17. - 24. deň - Austrália

Prebudenie, v 17. deň našej cesty, nebolo veľmi príjemne. Spôsobilo to viac faktorov, nepohodlné spanie v aute, len 2 hodiny spánku, neskutočné teplo hneď z rána a hlavne slušná bolesť hlavy po prehýrenom večeri.

Vybral som sa teda na pláž, hľadať studenú sprchu. Žiadnu som však nenašiel a spásou sa mi stala umelo vytvorená lagúna. Po znovuzrodzujúcom osviežení som sa vydal naspäť k autu. Cestou ma prekvapila posilňovňa pod holím nebom, kde však cvičenie netrvalo dlho. Ťažké prebudenie som neprežíval len ja. Aj ostatní chalani (okrem Roman, ktorý to prezieravo zabalil skôr) boli na tom podobne. Keď sme sa dali dokopy, tak sme vyrazili na cestu.

Pred nami bolo 2500 km, na konci ktorých nás čakalo srdce Austrálie, Uluru. To znamenalo prejsť do Townsville a následne opustiť prímorské cesty a vydať sa cestami, ktoré vedú cez outback.

Pri prejdení prvých 600 km sme začali pozorovať ako sa krajina vôkol nás začína meniť. Kopcovitejší terén sa stával rovnejším, stromy sa začali skracovať, až nás obkolesovali len banánové a ananásové plantáže. Keď sa slnko nachádzalo len malý kúsok nad horizontom, bol nájdený kemp. Boli sme už zmierení, že obdobie krásnych kempov je za nami. Preto bolo obrovským prekvapením, objavenie najkrajšieho a najlacnejšieho ubytovania.

Na večeru sme si kúpili par miestnych ananásov a nazbierali niekoľko čerstvých kokosov. Po magickom nočnom kúpaní sa v bazéne sme zamierili do kuchynky, aby sme si vymenili fotky a po x dňoch pozreli rôzne televízne programy (o nič sme neprišli).

Ráno sme za pomoci miestneho údržbára a pílky odstránili kúsok auta, a tak sme konečne boli schopní dať dole spodnú rezervu. Na cestu bolo nazbieraných niekoľko kokosov a potom sa vyrazilo na dlhú cestu.

Celý deň strávený v aute už pre nás nebola žiadna novinka. Avšak teplota pohybujúca sa okolo 40 stupňov nám dávala poriadne zabrať. Do ďalšieho kempu sme dorazili ešte pred západom slnka. Keď sa slnko skláňalo nad obzorom, obloha začala hrať nádhernými farbami. Uchvátení touto krásou sme odložili stavanie stanov a išli sa prejsť okolo blízkeho jazierka. Rozprávaním a diskutovaním o západoch sĺnk a rozdielov medzi mini v Austrálii a Európe som si uvedomil, že krasu západu slnka nevidíme očami, ale srdcom.

Večer bola filmová seansa. Zišli sme sa v kuchynke a pozerali film Austrália (Roman a ja prvý krát). Bolo zaujímavé pozorovať vo filme exotické miesta v cudzine, ktoré som sám navštívil.

Ďalší deň sa nám zázračné podarilo už o 7mej sedieť v aute. Obkolesovali nás len nekonečné ranče. Všade bola rovina, nízka sucha tráva, klokany, kone, kravky, tornáda a rovne cesty strácajúce sa v diaľave.

Klimatizácia fungovala výborne, ale zvyšujúca sa teplota vytvorila v našom aute saunu. Dodržiavanie pitného režimu už nebola otázkou komfortu ale zdravia.

Približne po 500 km sme sa rozhodli pre skratku. Miestami rozbitá asfaltka bola vymenená za cestu tvorenú prachom, šterkom a udusenou hlinou. Auto si slušne zaskákalo a naše pozadia dostali slušnú masáž.

 Nemé pohľady kráv nás pozorovali na každom kroku, ale to čo nás najviac upútalo boli hrady. Kam oko dovidelo sa týčili do výšky, niekedy viac ako meter, červene termitie hrady.

Prešli sme 150 km, keď nastal problém. Informácie, ktoré nám podávala GPS a ktoré boli zapísane v našej jednoduchej mapke sa nezhodovali. Rozhodli sme sa poslúchnuť mapku. Výsledkom bolo prejdenie 20 km a uvedomenie si, že ideme úplne zle, tak sme sa museli vrátiť. Tu však prišla na radu ďalšia dilema. Buď budeme pokračovať podľa GPS, čo znamenalo 600 km po prašnej ceste. Avšak to znamenalo, že ak nenájdeme cestou benzínovú pumpu, tak ostaneme stáť na ľudoprázdnej ceste a budeme súčasťou austrálskej štatistiky, 10 000 ľudí stratených každý rok. Druhou možnosťou bolo vrátiť sa spať a tým pádom zbytočne prejsť cez 300 km. Vyhral zdravý rozum a odhlasovaná bola druhá možnosť.

Aby sme dohnali stratu, tak sme pokračovali v ceste aj po zotmení. Bolo treba isť pomalšie a veľmi obozretne, lebo cestou sme v jednom kuse stretávali zrazené klokany, vtáctvo a ďalšie živočíchy (chalani vraj videli aj tulene, ale mám podozrenie, že to mysleli ako vtip).

Luxus, spať v kempe, nám bol odopretý. Kravka bola odstavená na odpočívadle, kde Roman s Pavlinou postavili stan, ostatní ostali spať aute. Posádka, ktorá ostala spať v aute veľmi rýchlo závidela posádke v stane. Fakt, že bola hlboká noc, očividne v austrálskom outbacku neznamená klesanie teploty. Najprv sa trochu stiahli okienka, potom úplne otvorili dvere, no teplota bola stále neznesiteľná. Keď sa nám konečne podarilo zaspať, vzájomne sme sa začali budiť chrápaním. Odbilo prvú hodinu rannú, než všetky okolité faktory umožnili, aby sme mohli nerušene spať, alebo to naše tela nezvládli a odpadli sme (ťažko povedať).

Po krátkom, ale osviežujúcom spánku nás zobudil nádherný východ slnka. Prebehli rýchle raňajky a pred siedmou sme už boli na ceste. Vonkajšia teplota sa rýchlo vyšplhala na 40 stupňov a aj napriek fungujúcej klimatizácii, v aute nebolo o nič chladnejšie. Šoférujúci Roman s idealistickým optimizmom sa pýtal Pavlíny, čí mu môže podať to studené pitie, čo mali ráno. Všetci sme sa začali smiať, lebo najchladnejšie veci, čo boli v aute, mali skoro teplotu varu.

Po obede som opäť zaujal miesto šoféra. Cesta začínala byt stále viac a viac monotónnejšia. Rovná cesta, ktorá často krát nezmenila smer desiatky kilometrov. Približné 123 km od ďalšej zastávky (Alice Springs) sa znova niečo prihodilo. Šoférovalo sa mi stále rovnako, no bol som upozornený, že sa ozýva dáky zvláštny zvuk. Nasledoval povel: ‚Brzdi!‘. No po zabrzdení začali po ľavej strane doslova lietať kusy kolesa. V tom momente všetci jednohlasne zakričali: ‚Nebrzdi!‘. Po bezpečnom odstavení kravky na okraji cesty sa nám naskytol neobyčajný pohľad. Z ľavej prednej pneumatiky hodný kus chýbal. Koleso bolo vymenene rýchlosťou, ktorá by mohla konkurovať mechanikom z depa v F1. V Alice Springs, boli hneď hľadané autoservisy, kde by nám preobuli koleso, alebo predali nové. Naša snaha však skončila neúspechom. Sklamaní sme sa pobrali do kempu, no kúpanie v bazéne nás nabilo novou energiou.

V oblasti, kde sme sa nachádzali žijú väčšinou len aboriginci. Možno to je len náš slovenský a český pohľad, ale nepripadali nám veľmi sympatickí. Preto Milan vyhlásil, že musíme ísť večer nájsť dáke pekné kočky. Takže po ugrilovaní klokana na rôzne spôsoby sme vyrazili omrknúť nočný život v Alice Springs. Jedine čo sme našli, bol malý bar v ktorom bol akurát karaoké večer. Náš sluch dostal poriadne zabrať, ale v zdraví sme to prežili. A čo sa tyká hľadaní pekných báb, na naše slovenské a české dievčatá žiadne nemajú. A vtipne bolo podotknuté, že najkrajšie čo sme v bare videli bolo v telke (dávali film Gremlins).

Po rýchlom zbalení stanov, sme sa neúspešné ešte pokúšali nájsť servis, kde by nám opravili koleso, ale napokon bol konečne nabraný smer k Uluru. Vzdialenosť 500 km bola hravo prekonaná. Keď v sa diaľave prvýkrát objavila veľká červená skala, nadšene sme sa pustili do fotenia. Bolo nám síce trochu divne, že ju vidíme už zo vzdialenosti 120 km. Že to nebolo Uluru, sme si uvedomili až keď sme uvideli to pravé. Ten pohľad bral dych. Do západu slnka bolo ešte trochu času, tak bol podniknutý jeden krátky track, priamo k velikánovi. Mal som možnosť pred tým vidieť pyramídy v Gíze a nemyslel som si, že ešte niekedy mi dáky monument vyrazí dych svojou velikosťou. Samotné pyramídy by sa mohli cítiť ako záhradný trpaslíci pri majestátnom Uluru.

Po prechádzke, bola krávka zaparkovaná pri vyhliadke, z ktorej sa pozoroval západ a východ slnka. Vraj tento úkaz patri medzi najkrajšie veci, ktoré môžete v Austrálii vidieť. No nemôžem s tým úplne súhlasiť. Podľa mňa západ a aj východ slnka pri Uluru patri medzi najkrajšie prírodné úkazy na svete.

Fascinovaní touto krásou, sme zostali na vyhliadke ešte dlho po tom, čo ostatní pozorovatelia odišli. Až keď bolo úplná tma a videli sme len v diaľke obrysy obrovskej skaly, dokázali sme odtrhnúť oči od tej nádhery a pobrali sa hľadať kemp.

Kemp bol aj nebol nájdený. Nebol preto, lebo v okruhu niekoľko desiatok kilometrov, bol len jeden rezort, no nájsť v ňom recepciu bolo nemožné. A bol preto, lebo sme to zapichli na jednom parkovisku. Roman s Pavlinou si postavili tradičné stan a ostatní traja mušketieri zase spali v aute. O spánku sa veľmi hovoriť nedá, lebo budíček bol o štvrtej ráno, aby sme sa mohli isť kochať pre zmenu východom slnka pri Uluru.

Neopísateľné divadlo, ktoré pre nás príroda pripravila bolo veľkolepé. Pozorovať, ako sa z tmy vynára velikán a postupne mení farby bolo neskutočné.

Po raňajšom predstavení sme zamierili priamo k Uluru. Tu sa partia rozdelila na dva tými. Milan a ja sme sa vybrali na 3 hodinový track okolo Uluru. Ostaní kvôli chrípke a únave zvolili, len kratšie výletíky v okolí odparkovanej kravky.

Troj hodinový výlet sme zmákli za necelé 2,5 hodiny. V nemom úžase sme pozorovali obrovské červene steny, rôzne jaskyne a previsy. Začítavali sme sa do viacerých miestnych legiend, viažucich sa k Uluru, ktoré boli po celej ceste. Napokon sme sa dozvedeli, že skala vôbec nie je červená, ale šedá. Červená farba na povrchu je výsledkom chemických procesov (ktoré si už nepamätám).

Ďalšou zastávkou bola Kata Tjuta. Jedna sa o blízke kamenne údolie, ktoré sa nachádza len niekoľko desiatok kilometrov od Uluru. Priznám sa, že mi už dochádzajú synonyma pre slova úžasné, neskutočné a fascinujúce. Červená pôda pokrytá nízkou suchou trávou, s par stromčekmi vypĺňali nekonečne rovný priestor. A z ničoho nič zo zeme vyrastajú niekoľko stoviek metrov vysoké skaly, ktoré pripomínajú skôr hory.

Romanov a Pavlín kamarát nám odporučil jeden výlet, lebo na jeho konci sa ma nachádzať malebné jazierko, v ktorom sa dá krásne osviežiť. Natešený touto myšlienkou sme sa vybrali na 2,5 km dlhý track. Osobne som si obliekol plávky, obul žabky, do ruky vzal plážovú osušku a vykročil s úsmevom na tvári. Keď sme kráčali popri vyschnutom korytu rieky narastal v nás neblahý pocit. Jazierko tam však bolo, ale bez vody. Neostávalo nám nič iné, než si povzdychnúť, otočiť sa a pod rozpáleným slnkom kráčať k autu.

Všetky výlety sme šťastne zvládli, i keď chodenie v obrovských teplotách nás vyčerpalo. Jediná vec, ktorá nám vadila boli muchy. Teda mračna múch, ktoré boli úplne všade. Radostne sme však použili naše moskytiery a tým sa čiastočne chránili pred dotieravým hmyzom.

Uluru pre nás predstavovalo približnú polovicu nášho cestovanie po Austrálii. Je neskutočné, ako čas rýchlo letí, keď sa človek zábava. Za 22 dni bolo prekonaných cez 7000 km a zážitkov na par kníh. Verím, že zážitky budú len naberať na atraktívnosti. Avšak dúfam, že čas trochu spomalí, lebo si niekedy nestíham naplno vychutnávať tie krásne okamžiky, ktoré pre mňa budú určite neopakovateľné.

Z Uluru sme zamierili znova do Alice Springs, kde sme doplnili palivo a začali plánovať ďalší výlet. Možnosti bolo neúrekom, ale po vyprahnutej krajine sme zatúžili po kúsku vody. Keďže vrcholilo obdobie sucha, jedinou možnosťou pre nás bolo Ellery Creek Big Hole vo West MacDonnell National Park. Cestou z Alice Springs nás Milouš vzal okľukou, aby nám ukázal „povestný“ smetný kôš číslo 12 (samozrejme jeho výmysel).

Do kempu sme sa dostali ešte za svetla. Po postavení stanov rýchlosťou dlhoročných zálesákov sme vyrazili omrknúť sľubované jazierko. Oklamali nás. Nebolo to jazierko, ale mala oázka, umiestnená medzi strmými skaliskami. Značka, ktorá povoľovala kúpanie, nás čiastočné ubezpečila, že nám vo vode nič nehrozí. Voda bola trosku chladnejšia, ale po rozpálenom dni, sme si viac nemohli priať. Znova by som chcel napísať, že to bolo neopísateľné, ale to vám asi veľa nepovie. Tak si skúste predstaviť vysušenú krajinu, v ktorej je úkryty malý kaňon a v jeho strede je malé jazierko, vďaka ktorému je naokolo veľa stromov a rôznej zelene. Nad hlavou bola zatiahnutá obloha. Zo západu sa oblakmi predierali posledné lúče západu slnka a z ostatných strán osvetľovali oblohu blesky. Voda bola ako zrkadlo a odrážali sa v nej masívne skaly, ktoré ju obklopovali. Pri zakričaní z brehu sa ešte hodnú chvíľu touto panenskou scenériou niesla ozvena. Plávaním medzi skalami sa človek doslova prenášal do niektorého z príbehov Karla Maya.

Večer sme si posedeli v kempe a ochutnali austrálsky rum, ktorý nám dal pán Ludek. Neskôr sme prešli k jazierku, ľahli si do trávy a rozprávali sa. Rozoberané boli obyčajné, vtipne ale aj väznejšie veci, ako veľa večerov pred tým. Po chvíľke rozprávania som si uvedomil, že sa rozpravám sám so sebou, lebo ostatní zaspali. Tak som len v tichosti ležal, pozeral sa na hviezdy a úžasnú scenériu, vychutnával si pokoj vôkol mňa a rozmýšľal nad všetkým, o čom sme sa rozprávali. Témy ako, čo som spravil, čo som mohol spraviť, láska a aký by mohol byt život mi vírili v hlave. Uvedomil som si, že som toho v živote mal veľa spraviť čí povedať, ale aj napriek tomu, že som to nespravil, ten život stoji za to. A to, že som kde som a som tu, s kým tu som, ma napĺňa šťastím.

Z môjho zamyslenia ma vytrhlo šuštenie igelitovej tašky blízko mňa. Myslel som si, že to sa len Milan prehadzuje v tvrdom spánku. Keď však Milan z ničoho nič vyskočil na rovné nohy a začal kričať: ‚Had je tam had!‘, aj ja som vyskočil a začal budiť Martina. Pri posvietení si na miesto, kde sa dotyčný plaz nachádzal, sme najprv nič nevideli. No po malej chvíľke sme si všimli, ako sa asi meter dlhý, malý pytónik plazí do trávy. Pravdepodobne otrávený krikom, ktorý tí hlúpi ľudia zrazu robili. A tak sme nečakali na návštevu ďalšieho zástupca ríše plazov a pobrali sa spať do bezpečia našich stanov.

Neskutočné teplo nás vyhnalo pred pol šiestou hodinou rannou zo stanov. Načasovanie bolo dokonalé, lebo práve začínal východ slnka. Raňajší plán bol jasný, umyť si zuby a rýchlo si isť zaplávať do nášho jazierka. Pocitu, že vo vode sa môže skrývať dáky nebezpečný predátor, som sa stále nezbavil. Avšak jediný predátor v jazierku bol Milouš, ktorý sa snažil chytiť kačice (nemusím snáď podotýkať, že neúspešne). Po preplávaní na druhú stranu, sme vyšli na breh a zohrievali sa na ešte stále horúcich skalách. Časom sa k nám pripojil Martin a neskôr aj nemecké cestovateľky, s ktorými sme sa zoznámili minulú noc.

Čaro tohto miesta nás doslova chytilo. Preto sme sa rozhodli pred odchodom absolvovať malý výstup na blízky kopec. Výstup nebol zrovná jednoduchý. Bodľavá tráva zdôrazňovala, že musíme našľapovať opatrne a miestami strmé skaly vyžadovali aspoň základné horolezecké skúsenosti. Aj keď cesta bola náročná, na jej konci bola zaslúžená odmena v podobe úžasného výhľadu.

Krásnu oázku sme opúšťali s ťažkým srdcom, a to nie len preto, že tam bolo nádherné, ale hlavne preto, lebo sme vedeli, čo nás čaká v Alice Springs. Pred nami bolo opäť lúčenie. Pre Martina naša spoločná cesta po Austrálii končila. Odchádzal do Ázie, kde naňho čakali ďalšie veľké dobrodružstva. Aj keď som vedel, že sa s ním za pár mesiacov znova uvidím, neubránil som sa smútku. Spomínal som na srandu, ktorú sme dennodenne zažívali, zážitky, ktoré by bez neho boli úplne iné a naše večeri, keď sme sedeli pod hviezdami a rozprávali sa. Martin je chalan s veľkým srdcom, otvorenou mysľou a skvelý parťák na cestovanie. Vždy ochotne a rád pomohol, dokonca mi ukázal, ako chytať ryby, bol za každú srandu a vďaka jeho hláškam aj veľa srandy bolo. Po tom, čo sme sa rýchlo rozlúčili na letisku (lebo nikto z nás nemá rad lúčenie), sme nastúpili do auta. Hneď ako som nasadol, prišiel pocit, že je dáke prázdne. Avšak život ide ďalej a už teraz sa teším, keď naplánujeme dáky spoločný trip v našich krásnych Tatrách.

Opustením Alice Springs, bol opustený stred Austrálie a nabral sa nový smer na sever. Čakajú nás krásne parky, úchvatne diela prírody, vzrušujúce zážitky, možno trošku nebezpečenstva, ale jednoznačne kopec zábavy.