61. - 66. deň - Austrália

Podľa jednej teórie, ak som na Štedrý večer pod vianočným stromčekom nenašiel žiaden darček, tak som celý rok veľmi neposlúchal. Ja som však musel byť dobrý ako anjelik, lebo som svoje tri darčeky našiel o tri dni na letisku. Boli však špeciálne, lebo sa nejednalo o žiadne hračky a vlastne žiadnu vec. A predsa to bolo niečo, čo sa peniazmi nedá vyvážiť. Tri postavy s láskyplnými srdcami sa na mňa usmiali a ja som nemohol uveriť, že po skoro roku a pol som so svojou rodinou.

Po presunutí sa na hotel a vybalení nasledoval len krátky oddych, lebo plán bol nabitý. Metrom sa vyrazilo do mesta, kde sa vystúpilo na Milson Point station. Prehliadka mesta bola odštartovaná vo veľkom štýle cez Harbour Bridge. Pre mňa stará známa cesta, ktorou som chodieval dennodenne do školy, pripadala už všedne. No pre austrálskych nováčikov bol masívny most veľkolepý.

Cestou po moste, desiatky metrov nad vodou, sa nám odkrývali nádherne výhľady. Tesne pred koncom sme vyšli na vrch pylónu, z ktorého sme mali centrum Sydney a jeho okolie ako na dlani. V pylóne sa pozrel krátky dokument, zobrazujúci stavbu Harbour Bridge. To bolo však pre cestovateľov krajne rizikové, lebo z dôvodu nedostatka spánku tu skoro zaspali. Dokument bol ale krátky, a tak sme po pár minútach už šlapali do prístavu a gigantycký most nechávali za sebou.

Ďalším cieľom bola asi najznámejšia dominanta v Austrálii a to Sydney Opera House. Prejdením prístavu Circular Quay sa zamierilo po promenáde k vysnenému cieľu. Cestou v pozadí stále upútaval našu pozornosť Harbour Bridge. Pri Opere sme sa však dlho nezdržiavali, lebo hlad nás hnal ďalej.

Tak sa ďalšou zastávkou stal Fish Market. Misa s morskými darmi najviac potešila mužskú časť rodiny, ale všetci sa s hladom pustili do dobrôt. Po prejedení sa sme chvíľku len tak sedeli a vychutnávali si krásne počasie. Keď však okolité vtáctvo, na čele s čajkami, začalo byť príliš dotieravé, pobrali sme sa ďalej. Na Pyrmont Bridge sa spravila malá zastávka na kávu a čokoládu. Každý dostal parádne vyzerajúci pohár, teda až na oca, ktorý vyfasoval starý pohár na vodu (myslím, že pri tom zatúžil po mojej čokoláde, ba dokonca aj okuliaroch).

Pri prechádzaní mestom bola zvolená ďalšia zastávka, a to Sydney Tower. Pred vyvezením sa do najvyššieho poschodia sa navštívilo 4D kino. Samozrejme sa týkalo Sydney a okolitej krajiny. K doteraz poznanému 3D kinu bol pridaný ďalší prvok, teda niekoľko prvkov. Trasúca sa podlaha, ventilátory pripomínajúce vietor, spŕšky vody a ďalšie efekty diváka doslovne dostali na palubu plachetnice, dalo mu pocit, že naozaj letí mestom a prenieslo ho tak do úplne novej dimenzie precíteniu filmu.

Keď sme sa výťahom dostali na vrchol, najvyššej budovy v Sydney, ukázal sa nám neskutočný výhľad. Dalo sa len ťažko uveriť, že aj keď sme videli desiatky kilometrov ďaleko, stále sme nevideli celé mesto.

Viac som už cestovateľov netrápil prehliadkou mesta a zamierili sme na hotel. Tam som im umožnil si oddýchnuť a sám sa pobral k Robinovi, kde bolo moje dočasné bývanie.

Druhý deň priniesol so sebou závoj tajomnstva. Ráno som vyzdvihol rodinku a spolu sme sa vybrali do mesta, pričom nikto z nich netušil, čo ich čaká. Jedinými inštrukciami bolo vziať si plávky, osušku a opaľovací krém. V prístave Circular Quay sa k nám pripojili Miro s Milanom, ktorí boli zaviazaní mlčanlivosťou o našich plánoch. Sestrička sa len s nedôverou pozerala na ferry, ktorá nás mala odviezť do neznáma.

Cesta bola pokojná (až na „pár“ vlniek) a skupina sa vylodila na Manly. Preplnenými ulicami sme sa dostali na pláž. Slniečko príjemne hrialo, avšak nadšencom nebolo umožnené si ľahnúť do piesku a vyhrievať sa.

Chvíľku sme sa prechádzali popri pláži, až bol dosiahnutý cieľ. Až keď som sa začal rozprávať s chlapíkom v neopréne, okolo ktorého boli samé surfy, rodinka pochopila, čo ich čaká. Po krátkych formalitách bol každému pridelený neoprén a surf. Najprv nám inštruktor podal základné informácie ohľadne surfovania (kedy a kam sa môže ísť, ako chytiť vlnu, ako sa postaviť na surf a čo robiť, keď bude zle) a potom sme sa vrhli do mora. Všetci rýchlo pochopili, že ak si to chce človek vychutnať, musí si najprv poriadne zamakať, lebo nás vlny zhadzovali so surfov a tlačili k brehu. Napokon sme sa cez ne dostali a vyskúšali si padanie do vody. Opakovanie však robí majstrov a ku koncu z nás boli majstri v padaní do vody. Niektorým sa ale podarilo chytiť vlnu a užiť si tu neskutočnú jazdu.

Po dvojhodinovej zábave, každý z nás bol poriadne vyčerpaný a boľavé svaly predpovedali peknú svalovicu. A tak po odovzdaní vecí sme si našli miesto na pláži a ležiačky sa aktívne venovali chytaniu slnečných lúčov. Tí najaktívnejší prestali, až keď ich pokožka nabrala krásnu červenú farbu.

Aktívne doobedie a poobedie nás unavilo a hlavne nám vyhladlo. Preto sme išli hľadať dáku reštauráciu. Nanešťastie podobný nápad dostala asi polovica pláže, takže všetky stravovacie zariadenia boli preplnené. Neostalo nám nič iné, len sa hladní pobrať do centra a tam skúsiť šťastie. Sestričku opätovná plavba na ferry nepotešila, ale ako bojovníčka ju zvládla. V centre sme zamierili do mojej obľúbenej kórejskej reštaurácie, kde sa naše bruška dosýtosti naplnili. (možno až preplnili). Po jedle sme sa rozlúčili s Mircom a Miloušom a zamierili na hotel.

Deň s prekvapeniami však ešte neskončil, takže na hoteli som rodinke dal necelé dve hodinky na oddych pred ďalšou aktivitou. Ženská časť rodiny so seba spravila ešte väčšie fešandy než obvykle a mužská časť zdôraznila svoj elegantný vzhľad.

Pešo cez mesto sme znova sa znova pobrali na Circular Quay. Tento krát sme sa tu stretli s Robinom, Marcelom a Máriom a k sestričkynej radosti, sa znova nenastúpilo na ferry.

Nič netušiaca rodinka a všetko vediaci zvyšok sa pobrali po nábreží na konci ktorého sa majestátne týčila Sydney Opera House. Až pred operou som im potvrdil ich dúfanie, že dnešný deň zakončime predsilvestrovským predstavením Australskej filharmónie a pozvaných spevákov. Predvedená bola show, ktorá brala dych aj menej vášnivým poslucháčom vážnej hudby. Spojenie hudby a spevu, moderného a dávneho, mladého a vyzrelého bolo ohromujúce.

Zatiaľ čo rodičov už čakal kľudný večer, sestra a ja sme boli zlákaní nočným životom. Takže v zostave sestrička, Kika, Mirec, Robino, Milouš a ja sme zamierili do ázijského baru Shark, kde sme priniesli tanečnú revolúciu. Predvedené boli najrôznejšie tanečné (i netanečné) štýly, ale najväčší úspech zožal sestrin tanec „noha“ (za pár mesiacov z toho bude v ázii určite hitovka).

Ráno som dovolil rodinke si trošku dlhšie pospať, čo všetci (vrátane mňa) radi uvítali. Aký by to bol výlet do Austrálie, keby ste nestretli aspoň jedno tunajších jedinečných zvierat? Preto sme spolu zamierili na Central Station, kde sme sa opätovne stretli s Marcelom, Máriom a Miloušou a nasadli na vlak do Morisset. Po skoro dvoch hodinách cestovania, obdivovania okolitej prírody a zabávania sa, bol dosiahnutý cieľ.

Po rýchlom občerstvení sa pešo vyrazilo k ďalšiemu cieľu, a to psychiatrickej liečebne pri Morisset. Priznám sa, že padli aj návrhy, že pre niektorých členov to bude len jednosmerný výlet.

Po viac ako hodine sme uvideli zariadenia, ale čo bolo dôležitejšie, spozorovali sme prvého klokana. Môžme sa len domnievať, prečo sú okolo tohto zariadenia klokany v obrovskom počte. Za krátko sa pred nami objavilo doslova stádo klokanov všetkých veľkostí. Roztomilí malí, veľkí vzbudzujúci rešpekt a dokonca aj mláďatká ukryté v brušných vakoch. Najprv plaché tvory sa, hneď ako uvideli chlieb v našich rukách, sa stali odvážnejšie a niektorí až drzí. Keď bolo všetko pečivo zjedené, pobrali sme sa naspäť (všetci).

Cesta naspäť ubehla rýchlo, možno pre to, že sa prespala. Na izbe som rodinke opätovne doprial len krátky oddych a už sa išlo naspäť do centra. Cestou sa ma vypytovali na cieľ našej večernej cesty, ale ja som svoje tajomstvo neprezradil. Keď sme dorazili do Darling Harbour, tak už bol skoro skoro celý plný ľudí. Našli sme si pekné miesto na sedenie a čakali, a čakali a čakali. Napätie okolia sa stávalo hmatateľné. Keď zrazu, približne pol hodine čakania to začalo. Pestrofarebný kvet svetielok sa rozletel po oblohe a po ňom ďalší a ďalší. Pravidelný sobotňajší ohňostroj uchvátil divákov. Najviac asi moju mamu, pre ktorú to bolo úžasné antré k silvestrovskému ohňostroju.

Na konci každý úprimne zatlieskal nádhernému predstaveniu a pobral sa svojou cestou. Rodičia si dali romantickú prechádzku mestom a ja so sestričkou sme zamierili do bottleshopu na six pack gingerbeer. Cestou sme sa stretli s Maťom a spolu vyrazili na tajné miesto, koniec dreveného móla z kadiaľ je krásny výhľad na vysvietené mesto.

Neskôr sa k nám pripojili ďalší členovia až mala parta osem členov. Kecali sme a zábava sa slušne rozbiehala, hlavne vďaka Andrejovým historkám a hláškam. Zabávali sme sa až tak, že sme zabudli ísť do dákeho baru. Keď postupne ľudia odchádzali a ostala nás len hŕstka, bola spoločnosť rozpustená.

Nedeľňajšie ráno sa vyrazilo na nákupy a zháňanie suvenírov. Obehli sme kus mesta, než sa opätovne dorazilo na hotelovú izbu. Každý sa tu prichystal na prechádzku po plážiach. Bolo sa treba pripraviť, že kovářovskí jedlíci budú mať hlad, tak sa zašlo do Coles (supermarket) a kúpili sa suroviny na grilovačku. Následne sme sa autobusom odviezli na Bondi Beach, asi najznámejšiu pláž v Sydney, ktorá bola klasicky preplnená.

Vyrazilo sa teda na cost walk, počas ktorého sme mohli obdivovať krásu okolitej prírody a vychutnávať si pohľady na nekonečný oceán. Pri prechádzaní Tamarama Beach jedlíci začínali byť hladní, takže sme pridali do kroku.

Prejdením Bonde Beach a Clovely Beach sa náš trip nachýlil ku koncu a za chvíľku sme spozorovali náš cieľ, Coogee Beach. Nestihli sme si ani poriadne sadnúť a už sa zapaloval gril, vyberalo sa mäso a čistila zelenina. Tí čo odmietali vyskúšať lahodne mäsko z klokana si dopriali kuracie špízy a ešte stále vychladené pifko.

Keď sa pridali majstri jedlíci (Milan a Mirec), tak nám bol dokonca gril malý. Naše žalúdky však neboli úplne uspokojené, lebo sa všetky grily o ôsmej hodine automaticky vypli. Dokonca nám nebolo dopriate ani vysedávanie na pláži, lebo morský vetrík priniesol slušnú kosu. A tak po náročnom dni, všetci radi zamierili do svojich postielok.

Silvestrovský deň bol odštartovaný v športovom štýle. Sestrička si išla zabehať po obchodoch a ja som vzal rodičov zabehať do Centenial Parku, kde som sám chodieval niekoľko mesiacov behávať. Po príjemnom behu prekrásnou prírodou, bol každý nabudený pozitívnou energiou. Cestou sme sa zastavili v sushi bare a nakúpili rôznorodé druhy jedla na náš japonský obed.

Po krátkych vybavovačkách som sa so všetkými stretol na izbe, kde sme si spoločne vychutnali obed a začali sa pripravovať na večerný ohňostroj. Približne 10 hodín pred polnocou sa vyrazilo za chalanmi, ktorí už našli super miesto na pozorovanie ohňostroja. Sestrička nebola zrovna dva krát nadšená, že musí nastúpiť na ferry, ale aj tento krát cestu statočne zvládla (i keď spomínala, že za tento nápad bude niekto pykať). Ale žiadnemu z chalanov, ktorý nás čakali, sa nič nestalo. Miesto bolo naozaj pekné, ale okolité masy ľudí boli neskutočné.

Do polnoci ostávalo dobrých 8 hodín, tak sme sa pustili do opaľovania. Veľkou zábavou bolo pozorovať, ako sa partia australčanov snaží zapáliť praobyčajný gril. Po približne dvoch hodinách sme sa rozhodovali, že im to pôjdeme ukázať, avšak tým by sme prišli o program. Partia aussiekov po niekoľkých hodinách márneho snaženia uhasila hlad v neďalekom stánku s hamburgermi.

Medzičasom som so sestrou a Tomášom našiel ešte lepší flek, takže sa celá skupina začala presúvať. Deky sa rozložili, statívy s foťákmi nachystali, žalúdky zasýtili, takže sme boli pripravení na veľkú show. Posledné hodiny sme sa spoločne zabávali (klasicky hlavne vďaka Andrejovi).

O deviatej večer oblohu osvetlili obrovské farebné kvety, po ktorých nasledovalo neopísateľne predstavenie. I keď sa jednalo len o detský ohňostroj, každý výskal od radosti a okolím sa nieslo obdivné waaaaaau.

Do polnoci zábava gradovala a niektorým sa z toho až plietol jazyk. Netrpezlivo sme sa každú chvíľu pozerali na hodinky a v duchu rátali minúty. Tesne pred polnocou sa napätie dalo krájať. Obrovské zástupy ľudí si na poslednú chvíľu hľadali, čo najlepšie miesto, lebo čoskoro sa to malo začať.

Minútu pred polnocou sa hromadne začalo odpočítavať, až kým sme sa konečne dostali na 3... 2... 1... Ten, kto očakával jeden veľkolepý ohňostroj, sa nedočkal. Mali sme možnosť pozorovať hneď 4 obrovské ohňostroje, ktoré z ničoho nič prestali a všetky oči sa upreli na Harbour Bridge. Salva výbuchov nasledovaná žiarivými svetlami a obrazcami na oblohe posúvala sánku dole. Show na moste z ničoho nič prestala a znova sa objavili štyri ohňostroje. Tieto výmeny trvali cez 20 minút, na konci ktorých sa spustila doslova delostreľba kvetov. Po nej nastalo ticho a tma. Keď som sa pozeral do tejto tmy, stále sa mi pred očami objovavali neskutočné svetelné efekty. To dlhé čakanie sa vyplatilo, a tak sme sa spokojne pobrali naspäť do mesta.

Dá sa očakávať, že keď sa na ohňostroj prídu pozrieť milióny ľudí, tak nebude ľahké sa dostať na metro či autobus. Preto sme sa rozhodli pre využitie najistejšie dopravného prostriedku... Nohy.

V meste sa rodičia pobrali na hotel a ja so sestrou sme zamierili k Robinovi, kde pokračovala after party. Ja ako pravý párty lev som asi po hodine zaspal na gauči, ale ostatok ťahal až do rána.

Pre mňa to bola posledná párty a posledný večer v Sydney a celej Austrálii. Prišiel čas balenia a lúčenia. Najťažšie sa mi lúčilo s Robinom a Andrejom, lebo mi veľmi prirástli k srdcu a takýto kamaráti sa ťažko hľadajú. Ale nepochybne sa čoskoro stretneme, avšak tento krát už na Slovensku. Na druhú stranu sa mi najľahšie lúčilo s Milanom, lebo za týždeň sa naše cesty znova pretnú.

Po poslednom zakývaní sa rodina Kovářovcov opäť ocitla na letisku v Sydney, z kadiaľ pomocou leteckého približovadla zamierila do Christchurch, kde započne ďalšia časť nášho spoločného dobrodružstva. A pre mňa sa splní veľký životný sen s názvom Nový Zéland.