Okolo sveta za pár dní - 78. - 85. deň - Nepál

O šiestej ráno bolo na izbe zase 5,7 stupňov, no prišlo mi, že je o dosť teplejšie. Zase bol krásny rozprávkový deň. Modrá obloha bez mráčka a zasnežené hory volali na všetkých pod nimi. Ja som však už bol rozhodnutý odísť. I keď ma kopce lákali, zasnežený priechod a aj svahy pod ním ma ubezpečili, že to je správna voľba. Tak som sa pobalil, dal si posledný výborný citrónový čaj, zaplatil, rozlúčil sa a vyrazil.

Bola to známa cesta, no aj tak som sa s otvorenými ústami pozeral na okolitú prírodu. Jakovia boli všade, no fotiť sa so mnou nechceli (asi už vážne potrebujem sprchu). Cesta dole kopcom ubiehala naozaj rýchlo a okolo deviatej som už bol v Langtangu. Tu som navštívil pomník pre tých, čo zahynuli počas zemetrasenia. Stovky mien. Zahraničným boli pripísané národnosti a vek. Väčšina z nich bola mladšia než ja a veľa ich malo len 20 rokov. Keď som z toho začínal byť rozcitlivený, pobral som sa ďalej.

Pri prvej zastávke som stretol skupinku z Kanady, Anglicka a Belgicka, ktorá už mala pár miest v Nepále za sebou a dokonca tu boli aj počas zemetrasenia. Porozprávali sme sa o tom a mám ich potom informovať, aký bude môj trek, lebo pred polrokom to vraj bola čistá prekážková dráha, takže si možno predsa len zaleziem.

Neskôr sa ku mne pripojila Kera zo Severnej Virgínie a ako sme sa zarozprávali, tak cesta rýchlo ubiehala. Ani neviem ako a zosunuté svahy a kamenisté úbočia boli za mnou.

Kera mi odporučila Sherpa hotel, vraj tam mieri veľa ľudí, tak bude večer veselo. Prekvapivo tu bola teplá sprcha, čo bol príjemný šok, ale pravda, že som už bol len v 2500m. Keďže som tu bol zatiaľ sám, tak som si sadol na terasu a čítal si. Neskôr som sa presunul k stolu na slniečko. To už sa začali zbiehať ľudia a napokon sa tu vytvorila slušná medzinárodná partička. Hrali sme karty, hrali sme na „nástroje“ (čo kuchyňa dala) a popíjali pivká. Zakončili sme to hraním kariet, čo sme zvládli až do štvrť na jedenácť, no potom už bol naozaj čas ísť spať.

Ráno som si prispal a vyrážal som až o ôsmej. So všetkými som sa rozlúčil a tak vyrazil v ústrety novému dňu. Prvú časť dňa som skoro len schádzal dole. Ten úmorný výstup, ktorý som tu podnikol pred niekoľkými dňami išiel dole podstatne ľahšie. Okolitá príroda sa stále menila. Pekné listnaté lesíky, bambusové lesíky a samozrejme suťoviská po zosnulých svahoch.

Okolo jedenástej som dorazil na najnižší bod dnešnej cesty, rázcestník vo výške 1725m. Tu všetka sranda skončila. Od teraz som išiel už len do kopca (a strmo). Keďže som bol v nízkej výške, tak teplota bola vysoká a zo mňa len lialo. Po hodine som sledoval pekný most, no bol o dosť nižšie než ja. Ani som sa už nepokúšal vytvárať nádej, že by som po ňom nešiel. Tak aj bolo. Z cesty mi rýchlo odbehlo niekoľko opíc, ktoré ma potom sledovali zo stromov. Zbehol som k mostu, ktorý bol celkom dlhý a aj vysoký. Po ňom sa zase vyrazilo do kopca.

Bola jedna hodina, keď som dorazil do Thulo Shyaphru (2250 m). Tu som si spravil obed, no neostával dlho, lebo môj cieľ bol o 1000 výškových metrov vyššie.

Vyrazil som ešte do strmších kopcov, nad ktorými sa už blískalo a hromy doslova trhali oblohu. Dostal som sa skoro do lesa, keď sa objavili prvé kvapky. Stále bolo veľmi teplo, tak to aspoň príjemne chladilo. No netrvalo dlho a spustil sa poriadny leják, tak som už musel nahodiť pršiplášť. Čím som sa dostával vyššie, tým začala búrka ustupovať, ale to len preto, aby uvoľnila miesto pre druhú. Neskôr som sa dostal z lesa a kráčal vedľa neho, do ešte strmšieho kopca. Blesky, ktoré som mal už nad hlavou ma poháňali ďalej.

Okolo pol piatej sa mi podarilo prekročiť hrebeň a dostal som sa na druhú stranu kopca, kde sa už búrka utíšia a len občas ma prekvapila poriadnymi spŕškami.

Napokon som o štvrť na šesť poriadne mokrý a unavený dorazil do Sing Gomba (3250 m). Všetko tu vyzeralo zatvorené, ale na konci dediny som uvidel svetlo. Dorazil som tak do Yak Hotelu. Pani ma zaviedla na izbu a tu som neveriacky pozeral na vlastnú sprchu a WC. O sprche som sníval celý deň, tak som ju hneď išiel otestovať. Na moje preveľké prekvapenie po chvíľke začala tiecť až horúca voda.

Hladný som bol ako vlk, tak som si dal tradične Dal Bath. K tomu dostanete ešte zeleninovú zmes, zemiakovú zmes a dáku oblátku. Čo je však najlepšie, všetko vám dopĺňajú, kým nepoviete stop. Takže toto je to pravé jedlo, keď sa chcete poriadne natlačiť.

Po jedle som si začal čítať, ale keďže som zaspával vedľa izraelskej skupinke, ktorá hrala karty, pobral som sa na izbu a za blýskania, hrmenia a dažďa zaspal.

Ráno som vyrazil na raňajky a dal si jablkovú palacinku a čokoládové lessi (zákys). Bol som dáky spomalený a vyrazil až o pol deviatej. Pred opustením dediny som sa zastavil v miestnej výrobni syrov. Príjemný pán mi s úsmevom odkrojil polkilový kúsok, ktorý odvážil na veľmi zaujímavej váhe.

Cesta začala schodmi hore kopcom, no rýchlo sa začala vyrovnávať. Hneď sa mi ukázali zasnežené kopce a prechádzaním cestičkou vo svahu som sa miestami cítil, ako v našich Tatrách.

Cesta sa neskôr ponorila do lesa, čo bolo ešte čarovnejšie. Machom obrastené obrovské stromy boli ako z rozprávky.

Keď som sa znovu dostal na chodník na úbočí hory, uvidel som v diaľke dobre známu horu Langtang Lirung. Pri tomto výhľade som si doprial prestávku a vyskúšal chutnučký syr z jaka.

Prešiel som ďalšou dedinkou a následne sa zase pustil do strmého stúpania. Ale netrvalo to až tak dlho, ako som čakal a tesne pred dvanástou som sa som sa zložil na hoteli v Laurebina (3910m). Jednoduchá izba no aspoň som nemusel chodiť von, keď som chcel ísť na wc, alebo do jedálne.

Hodiny mi ukázali, že na izbe je krásnych 5,1 stupňov, tak som sa zohrial pri varení polievky. Bolo skoro jedna hodina poobede, keď začalo pršať. Rýchlo som vyštartoval von a stiahol si veci, čo som si sušil (aj pri tejto teplote to to trochu uschlo). Búrka sa začala stupňovať a pridali sa k nej i blesky a krupy.

Najedený som si začal čítať, ale teplúčko pod perinou ma úspešne uspalo. Prebral som sa až okolo tretej a presunul sa do jedálne, kde som sa s ostatnými usadil okolo piecky. Vonku prebiehala silná snehová búrka a blesky plieskali ako stroboskop na diskotéke.

Za pár hodín bolo všetko na okolo pod snehom. Oblaky sa začali rozplývať, tak sa vyrazilo von a pustilo sa do fotenia.

Po večeri som si išiel vonku umyť zuby a nemohol som odtrhnúť oči od hviezdami posiatej oblohy.

Ráno som vstal a bolo celkom teplo. Teplomer ukazoval 4 stupne, tak asi niečo, či niekto nie je v poriadku. Čo ale rozhodne v poriadku nebolo, bolo počasie. Vonku sa prevaľovali ťažké mraky a všade bola hustá hmla.

Dlho som sa nezdržoval a vyrazil skôr, ako začne pršať, či snežiť. Tu nastal problém. Všetko bolo pod snehom, takže cestu nebolo vidieť. Usúdil som, že mám ísť hore, tak som sa vydal do kopca. Občas niečo padlo, tak som sa nezastavoval. Hmla stále dovoľovala vidieť, len niekoľko metrov pred seba a miestami som sa musel poriadne brodiť snehom.

Keď vo mne vzrastalo podozrenie, či som vôbec správne, vytiahol som mobil a podľa GPS som zistil, že môj odhad bol dobrý a som stále na správnej ceste. Chvíľu na to som dorazil k zrúcanej svätyni. Tu som potom objavil skrytú cestu a istým krokom vyrazil po úpätí hory.

Po ľavej strane sa nado mnou skláňali skalnaté bralá a po pravej strane sa strmo spúšťali svahy hory, ktoré sa strácali v hmle.

Že som správne mi úplne potvrdili skupinky ľudí, ktorí išli oproti. Postupom času aj hmla a oblaky povolili a umožnili mi vidieť aj vzdialenejšie svahy kopcov.

Prešiel som ešte okolo jednej svätyne a v diaľke uvidel dáke budovy strácajúce sa v oblakoch. Asi o pol hodinu na to som dorazil do Gosain Kund (4380m). Zjednal som si ubytko a keďže bolo len niečo po desiatej a vonku stále zamračené, usadil som sa do jedálne a začal si čítať.

Vonku sa potom strhla ďalšia snehová búrka, čo som už len v kľude a relatívnom teple pozoroval z poza okna.

Okolo obeda som sa pobral do izby, kde som si uvaril polievku, ktorá ma príjemne zahriala. Spať sa mi nechcelo, tak som vyrazil von, lebo oblaky sa začali trhať. Šťastlivo som odchytil asi polhodinové okno, kedy sa ukázala aj modrá obloha, tak som si prešiel blízke jazero a dáke tie skalné zrázy.

Keď sa znovu prihnali oblaky a priniesli so sebou sneženie, pobral som sa naspäť do jedálne, kde som sa znovu venoval čítaniu.

Skoro by som zabudol povedať, ako som prešťastný z kúpeného syru. Je síce veľmi silno cítiť, no chuť je príjemná, tak si s ním spríjemňujem každé jedlo.

Bolo to naozaj príjemné bývanie. Bol som tu jediný hosť a so mnou tu bola mladá nepálska rodina. Malý, dvojročný chlapec stále niečo vymýšľal a hľadal si dáku zábavu, ktorú neraz sprevádzal plač. Keď som si čítal, alebo si písal, tak ma so záujmom pozoroval a keď som sa naňho pozrel, obdaroval ma veselým úsmevom. Občas som si s nimi prehodil slovo, ale inak existovali ako keby som tam nebol. Otec s mamou sa venovali svojím deťom a aj keď toho veľa nemali, tak na svojích tvárach mali neustále úsmev.

Na večeru som zvoli Dal Bath, na čo mi pani oznámila, že to je super, lebo to budú mať na večeru aj oni. Keď som mal skoro všetko zjedené, tak som sa s obavou v očiach pozrel do kuchyne, že mi nikto nič nedokladá. Asi to vycítili, lebo ich druhý syn ku mne pribehol a naložil mi toho toľko, že som mal čo robiť, aby som to dojedol.

Ráno som bol okolo pol šiestej hore a keďže sa mi snívali samé blbosti, tak som sa prebral a vstal. Na izbe som mal rekordných 2,7 stupňa, no mne bolo aj tak teplo. Len prsty ma upozorňovali, že až tak teplo nie je. Uvaril som si teda čaj, pobalil sa, rozcvičil sa a presunul sa do jedálne. Tu som vyskúšal porridge with apple. Boli to vločky zaliate horúcou vodou. Jedlo, ktoré stále jedával Milouš pri cestovaní v Austrálii a Zélande a ja som to nechápal. Prekvapivo to bolo dobré (i keď mne tu chutia i vifonky). Následne som sa rozlúčil a vyrazil.

Vonku som zistil, čo nasledovalo po tých hromoch a bleskoch, keď som zaspával. Napadlo ešte viac snehu. Ale modrá obloha ma volala a mraky objavujúce sa za mojím chrbtom tlačili. Kým som išiel okolo jazera, ešte som ako tak videl obrysy chodníku. Keď sa ten skončil a ja som začal stúpať strmo do kopca, zachránili ma trpaslíci (kamenné pagodky), ktoré mi ukazovali smer. Keď prišli oblaky a ja som nič nevidel, tak som si vytypoval smer. Tesne pred horským priechodom ma dobehli dvaja horský nosiči. Najprv som ich pustil pred seba, no potom ma nechali ísť prvého. Asi preto, aby som vyšliapaval cestu, lebo obaja mali na nohách len botasky.

Prešlo sa okolo ďalšieho jazera a za ním sa už nachádzalo cieľové jazero Surya Kund, vedľa ktorého sa nachádza Laurebina Pass (4635m). Oblaky síce boli, no tie dodávali okoliu dych berúcu atmosféru. Vyšiel som na malý kopček a z tadiaľto sa pustil do fotenia. Dokonca som si tu postavil svojho prvého nepálskeho trpaslíka.

Tabuľka hovorila, že do ďalšej dediny to sú dve hodiny. Chalani vyrazili skôr a poriadne makali, lebo som ich vždy zahliadol ďaleko podo mnou. Keď prišli oblaky, orientoval som sa len podľa stôp predo mnou.

Keď som klesol pod hranicu 4000m sneh zmizol a celý ráz krajiny sa zmenil. Objavila sa kosodrevina a malé stromčeky. Prekvapivo, hodinu po opustení priechodu som dorazil do Phedi (3730m). Tu som znovu stretol nosičov a ponúkol ich čajom.

Ďalšia cesta ma totálne zničila. Podľa mapy som mal ísť skoro stále dole kopcom a klesnúť do 3430m. Avšak pri neustálom vybehávaní hore a dole kopcom, som si spomenul na slová Belgického chalana s pred pár dní, ktorý mi povedal, že pol roka dozadu sa tento trek rovnal horolezeckému výstupu. Avšak príroda sa neustále menila a stále bola krajšia a krajšia. Na miesto môjho hodinového odhadu som sa po 2,5 hodinách dostal do Ghopte (3430m). Tu som si len chvíľku oddýchol a pokračoval ďalej.

Bol som už psychicky pripravený, že trek bude mať rovnaký stúpajúco-klesajúci ráz. A aj mal. Do cieľového bodu to malo byť 2 hoďky, tak som počítal s troma. Občas sa mi odhalilo celé okolie, občas som ledva videl vlastný nos. Niekedy sa prihnal dážď a vzápätí na mňa svietilo slnko. Pri jednom vyjdení z mraku som objavil na skale asi 20 metrov predo mnou toho najpestrofarebnejšieho vtáka, akého som kedy videl. Avšak zmizol skôr než som sa priblížil.

Krajina sa až neuveriteľne menila. Raz boli okolo mňa nízke stromy posiate kvetmi a na zemi rástli ešte krajšie kvietky. Neskôr som prechádzal bambusovými lesmi, ktoré sa z ničoho nič zmenili na prastaré lesy, kde mach pokrýval celé stromy. Keď prihnali oblaky, v diaľke vykúkajúce osamotené stromy vyzerali v hmle ako z dákeho hororu. Ale tu som sa veľmi nemal čoho báť. Až na hory som tu mohol natrafiť len na červenú pandu (väčší medvedík čistotný), alebo snežného leoparda a to by som popravde bol viac ako šťastný.

To sa ale nestalo (zatiaľ) a po prejdení krajiny, kde vládli lúky a krásne stromčeky a po nekonečnom zdolávaní posledných 100 výškových metrov som po 1,5 hodine dorazil do Thadepati (3690m). Ako prvý som našiel polorozpadnutý hotel. Izba bola ale v pohode a bolo mi ľúto tety, tak som si povedal, že tu zostanem.

Izby boli v jednej budove a keďže zemetrasenie zničilo kuchyňu a jedáleň, teta mala spravenú provizórnu jedálňo-kuchyňu o kúsok ďalej. Ale aj toto miesto malo niečo do seba a cítil som sa tu dobre. Hlavne keď začal dážď a krúpy bubnovali na plechovú strechu.

Neskôr som si s tetou dal domáci placko-chlieb (Chappati) s arašidovým maslom a fajný čajík. Teta si potom začala čítať, tak som ju aj ja nasledoval. Keď som neskôr začal písať blog, ukazoval som jej fotky, ktoré som dnes spravil a veľmi sa jej páčili.

Po čítaní prišiel čas večere, tak sme si dali Dal Bhat. K zelenine pripojila dáke špeciálne bylinu, ktorá je z neďalekej džungle a vraj je dobrá na zdravie. Chutilo to výborne. Potom som sa už len presunul nepriehľadnou hmlou na izbu a venoval sa spánku.

Ráno boli na oblohe mraky, no kým som sa dal do kopy, tak sa začali rozchádzať. Trošku ma nepotešilo, že sa mi začali rozpadávať topánky. Dúfal som, že to vydržia ešte ďalší trek.

Cesta sa klasicky uberala raz hore raz dole, no dnes hlavne dole. Ráz krajiny už bol viac menej lesnatý, no o to krajší, lebo niektoré rozprávkové lesy boli úchvatné.

Tabuľky s časmi do ďalších dedín sa dnes stále mýlili, avšak vždy som všade dorazil skôr. Preto som už na obed bol v Kutumsang (2572m). Aby som tu nebol tak skoro, tak som si robil zastávky na „oddych“ a vychutnával si pohľady na okolie.

V dedine som si zjednal izbu a to dokonca osamotenú na druhom poschodí.

Vonku už bolo 20 stupňov, čo sa dalo čakať v týchto nízkych polohách. Trochu som si zacvičil a prekvapivo zistil, že sa mi spravil pľuzgier. Asi posledný vzdor mojich umierajúcich topánok. Potom som si vychutnal osviežujúcu sprchu a uvaril si obed.

Stále bolo málo hodín, tak som sa išiel motať po okolí. Keď som sa usadil na okraji políčka a pozeral sa na náprotivné kopce, objavil som hlavu draka. Teda skalný útvar v jednom údolí, ktorý pripomínal hlavu draka (a to nebolo treba ani veľa fantázie). Neskôr som zvažoval spánok, ale ani kniha ma neuspala. Asi to bude tým, že som sa blížil ku koncu príbehu a všetko sa začalo rozuzlovať a napätie gradovalo.

Večer som sa s domácimi usadil okolo jednej piecky a pokračoval v čítaní. Neskôr mi doniesli objednané Momo a bola to teda poriadna porcia. Keď som to dojedol, tak som bol už len súci ísť spať.

Ráno som si uvaril posledný čajík, lebo plynová bomba sa porúčala. Keď som sa pobalil, zašiel som si ešte na raňajky a chapatti so syrom bola naozaj pochúťka. Cesta vyrazila do kopca a následne sa začala motať lesíkmi. Tesne pred Golphu Bhanjyang (2130m) som vyšiel z lesa a cesta sa delila. Vpravo aj vľavo vyzerala rovnako a žiadna značka. Zvolil som vľavo a po prejdením dákym políčkom, zbehnutím svahu a predraním sa kríkmi som sa dostal do dediny.

Od tohto bodu to už išlo dole kopcom (metaforicky). Trek viedol po „hlavnej ceste“, kde sa občas mihla dáka motorka, no stále by som bol radšej niekde v lese. Možno dáky trek aj lesom išiel, no značenie nebolo žiadne a dediny boli po zemetrasení stále rozbité, že sa tam nedalo vyznať. Keď som sa opýtal na cestu, tak ma všetci posielali na hlavnú cestu, takže som si nenavyberal.

Zrazu sa stalo niečo neskutočné. Našiel som kameň so šípkou a ceduľkou, ktorá ma odkláňala z hlavnej cesty a zase som si s úsmevom šlapal po úzkej cestičke.

To ma priviedlo do dedinky Chipling (2170m) a tu sa moja radosť skončila. Nechcelo sa mi ísť po hlavnej ceste, tak som sa vybral do kopcov, no z tadiaľ ma domáci posielali naspäť. Ako som si takto kráčal minul som skupinku žien, ktoré hnali stádo kôz. Pozdravil som a išiel ďalej. O niekoľko minút počujem, ako jedna zo žien kričí a beží za mnou. Keď som sa pozrel za seba, tak som zistil, že jedno malé kozliatko ma nasledovalo s vernosťou psíka. S ťažkým srdcom som ho zahnal k žene a pokračoval ďalej.

Dnešný cieľ malo byť Pati Bhanjyang (1830m), no dedinách, ktorými som prechádzal neboli žiadne nápisy ani hotely. Zrazu sa ma míňajúci ľudia pýtali, či idem do Chisapani (2165m), čo bola ďalšia dedina, tak mi už nič iné neostávalo. K tomu začalo piecť slnko, tak som nahodil novú vrstvu opaľovacieho krému a sťažka si povzdychol, lebo moje posledné, ako tak čisté tričko, bolo čiernej farby.

Jeden miestny ujo mi naznačil, že ešte dve zákruty a potom sa mám vydať doľava. Rada to bola dobrá, ale cesta žiadna. Asi o hodinu a milión zákrut ďalej som uvidel cestu doľava. Nikto okolo mňa nebol, tak som sa so slepou dôverou po nej vydal. Stúpal som stále vyššie a vyššie a moje nohy začínali mať názor, že by už pre dnes stačilo. O niečo neskôr mi domáci chlapík povedal, že som správne a za pol hoďku som tam. O hodinu som stretol tetu, ktorá mi ukazovala skratky a pri lúčení mi naznačila staré známe „ešte dve zákruty a potom doľava“. Už som neriskoval a zahol hneď za prvou, keď bola šanca. Napokon som dorazil do dediny z opačného konca po ceste, ktorá nie je ani na mape.

Zjednal som si izbu v hotelíku, ktorý vyzeral najluxusnejšie z tých, v ktorých som tu bol. Vedľa izby bola kúpelka so sprchou, tak som tam rovno zamieril. Voda v sprche však nešla. No otázku prečo som sa dozvedel, že tu žiadna sprcha nie je. Tak som to vyriešil hygienickými vreckovkami a vydal sa prejsť po okolí (bez batohu ani nohy neprotestovali). Došiel som na jeden koniec (z kadiaľ som mal prísť) a vydal sa na druhú stranu. Všade sa hrali malé kozliatka, ktoré boli veľmi roztomilé. Na druhom konci som uvidel trošku krivší hotel. Po priblížení sa som zistil, že spodné poschodie je úplne rozpadnutú a budova sedí na troskách. Pri jej obchádzaní som čakal, že sa na mňa každú chvíľu zrúti, ale ona si len flegmaticky sedela ďalej.

Potom som sa vrátil na hotel a s čajíkom sa usadil pod slnečníkom a ako inak sa pustil do čítania. Keď sa nachýlil večer, objednal som si znova Dal Bhat a poriadne sa najedol. Večer sa ku mne chcel túliť jeden väčší pavúk, no bezcitne som ho odohnal za posteľ. Možno keď som zaspal, tak sa vrátil, ale to mi už bolo jedno.

Mam rád tvrdú posteľ, ale toto bolo príliš. Neustále som sa budil a divné sny tomu vôbec nepomohli.

Po zbalení vecí som si dal syrovú omeletu, ktorá bola prekvapivo podávaná v štvorcovom tvare. Vonku bolo pod mrakom a ťažká hmla sa lenivo prevaľovala po ceste. Zastavili ma pri check pointe, kde som si musel kúpiť povolenie, lebo som prechádzal ďalším národným parkom. Podľa mapy som mal stále stúpať, no cesta sa uberala dole, čo vo mne vzbudzovalo neistotu, či ma poslali správnym smerom. Avšak neskôr sa objavili schody a tie nemali konca.

Cestou som stretol miestneho pána Tonga. Išli sme spolu dlho, takže sme prebrali nejednu tému. No neustále sa vracal k tomu, že by som si rozhodne mal nájsť nepálsku ženu. Pol roka by sme žili v Nepále a pol roka na Slovensku. Mal v tom zrejme dosť jasno, tak som sa začal obávať, či ma v Kathmandu nebude chcieť predstaviť svojej dcére. Keď sme prekonali vrchol, začalo sa strmé klesanie, ako inak než po schodoch.

Keď som si dal jednu prestávku, Tonga ma opustil, lebo sa ponáhľal na bus. Cesta dole viedla usadlosťami, takže nebolo veľmi čo obdivovať a k tomu schody dávali zabrať.

No napokon sa mi podarilo o pol jedenástej doraziť do Sundarijal. Tu som rýchlo našiel odparkované busy a do jedného nastúpil. Boli sme asi 10-20 km od centra Kathmandu, tak som si myslel, že budem celkom skoro na hosteli. Znovu ďalší omyl. Keďže som nevedel, kde bus presne ide, tak som na mobile sledoval kam smeruje. Po skoro hodine a pol sme boli skoro v centre a dbočili zo smeru, aký som chcel, tak som vystúpil a na pešo došiel na hotel.

Odchytil som trochu drahšiu izbu, ale aspoň tu bolo menej posteli. Asi som mal vážne dáky sociálny deficit, lebo s kým som sa stretol, s tým som sa púšťal do dlhých debát.

Zašiel som si po dáke informácie ohľadne maratónu a potom našiel jednu miestnu veľmi zašitú Momo reštičku (vývarovňu). Potom som už mal len jedinú túžbu. Nájsť anglické kino. Podarilo sa mi to čiastočne na prvýkrát. Tu však premietali len skvosty z bolywoodu, tak som rýchlo utekal preč. Napokon sa mi podarilo nájsť kino, kde som si už mohol vybrať (i keď som vedel, čo chcem vidieť).

Lístok bol kúpený, tak som sa motal smerom naspäť. Trošku som poodfajkoval veci z môjho nového zoznamu a potom  si na hosteli trošku zainternetoval. Čas bol pokročilí, tak som dal rýchlu sprchu, obliekol sa a vyrazil do kina. Film prekonal moje očakávania a samozrejme i kino prekvapilo. V polke filmu, uprostred napínavej scény nastala tma. Čakal som, že vypadla elektrika, no potom sa objavil nápis prestávka. Takže som si 15 minút „užíval“ reklamy, z ktorých sa mi chcelo plakať a smiať zároveň. Po tejto nekonečnej prestávke mi však umožnili, aby som dopozeral film.

Potom som sa už len vrátil na hostel (so zastávkou v KFC) a išiel spať.