86. - 92. deň - Nový Zeland

Prvé ráno v Te Anau bol budíček nastavený klasicky na šiestu hodinu rannú. Čo je najväčší šok, tento krát sme sa hneď vykuklili zo spacákov a po rannej hygiene sa pustili do chystania batohov. Našim dnešným cieľom bolo vyraziť na Milford Track, ktorý sa tiahne 56 km cez nádherný fjordland. Jedná sa o štvordenný track, ale našim cieľom bolo zmáknuť ho za 2 dni. Keď boli všetky veci pripravené, vyrazilo sa do informačného centra. Tam nám ale povedali, že treba ísť do centra ochrancov parkov, lebo len tam sa dajú získať povolenia.

Plní nadšenia a elánu sme teda išli pozisťovať informácie ohľadne tracku. Keďže sa musí vopred zarezervovať ubytovanie (aj stanové), tak nám oznámili, že najbližší termín je niekedy v marci. Po dlhom dohadovaní sa, sme napokon museli upustiť od Milford Tracku a rozhodnúť sa pre iný. Zvažovaním našich možností, bol napokon vybraný Kepler Track. Ale z opätovného dôvodu rezervácie stanových miest, nám bolo umožnené vyraziť až ďalší deň.

Rýchlo sme sa prispôsobili zmenenej situácie, prebalili si krosny a vyrazili smerom k Milford Sound. Daisy sa zakrátko ponorila do masívnych hôr a jej posádka sa mohla kochať krásou fjordlandu. Dokonca pri prvej zastávke si od radosti aj poskočila.

Nasledujúcou zastávkou sa stali Mirror Lakes, ktoré nevyzerali ani tak ako jazerá, ako skôr ohromné zrkadlá. Keď sa človek zadíval do tejto kryštálovej vody, tak sa mu občas zdalo, že tam žiadna voda nie je.

Po obdivovaní prírody z žabej perspektívy, sme ju zatúžili pozorovať aj z vtáčej. Preto sa započal výstup po úvodnej časti Routeburn Track (jeden z desiatich najkrajších trackov na svete) ku Key Summit. Slniečko príjemne hrialo a ani jediný obláčik sa ho nepokúsil zakryť. Vďaka tomu v nás vzrástla turistická nálada a ani sme sa nenazdali a do kopca sa išlo takmer poklusom.

Z vrchu sa nám naskytol nepopísateľný pohľad na okolitý fjordland. Malé jazierka na vrchu kopca v nás len prehlbovali pocit, že toto nemôže byť naozaj z tohto sveta.

V tomto turistickom nebi sme sa rozhodli, že započneme novú tradíciu s názvom „fotka pre Kačenku“. Aby som to objasnil, jedná sa o fotku z vrcholu kopca, ktorý dosiahneme, pričom v ruke budeme mať darček od našej Kačenky z Austrálie (pravú slovenská borovičku).

Pri fotení, sa k nám prihovoril Aleš s Ivkou, český párik, ktorí tiež cestovali okolo Zélandu. Keďže ich kroky po Zélande smerovali do Austrálie, tak sme im predali dáke tie rady a naše bohaté skúsenosti z cestovanie. Príjemne sa s nimi rozprávalo a ani sme sa nenazdali a ubehlo 1,5 hod, tak sme sa rozlúčili a vydali sa na spiatočnú cestu.

Počas cesty na ďalší track sa stalo niečo strašné. Daisy prestala reagovať na plynový pedál a začala ísť pomalšie a pomalšie. Dym z auta nám prezrádzal, že niečo nebude v poriadku. Okolité autá pri nás zastavovali a snažili sa pomôcť, no nikto z nich nevedel v čom je problém. Daisy nám pomaličky umierala v údolí medzi mohutnými horami.

Až správcovia ciest nám približne povedali v čom je problém. Naše najhoršie obavy sa vyplnili. Problém bol v spojke. Neostalo nám nič iné, len zavolať odťahovú službu. Takže, keď prišla sanitka pre chorú Daisy, stále sme nevedeli, či to nebudú naše posledné spoločné chvíle. Po prevezení do Te Anau, Daisy ostala v nemocnici (autoservise) a my sme sa pobrali do kempu.

Po týždni naše telá mali konečne možnosť vychutnať si sprchu a teplé jedlo. Je zaujímave, ako málo niekomu stačí ku šťastiu. S radosťou sme uvítali možnosť spať v stane, lebo sa naše tela konečne mohli natiahnuť.

Ráno sa vyrazilo do nemocnice, kde nám pán doktor povedal, že Daisy prežije, ale musí podstúpiť transplantáciu spojky. Keďže táto operácia, bola v našich finančných možnostiach (i keď to rozpočtom značne zatriaslo), súhlasili sme.

Správa, že Daisy prežije nás rozveselila, a tak sme s úsmevom na tvári vyrazili na Kepler Track. Trvalo chvíľu kým naše nohy a chrbáty pochopili, že to cca 20 kilové ťažítko, čo máme na chrbáte nie je vtip.

Cesta najprv viedla popri jazere Te Anau a potom sa pomaličky začala skrývať do lesa. Les tvorený vysokými stromami, bujným papradím a sametovo-hebkým machom nás lákal stále hlbšie a hlbšie do jeho vnútra.

Za krátko sa nám jazero stratilo z dohľadu a terén nabral na strmosti. Chodník sa zmenil na serpentíny, ktoré z ničoho nič viedli po pod ohromné skaliská. S ťažkými batohmi na chrbte to bol naozaj náročný výstup. No akonáhle sa vyšlo z lesa a znova sa nám naskytol dychberúci výhľad, rázom sme zabudli na naše bremená.

Netrvalo dlho a dosiahli sme ciel Luxmore Hut, teda ciel pre väčšinu turistov, ale pre Milouša a mňa to znamenalo polovicu dnešnej cesty. S chuťou sme si dopriali oddych, vyhrievali sa na slniečku, sušili prepotené veci, doplnili zásoby vody a hlavne sa najedli. Keďže ale cesta bola ešte ďaleká, chtiac-nechtiac sme pokračovali v ceste.

Prechod horským hrebeňom bol jednoznačne najkrajšou časťou celého tracku. Nehovoril by som pravdu, keby som povedal, že sme videli až do srdca fjordlandu, lebo my sme videli až priam do duše. Jazerá a rieky mali modrastú a miestami zelenkastú farbu (samozrejme v tyrkysovo-kryštálovom odtieni), hory posypané na vrcholkoch snehom sa strmo zarezávali do jazier a riek, sýto zelené lesy, ktoré pokrývali tieto hory mali smaragdový nádych. A keď prišiel západ slnka... Myslím, že moje umenie slova, to ani nedokáže popísať. 

Miloušovi som pred tým opisoval moje stretnutia s vtákom Kea. Nie som si istý, či mi plnohodnotne veril, keď som mu rozprával, aký to je pozér, ale v tento deň to sám zistil. Pri prechode od Mt Luxmore až k Hanging Valley Shelter nás neustále sprevádzala trojica týchto fešákov. Najprv nám zatarasili cestu a keď uvideli foťáky, tak neustále vzlietali, aby pristali o 2 metre ďalej. Ich najobľúbenejšou zábavkou bolo, len tak plachtiť meter nad našimi hlavami a pozorovať, či ešte máme záujem ich fotiť.

Od Hanging Valley Shelter cesta začala strmo klesať dole. Naše už mierne boľavé nohy z toho veľkú radosť nemali, ale nebolo na výber. Znova sme sa ponorili do divokého lesa a vzhľadom k tomu, že bolo skoro 10 hodín večer aj sme vytiahli čelovky. Po náročnom zostupe a prejdení cez 30 km horským terénom sme o pol jedenástej večer dosiahli vytúžený Iris Burn Camp. Ani už neviem, ako sa nám podarilo postaviť stan, ale po lahodnej večere v podobe konzervových fazúľ (naša už niekoľko denná diétka), sme zaspal ako batoľatá.

Ráno sa ako prvé ozvali naše boľavé telá (samozrejme, že to dramaticky preháňam) a potom štebotanie vtáčikov. Dlho sa nevyčkávalo a vyrazilo sa na ďalšiu cestu. Posledné dve časti tracku, ktoré sme my dali za deň, predstavovali väčšinou len rovinatý terén tiahnuci sa lesom, pri riekach a jazerách.

Predviedla sa nám aj ničivá sila prírody, keď následkom lavíny bol kus hory doslova odtrhnutý. Cestou sme obdivovali krásy lesov, močiarov a dokonca sme narazili aj na pôvodný dom Froda Pytlíka.

Na začiatok Kepler Tracku sa dorazilo skôr ako sa predpokladalo, ale boli sme unavení viac než sme predpokladali. Úctyhodných 73 km, ktoré väčšina ľudí dáva za 4 dni, sme zmákli za 2 dni. Od šťastia nám slzy netiekli, ale oblohe áno. Slušne sa rozpršalo a tak sa nám naskytla príležitosť vytiahnuť pršiplášte a do Te Anau sa vrátiť vo veľkom štýle. Posledné kroky mestom nás držala na nohách len predstava pečeného kuriatka, ktoré predávali v miestnom markete.

Hlad nám nedovolil ísť do kempu, a tak sme kuriatka zjedli pekne pred obchodom (možno sme vyzerali so všetkými našimi vecami a zamastenými rukami ako trosky, ale boli sme šťastní. V kempe nasledovala horúca sprcha, ktorú sme si z úcty k naším nohám vychutnali po sediačky.

Ráno sme navštívili nemocnicu pre autá a vyzdvihli si našu vyliečenú Daisy. Spoločne sa potom vyrazilo do Queenstownu, hlavného mesta adrenalínu na Zélande. Šťastní, že sa pohybujeme po sediačky, si vychutnávali okolitú krásu prírody. Rozhodlo sa, že prenocujem opätovne na odpočívadle, len pár kilometrov od Queenstownu.

Hneď ráno sa vyrazilo do informačného centra, kde sa začalo s výberom a plánovaním našich adrenalínových aktivít. Po úspešnom naplánovaní, sme boli odľahčení od značnej časti peňazí, tak sa nám ľahšie išlo do backpakerského ubytovania.

Dlho sme sa tu neohriali, lebo po obede nás čakal prvá aktivitka, a to skok padákom. Po presune do strediska, absolvovaní inštruktážneho videa a zbežných informácií sa vyrazilo mikrobusom na malé letisko.

Po krátkom čakaní to začalo. Navliekli sme na seba kombinézi, vyzbrojili čiapkami a okuliarmi, natiahli na nás bezpečnostné popruhy a predstavili našim tandemovým parťákom. Milouš šokovane zistil, že s nim bude skákať chlapík z Česka (ten svet je naozaj malý).

Keď sme si posadali do malého lietadla a to sa vznieslo, bolo jasné, že už sa nedá cúvnuť (nie, žeby po tom niekto zatúžil). Počas krátkeho letu, sa vychutnával pohľad na vzďaľujúcu sa krajinu pod nami. Keď sa nabrala výška 12 000 stôp (okolo 4 km), otvorili sa dvere na lietadle. Naposledy sme si ťapli rukami a zaželali si šťastie.

Milouš ako prvý sa s tandemovým parťákom vyklonili z dverí a zrazu boli preč. Po nich bola rada na mne a mojej parťáčke. Inštrukcie boli jasné. Nohy dať von pod lietadlo a hlavu zakloniť. Pozeral som sa na oblohu nado mnou, keď v sekunde tá obloha bola podo mnou. Prvý prišiel panický pocit, že sa musím niečoho chytiť. Hrôzou sa stiahli pľúca a ledva som popadal dych. Tento prvý moment trval asi tak sekundu či dve. Keď si hlava uvedomila, že momentálnu situáciu nijak neovplyvní, tak rezignovala a dovolila, aby na povrch vyšlo užívanie si.

Letel som k zemy rýchlosťou cez 200 km/h a jediné na čo som myslel bolo, že to je paráda. Ten neskutočný pocit voľnosti sa slovami nedá vyjadriť. Od radosti som sa začal točiť a ani neviem ako som to spravil. Zem sa rýchlo približovala, ale stále bola neskutočne ďaleko. Mal som pocit, že vidím celý Zéland, na jednej strane som videl krásny fjordland a na druhej dokonca samotný Mt Cook.

Keď otáčky nabrali na rýchlosti, tandemová parťáčka ich zastavila a pripravili sme sa na otvorenie padáka. Zrazu to so mnou trhlo a ja som visel vo vzduchu. Mal som pocit, ako by som úplne zastal a v prvom momente som si myslel, že tu takto ostanem navždy.       

  

V tedy som prvýkrát spozoroval Miloušovu dvojicu, ako si to pekne kĺžu pod nami. Bez varovania sme spravili piruetu. Parťáčka sa ma opatrne spýtala, či sa mi to páčilo. Po kladnej odpovedi sme začali klesať piruetovým štýlom, až sa mi zatočila hlava.

Pristátie na zem prebehlo hladko. Potom som sa nechápavo pozrel na oblohu a túžil som sa tam znova ocitnúť. Avšak ani tieto slová nemôžu verne opísať ten nespútaný pocit, ktorý som zažil. S Miloušom sme si začali nadšene rozprávať svoje zážitky a pocity z letu. Eufória sa nás držala ešte hodnú chvíľu po tom, čo sme sa znova ocitli na ubytovni.

Po krátkom oddychu sa vyrazilo omrknúť nočný život v Queenstowne. Naozaj to tu žilo, no najviac nás upútal bar, kde sa drinky servírovali v čajových konvičkách a z nich sa to vlastne aj pilo.

Ráno sa spánok výrazne nepredlžoval a vyrazilo sa do stredu mesta, kde sa mala započať naša ďalšia aktivitka, canyoning. Popravde ani jeden z nás poriadne nevedel do čoho ideme. Po klasickej krátkej inštruktáži nás mikrobus odviezol na vzdialené miesto, kde nás začali vyzbrojovať. Neoprény, topánky, vesty, prilby a  sedáky nám za krátko dali vzhľad horolezcov.

Potom prišla terapia šokom. Dostali sme sa na začiatok malého kaňonu a každý z nás sa musel zoznámiť s vodou, s pekne ľadovou vodou. Následne nás naša inštruktorka oboznámila s dnešným programom a dala základné inštrukcie.

Prekvapivo sme potom nevstúpili do kaňonu, ale začali sa štverať do kopca. Keď sa každý z nás dopracoval na samý vrchol prišlo prvé prekonávanie prekážok. Najprv nás pripútali k lanu, potom sme sa chytili niečoho, čo pripomínalo podlhovastú kladku a skočili. Tak sme doslova preleteli z jednej strany kaňonu na druhý. Následne sa cikcakovým štýlom dostali hlbšie do kaňonu.

Po tejto prvej zábavke prišlo na radu zlaňovanie. Istený lanom sa každý spustil na dno kaňonu, pričom sa využíval hopsavý štýl schádzania.

Tu, pekne v tieni sme vliezli do ľadovej vody a nechali sa chvíľku uniesť prúdom. Keď sa objavil prvý malý metrový vodopád, tak sme ho zdolali netradičným štýlom, tak ako sa potápači hádžu z lode do vody.

Zaujímavejšie však bolo keď sme sa dostali k 9 metrovému vodopádu.Postavil som sa na okraj a inštruktorka mi povedala: „skoč!“ Neveriacky som sa na ňu pozrel, ale očividne to myslela vážne. Nuž neostalo nič iné, než sa poriadne odraziť a skočiť.

Nasledovalo niekoľko šmýkačkových prechodov a skákaní, po ktorých sme sa znova začali štverať do kopca. Zdalo sa, že znova prejdeme na druhú stranu kaňonu, spustením sa na lane. Avšak tento krát sme sa dostali len do polky a ostali sme tak visieť 12 metrov nad dnom. V tomto bode sa malo trhnúť za istiace lano, ale opatrne, lebo ak by sme ho pustili, nasledoval by 12 metrový pád. Keď sa nám to úspešne podarilo, mali sme zrúčkovať dole, a niekoľko metrov nad vodou sa pustiť.

Po celodennom máčaní v ľadovej vode mi dokonca pripadala vcelku príjemná. Záverečné spúšťanie a šúchanie sa kaňonom pripomínalo skôr dáky aquapark. Pred úplným koncom sa mala zlaniť jedna pár metrová skalka. Nechápal som, prečo sa všetci dole smejú, lebo tam nebolo vidieť. Keď som liezol dole, rýchlo som to pochopil. Keď som sa nachádzal asi meter nad vodou a visel len na lane, otočili ma o 180 stupňov, takže som sa pekne pozeral do vody. Vtipná časť nastala, keď navrchu pustili istiace lano, a ja som opätovne skončil v príjemnej vodičke.

Jednalo sa naozaj o príjemnú adrenalínovú zábavku, ktorú nepochybne podstúpim znova, ak bude na to čas a príležitosť.

Po toľkej aktivite nám slušne vyhladlo a tak sa skočilo na rýchli obedík. Na izbu sa ani neoplatilo ísť, lebo nám za chvíľku začínala ďalšia aktivita. Tak sme sa len pomotali po meste a znova naskočili do autobusu, ktorý nás zaviezol k ďalšej rieke.

Tu sa nasadlo do Shootover Jet, čiže v celku rýchlej loďky a vyletelo sa po rieke. Loď mala neskutočné manévrovacie schopnosti, ale aj tak, keď sme sa rútili rýchlosťou 70 km/h, len niekoľko centimetrov od strán útesov, nebolo nám všetko jedno.

Keď sme znova vyšli z kaňonu pilot našej loďky zakrúžil rukou a každý vedel, čo bude nasledovať. V plnej rýchlosti sme spravili otočku o 360 stupňov a pokračovali ďalej, akoby sa nič nestalo. Tejto loďke stačí len 10 cm hĺbka vody, aby mohla plávať, takže sme niekoľko krát išli takmer po brehu. Pred opätovným vstúpením do kaňonu sa spravilo ešte niekoľko otočiek, čo nás však takmer vydesilo bolo, keď pilot zakrúžil rukou vo vnútri kaňonu, kde sme sa nachádzali len kúsok od strmých a ostrých skál. Pri týchto otočkách loďka doslova lízala skaly z niekoľko centimetrovej vzdialenosti.

Pred zaparkovaním v prístave sme sa niekoľko krát otočili a potom šťastne vyskákali na breh. Po týchto dvoch dňoch sa nám adrenalín pumpoval do žíl automaticky. Aby sme sa trošku ukľudnili rozhodlo sa vyraziť na krátky track na neďaleký kopec.

Ani tu sa nám adrenalín nevyhol. Keď sme pozorovali ako v rýchlosti jazdia v kopci downhilloví jazdci, až krv tuhla v žilách. Po príjemnej prechádzke bol dosiahnutý vrchol kopca, kde sme si vychutnali výhľad na Queenstown a jeho okolie.

Nasledujúce ráno som sa vybral na sólo aktivitu, bungy jumping. Celou cestou som bol úplne pokojný a tešil sa, že si splním ďalší životný sen. Avšak keď som nastúpil na lanovku ktorá išla trýznivo pomaličky do stredu kaňonu, začali vo mne vŕtať otázky: „Vole, to čo robíš?“ Toto očividne nenapadlo len mňa, lebo dievčina vedľa mňa poprosila jedného zo zamestnancov, či ju môže strčiť, ak nebude chcieť skočiť. Ten jej však povedal, že to majú zakázané, že k skoku sa musí odhodlať každý sám.

Priznám sa, že keď som stál tých 134 metrov nad zemou a k nohám som mal priviazané dlhé lano, tak som ešte nikdy nebol tak vyklepaný. Pomaličky som sa prešuchtal na koniec malého skokanského mostíka a za sebou som počul... 5... 4... 3... 2... 1... GO! Cúvnuť som nechcel, tak som len pokrčil ramenami a skočil. Ako pri skoku padákom aj tu prišla najprv panika. Trvala však necelú sekundu a potom ju nahradila eufória. V porovnaní z padákom sa tu dalo naozaj vychutnať to, ako sa zem približuje až do momentu, keď som bol od nej len niekoľko metrov. Potom som sa začal vzďaľovať a náhle znova približovať.

Keď som bol takto vyhopsaný, mal som zatiahnuť za istiace lano na nohách. To sa uvoľnilo a nohy padli dole. Ostal som  pekne v sede visieť na lane pripútanom k popruhom na tele a čakal, kým ma vytiahnu. To, že podo mnou znova narastala obrovská výška som si uvedomoval len hmlisto (veď čo to bolo, v porovnaním odhodlať sa do nej skočiť). Na vrchu bola moja istiaca pupočná šnúra odstránená a ja som v pokoji mohol pozorovať vyplašene oči ľudí, ktorí ešte len išli skákať.

Po dovezení sa do Queenstownu som sa stretol s Miloušom a spolu sme vyrazili na sever. Tento náš predĺžený víkend plný adrenalínu bol úžasný, i keď ma trošku mrzelo, že som si v tak krátkej dobe splnil tak veľa mojich snov a po nich ostalo len prázdno. Avšak to prázdno predstavuje prázdnu nádobu, ktorú nepochybne čoskoro zaplnia ďalšie sny a túžby.

PS: videa doplním, až budem mať k dispozícii normálny internet (mám len jedny nervy)