteli, osprchovať sa v teplej sprche a vyprať si (tieto drobnosti mali pre nás cenu zlata).

Pred nami boli posledné 3 dni na Zélande a ako lepšie by sa dali večer osláviť, než privítaním nového čínskeho roka. V neďalekom parku, ktorý bol vyzdobený krásnimi lampiónmi, sa konali koncerty, vystúpenia a hlavne sa predávalo všemožné jedlo. Netradičné zmrzlinové poháre, ktoré na miesto misky používali melóny či ananási boli lahodné.

Na počesť nášho odchodu sa zašlo na výborný japonský obedík a naposledy sa prešlo po meste. Po zbalení vecí sa 24.2. vyrazilo na letisko, z kadiaľ nám ďalší deň ráno letelo lietadlo. Na letisku sa zablokoval kus jedálenského priestoru medzi McDonaldom a KFC. Tu sa prečkala celá noc a dokonca sme sa tu uožili aj k spánku.

Ráno sa prešlo na check in a vyrazilo sa na let do starého známeho Brisbane v Austrálii. Ďalšia kapitola nášho cestovania bola zavŕšená. Nový Zéland nás milo prekvapil a prírodné krásy, ktoré sme tu videli naozaj môže súťažiť o titul „raj na zemi“. Splnil som si tu veľa mojich snov, ktoré som si hýčkal od ranného dectva a tým sa utvrdil, že na tomto svete naozaj NOTHING IS IMMPOSIBLE.