Začiatok

Blogov je neúrekom veľa a netvrdím, že môj bude niečím výnimočný od iných. A predsa bude výnimočný, lebo bude jediný, ktorý bude popisovať moje zážitky, moje názory a moje cestovanie (a ja som lietadlo). Vopred Vás vyzývam k tomu, aby ste mali trpezlivosť s mojou gramatikou, občasným používaním českých, anglických a iných výrazov a mojím slohovým štýlom (je to už pár rokov, čo som písal dáku slohovú prácu). Tak poďme na to...

Moje veľké cestovanie nezačne za týždeň, ale začalo pred jedným rokom. Bolo to presne 11/10/2011 keď som sa naposledy objal na letisku vo Viedni s mojimi rodičmi a mojou sestričkou. Pri zariaďovaní všetkých vybavovačiek ohľadne Austrálie mi boli veľkou oporou, ale na tomto letisku, keď padla prvá slza, padla určite aj myšlienka, či je to správne rozhodnutie. Po poslednom zakývaní som vykročil k svojmu terminálu a znova som sa už neobzrel, lebo by som si to možno všetko rozmyslel.

Po prekonaní úzkosti z lúčenia sa začal predierať na povrch nový pocit. Teda cela rada pocitov. Nadšenie, strach, vzrušenie, očakávanie... Veď predsa, prvýkrát v mojom živote som cestoval sám ďalej ako za hranice nášho, alebo susedného štátu. A to rovno na druhú stranu zemegule. Let bol viac menej príjemný a pohodlný a po viac ako dni strávenom vo vzduchu (so zastávkami v Zürichu a Soule) som pristál v Sydney.

Prišiel som sám ako prst do veľkého mesta, ale moja osamelosť skončila skôr, ako som si ju mohol poriadne uvedomiť. V mojom prvom dome, ktorý sme prezývali „Dom hrôzy“, sa časom nazbierala skvelá partička Slovákov, Čechov a vždy jedného zahraničného spolubývajúceho. Kamarátske vzťahy sme si vybudovali skôr, ako sme si stihli vybaliť veci.

Po prílete som mal len pár dní na zorientovanie sa v meste. To samozrejme nestačilo a veľakrát som sa ocitol v neznámej uličke, alebo som si po pár minútach chodenia uvedomil, že idem úplne opačným smerom. Čarovné dni spoznávania mesta nahradili čarovné dni návratu do školskej lavice.

Austrálske štúdium začalo na ELSISe (teda English Language School in Sydney). Bol som mierne prekvapený z väčšieho zastúpenia Čechov a Slovákov, avšak lektori sa snažili udržiavať konverzácie výlučne v angličtine. Hodiny prebiehali uvoľnenejším štýlom, pri ktorom o zábavu nebola núdza, ale aj naše hlávky dostali zabrať. Milo ma prekvapili aj mimoškolské aktivity ako kurz surfovania, helloweenská party, vianočná party. 

Po kurzoch angličtiny som prešiel na študovanie businessu na AIPE (teda Australian Institute of Professional Education). Na moje prekvapenie, som nemal problém s porozumením prednášok a komunikáciu s lektormi. Čo ma ale prekvapilo, boli seminárne práce. Skúška pozostávala z testu, ústnej úlohy a seminárnej práce. Keď som dostal svoje prvé zadanie k práci (len zadanie malo 10 strán a časom sa to iba stupňovalo), vyvaľoval som oči ako „tele na nové vráta“. Ale ako vraví môj dobrý kamarát: „Máme radi výzvy.“ Napokon som tieto výzvy úspešne zdolal, vlastne posledná ma ešte čaká. Naučil som sa tu naozaj veľa. Je zaujímavé vidieť iný, ako slovenský, spôsob výučby.

K študentskému životu v Sydney neoddeliteľne patrí práca. Za tento jeden rok som si tu vyskúšal niekoľko prác, ako napríklad: záhradnícke práce, práca  v českej a talianskej reštaurácii, obsluhovanie na svadbe, Office cleaning, tepovanie kobercov, montovanie osvetlenia na pristávacích dráhach na letisku, všelijaké stavebné práce, rozvoz letákov... Pri niektorých som sa slušne zapotil, pri niektorých som mal celkom strach (pri záhradníckych prácach nás rovno upozornili, že skoro všetko nás tu môže zabiť, teda hmyz, pavúky a hady, tak si máme dávať veľký pozor), pri niektorých som si dokonca užíval samotnú prácu. Jedno mali všetky práce spoločné a to, že som stretol úžasných, prívetivých a priateľských ľudí. Asi som mal len šťastie (zase raz), ale s mojimi šéfmi a spolupracovníkmi som mal vždy dobrý vzťah. Nebudem klamať, že to sem tam nezaškrípalo. Často som chodil domov zničení až na odpadnutie. Ale človek spomína hlavne na to dobré, i keď pred polrokom by som tomu neveril.

Ako sa už spomínal, v našom "Dome hrôzy" sa nazbierala skvelá partička ľudí. Zažili sme toho neskutočne veľa, naše legendárne grilovačky, párty, výlety, Vianoce, Silvester a aj tie dennodenné príhody bežného života. 

Určite ste zvedavý prečo „Dom hrôzy“? Nuž podľa nášho odhadu, keď prišiel kapitán Cook prvýkrát do Austrálie, tak domorodci vyšli z NÁŠHO domu, aby ho pozdravili. Avšak behom času s pôvodného osadenstva v dome ostali už len šváby všetkých rozmerov a pavúky všelijakého ochlpenia. Keď som sa raz ráno zobudil a zo steny, cca 20 cm od mojej hlavy, na mňa pozeral pavúčik veľký ako moja dlaň, tak som pochopil, že prišiel čas presťahovať sa.

Po úmornom hľadaní sme našli byt zasľúbený. V zostave Kačenka, Milouš a Ja, sme sa presunuli do luxusného dvojposchodového bytíku, ktorý bol umiestnený v komplexe pripomínajúcim skôr prímorské letovisko. Byt bol však úplne prázdny a tak sme si skontrolovali naše študentské účty a zamierili sme do Ikei a Kmartku. Potom čo sme vyčerpali nejednu kreditnú kartu sme mali bytík zariadený.

Tu začalo jedno z najkrajších období. Raňajšie plávanie v bezéniku, potom práca alebo škola a večer sme sa zase spolu všetci stretli a dlho do noci spolu kecali. Víkendy sme trávili úžasnými výletmi (napr. Blue Moutains, Cost Walk, Harbour Bridge...), alebo sme sa stretli s našimi kamarátmi na pláži, kde sme sa slnili, hádzali sa do vĺn, prípadne sa pokúšali surfovať.

No všetko dobré raz skončí. Približne po pol roku od príletu do Austrálie na nás všetkých prišla kríza. Zhoršené podmienky v práci, neprestávajúci dážď, nedostatok voľného času, stav na účtoch na zaplakanie a túžba vrátiť sa domov za rodinou a priateľmi spôsobili, že domov sme chodili mlčky, boli sme podráždenejší (teda hlavne ja) a uvažovali sme nad najrôznejšími únikovými možnosťami z tohoto „pekla“. 

Malo chýbalo a teraz som mohol písať z Nového Zélandu, alebo zaoceánskej výletnej lodi. Táto kríza nám úplne odstránila „rúžové okuliare“, ktoré sme si často nasadzovali. Životné hodnoty a priority sa pozmenili. Preto sme sa nevyhli zásadnej otázke, ktorá hodnú chvíľu krúžila nad našimi hlavami: „Prečo tu ešte ostávať?“. Pre Milana a mňa bola odpoveď jednoznačná a to cestovanie. Boli sme už v polke cesty, ktorá nás delila od jedného z najväčšieho dobrodružstva nášho života. Naša Kačanka však pochopila, čo chce naozaj robiť a že rovnako ako my v Austrálii ostať nechce, tak prečo to odkladať? S ťažkým srdcom sme sa rozlúčili a doteraz chodíme po byte a cítime, akoby kus z toho, čomu hovoríme domov, zmizlo. No naše smutné srdcia dostávali pohladenie každým mailom a správou, v ktorej nám Kačenka písala ako je šťastná. 

Približne po siedmych mesiacoch sa stav našej pôvodnej partie zúžil na polovicu. My ostaní sme sa rozhodli, že musíme nazbierať viacej pekných zážitkov, lebo aj náš čas odchodu sa blíži. Preto sme nehladne na naše úspory začali častejšie vyrážať do ulíc. Hlavne ulíc Kings Crossu (časť Sydney natrieskaná barmi, diskotékami a všetkým možným). Neraz sme sa vracali domov dávno po východe slnka. Našou neoddeliteľnou súčasťou party partie bola Angličanka Kelly. Táto osôbka naozaj vie ako to roztočiť. Časom sa naše party partie rozrastali o nových členov a spolu sme zažili veľa bláznivých a divokých nocí.

K životu v Sydney neoddeliteľne patrí šport. Nech pôjdete za svetla hocikam (a často aj za tmy), určite stretnete dákeho bežca alebo cyklistu. Veľmi rýchlo som podľahol tejto vábivej atmosfére. Behom krátkej chvíle som vymenil lístok od metra za bicykel. Pri behaní parkom mi cez deň robili spoločnosť pestrofarebne vtáčiky a po západe slnka slušne veľké netopiere. V rámci behania som absolvoval Men's Health Urbanathlon Sydney, Sydney Morning Herald Half Marathon, City2Surf a Blackmores Sydney Marathon. Pri posledných troch mi bola veľkou oporou moja spolubežkyňa Lenka. Všetko sme v zdravý zvládli (i keď dáka ta svalovica sa objavila).

Takto by som v skratke uzavrel svoj prvý rok v Austrálii. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorých som nespomenul. Ale keby som mal spomenúť každého s kým som sa tu skamarátil a opísať, čo daná osoba pre mňa znamená a čo sme spolu zažili, tak by som mal na najbližších pár mesiacov o zábavu postarané. Preto zdôrazňujem, že tento úvod je niečo ako 5 sekundový trailer 10 hodinového filmu.